Kubánska revolúcia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Víťazný pochod revolucionárov Fidela Castra na Havanu, január 1959

Kubánska revolúcia bolo zvrhnutie vlády kubánskeho diktátora Fulgencia Batistu Hnutím 26. júla a založenie nového režimu vedeného Fidelom Castrom koncom 50. rokov 20. storočia.

V 1952 sa uskutočnil vojenský prevrat na Kube, po ktorom nastúpil diktátor Fulgencio Batista, ktorý nastolil skorumpovaný a represívny režim. V 1953 vzniká hnutie odporu na čele s Fidelom Castrom, ktorý bol zo začiatku podporovaný aj USA. Po niekoľkoročnej partizánskej vojne vedenej hlavne Castrovými povstalcami je Batistov režim zvrhnutý a Kubánska revolúcia víťazí.

Termín Kubánska revolúcia označuje aj uskutočňovanie sociálnych a ekonomických zmien, presadzovaných novou vládou od roku 1959: začalo vyvlastňovanie (pozemková reforma), poštátňovanie podnikov: toto malo negatívny dopad na americkú ekonomiku. USA žiadalo odškodnenie za zhabanie amerických podnikov, ale neúspešne. Reakciou bolo uzavretie amerického trhu pre cukrovú trstinu z Kuby. Z toho dôvodu Kuba začína hľadať nové odbytisko.

V 1960 bola podpísaná sovietsko-kubánska zmluva, hneď nato USA prerušilo diplomatické styky s Kubou. USA pripravilo akciu - vylodenie kubánskych emigrantov v Zátoke Svíň s cieľom vyvolať na Kube proticastrovské povstanie. Celá akcia skončila fiaskom. USA odmietlo pomôcť emigrantom, lebo by sa prezradila účasť USA na akcii. V roku 1962 bola podpísaná sovietsko-kubánska zmluva o vojenskej pomoci, na základe ktorej ZSSR rozmiestnil rakety stredného doletu na Kube. Toto vyústilo do kubánskej raketovej krízy (tzv. karibská kríza).

Začiatky revolúcie[upraviť | upraviť zdroj]

V marci 1952 sa pri vojenskom puči dostáva na Kube k moci diktátor Fulgencia Batista. Ten za pomoci armády z úzadia riadil kubánsku politiku už od svojho prvého puču v januári 1934, odkedy vymenovával bábkových prezidentov až do r. 1940, keď sa za prezidenta vymenoval sám a vládol tak najbližšie 4 roky. Po jeho druhom prevrate v r. 1952 si definitívne upevňuje moc, no jeho skorumpovaný a represívny režim je od začiatku veľmi nepopulárny a začínajú sa proti nemu vytvárať mnohé radikálne opozičné zoskupenia. V ich popredí sa začína objavovať mladý ľavicovo orientovaný právnik Fidel Castro, ktorý sa rozhodne zorganizovať ozbrojenú akciu, ktorá proti Batistovmu režimu podnieti všeľudové povstanie.

Za začiatok Kubánskej revolúcie sa tak považuje 26. júl 1953, keď skupina vyše 100 slabo vyzbrojených rebelov pod Castrovým vedením uskutočnila útok na kasárne Moncada v Santiago de Cuba a súčasne menšia skupina aj na kasárne v Bayame, pričom cieľom bolo ich obsadenie, získanie zbraní a podnietenie všeľudového povstania. Útoky sa však skončili neúspešne a väčšina ich účastníkov bola zabitá buď priamo namieste, alebo v nasledujúcich dňoch. Fidel Castro, jeho brat Raúl a ďalší, ktorý prežili boli zadržaní o niekoľko dní. Castro bol následne súdený v politickom procese, na konci ktorého predniesol svoju známu obhajovaciu reč („História ma oslobodí“), ktorá sa neskôr stala základom pre jeho revolučný program. Bol odsúdený na 15 rokov väzenia, no po rozsiahlej Batistovej amnestii pre politických väzňov ho v r. 1955 prepustili. Castro následne založil opozičné Hnutie 26. júla a zakrátko odišiel do exilu v Mexiku, odkiaľ začal pripravovať plán na ozbrojený boj proti Batistovi.

