Sklárstvo

Sklár pri práci so sklom

Sklárstvo je remeslo a výrobné odvetvie, ktoré sa zaoberá výrobou a spracovaním skla. Patrí medzi najstaršie remeslá. Objavenie sklárstva siaha až do doby bronzovej. Medzi prvé výrobky zo skla patrili koráliky.

Technologie výroby skla

Zariadenie sklárskej huty

Sklárske huty vznikali v Malohonte z dôvodu dobrého surovinového zabezpečenia výroby- boli tu bohaté lesy a bohaté ložiská kremeňa. V budovách boli energetické zariadenia, zariadenia na prípravu surovín-stupníky- taviace chladiace pece, brusiarne, zariadenia na výrobu nádob na tavenie skla, sklady, kancelárie a v objektoch sklárni boli aj obytné domy pre sklárske rodiny.

Príprava hlavných surovín

Hlavnou zložkou skla je oxid kremičitý v množstve od 60-85%. Druhou zložkou sú alkálie a to oxid sodný a draselný. Treťou základnou zložkou skla je oxid vápenatý, ktorý dáva sklu tvrdosť. Pomery v ktorých sa alkálie do skla pridávali, boli rôzne a dodávali kvalitu skla. Veľmi dôležité boli prísady rôznych oxidov, prípadne sírnikov, ktoré pridávali sklu farbu. Tak napríklad kysličníky dvojmocného železa farbia sklo na modro-zeleno, trojmocného železa na žlto až červeno-hnedo. Mangán farbí sklo na žlto-hnedo až fialovo, chróm tmavozeleno, kobalt modro, dvojmocná meď modro-zeleno, jednomocná meď na červeno.

Kremeň- Sklársky piesok

Kremeň bol základnou surovinou pre sklárne. V Malohonte bolo najväčšie ložisko kremeňa pri Kokave nad Rimavicou, v časti Bohaté. Takto získaný kremeň sa musel upravovať aby sa mohol používať na tavenie skloviny. Najprv a ohrieval v peciach a rozpálený sa dával do studenej vody kde a kamene rozpraskali na menšie kúsky. Potom sa z neho ručne odstraňovali farebné žilky- kysličníky železa. Vyčistený sa drvil v stupách na piesok. Stupník poháňaný vodou, v ktorom sa drvil kremeň mala každá skláreň. Rozdrvený kremeň sa potom preosieval. Aby pri drvení nevznikal prach, bol kremeň drvený vo vodnom prostredí.

Uhličitan draselný-Salajka

Uhličitan draselný sa používal ako vstupná surovina- tavidlo pre sklársky kmeň. Salajka sa vyrábala lúhovaním popola, ktorý vznikal spaľovaním hlavne bukového dreva. Bukový popol sa varil vo veľkých kotloch, pričom dochádzalo k vylúhovaniu užitočnej zložky, uhličitanu draselného. Ten sa následne sušil na slnku. Na výrobu 1kg salajky sa spotrebovali až 1000kg bukového dreva.

Vápenec

Vápenec spôsobuje v sklovine tvrdosť, čo je veľmi dôležité pri brúsení, rytí a rezaní. Vápenec sa priamo pri tavení v sklovine vypaľoval na pálené vápno a unikajúci kysličník uhličitý premiešal sklovinu, čím podporoval jej čírenie. Na čistotu vápenca, podobne ako na čistotu kremičitého sklárskeho piesku, boli kladené vysoké požiadavky.

Iné suroviny

Na výrobu skla boli potrebné ešte ďalšie suroviny. A to rôzne kyseliny, farby, železo a liatiny na výrobu foriem. Ďalej šamotové tvárnice a tehly, dolomit ako prísada do tabuľového a obalového technického skla. Nakoniec bukové a hruškové drevo na úpravu skloviny v drevnej vareche a na drevenú vlnu na balenie skla.

