Jozef Just (uhorský politik)

Jozef Just
politik, poslanec uhorského snemu, účastník memorandového zhromaždenia
Narodenie	12. máj 1809 Necpaly, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko)
Úmrtie	5. december 1875 (66 rokov) Necpaly, Rakúsko-Uhorsko (dnes Slovensko)
Odkazy
Commons	Jozef Just
Biografický portál

Jozef Just - prídomok "Justh de Neczpál " (maď. Justh József, * 12. máj 1809 Necpaly – † 5. december 1875, Budapešť) bol poslanec uhorského snemu, župan Tekovskej župy, podžupan Turčianskej župy.

Životopis

Pochádzal zo starej šľachtickej rodiny Justovcov, dlhodobo žijúcej v Turčianskej župe.[1]

Štúdium absolvoval na lýceách v Banskej Štiavnici, Pápe a Bratislave . V roku 1828 sa stal koncipientom podžupana Trenčianskej župy . V roku 1829 odišiel do Pešti dokončiť právnické štúdiá a v roku 1830 získal právnický diplom. Domov sa vrátil kvôli náhlej smrti svojho otca. V roku 1839 bol jednomyseľne zvolený za poslanca uhorského snemu, kde patril k liberálnej opozícii. Aktívne sa zúčastnil uhorskej revolúcie , ako poslanec snemu, vládny komisár a župan Tekovskej župy a bol povereným županom Turčianskej župy. Za svoju činnosť v prospech revolúcie mu bol zhabaný majetok a v Pešti bol zadržiavaný do septembra 1850. Po amnestii bol v rokoch 1861, 1865 a 1869 zvolený za poslanca snemu vo volebnom okrsku Turčiansky Svätý Martin. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní bol zvolený za predsedu Deákovej strany.

Podľa maďarskej wikipédie v Turčianskej župe bojoval proti panslavistickým trendom .

V roku 2021 mu necpalský cirkevný zbor evanjelickej cirkvi odhalil pamätnú tabuľu na pamiatku jeho podpory cirkvi.

Účasť na memorandovom zhromaždení

V roku 1861 sa zúčastnil memorandového zhromaždenia v Martine a podľa historika Józsefa Demmela patril k jedným z najaktívnejších účastníkov. Jednoznačne súhlasil s požiadavkou používania slovenského jazyka v úradoch a bol autorom požiadavky vydávania zákonov priamo v jazykoch národností (na rozdiel od Daxnerovej formulácie, že zákony by sa mali prekladať do jazykov národností) a bol autorom požiadavky, aby sa pri prípadnej reforme hornej snemovne prihliadalo aj na slovenské záujmy. Na druhej strane však nesúhlasil s požiadavkou vytvorenia Hornouhorského slovenského dištriktu (tzv. Okolia) Odmietol návrh Jána Palárika, aby bol zhromaždením zvolený za jeho čestného predsedu. Hlavným dôvodom negatívneho vnímania jeho osoby v slovenskej historiografii sa stal fakt, že napriek prvotnému súhlasu, aby bol spolu so Šimonom Révayom (turčiansky župan a švagor Justha) a Martinom Szentiványim (liptovský župan) členom delegácie, ktorá memorandum predloží snemu, toto odmietol z dôvodu bolenia hlavy. Toto „bolenie hlavy“ sa stalo predmetom mnohých satirických poznámok a karikatúr. Ako József Demmel dokladá postava Jozefa Justha bude v spomienkach účastníkov zhromaždenia Štefana Marka Daxnera, Pavla Mudroňa alebo Viliama Pauliny-Tótha ako osoba zradná. Aj ďalšie generácie historikov a komentátorov ironizujú - František Bokes píše, že "„v Justhovi Slováci neodôvodnene videli svojho dobrého priateľa a radcu", Vladimír Mináč, na vedeckej konferencii k 125. výročiu memoranda sa vyjadril v tom zmysle, že „historická barónska slza sa zgúľala na mentieku, aby dokumentovala […] nové porozumenie alebo až slovensko-zemiansku obrodu“ Justha a Révayho, aby im mohla „padnúť do lona“ vláda nad Slovákmi obývaným územím a nakoniec Demmel cituje Júliusa Vanoviča, že slovenská šľachta skutočne existovala – ale len desať dní, t. j. od začiatku memorandovej schôdze dovtedy, kým Justhovci neodriekli svoje poverenie.

Okrem tohto článku József Demmel venoval Justovi aj väčšiu časť monografie o slovenských koreňoch slovenskej šľachty.

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Justh József na maďarskej Wikipédii.