Interhelpo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Flag of Esperanto.svg
Tento článok je súčasťou seriálu Esperanto
Téma Esperanto
Esperanto
Akadémia esperanta · Gramatika · Slovníky · Esperantológia · Abeceda · Číslovky · Fundamento · lernu!
Organizácie
UEA · TEJO · EEU · E@I · BEMI · SAT · Slovenská esperantská federácia · Slovenská esperantská mládež · OSIEK · Esperantské kluby · Katolícki esperantisti · Esperantské múzeum
Dejiny
L. L. Zamenhof · Boulonská deklarácia · Ido-schizma · Kríza ata/ita · Moresnet · Interhelpo · Pražský manifest · Bona Espero · Esperantské mesto
Esperantská kultúra
Esperantské stretnutia (UK – IJKSES· Finvenkizmus · Homaranizmus · Hudba · Pasporta Servo · La Espero · Symboly · Esperantista · Rodení hovoriaci · Zamenhofov deň
Esperantská literatúra
PIV · Autori · Esperantský komiks · Esperantské časopisy · Wikipédia
Uhly pohľadu
Propedeutická hodnota · Reformy · Odpor · Porovnanie s Idom, s interlinguou, s Novialom
Wikimedia
Portál · Vikipedio · Vikivortaro · Vikicitaro · Vikifontaro · Vikilibroj · Vikiversitato · Viknovaĵoj · Vikivojaĝo
Vikikomunejo · Vikidatumoj · Vikispecioj
z  d  u

Interhelpo bolo priemyselno-výrobné družstvo česko-slovenských robotníkov a roľníkov (esperantistov a idistov) založené v máji 1923 v Žiline na pomoc budovania socializmu v sovietskom Kirgizsku. Zaniklo v roku 1943.

Pôvod a vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Vznik Interhelpa bola reakcia na výzvu Vladimíra I. Lenina, pomôcť vybudovať socializmus na území dnešného Kirgizska. Družstvo vzniklo ako myšlienka českého komunistického agitátora Rudolfa Marečka, ktorý istú dobu žil v Kirgizsku.

Rudolf Mareček prežil októbrovú socialistickú revolúciu v Sovietskom zväze v 1917, práve v oblasti Strednej Ázie. Bol členom boľševickej strany, stal sa ľudovým komisárom a dosť pravdepodobne bol Kominternou vyslaný do Československa s úlohou tu zakladať vysťahovalecké projekty. Založil na Slovensku klub jazyka ido a potom tam predniesol myšlienku z časopisu Revuo Internacional (obežníka jazyka ido) vydávaného v Sovietskom zväze. Založíme komúnu, vysťahujeme sa do Sovietskeho zväzu a pomôžeme tam budovať socializmus. A oni to skutočne začali organizovať. Čo je vlastne neuveriteľné.[1]

Mareček odišiel aj s celou rodinou do Ruskej Besarábie, aby tu žil v komunite. Čoskoro potom prišla vojna a Mareček bol cárskou vládou ako cudzinec (občan Rakúsko-Uhorska) z nepriateľskej krajiny odsunutý do Alma-Aty (dnes Kazachstan) v Strednej Ázii. V Alma-Ate vstúpil do Sociálne demokratickej robotníckej strany Ruska, aby sa vzápätí postavil do čela boľševického povstania. Po víťazstve revolúcie bol ako zvláštny vyslanec poslaný do susednej Číny, aby priviedol späť tisíce Kirgizov, ktorí tam utiekli po nevydarenom pokuse o povstanie proti cárskemu režimu v roku 1916. Číňania si však všimli že má cudzí neruský prízvuku a ako potencionálneho špióna ho zavreli do väzenia. Prepustený bol až na príhovor francúzskeho veľvyslanca a mohol sa tak vrátiť spolu s utečencami späť do Turkestanu.[2] Nepodarilo sa mu presvedčiť komunistov a získať významnejšie postavenie a preto sa rozhodol vrátiť do svojho rodiska.

