Interhelpo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Flag of Esperanto.svg
Tento článok je súčasťou seriálu Esperanto
Téma Esperanto
Esperanto
Akadémia esperanta · Gramatika · Slovníky · Esperantológia · Abeceda · Číslovky · Fundamento · lernu!
Organizácie
UEA · TEJO · EEU · E@I · BEMI · SAT · Slovenská esperantská federácia · Slovenská esperantská mládež · OSIEK · Esperantské kluby · Katolícki esperantisti · Esperantské múzeum
Dejiny
L. L. Zamenhof · Boulonská deklarácia · Ido-schizma · Kríza ata/ita · Moresnet · Interhelpo · Pražský manifest · Bona Espero · Esperantské mesto
Esperantská kultúra
Esperantské stretnutia (UK – IJKSES· Finvenkizmus · Homaranizmus · Hudba · Pasporta Servo · La Espero · Symboly · Esperantista · Rodení hovoriaci · Zamenhofov deň
Esperantská literatúra
PIV · Autori · Esperantský komiks · Esperantské časopisy · Wikipédia
Uhly pohľadu
Propedeutická hodnota · Reformy · Odpor · Porovnanie s Idom, s interlinguou, s Novialom
Wikimedia
Portál · Vikipedio · Vikivortaro · Vikicitaro · Vikifontaro · Vikilibroj · Vikiversitato · Viknovaĵoj · Vikivojaĝo
Vikikomunejo · Vikidatumoj · Vikispecioj
z  d  u
logo

Interhelpo bolo priemyselno-výrobné družstvo česko-slovenských robotníkov a roľníkov (esperantistov a idistov) založené v máji 1923 v Žiline na pomoc budovania socializmu v sovietskom Kirgizsku. V rokoch 19251932 odišlo zo železničných staníc Žilina a Brno celkom 1 078 osôb (407 členov družstva a 671 rodinných príslušníkov) v štyroch transportoch. Napriek úspechom zaniklo v roku 1943.

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Vznik Interhelpa bola reakcia na výzvu Vladimíra I. Lenina, pomôcť vybudovať socializmus na území dnešného Kirgizska. Družstvo vzniklo ako myšlienka českého komunistického agitátora Rudolfa Marečka[1], ktorý istú dobu žil v Kirgizsku.

Rudolf Mareček prežil októbrovú socialistickú revolúciu v Sovietskom zväze v 1917, práve v oblasti Strednej Ázie. Bol členom boľševickej strany, stal sa ľudovým komisárom a dosť pravdepodobne bol Kominternou vyslaný do Československa s úlohou tu zakladať vysťahovalecké projekty. Založil na Slovensku klub jazyka ido a potom tam predniesol myšlienku z časopisu (Revuo Internacional - obežníka jazyka ido) vydávaného v Sovietskom zväze: Založíme komúnu, vysťahujeme sa do Sovietskeho zväzu a pomôžeme tam budovať socializmus. A oni to skutočne začali organizovať. Čo je vlastne neuveriteľné. (Zo spomienok pani Staňkovej z juhomoravskej obce Lužice.)[2]

Mareček odišiel aj s celou rodinou do Ruskej Besarábie, aby tam žil v komunite. Čoskoro potom prišla vojna a Mareček bol cárskou vládou ako cudzinec (občan Rakúsko-Uhorska) z nepriateľskej krajiny odsunutý do Alma-Aty (dnes Kazachstan) v Strednej Ázii. V Alma-Ate vstúpil do Sociálne demokratickej robotníckej strany Ruska, aby sa vzápätí postavil do čela boľševického povstania. Po víťazstve revolúcie bol ako zvláštny vyslanec poslaný do susednej Číny, aby priviedol späť tisíce Kirgizov, ktorí tam utiekli po nevydarenom pokuse o povstanie proti cárskemu režimu v roku 1916. Číňania si však všimli, že má cudzí neruský prízvuk a ako potencionálneho špióna ho zavreli do väzenia. Prepustený bol až na príhovor francúzskeho veľvyslanca a mohol sa tak vrátiť spolu s utečencami späť do Turkestanu.[3] Nepodarilo sa mu presvedčiť komunistov a získať významnejšie postavenie a preto sa rozhodol vrátiť do svojho rodiska.