Spustenie partizánskej vojny[upraviť | upraviť zdroj]

V Mexiku sa Castro zoznámil s mladým argentínskym lekárom Ernestom Guevarom, ktorý sa k účasti na jeho pláne nadšene pridáva. Castro zorganizoval veľkú skupinu rebelov, ktorí s ním podstúpili niekoľkomesačný vojenský tréning pod patronátom plukovníka Alberta Baya, republikánskeho veterána španielskej občianskej vojny. Castro tiež získal finančnú podporu od exilových Kubáncov žijúcich v USA a 25. novembra 1956 vyplával so svojimi mužmi na neveľkej jachte Granma z mexického Tuxpanu. Po siedmich dňoch od vyplávania, 2. decembra 1956, sa tajne vylodili na Kube v oblasti Los Cayuelos (pláž Las Coloradas), blízko mesta Manzanilla. Následne sa začali presúvať do hôr Sierra Maestra, no už 3 dni po vylodení boli odhalení a napadnutí Batistovým vojskom na mieste známom ako Alegría de Pío. Útok mal fatálne následky a prežilo ho len 12 z pôvodných 82 členov Castrovho výsadku. Preživší útoku, vrátane Fidela Castra, Ernesta Guevaru, Raúla Castra a Camila Cienfuegosa, sa rozptýlili v malých skupinkách do hôr a trvalo im vyše 2 týždne, kým sa opäť preskupili. V tom čase žila hŕstka povstalcov v ťažkých podmienkach, mali minimum zásob, pohybovali sa v pre nich malo známom teréne a boli takmer bez kontaktu s okolitým svetom. Pomerne rýchlo však nadviazali styky s miestnymi roľníkmi, ktorý im začali pomáhať a pridávať sa k nim. Takmer zničená povstalecká skupina sa tak opäť začínala rozrastať a 17. januára 1957 uskutočnila svoj prvý úspešný útok proti neveľkej vojenskej stanici v oblasti La Plata.

Mapa označujúca kľúčové miesta Kubánskej revolúcie v oblasti Sierra Maestra

V tom čase však všetky kubánske médiá správy o gerile v Sierra Maestra cenzurovali a kubánska verejnosť mala za to, že Castro aj s celou svojou skupinou v Alegría de Pío zahynuli. Napriek tomu všeobecný odpor proti Batistovmu režimu narastal a stále častejšie dochádzalo k občianskym nepokojom a menším lokálnym povstaniam, ktoré však boli rýchlo potlačené. 13. marca 1957 izolovaná skupina študentov (bez bližších kontaktov s Hnutím 26. júla či inými väčšími opozičnými zoskupeniami), známa ako Revolučný direktoríat podnikla ozbrojený útok na Prezidentský palác v Havane s cieľom zabiť Batistu a začať tak v krajine prevrat. Revolucionári sa síce dostali až do Batistovej kancelárie (v ktorej však Batista nebol) a cez rádio rozšírili nepravdivú správu o jeho smrti, zakrátko však väčšina z nich, vrátane ich lídra José Antonia Echeverriu, bola zabitá pri protiútoku Batistových vojakov. Spojené štáty, ktoré Batistov režim výrazne vojensky podporovali (napríklad aj dodávaním napalmových bômb, ktorý Batistove vojska používali pri bombardovaní dedín v povstalcami ovládaných oblastiach), čeliac týmto udalostiam a nepriazni vlastnej verejnej mienky sa od tejto podpory začínali pomaly odvracať, no definitívne ju zastavili až po krvavom potlačení generálneho štrajku z 9. apríla 1958.