Tento stolár z moravského Nového Hrozenkova založil v Karakole – vtedajšom Prževalsku – komúnu Novaja Era a posmelený jej prvými úspechmi začal o komúnach rečniť na komunistických zjazdoch. Začal byť presvedčený, že aj Československo je už na sovietske myšlienky pripravené. A tak sa v roku 1921 vrátil domov. Popri vedení zamestnaní stolára v Žiline viedol krúžok medzinárodného jazyka ido s nadšením rozprával o boľševickej revolúcii, ktorú zažil v Rusku, až napokon v Žiline predstavil svoj úmysel – rozhodol sa zorganizovať československé robotnícke priemyselné družstvo zložené z dobrovoľníkov, ktorí odcestujú do Kirgízka a budú tam stavať družstevné podniky a továrne – bude to pomoc pri budovaní mladej sovietskej republiky. Projekt nazval Interhelpo, čo v jazyku ido znamenalo vzájomná pomoc.[3] V roku 1924 bola medzi sovietskou vládou a predstaviteľmi Interhelpa uzatvorená dohoda o presídlení do Kirgizska.

24. apríla 1925 prišiel do Kirgizska prvý vlak (14 vagónov s vybavením – stroje pre stolárske, zámočnícke, sústružnícke, kolesové, krajčírske a obuvnícke dielne, poľnohospodárske stroje, stroje pre koželužne, kompletná píla) a 303 osôb z Československa.

V rokoch 19251932 odišlo z Československa, zo staníc Žilina a Brno, celkovo 1078 osôb (405 Čechov, 380 Slovákov, zvyšok iné národnosti; 407 bolo členov a 671 rodinných príslušníkov) v štyroch transportoch. Družstvo bolo v ČSR zaregistrované ako „Interhelpo, všeobecné výrobní a spotřebitelské družstvo v Žilině“ so štatútom schváleným štátnymi orgánmi. Na stanici Žilina je umiestnená pamätná tabuľa, venovaná udalosti.[4]

Medzinárodný jazyk bolo zreformované esperanto a zakladateľ družstva Rudolf Mareček ho chcel využívať ako spoločnú reč v novej vlasti československého družstva. Jazyk sa však na svetovej pôde a ani v Interhelpe neujal a členovia družstva využívali skôr „spontánne esperanto“, teda zmes slov z češtiny, slovenčiny, nemčiny, maďarčiny či ruštiny.[5] Mareček necestoval s prvými účastníkmi Interhelpo a obával sa ich navštíviť, po tom čo tam vznikli rozpory.[3]

História družstva[upraviť | upraviť zdroj]

Každý člen vstupujúci do družstva musel zaplatiť vysoký členský príspevok aj cestovné, rodiny tak často predávali celý svoj majetok. Za takto získané a do družstva vložené peniaze boli v Československu nakúpené popri hospodárskych strojoch aj stroje a zariadenia pre textilnú výrobu a garbiareň.

Po príchode do dnešného Biškeku (v tom čase Frunze) museli členovia družstva niekoľko mesiacov žiť v starom vojenskom lágri, kde v čase prvej svetovej vojny držali rakúsko-uhorských vojakov. Viacero detí aj dospelých zomrelo na nákazu týfusom či na maláriu. Družstvo vybudovalo celý rad prevádzok „na zelenej lúke“. V kirgizských stepiach v okolí mesta Frunze boli postavené a uvedené do prevádzky tieto zariadenia:

  • 1925 prvá elektráreň v Kirgizsku
  • 1927 textilná továreň (Klement Gottwald)
  • 1928 taviareň
  • továreň na nábytok[6]

Ďalej vybudovali nemocnice, poskytli technickú pomoc pri stavbe Turkestansko-sibírskej železnice a priehrady Čustroj, pri zavlažovacích prácach a pri výstavbe hlavného mesta Kirgizska (vládna budova, štátna banka a pod.).

Už roku 1925 bolo Interhelpo oficiálne vyhlásené ako najlepšie družstvo v Sovietskom zväze. V roku 1934 sa družstvo podieľalo na priemyselnej výrobe Kirgizska celými 20 percentami.

