António de Oliveira Salazar

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
António de Oliveira Salazar
portugalský ministerský predseda
António de Oliveira Salazar
Narodenie28. apríl 1889
Vimeiro, Portugalsko
Úmrtie27. júl 1970 (81 rokov)
Lisabon, Portugalsko
PodpisAntónio de Oliveira Salazar, podpis (z wikidata)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons António de Oliveira Salazar

António de Oliveira Salazar (* 28. apríl 1889, Vimeiro – † 27. júl 1970, Lisabon) bol portugalský politik, ktorý bol v rokoch 19321968 ministerským predsedom Portugalska v roku 1951 krátko aj jeho prezidentom.

Narodil sa ako posledné z piatich detí do chudobnej rodiny. Mal štyri staršie sestry (Marta, Elisa, Maria Leopoldina, Laura). Rodičia boli konzervatívni katolíci. Otec, António de Oliveira, bol pôvodne roľník, neskôr sa vypracoval na správcu pozemkov miestnej statkárskej rodiny. Matka, Maria do Resgate, riadila malý hostinec pre pocestných.[1] Študoval na teologickom seminári v rokoch 19001914 a chcel sa stať kňazom, ale seminár opustil a začal študovať ekonómiu na univerzite v Coimbre.

V roku 1928 sa stal po prevrate Antónia de Fragoso Carmona v roku 1926 ministrom financií. V roku 1932 sa stal ministerským predsedom v Carmonovej vláde. Počas jeho vlády došlo k zákazu socialistických, komunistických a fašistických politických strán. Roku 1933 zaviedol novú ústavu, ktorá mu zaručovala široké právomoci a nastolila autoritatívny režim, ktorý sa označuje ako „Estado Novo“ (port. Nový štát). Režim bol konzervatívny, ideovo čerpal z pápežských sociálnych encyklík a portugalskej imperiálnej tradície. Bol silne antikomunistický.

V období občianskej vojny v Španielsku podporoval Franca z obavy pred komunizmom. V druhej svetovej vojne vyhlásilo Portugalsko neutralitu, vo vojne bolo iba s Japonskom, ktoré obsadilo Východný Timor. Vo vojnovom období taktiež poskytlo Azory spojencom.

V roku 1949 sa pod Salazarovým vedením Portugalsko stalo členom NATO, čím sa zapojilo do boja proti komunizmu počas Studenej vojny. Portugalsku bola ponúknutá pomoc v rámci Marshallovho plánu, ktorú prijalo. Roku 1951 sa stal nakrátko prezidentom, no sám chápal túto funkciu len ako dočasnú a po zvolení Francisca Craveira Lopesa odstúpil.

V lete roku 1968 utrpel pri páde z ležadla vážne zranenie mozgu (cerebrálny hematóm). Prezident Américo Thomaz vymenoval za jeho nástupcu Marcella Caetana, keďže Salazarov stal bol vážny a prognózy lekárov nepriaznivé. Salazar s následkami zranenia zápasil skoro dva roky, do smrti si však myslel, že je stále predsedom vlády.

Zomrel 27. júla 1970 v Lisabone, kde sa konala aj posledná rozlúčka s ním, po nej bol prevezený do rodného mesta a tam bol pochovaný. Salazar zomrel ako osamelý a chudobný muž, nespísal poslednú vôľu a malý pozemkový majetok rodičov pripadol jeho žijúcim sestrám. Na jednoduchom kamennom náhrobku mal napísané len iniciály mena a rok smrti - A. O. S. - 1970.[1]

Salazar bol silne veriaci katolík, ktorý chodil každý týždeň na spoveď[1] a denne na omšu. Tento celoživotný celibátnik sa nikdy neoženil a žil asketickým životom.

V roku 2007 bol v televíznej show „Os grandes Portugueses“ divákmi zvolený za „najväčšieho Portugalca všetkých“ čias.[2] Kvôli svojmu autoritatívnemu režimu je však zároveň kontroverznou osobnosťou portugalských dejín.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c KLÍMA, Jan. Salazar tichý diktátor. prvé vydanie. vyd. [s.l.] : nakladateľstvo Aleš Skřivan ml., 2005. ISBN 80-86493-15-6. S. 11, 12, 85, 255.
  2. Salazar eleito "o maior português de sempre" em programa da RTP - publico.pt

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]