Boje v Sierra Maestra[upraviť | upraviť zdroj]

Medzitým už Castrovi povstalci v Sierre Maestre výrazne rástli na sile, pretože okrem miestnych roľníkov sa k nim začali pridávať aj oddiely pôvodných členov a spolupracovníkov Hnutia 26. júla z veľkých kubánskych miest, hlavne z blízkeho Santiaga. Používajúc predovšetkým taktiku partizánskeho boja stále častejšie uskutočňovali útoky na menšie vojenské posádky a konvoje, pričom za jednu z ich najväčších akcii v tomto období sa považuje útok na neveľkú, ale dobre opevnenú pobrežnú vojenskú základňu v El Uvero z 28. mája 1957, pri ktorom sa výrazne vyznamenal Ernesto Che Guevarra, zakrátko na to povýšený na comandanteho. Hoci v tom období mali povstalci len niekoľko desiatok ľudí, získavali v oblasti Sierra Maestra stále väčší vojenský vplyv nad oveľa početnejším Batisistovým vojskom, obzvlášť v centrálnej horskej oblasti nazývanej Zona liberada (oslobodená zóna), ktorá bola na začiatku r. 1958 prakticky úplne pod povstaleckou kontrolou. Povstalci začali vo februári 1958 prevádzkovať vlastnú pirátsku rádio stanicu, známu ako Radio Rebelde, nadviazali kontakty a spoluprácu aj s ďalšími opozičnými skupinami a postupne sa stali vedúcou protibatistovskou silou.

Raúl Castro a Ernesto Che Guevara v horách Sierra Maestri

Čeliac týmto udalostiam sa Batista v lete 1958 rozhodol uskutočniť proti Castrovým povstalcom poslednú veľkú ofenzívu, ktorá sa stala známa ako Operácia Verano. Do hôr Sierra Maestri poslal proti asi 300 Castrovým mužom viac ako 12 000 vojakov (takmer s polovice mladých neskúsených regrútov), ktorým velil generál Eulogio Cantillo. Od júna 1958 prebiehali v oblasti viac ako 70 dní intenzívne boje, pričom povstalci v nich napriek prevahe Batistových vojsk zaznamenali mnoho víťazstiev. Medzi najvýznamnejšie patrí boj pri La Plata (známy aj ako boj o El Jigüe, prebiehal od 11. do 21. júla), pri ktorom Castrom vedené oddiely zabili, zajali, alebo iným spôsobom vyradili z boja vyše 500 batistových vojakov, pričom sami utrpeli len minimálne straty (údajne zahynuli len traja). Významnejšiu porážku utrpeli povstalci iba v bojoch pri Las Mercedes (29. júl8. august), pri ktorom Castro stratil takmer štvrtinu svojich mužov (vrátane jedného z popredných veliteľov René Latoura). Napriek tomu sa však Batistova ofenzíva skončila neúspechom, nepodarilo sa jej zlomiť odpor povstalcov, vládni vojaci sa zakrátko z oblasti stiahli a povstalci tak upevnili svoje vojenské postavenie.

Povstalecká ofenzíva a víťazstvo revolúcie[upraviť | upraviť zdroj]

Po zlyhaní Operácie Verano zostalo Batistove vojsko silne demoralizované a mnoho vládnych vojakov sa začalo pridávať k povstalcom. Tí, povzbudení týmto úspechom, sa na konci augusta rozhodli pre spustenie vlastnej ofenzívy a začali rozširovať svoje pôsobenie aj do ďalších oblastí mimo Sierra Maestra. Fidel Castro zorganizoval 3 veľké kolóny, ktoré vyslal na západ do centrálnych provincii Kuby. Najväčšej z týchto kolón o sile vyše 140 mužov velil Ernesto Guevara, ďalším dvom velili Camilo Cienfuegos a Jamie Vega. Hoci kolóna J. Vegu bola krátko po odchode zo Sierra Maestri napadnutá a zničená vojskom, kolóny Guevaru a Cienfuegosa úspešne postupovali ďalej.

