Latium

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Mapa starovekého Latia a Kampánie

Latium bolo historické územie ležiace na Apeninskom polostrove medzi Etrúriou a Kampániou. Okolo roku 1000 pred Kr. sa tu rozvinula tzv. latijská kultúra, v minulosti považovaná za variantu kultúry villanovskej, s ktorou má viacero spoločných čŕt. Jej sídliská boli menšie (do 9. storočia pred Kr. s veľkou pravdepodobnosťou nemalo žiadne z nich viac ako 100 obyvateľov) a ležali zväčša na kopcoch. Neskôr došlo k podobnému vývoju ako v Etrúrii; počet sídlisk a ich obyvateľov začal stúpať a objavili sa prvé staroveké mestá. Z tohto raného obdobia patrí k archeologicky najvýznamnejším Gabii. Na tomto území vznikol i staroveký Rím a neskôr sa stalo centrom Rímskej ríše.

Mýtus o vzniku[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa starovekých rímskych historikov bol zakladateľom Latia a Latinov Aeneas, pôvodne obyvateľ Tróje, ktorý z mesta utiekol po jeho dobytí Grékmi. Po dobrodružnej plavbe pristál neďaleko budúceho mesta Lavinium, kde z miestnych ľudí a svojich spoločníkov sformoval nový národ.[1]

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Mestá v oblasti Latia mali mnoho spoločné. Ich obyvatelia sa označovali ako Latin (Latinovia), hovorili príbuznými variantmi latinčiny a mali spoločnú kultúru, dnes označovanú ako latijská. Spoločnú identitu potvrdzovali náboženskými rituálmi, na ktorých sa schádzali obyvatelia viacerých sídlisk - najvýznamnejšie boli oslavy Jupitera, tzv. Latiaria. Tieto oslavy pretrvali dlho po strate nezávislostí jednotlivých miest Latia a prevzatí moci Rímom. Ďalším spoločným božstvom boli Penates, tzv. domáce božstvá, ktorých svätyňa bola objavená napr. v Laviniu. Stálo v nej trinásť oltárov, pravdepodobne jeden pre jedno mesto. K významným božstvám patrila i Diana.[1]

Latijské mestá neboli tak uzatvorené ako napríklad mestá starovekého Grécka. Latinovia mali právo uzatvoriť manželstvo s obyvateľom akéhokoľvek latijského mesta a získať občianstvo, takisto v nich mohli vlastniť pôdu a uzatvárať obchodné zmluvy. Občianstvo mohol Latin získať jednoducho tak, že sa v príslušnom meste usadil; to v Grécku nebolo možné.[1]

Napriek náboženskej, kultúrnej, jazykovej a do istej miery i právnej jednote neboli Latinovia jednotní politicky. Viedli vzájomne vojny a jednotlivé mestá súperili o nadvládu, ktorú nakoniec získal Rím. Rím mal aj predtým zrejme určité výsadné postavenie, ako to dokazuje grécky historik Polybios, ktorý spomína zmluvu medzi Rímom a Kartágom (cca 500 pred Kr.), v ktorej sa Kartágo zaväzuje neškodiť žiadnemu latijskému mestu poddanému Rímu a neútočiť na žiadne latijské mesto, ktoré Rímu poddané nie je.[1]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Boatwright, Mary T. et al. (2004), Dějiny římské říše od nejranějších časů po Konstantina Velikého (2012, 1. české vyd.), Praha: Grada, ISBN 978-80-247-3168-1 

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d Boatwright 2004, Řím a Latinové, s. 60-63