V roku 1935 pracoval v podnikoch družstva veľký, zjednotený mnohonárodný tím. Medzi 525 členmi družstva bolo 261 Rusov, 76 Ukrajincov, 40 Slovákov, 39 Čechov, 22 Maďarov. 21 Nemcov, 14 Kazachov a 52 ľudí iných národností.[7]

Známi členovia Interhelpo[upraviť | upraviť zdroj]

Zaujímavým faktom je, že známy politik Pražskej jari Alexander Dubček bol účastníkom Interhelpa, spoločne so svojimi rodičmi. Družstvo navštívili aj spisovatelia Peter Jilemnický a Július Fučík. Jilemnický o družstve napísal aj poviedku vo svojej knihe Kompas v nás. Členom družstva bol napríklad aj Marek Čulen.

Zánik[upraviť | upraviť zdroj]

Po napadnutí ZSSR Nemeckom sa časť členov vrátila domov, časť zostala v ZSSR (50 príslušníkov bojovalo v 1. česko-slovenskom armádnom zbore). Interhelpo bolo zlikvidované roku 1943, keď bolo včlenené do systému sovietskeho hospodárstva. Väčšinu vedúcich pozícií už vtedy obsadili ruskí občania. Časť členstva družstva bola v čase stalinských čistiek uväznená alebo popravená, iní sa vrátili do Československa.

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Děti zemřely, o vše přišli. Čechoslováci z projektu Interhelpo končili v gulagu [online]. rusyn.sk, [cit. 2021-10-27]. Dostupné online.
  2. BŘEZINA, Miloš. Interhelpo – Pomoc Československých dělníků při modernizaci Sovětského Kyrgyzstánu (Bakalářská práce) [online]. Univerzita Pardubice, 2008, [cit. 2021-10-27]. Dostupné online.
  3. a b KREKÁŇOVÁ, Ivana. Utópia v Leninovej záhrade: Ako sa Čechoslováci vydali do Kirgizska hľadať robotnícky raj na zemi [online]. Denník N, 2021-09-14, [cit. 2021-10-27]. Dostupné online.
  4. Pamätná tabuľa venovaná členom družstva Interhelpo [online]. zilina-gallery.sk, 2005, [cit. 2021-11-27]. Dostupné online.
  5. POLLÁK, Pavel. Internacionálna pomoc československého proletariátu národom SSSR. 1. vyd.. vyd. Bratislava : Slovenská akadémia vied, 1961. S. 315.
  6. ‘interhelpo: internationalists in central asia’ by relicts of another future | Readymag [online]. interhelpo: internationalists in central asia, [cit. 2020-12-29]. Dostupné online.
  7. История улиц: Улица Интергельпо » FOTO.KG – Проект "КЫРГЫЗСКИЙ ФОТОАРХИВ" [online]. www.foto.kg, [cit. 2020-07-01]. Dostupné online.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • SZÁMUEL-SZABÓ, János. V znamení proletárskeho internacionalizmu : ("Interhelpo"). 1. vyd. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1958. 145 s.
  • POLLÁK, Pavel. Internacionálna pomoc československého proletariátu národom SSSR : dejiny československého robotníckeho družstva Interhelpo v sovietskej Kirgízii. 1. vyd. Bratislava : Slovenská akadémia vied, 1961. 315 s.
  • HUŇA, František. Interhelpo : osada ve stepi : vzpomínky. Gottwaldov : Oblastní muzeum jihovýchodní Moravy, 1967. 74 s.
  • MAREK, Jaromír. INTERHELPO : stručné dějiny československého vystěhovaleckého družstva v SSSR : rigorózní práce. Praha : Olomouc : Univerzita Palackého v Olomouci : Filozofická fakulta : Katedra historie, 2013. 137 s. Dostupné online.
  • MAREK, Jaromír. Interhelpo : tragický příběh československých osadníků v Sovětském svazu. 1. vyd. Brno : Host, 2020. 325 s. ISBN 978-80-275-0244-8.
  • ONDERČANIN, Lukáš. Utópia v Leninovej záhrade : československá komúna Interhelpo. Žilina : Absynt, 2021. 424 s. ISBN 978-80-8203-264-5.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]