Mapa stručne znázorňujúca postup povstalcov od decembra 1956 do januára 1959

Ďalšie fronty otvoril Castro smerom na východ do provincie Oriente a obzvlášť na mesto Santiago. Okrem Castra samotného týmto hlavným kolónam velili ešte Raúl Castro a Juan Almeida Bosque. Castrova kolóna uskutočnila viacero víťazných bojov, najdôležitejší sa odohral 30. novembra 1958 pri Guise, otvoril cestu na Santiago a umožnil povstalcom získať pod kontrolu viacero dedín a mestečiek na rovinách okolo rieky Cauto. Medzitým Guevarove a Cienfuegosove vysunuté kolóny pokračovali v ceste na západ po centrálnych rovinách do provincie Las Vilas, pričom sa nestretávali s výraznejším vojenským odporom a pridávalo sa k nim aj mnoho miestnych povstaleckých skupín (obzvlášť v oblasti pohoria Escrambay). Na konci decembra sa dostali k dvom strategicky významným mestám a zaútočili na ne. Najprv 30. decembra Cienfuegosova kolóna dobyla mesto Yaguajay, následne sa pridala ku Guevarovej a spolu 31. decembra po ťažkých pouličných bojoch získali kontrolu nad mestom Santa Clara, čo otvorilo cestu smerom na Havanu. Pod vplyvom týchto udalosti Batista 1. januára 1959 v noci z Havany utiekol do Dominikánskej republiky s rozkazom, aby jeho vojsko proti povstalcom ďalej bojovalo. Väčšina vojenských veliteľov si však uvedomila svoju pozíciu a povstalcom prestala klásť ozbrojený odpor. 2. januára 1959 vstúpili Castrove oddiely bez akýchkoľvek bojov do Santiaga, kde boli vrelo vítaní miestnym obyvateľstvom. Toho istého dňa zas Che Guevara a Cienfugos vstúpili do Havany, ktorá už v tom čase bola v rukách miestnych predstaviteľov Hnutia 26. júla. Spoločne počkali na Castra, ktorý absolvoval zo Santiaga triumfálny víťazný pochod cez celú Kubu a do Havany dorazil 8. januára.

Obdobie po víťazstve revolúcie[upraviť | upraviť zdroj]

Moc prevzala dočasná revolučná vláda zloženú zo všetkých hnutí protibatistovského odboja, pričom najsilnejšiu pozíciu zastávalo Hnutie 26. júla. Novým prezidentom sa stal sudca Manuel Urrutia, ktorý sa síce na povstaleckých bojoch nezúčastňoval, bol však známy a obľúbený pre svoju neskorumpovanosť a objektivitu pri súdnych procesoch. Premiérom revolučnej vlády sa stal najprv opozičný právnik Miro Cardone, 16. februára ho na poste nahrádza Fidel Castro.

Spomienkový pochod za obete sabotážou spôsobeného výbuchu lode La Coubre, naľavo Fidel Castro, v strede Che Guevara, marec 1960

Batistov režim si za necelých sedem rokov svojej vlády vyžiadal viac ako 20 000 obetí a rozhnevaná kubánska verejnosť sa dožadovala spravodlivosti. A tak už krátko po víťazstve revolúcie začalo dochádzať k súdnym procesom, pri ktorých boli stovky bývalých Batistových agentov, policajtov a vojakov súdených za vojnové zločiny a porušovanie ľudských práv. Mnohí z nich boli odsúdení na tresty smrti (celkovo vyše 400 ľudí), alebo dlhoročné väzenia, ďalší ľudia obvinení zo spolupráce s Batistovým režimom zasa boli nútení z Kuby emigrovať.

Zmeny spoločenského a ekonomického systému prebiehali postupne a Castro spočiatku popieral, že by chcel Kubu pretransformovať na štát komunistického typu. Už v máji 1959 však vyhlasuje radikálnu pozemkovú reformu, načo sa rýchlo začínajú zhoršovať vzťahy z USA a Kuba nadväzuje blízke styky zo ZSSR. USA v januári 1961 prerušujú s Kubou všetky diplomatické styky a uvaľujú na ňu silné ekonomické embargo. Začínajú tiež pripravovať proti Kube ozbrojený útok (pozri Invázia v Zátoke svíň), organizujú a podporujú mnohé sabotáže a teroristické akcie proti novému režimu a jeho predstaviteľom (napr. pri sabotážou spôsobenom výbuchu francúzskej lode La Coubre v havanskom prístave zahynulo 4. marca 1960 takmer 100 ľudí). V júli 1961 sa najväčšie strany protibatistovského odboja: Hnutie 26.júla, Ľudová socialistická strana a Revolučný direktoriát 13. marca spájajú do Zjednotenej revolučnej organizácie, ktorá je v októbri 1965 premenovaná na Komunistickú stranu Kuby.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]