Peter Jilemnický

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Peter Jilemnický
slovenský spisovateľ, novinár a učiteľ
Peter Jilemnický
Osobné informácie
PseudonymAl Arm, Peter Malý, Peter Hron
Narodenie18. marec 1901
 Kyšperk (dnes Letohrad), Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie19. máj 1949 (48 rokov)
 Moskva, Sovietsky zväz
SúrodenciJindřich, Marie
ManželkaRužena Jilemnická
Oľga, rod. Pivková
Odkazy
Spolupracuj na CommonsPeter Jilemnický
(multimediálne súbory na commons)

Peter Jilemnický (pseudonymy Al Arm, Peter Malý, Peter Hron) (* 18. marec 1901, Kyšperk (súčasný Letohrad), Rakúsko-Uhorsko – † 19. máj 1949, Moskva, Sovietsky zväz) bol komunistický slovenský spisovateľ, novinár a učiteľ českého pôvodu.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v rodine rušňovodiča a mal dvoch súrodencov, brata Jindřicha a sestru Mariu. Základné vzdelanie získal na meštianskej škole v Kyšperku a v Červenej Vode, potom pokračoval na Strednej poľnohospodárskej škole v Chrudime, maturoval (zložil učiteľskú skúšku) na učiteľskom ústave v Leviciach v roku 1921. Medzitým pracoval ako učiteľ v Česku (Verměřovice 1920 – 1921). Vojenskú službu vykonával v rokoch 1921 až 1923, najprv v Rimavskej Sobote, neskôr v Banskej Bystrici[1], kde sa zoznámil s Gottwaldom[2] a aj pod jeho vplyvom roku 1922[2] vstúpil do KSČ. Potom sa živil ako učiteľ na Slovensku (vo Svrčinovci 1923 – 1926, krátko v roku 1926 v Čadci). Na Slovensku hovoril po slovensky bez poznateľného akcentu.[3]

Dva roky v krajine sovietov (1926 – 1928)[upraviť | upraviť zdroj]

12. júla 1926[2] bez povolenia úradov[3] emigroval do ZSSR ako učiteľ a kronikár družstva Interhelpo (založené 1924 v Žiline) vycestoval do kirgizského Frunze. Od roku 1927 bol registrovaný ako občan ZSSR, keď žil v krajanskej obci Pavlovka (Krasno-Čechovka). Zároveň dva roky (1928 – 1929) študoval na Štátnom inštitúte žurnalistiky (GIŽ) v Moskve. Urobil si aj výlet na Kaukaz, kde pôsobil medzi inými českými a slovenskými kolonistami Interhelpo a z tohto prostredia neskôr (1930) napísal román Zuniaci krok.

Spisovateľ - bojovník[upraviť | upraviť zdroj]

Po návrate zo ZSSR najprv (1929) pracoval v Ostrave ako redaktor Pravdy a potom ako učiteľ v Trnave a v Šajdíkových Humenciach (1930 – 1932), Kostolci-Záskalí (1932 – 1936) a od roku 1936 vo Svätom Jure, kde si dal postaviť dom. Medzitým v roku 1934 sa v Moskve zúčastnil na prvom zjazde Zväzu sovietskych spisovateľov. V roku 1937 strávil niekoľko mesiacov v obci Lednické Rovne, kde dokončil dielo Kompas v nás. Z tohto prostredia napísal aj novelu Sklári.

Roku 1938 ako český učiteľ odchádza nie celkom dobrovoľne do Česka (Poříčí u Litomyšle, neskôr Budislav), kde nielen učí, ale sa aj zapája do ilegálnej činnosti KSČ. 27. októbra 1942 ho zatklo Gestapo a bol odsúdený na osem rokov nútených prác a prevezený do pracovného tábora Griebo pri Coswigu, neskôr do tábora Dessau

Kariéra po vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Dom Petra Jilemnického vo Svätom Jure

