Homaranizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Homaranizmus je ideologická platforma, spájajúca na báze porozumenia a tolerancie všetky náboženstvá a svetonázory. Podľa základnej doktríny homaranizmu má "každý človek vidieť v druhom človeku predovšetkým človeka a brata"; prakticky to znamená stavať príslušnosť k ľudstvu ako celku nad príslušnosť k národu, rase, náboženstvu či ideológii. Slovo homaranizmus začal používať L. L. Zamenhof a pochádza z esperanta (homo – človek; homaro – ľudstvo; ano – člen, príslušník; ismo – ideológia).

Homaranizmus sa predtým nazýval aj hilelizmus, podľa rabína Hillela.

Deklarácia homaranizmu (Zamenhof, 1913):

Patrím k ľudstvu(/Som homarán): to znamená, že sa vo svojom živote riadim týmito princípmi:

  1. Som človek, a na celé ľudstvo sa pozerám ako na jednu rodinu; rozdelenosť ľudstva na vzájomne nepriateľské národy a náboženské skupiny považujem za jedno z najväčších nešťastí, ktoré musí skôr alebo neskôr zmiznúť a ktorého odstránenie sa snažím urýchliť zo všetkých síl.
  2. V každom človeku vidím len človeka, a každého človeka hodnotím len podľa jeho osobných vlastností a činov. Na každé nespravodlivé zaobchádzanie alebo útlak z dôvodu, že niekto patrí k inému národu, inému jazyku alebo inej spoločenskej triede, hľadím ako na barbarstvo.
  3. Uznávam, že každá krajina patrí nie tomu alebo onomu národu, ale plne rovnoprávne všetkým svojim trvalým obyvateľom, bez ohľadu na to, aký pôvod, jazyk, náboženstvo alebo úlohu v spoločnosti majú; stotožňovanie záujmov krajiny so záujmami toho alebo onoho národa alebo náboženstva, zdôvodňované akýmisi historickými právami, ktoré dovoľujú jednému národu v krajine vládnuť nad inými národmi a upierať im najzákladnejšie a najprirodzenejšie právo na vlasť, považujem za pozostatok z barbarských čias, keď existovalo len právo päste a meča.
  4. Uznávam, že každá krajina a každý región má niesť neutrálne zemepisné meno, ale nie meno nejakého národa, jazyka alebo náboženstva, pretože mená národov, ktoré ešte nesú mnohé krajiny, sú hlavnou zámienkou, pre ktorú sa obyvatelia istého údajného pôvodu považujú za pánov nad obyvateľmi iného pôvodu. Až do čias, kým tieto krajiny nedostanú neutrálne mená, budem aspoň v rozhovoroch s ľuďmi, ktorí uznávajú rovnaké princípy, nazývať tieto krajiny menami ich hlavných miest s pridaným slovom „krajina“, „región“ a podobne.
  5. Uznávam, že vo svojom súkromnom živote má každý človek neoddiskutovateľné právo hovoriť tým jazykom alebo nárečím, ktoré mu je najpríjemnejšie, a vyznávať to náboženstvo, ktoré ho najviac uspokojuje, ale pri komunikácii s ľuďmi iných jazykov alebo náboženstviev sa musí snažiť používať neutrálny jazyk a žiť podľa neutrálnej etiky a morálky. Uznávam, že pre obyvateľov tej istej krajiny alebo toho istého mesta môže túto úlohu neutrálneho jazyka hrať jazyk štátny alebo ten kultúrny jazyk, ktorým hovorí väčšina obyvateľstva, takéto riešenie sa však vždy musí chápať ako praktický ústupok menšiny väčšine, a nie ako pokorujúca obeť, ktorú musia ovládané národy priniesť národom vládnucim. Uznávam, že v miestach, kde medzi sebou bojujú rôzne národy, by si bolo možno želať, aby verejné ustanovizne používali jazyk neutrálne ľudský, alebo aspoň aby tu okrem škôl vzdelávajúcich v národných jazykoch účinkovali aj školy a kultúrne ustanovizne používajúce neutrálne ľudský jazyk, aby všetci záujemci mohli kultúrne žiť a vychovávať svoje deti v neutrálne ľudskom duchu bez šovinizmu.