Mareček, ktorý sa narodil vo vtedajších Bohuniciach[1], dnes časť Brna pracoval aj ako stolár v moravskom Novom Hrozenkove. V Karakole (sídlo v Altajsku, teraz súčasť Ruskej federácie na hranici s Mongolskom a Kazachstanom) – vtedajšom Prževalsku – založil komúnu Novaja Era a posmelený jej prvými úspechmi začal o komúnach rečniť na komunistických zjazdoch. Začal byť presvedčený, že aj Československo je už na sovietske myšlienky pripravené. A tak sa v roku 1921 vrátil domov. Popri zamestnaní stolára v Žiline viedol krúžok medzinárodného jazyka ido, s nadšením rozprával o boľševickej revolúcii, ktorú zažil v Rusku, až napokon v Žiline predstavil svoj úmysel – rozhodol sa zorganizovať československé robotnícke priemyselné družstvo zložené z dobrovoľníkov, ktorí odcestujú do Kirgizska a budú tam stavať družstevné podniky a továrne – bude to pomoc pri budovaní mladej sovietskej republiky. Projekt nazval Interhelpo, čo v jazyku ido znamenalo vzájomná pomoc.[4] Mareček pozýval členov Interhelpo do sovietskej rajskej záhrady, ktorú plánoval vybudovať na okraji jazera Issyk-kuľ (pri ktorom bol aj Karakole).

Vznik Interhelpa a cesta do Piškeku[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1924 bola medzi sovietskou vládou a predstaviteľmi Interhelpa uzatvorená dohoda o presídlení do Kirgizska. Interhelpo mala byť komúna, pôvodné zložená len z členov komunistickej strany. Bol stanovený poplatok 5 000 korún za vstup do družstva a ďalšie peniaze za cestu rodinných príslušníkov.[5]

24. apríla 1925 prišiel do hlavné mesto Kirgizska u nás vtedy nazývaného Pišpeku (od roku 1926 Sovietmi premenovaný na Frunze), dnes Biškek prvý transport. Pôda, podnebie však neboli priaznivé. Nikto ich nečakal. Problém bo aj v tom, že v Altajsku doteraz nie je železnica a Pišpek bola posledná stanica. Transport mal 303 osôb z Československa a 14 vagónov s vybavením, strojmi pre stolárske, zámočnícke, sústružnícke, kolesové, krajčírske a obuvnícke dielne, poľnohospodárske stroje, stroje pre koželužne, kompletná píla. Pätnásťtisícový Pišpek bol vtedy vlastne len väčšou dedinou, kde okrem kostolov a niekoľkých mešít bolo iba zopár väčších tehlových budov. Žiadna významnejšia továreň, väčšia škola či nemocnica, dokonca ani vodovod či kanalizácia.[6]

V rokoch 19251932 odišlo z Československa, zo staníc Žilina a Brno, celkovo 1078 osôb (405 Čechov, 380 Slovákov, zvyšok iné národnosti; 407 bolo členov a 671 rodinných príslušníkov) v štyroch transportoch. Družstvo bolo v ČSR zaregistrované ako „Interhelpo, všeobecné výrobní a spotřebitelské družstvo v Žilině“ so štatútom schváleným štátnymi orgánmi. Na stanici Žilina je umiestnená pamätná tabuľa, venovaná udalosti.[7]

Medzinárodný jazyk ido bolo zreformované esperanto a zakladateľ družstva Mareček ho chcel využívať ako spoločnú reč v novej vlasti československého družstva. Jazyk sa však na svetovej pôde a ani v Interhelpe neujal a členovia družstva využívali skôr „spontánne esperanto“, teda zmes slov z češtiny, slovenčiny, nemčiny, maďarčiny či ruštiny.[8] Mareček necestoval s prvými účastníkmi Interhelpo a obával sa ich navštíviť, po tom čo tam vznikli rozpory.[4]

História družstva[upraviť | upraviť zdroj]

