Atómová bomba

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Americká vodíková bomba Mark 17

Atómová bomba alebo jadrová bomba je:

  • v širšom zmysle akákoľvek výbušná jadrová zbraň bez vlastného pohonu
  • v užšom zmysle (a častejšie) len netermonukleárna výbušná jadrová zbraň (čiže jadrový atómový roznecovač)

Medzi jadrové zbrane sa niekedy radia aj zbrane, kde štiepny materiál slúži iba ako zdroj rádioaktívneho zamorenia cieľovej oblasti (tzv. špinavá bomba).

Tento článok je o atómovej bombe v užšom zmysle, prvý význam je opísaný pod článkom jadrové zbrane.

Zloženie[upraviť | upraviť zdroj]

Výbuch atómovej bomby nad japonskou Hirošimou, 6. august 1945

Skladá sa z dvoch alebo viacerých spočiatku od seba oddelených kusov čistého štiepneho materiálu (235uránu alebo 239plutónia) v podkritickom množstve. Pomocou vyvolanej explózie (pomocou zvyšných častí bomby nazývaných „konvenčná trhavina“ a „zariadenie na vyvolanie jadrovej nálože“) sa tieto kusy spoja do jedného celku, čím sa dosiahne nadkritické množstvo a lavínovitou reakciou sa vyvolá atómový výbuch.

235Urán sa vyskytuje v prirodzenom uráne na 0,71 %, preto sa musí vyrábať v špeciálnych zariadeniach. 239Plutónium sa získava v špeciálnych reaktoroch. Vyššie spomenuté kritické množstvo je pri 100% 235uráne 10 – 15 kg, pri 100% plutóniu 5 – 6 kg (čo je guľa s polomerom 4 cm)

Existuje ešte iný spôsob spustenia atómovej bomby: Z kritického množstva sa rýchlo odstránia látky absorbujúce neutróny (napr. kadmium).

Reťazová reakcia v obidvoch prípadoch spustenia spôsobí v priebehu 5. 10−6 sekúnd atómovú detonáciu pri teplote 50 miliónov kelvinov a pretlaku 1 milión barov. V prípade 20 kt-ovej bomby dosiahne ohnivá guľa po 1 sekunde svoj maximálny priemer 500 m, potom asi 10 s ostane nezmenená, až sa napokon v dôsledku ochladenia zmenší.

Rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]

Ako prvá krajina vyrobili atómovú bombu Spojené štáty v roku 1945. Neskôr túto zbraň získali Sovietsky zväz, Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Čína, India a Pakistan. Podľa všetkého túto zbraň vlastní aj Izrael, ktorý sa k tejto téme odmieta oficiálne vyjadriť. Pravdepodobne ju vyvinul v spolupráci s Juhoafrickou republikou, ktorá sa však jadrových zbraní vzdala, túto skutočnosť však priznala nepriamo.

Kórejská ľudovodemokratická republika sa 10. februára 2005 priznala že sa jej takisto podarilo vytvoriť atómovú bombu. Niektoré krajiny sa svojho jadrového výskumu vzdali na základe zmluvy o nešírení jadrových zbraní.

Niektoré štáty východnej Európy získali následkom rozpadom Sovietskeho zväzu jadrové zbrane, väčšinou ich však predali späť Rusku (Ukrajina, Bielorusko). V Európe a na Blízkom východe zdieľa jadrové zbrane Spojených štátov amerických niekoľko členských krajín NATO, sú to Belgicko, Taliansko, Holandsko, Turecko a Nemecko, ktoré zároveň vyrába niektoré komponenty pre Francúzske jadrové zbrane.

Jadrové zbrane predstavovali najväčší odstrašujúci prostriedok proti prípadnému konfliktu v období studenej vojny.

Muž v japonskej Hirošime, ktorý podľahol ťažkým popáleninám spôsobených výbuchom bomby
Krajina Množstvo jadrových hlavíc
aktívnych / celkovo
Rok prvého testu Štatút Dohody o všeobecnom
zákaze jadrových skúšok
Krajiny Zmluvy o nešírení jadrových zbraní
Spojené štáty americké Spojené štáty americké 1 950 / 8 500[1] 1945 Signatár
Rusko Rusko (predtým Sovietsky zväz Sovietsky zväz) 2 430 / 11 000[1] 1949 Ratifikoval
Spojené kráľovstvo Spojené kráľovstvo 160 / 225[1] 1952 Ratifikoval
Francúzsko Francúzsko 290 / 300[1] 1960 Ratifikoval
Čínska ľudová republika Čínska ľudová republika ~180 / 240[1] 1964 Signatár
Krajiny, ktoré nepodpísali Zmluvu u nešírení jadrových zbraní
India India nie je známe / 80 – 100[1] 1974 Nepodpísal (dodržiava)
Pakistan Pakistan nie je známe / 90 – 110[1] 1998 Nepodpísal (dodržiava)
Kórejská ľudovodemokratická republika Kórejská ľudovodemokratická republika nie je známe / <10[1] 2006 Nepodpísal
Neoficiálne atómové mocnosti
Izrael Izrael nie je známe / 80 – 200[1][2] asi 1979 Signatár

Účinky[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri Jadrová zbraň#Účinky výbuchu jadrovej výbušnej zbrane

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri Jadrová zbraň#Dejiny

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g h i Federation of American Scientists: Status of World Nuclear Forces [online]. fas.org, [cit. 2011-11-11]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. Norris, R. S., Arkin, W. M., Kristensen, H. M., Handler, J., 2002, Israeli Nuclear Forces, 2002. Bulletin of the Atomic Scientists, vol. 58 no., s. 73 – 75