Príprava a skladba sklárskeho kmeňa

Každá skláreň mala svojho chemika, ktorý sa podieľaj na príprave kvalitnej skloviny. Chemik viedol prácu v kmenárni a presne určoval jednotlivé dávky surovín, z ktorých sa robil sklársky kmeň. Najväčšiu dávku v kmeni tvoril kremeň, menšiu salajka a vápenec. Kremeň sa bežne tavil pri teplote 1700°C , no po pridaní salajky sa znížila na 1400-1450°C. Po pridaní vápenca sa sklo stalo nerozpustné vo vode. 3 základné suroviny sa dopĺňali prísadami, ktoré sklo čerili, farbili alebo naopak odfarbili. Toto je ten najľahší spôsob prípravy sklárskeho kmeňa. Pre rozmanitévyužitie skla sa museli pripravovať skloviny rôznych druhov. Na ich prípravu boli niekedy spracované prísne tajné recepty.

Sklárske pece

Sklárska technológia vyžadovala štyri typy pecí. Boli to:

• -taviace pec, v ktorej dochádzalo k roztaveniu sklárskeho kmeňa, nadávkovaného v špeciálnych nádobách— perniciach alebo vo vaniach;
• -temperovacia pec, v ktorej sa ohrievali už spomínané pernice až do červeného žiaru;
• -vyrovnávacia a chladiaca pec, v ktorej sa výrobky nahriali na teplotu okolo 200°C a potom sa postupne schladili aby sa odstránilo vnútorné napätie v skle, ktoré vzniklo pri výrobe v dôsledku náhleho ochladenia vo forme;
• -opaľovacia pec, ktorá slúžila k opaľovaniu a zaobľovaniu ostrých okrajov skla, sklených baniek a pod..

Fúkanie

Všetky druhy skla v tej dobe sa vyrábali fúkaním tak, že na sklársky nástroj ,,píšťalu“ sklár ručne nabral z pece trochu skloviny a túto ďalej spracoval. Na takúto píšťalu bolo možne nabrať až 10kg skloviny. Na tenšom konci píšťaly, z ktorého sa do nej fúkalo, bol kovový náustok ,,cajclik“. Keď bol to železa, černeli z neho zuby preto sklári radšej používali mosadzný náustok. Ďalej nabratú sklovinu sklár vytvaroval váľaním do pravidelného valčeka na liatinovej platničke ,,liatinke“, pripevnenej k stojanu na pracovisku a potom ju vyfúkol do tvaru banky. Sklovinu, ktorá bola stále vo vláčnom a celistvom tvare, sklár nakoniec dofúkal a vytvaroval v drevenej alebo liatinovej forme. Na výrobu úžitkového skla napr. kalíškov, museli byť jednotlivé časti formované ručne. Sklovina sa najskôr nabrala píšťalou a vyfúkla na malú bublinu, na ktorú sa postupne naberalo potrebné množstvo skla na daný predmet. Mávaním a točením ,,švengovaním“, naberalo sklo potrebné tvary a pomocou formovacích klieští sklár tvaroval stopku a kalíšok. Nakoniec sa kalíšok uložil do chladiacej pece k usmernenému chladeniu a odstráneniu vnútorných napätí. Najzaujímavejšie však bolo tabuľové sklo. Každú časť výroby robil iný človek. Začínal tabuliarsky pomocník, ktorý ponáral kužeľovitú časť píšťaly do skloviny a následne prifúkol do píšťaly a znovu ju ponoril do skloviny. Takto postupoval kým nemal dostatok skla na danú tabuľu. Následne prebral píšťalu tabuliarsky majster, ktorý vyfúkal valec. Potom prišiel pomocník ,,paclár“, ktorý druhou píšťalou nabral sklo a prilepil ho na opačnú stranu valca. Pokračoval vystrihnutím oválnej časti, čím vznikol otvorený valec. Majster dal valec do pece a po nahriatí švengovaním dosiahol, že valec mal podlhovastý tvar. Následne ho pomocou mokrého železa odrezali z píšťaly a diamantom sa naznačilo, kde ho treba roztvoriť. ,,Valciar“ ho odniesol do ,,štrekovne“. Nakoniec sa valec narovnával v tzv. tabuliarskej peci. Keď sklo zmäklo, narovnalo sa drevenou palicou postupne vyvalcovalo. Tabuľové sklo sa dalo tiež vyrábať pomocou foriem ale nebolo také kvalitné.

Pozri aj

• Sklo
• Sklárstvo (heslo na stránke ÚĽUV–u).
• Sklárska pracovná pospolitosť (mesačník z r. 1944)