Po príchode do dnešného Biškeku museli prví členovia družstva niekoľko mesiacov žiť v starom vojenskom lágri. Pišpecké úrady im prenajali zdemolovaný zajatecký tábor, v ktorom ešte desaťročie predtým trpeli vojaci z Rakúsko-Uhorska, medzi nimi aj mnohí Česi a Slováci. Niektorých však tábor, neistota, kolísavé teploty a nedostatok peňazí vydesili natoľko, že po necelom týždni po príchode presunuli debny s oblečením a vecami späť na vlakové nástupište a radšej sa vrátili späť do Československa. (Do prvých 4 rokov odišla nazad viac ako polovica.)[5][6]

Keďže spoločná pokladnica družstva bola po príjazde takmer prázdna, pišpecké úrady im po povolení z Moskvy, poskytli úver na nákup koní i materiálu. Postupne začal svojpomocne budovať ulice svojho nového mesta.[6] Viacero detí aj dospelých zomrelo na nákazu týfusom či na maláriu. Väčšina malých detí do troch rokov, ktoré pricestovali prvý transportom, v prvom roku zomrela.[9] V Piškeku neboli lekári, prví dvaja prišli až s druhým transportom.[9]

Spoločná pokladnica bola takmer prázdna. Vedenie družstva preto si požičalo a rozhodlo o tom, že členovia dostanú výplatu až vtedy, keď budú fungovať dielne. Dovtedy získavali peniaze len predajom svojich vecí na trhu alebo poskytovaním drobných služieb.[6] To trvalo asi rok. Až v polovici roku 1926 dostali prvú výplatu.[9]

Družstvo vybudovalo celý rad prevádzok „na zelenej lúke“. V kirgizských stepiach v okolí mesta Frunze boli postavené a uvedené do prevádzky tieto zariadenia[10]:

  • 1925 prvá elektráreň v Kirgizsku
  • 1927 textilná továreň (Klement Gottwald)
  • 1928 taviareň
  • továreň na nábytok[10]
  • koželužný závod[9]
  • textilná fabrika[9]

Ďalej vybudovali nemocnice, poskytli technickú pomoc pri stavbe Turkestansko-sibírskej železnice a priehrady Čustroj, pri zavlažovacích prácach a pri výstavbe hlavného mesta Kirgizska (vládna budova, štátna banka a pod.).

Už roku 1925 bolo Interhelpo oficiálne vyhlásené ako najlepšie družstvo v Sovietskom zväze. V roku 1934 sa družstvo podieľalo na priemyselnej výrobe Kirgizska celými 20 percentami.

V roku 1935 pracoval v podnikoch družstva veľký, zjednotený mnohonárodný tím. Medzi 525 členmi družstva bolo 261 Rusov, 76 Ukrajincov, 40 Slovákov, 39 Čechov, 22 Maďarov. 21 Nemcov, 14 Kazachov a 52 ľudí iných národností.[11]

Známi členovia Interhelpo[upraviť | upraviť zdroj]

Zaujímavým faktom je, že známy politik Pražskej jari Alexander Dubček bol účastníkom Interhelpa, spoločne so svojimi rodičmi. Otec A. Dubčeka Štefan bol v máji 1942 kooptovaný za člena 3. ilegálneho ÚV KSS a 19. júla 1942 ho zatkla ÚŠB a bol väznený v koncentračnom tábore Mauthausen, podobne ako J. Osoha (pozri dole).

Filip Švolík a Ján Kavan tvorili prvé predstavenstvo družstva.[6] Švolík bol aj tajomníkom tamojšej komunistickej strany. Súdruh Dalmonega z Holohovca, neskorší riaditeľ družstva.[9] Členom družstva bol napríklad aj budúci poslanec Marek Čulen. Alois Málek, vedúci krajčírskej dielne, neskôr minister spotrebného priemyslu ČSR.[9] Ján Osoha[9] člen druhého a tretieho ilegálneho vedenia KSČ, od roku 1942 väznený ÚŠB[12], zahynul v roku 1945 v koncentračnom tábore Mauthausen.

Družstvo navštívili aj spisovatelia Peter Jilemnický a Julius Fučík. Jilemnický o družstve napísal aj poviedku vo svojej knihe Kompas v nás (1937).

