Vladimír Mináč

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Vladimír Mináč
slovenský prozaik, esejista a filmový scenárista
slovenský prozaik, esejista a filmový scenárista
Narodenie10. august 1922
Klenovec
Úmrtie25. október 1996 (74 rokov)
Bratislava
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Vladimír Mináč

Vladimír Mináč (* 10. august 1922, Klenovec – † 25. október 1996, Bratislava) bol slovenský prozaik, esejista, filmový scenárista, publicista a kultúrny a politický činiteľ.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Vzdelanie získal na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde aj napokon maturoval. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave študoval slovenčinu a nemčinu.

Zúčastnil sa aktívne Slovenského národného povstania, koncom roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau.

Po vojne bol redaktorom armádneho časopisu Bojovník (neskôr premenovaný na Obrana ľudu). V roku 1949 sa stal tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov a zároveň bol redaktorom denníka Kultúrny život.

Hrob Vladimíra Mináča v Slávičom údolí

V roku 1951 sa stal vedúcim scenáristického oddelenia Československého filmu, neskôr šéfredaktorom Kultúrneho života a od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1971 sa stal poslancom Slovenskej národnej rady. V rokoch 1974 – 1990 bol predsedom Matice slovenskej. V rokoch 1968 – 1989 bol členom ÚV KSČ.

Po roku 1970 bol jednou z intelektuálnych opôr tzv. normalizácie, o. i. sa zapojil aj do kampane proti Alexandrovi Solženicynovi. Vo svojich esejach sa vyslovil o slovenských dejinách ako o dejinách práce, ktorá zaručila pretrvanie Slovákov aj v tých najhorších časoch. Spomenutú koncepciu prevzali viacerí slovenskí spisovatelia. V roku 1988 sa zastal ekologickej iniciatívy „Bratislava/nahlas“. Odmietol Nežnú revolúciu 1989 a jej protagonistov. V rokoch 1990 – 1992 bol poslancom Federálneho zhromaždenia za SDĽ. Zomrel 25. októbra 1996 v Bratislave.

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1998 mu prezident Michal Kováč prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, in memoriam.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Vďaka svojim novinárskym a publicistickým skúsenostiam sa väčšina jeho diel venuje aktuálnym spoločenským problémom. Vychádza z vlastných zážitkov, no tiež z odkazu SNP, ktoré sa objavuje v jeho próze ako neustále sa vracajúci motív, no taktiež ako námet na zamyslenie a idea ovplyvňujúca dianie v dobe, kedy jeho diela vznikali. Snažil sa pochopiť človeka v jeho vzťahu k dejinám a súčasnosti.

V prvých prózach stvárňoval skutočnosť a postavy v duchu hemingwayovskej poetiky (Smrť chodí po horách). V románovej trilógii Generácia (Dlhý čas čakania, Živí a mŕtvi, Zvony zvonia na deň) podal všestranný obraz vojnového a povojnového života na Slovensku. Charakteristickým rysom jeho prozaickej tvorby je kritický a satirický prístup ku skutočnosti (poviedka Tmavý kút, satirický román Výrobca šťastia). V historických esejach sa zameral na odkrývanie identity slovenského národa (Dúchanie do pahrieb, Zobrané spory Jozefa Miloslava Hurbana).

V literárnej kritike zdôrazňoval filozofické a mravné aspekty slovesnej tvorby (Čas a knihy, Paradoxy). Okrem umeleckých próz bol tiež autorom cestopisu a viacerých filmových scenárov. V roku 1955 a 1962 sa stal laureátom štátnej ceny Klementa Gottwalda a v roku 1975 mu bol udelený titul národný umelec.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Próza[upraviť | upraviť zdroj]

Mináčov rodný dom v Klenovci
  • 1947Smrť chodí po horách, román z obdobia SNP
  • 1949Včera a zajtra, voľné pokračovanie diela Smrť chodí po horách
  • 1950Prielom
  • 1951Modré vlny, budovateľský román
  • 1954Na rozhraní, zbierka 7 poviedok
  • 1955V krajine, kde vychodí slnko, cestopis z Číny
  • 1958Dlhý čas čakania, 1. diel románovej trilógie „Generácia“
  • 1959Živí a mŕtvi, 2. diel románovej trilógie „Generácia“
  • 1961Zvony zvonia na deň, 3 diel románovej trilógie „Generácia“
  • 1960Tmavý kút, poviedky
  • 1962Nikdy nie si sama, dvojnovela
  • 1962Chlieb krvou solený, literárna montáž
  • 1963Záznamy, zbierka poviedok
  • 1964Výrobca šťastia, satirický román (zinscenovaný v spolupráci s M. Lasicom v roku 1985)
  • 1965Kto kráča po ceste, poviedky z kníh Tmavý kút a Záznamy + novela Kriminálny príbeh
  • 1982Ženy, výber zo starších poviedok
  • 1982Prípad, výber zo starších poviedok a esejí

Eseje a kritiky[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1956Za pravdivé a presvedčivé zobrazenie našej skutočnosti, referát o slovenskej próze z rokov 1945 – 1955
  • 1962Čas a knihy
  • 1966Paradoxy, obsahuje eseje Adam, Adam, kto si?, Paradoxy okolo umenia a Tu žije národ
  • 1970Dúchanie do pahrieb, nadväzuje na Tu žije národ
  • 1972O literatúre
  • 1974Zobrané spory J. M. Hurbana
  • 1976Súvislosti, výber esejí a kritických statí
  • 1979Portréty a osudy
  • 1982Texty a kontexty, výber z esejí a kritických statí
  • 1992Sub tegmine – Zbierka esejí, ktoré pôvodne vychádzali v Literárnom týždenníku od roku 1990 na aktuálne témy z domáceho diania[1]
  • 1993Návraty k prevratu
  • 1993Odkiaľ a kam Slováci
  • 1994Hovory M

Scenáre[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1951Boj sa skončí zajtra (podľa jeho filmovej poviedky „Prielom“ z roku 1950)
  • 1953Pole neorané (podľa románu Petra Jilemnického)
  • 1955Žena z vrchov
  • 1959Kapitán Dabač

Rozhovory s V. Mináčom[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra o V. Mináčovi[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Vladimír Mináč, Sub tegmine, PEREX a. s. Bratislava, 1992, prvé vydanie, ISBN 80-900503-2-8