Do Svätého Jura sa opäť vrátil v júni 1945. Sám, bez manželky Ruženy, ktorá sa liečila v Tatrách (zomrela v Jure v r. 1947 na krčnú tuberkulózu). V rovnakom roku nastúpil na Povereníctvo školstva a osvety ako vedúci oddelenia pre deti a mládež. Od 21. októbra 1945 do 16. mája 1946 bol poslancom Dočasného národného zhromaždenia za Komunistickú stranu Slovenska.[4] V roku 1947 bol vymenovaný za stáleho delegáta Všeslovanského výboru v Belehrade. Od roku 1948 do predčasnej smrti 19. mája 1949 bol kultúrnym atašé česko-slovenského veľvyslanectva v Moskve.

Pochovaný je na cintoríne v Letohrade.[5]

Vyznamenania a memorábilie[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1949 mu bol posmrtne udelený titul národný umelec.[6]

Druhá manželka Oľga, rod. Pivková, iniciovala zriadenie Jilemnického múzea v jeho dome v Svätom Jure. Múzeum bolo verejnosti sprístupnené k 5. výročiu smrti spisovateľa v r. 1954. V blízkosti múzea bola v r. 1961 postavená prevádzková budova múzea s prednáškovou miestnosťou a pracovňou pre pracovníkov múzea, kde aj múzeum dočasne sídlilo. Vo februári 1996, na základe rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave bola expozícia zrušená a rodinný dom bol vrátený druhej manželke Oľge. 

Po Jilemnickom bolo a je pomenovaných viacero škôl. Jeho meno stále nesie 60 ulíc a námestí[7] na Slovensku. Jeho diela boli preložené do viacerých jazykov.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

S literárnou tvorbou začal ešte počas stredoškolských štúdií 1919. Začínal písaním poézie, ako aj prózy a svoje diela uverejňoval v časopise Mladé proudy. V jeho dielach možno spočiatku pozorovať prvky expresionizmu, neskôr socialistický realizmus (sociálne cítenie, autobiografické prvky, politická agitácia), ale i lyriku a opisy prírodných krás (napr. Kysuce). Veľká časť jeho diel ostala len v rukopisnej forme. Publikoval v ľavicových časopisoch (Proletárka, Hlas ľudu, Pravda chudoby a Pravda, DAV).

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1921Devadesátdevět koní bílých, prozaická prvotina
  • 1924 – 1925Červená sedma, výber z prozaickej tvorby z týchto rokov zhrnutý do tejto zbierky (poviedky: Vražda v aeropláne A-71, Život po smrti, Zakryté karty)
  • 1925Štrajk, proletárska dráma
  • 1929Víťazný pád, románová prvotina
  • 1929Dva roky v kraji Sovietov
  • 1930Zuniaci krok
  • 1932Pole neorané
  • 1934Kus cukru
  • 1937Kompas v nás
  • 1938Návrat
  • 1947Kronika
  • 1947Cesta
  • 1951Prečo som sa stal komunistom
  • 1955Tri rozprávky, próza pre deti
  • Pěšinky, zbierka (rukopis)
  • Oheň majáků, cyklus (rukopis)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Peter Jilemnický, referáty.sk, online
  2. a b c Encyklopédia Slovenska II E-J. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1978. s.
  3. a b Vzpomínka Ignáce Strýčka, žáka Petra Jilemnického, online
  4. Peter Jilemnický [online]. Poslanecká snemovňa Parlamentu Českej republiky, [cit. 2022-05-01]. Dostupné online.
  5. Hrob Petera Jilemnického [online]. literarnimuzea.cz, [cit. 2022-05-01]. Dostupné online. (po česky)
  6. Čestný titul národní umělec - seznam nositelů [online]. prazskyhradarchiv.cz, [cit. 2022-05-01]. Dostupné online. (po česky)
  7. epsilon.sk [online]. epsilon.sk, [cit. 2017-01-01]. Dostupné online.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Libor Knězek: O Petru Jilemnickém (1951)
  • Břetislav TRUHLÁŘ: Peter Jilemnický, spisovateľ-bojovník (1952, 1. diel 1955, 2. diel 1958)