Zánik[upraviť | upraviť zdroj]

Po napadnutí ZSSR Nemeckom sa časť členov vrátila domov, časť zostala v ZSSR (50 príslušníkov bojovalo v 1. česko-slovenskom armádnom zbore). Interhelpo bolo zlikvidované roku 1943, keď bolo včlenené do systému sovietskeho hospodárstva. Väčšinu vedúcich pozícií už vtedy obsadili ruskí občania. Časť členstva družstva bola v čase stalinských čistiek uväznená alebo popravená, iní sa vrátili do Československa.

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Encyklopedie dějin města Brna [online]. encyklopedie.brna.cz, 2004, [cit. 2022-10-27]. Dostupné online.
  2. Děti zemřely, o vše přišli. Čechoslováci z projektu Interhelpo končili v gulagu [online]. rusyn.sk, [cit. 2021-10-27]. Dostupné online.
  3. BŘEZINA, Miloš. Interhelpo – Pomoc Československých dělníků při modernizaci Sovětského Kyrgyzstánu (Bakalářská práce) [online]. Univerzita Pardubice, 2008, [cit. 2021-10-27]. Dostupné online.
  4. a b KREKÁŇOVÁ, Ivana. Utópia v Leninovej záhrade: Ako sa Čechoslováci vydali do Kirgizska hľadať robotnícky raj na zemi [online]. Denník N, 2021-09-14, [cit. 2021-10-27]. Dostupné online.
  5. a b Dubčekovci odchádzali za snom, vracali sa pred stalinizmom (podcast Dejiny) [online]. [Cit. 2022-10-27]. Dostupné online.
  6. a b c d e ONDERČANIN, Lukáš. Keď prišli Dubčekovci do Pišpeku, padal dážď so snehom [online]. Petit Press, [cit. 2022-10-27]. Dostupné online.
  7. Pamätná tabuľa venovaná členom družstva Interhelpo [online]. zilina-gallery.sk, 2005, [cit. 2021-11-27]. Dostupné online.
  8. POLLÁK, Pavel. Internacionálna pomoc československého proletariátu národom SSSR. 1. vyd.. vyd. Bratislava : Slovenská akadémia vied, 1961. S. 315.
  9. a b c d e f g h Gašparíková, V. - Pollák, P.: Interhelpo vo svetle spomienok. In Slovenský národopis Volume 35, 1987, No. 4ISSN 1339-9357 e-ISSN 1339-9357 (online), s. 621 - 637
  10. a b ‘interhelpo: internationalists in central asia’ by relicts of another future | Readymag [online]. interhelpo: internationalists in central asia, [cit. 2020-12-29]. Dostupné online.
  11. История улиц: Улица Интергельпо » FOTO.KG – Проект "КЫРГЫЗСКИЙ ФОТОАРХИВ" [online]. www.foto.kg, [cit. 2020-07-01]. Dostupné online.
  12. MEDVECKÝ, Matej. Vyretušovaný funkcionár komunistickej strany [online]. hnonline.sk, 2008-07-10, [cit. 2022-10-27]. Dostupné online.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • SZÁMUEL-SZABÓ, János. V znamení proletárskeho internacionalizmu : ("Interhelpo"). 1. vyd. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1958. 145 s.
  • POLLÁK, Pavel. Internacionálna pomoc československého proletariátu národom SSSR : dejiny československého robotníckeho družstva Interhelpo v sovietskej Kirgízii. 1. vyd. Bratislava : Slovenská akadémia vied, 1961. 315 s.
  • HUŇA, František. Interhelpo : osada ve stepi : vzpomínky. Gottwaldov : Oblastní muzeum jihovýchodní Moravy, 1967. 74 s.
  • MAREK, Jaromír. INTERHELPO : stručné dějiny československého vystěhovaleckého družstva v SSSR : rigorózní práce. Praha : Olomouc : Univerzita Palackého v Olomouci : Filozofická fakulta : Katedra historie, 2013. 137 s. Dostupné online.
  • MAREK, Jaromír. Interhelpo : tragický příběh československých osadníků v Sovětském svazu. 1. vyd. Brno : Host, 2020. 325 s. ISBN 978-80-275-0244-8.
  • ONDERČANIN, Lukáš. Utópia v Leninovej záhrade : československá komúna Interhelpo. Žilina : Absynt, 2021. 424 s. ISBN 978-80-8203-264-5.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]