  6. Som si vedomý, že vzájomná nenávisť medzi ľuďmi neprestane, až kým si ľudia nezvyknú meno „človek“ stavať vyššie ako meno národa, a že výraz „ľud“ je príliš neurčitý, neraz dáva príčinu k národnému šovinizmu, hádkam a zneužívaniu a často v nenávisti rozdeľuje synov a dcéry tej istej krajiny alebo dokonca toho istého národa; z tohoto dôvodu na otázku, za príslušníka ktorého ľudu sa považujem, odpovedám: patrím k ľudstvu; len ak sa ma zvlášť opýtajú na môj štát, región, jazyk, pôvod alebo náboženstvo, dám na to presnú odpoveď.
  7. Svojou vlasťou nazývam tú krajinu, v ktorej som sa narodil; svojou domovinou nazývam tú krajinu, ktorej som trvalým obyvateľom. Slovo „krajina“ je však príliš neurčité, a teda aj výrazy „vlasť“ a „domovina“ sú veľmi nepresné, často sú príčinou nepokojov a rozdeľujú v nepriateľstve synov a dcéry tej istej krajiny; preto sa v týchto sporných prípadoch vyhýbam týmto nepresným slovám a používam presnejšie výrazy „rodný štát“, „rodný región“, „rodné mesto“, „domovský štát“, „domovský región“, „domovské mesto“.
  8. Vlastenectvom nazývam službu v prospech všetkých, ktorí zdieľajú so mnou môj domov, bez ohľadu na ich pôvod, jazyk, náboženstvo či spoločenské postavenie. Službu výlučne záujmom jedného národa alebo nenávisť voči ľuďom odinakiaľ nikdy nebudem nazývať vlastenectvom. Som si vedomý, že hlboká láska k vlasti a k domovu je vec celkom prirodzená a spoločná všetkým ľuďom a že len neprirodzené vonkajšie okolnosti môžu zahatať toto celkom prirodzené cítenie. Preto, ak sa v mojej domovine všetko využíva v prospech a na slávu výlučne jedného národa a ak to ochromuje moje nadšenie pre prácu v spoločnosti alebo ma dokonca núti uvažovať o inej domovine, nesmiem si zúfať, ale musím sa utešiť vierou, že tento nenormálny stav v mojej domovine skôr alebo neskôr pominie a moji synovia a vnuci si budú plne užívať toto posilňujúce nadšenie, ktoré vo mne zahlušila nespravodlivosť mojich krajanov.
  9. Som si vedomý, že jazyk pre človeka nesmie byť cieľom, ale iba prostriedkom, nesmie rozdeľovať, ale zjednocovať, a že jazykový šovinizmus je jedna z najhlavnejších príčin medziľudskej nenávisti, a preto sa na národný jazyk alebo nárečie nikdy nesmiem dívať ako na niečo posvätného, akokoľvek by som ho miloval, ani urobiť si z neho bojovú zástavu. Ak sa ma niekto zvlášť opýta na môj rodný jazyk, odpoviem bez šovinizmu menom jazyka alebo nárečia, ktorým so mnou v detstve hovorili rodičia; ak sa ma niekto zvlášť opýta na môj vlastný jazyk, odpoviem – neriadiac sa žiadnymi šovinistickými úvahami – menom toho jazyka, ktorý ja sám najlepšie ovládam alebo najradšej používam; avšak nech už je mojím vlastným alebo rodným jazykom ktorýkoľvek jazyk, musím ovládať aj jazyk neutrálne ľudský, ktorý moji súčasníci používajú pre jednanie medzi národmi, aby som z vlastnej viny nemusel nanucovať svoj jazyk druhým, aby som mal morálne právo želať si, nech druhí nenanucujú svoj jazyk mne, a aby som mohol bez šovinizmu slúžiť kultúre neutrálne ľudskej.
    (nasledujúci článok o náboženstve vyhlásil Zamenhof za svoj súkromný návrh, ktorý nie je záväzný pre všetkých homaranistov)
  10. Som si vedomý, že náboženstvo musí byť len vecou úprimnej viery, ale nemá hrať úlohu dedičného kameňa sváru medzi národmi, a preto svojím náboženstvom alebo svojím svetonázorom pomenujem len to náboženstvo alebo ten svetonázor, ktorému skutočne verím. Akákoľvek je však moja viera, vyznávam ju podľa neutrálne ľudských (homaránskych) princípov, ktoré sú nasledujúce:
    1. Najvyššiu pre mňa nevysvetliteľnú Silu, ktorá je prapríčinou materiálneho a duchovného sveta, môžem pomenovať menom „Boh“ alebo iným menom, ale som si vedomý, že podstatu tejto Sily má každý právo predstavovať si tak, ako mu to diktuje rozum a srdce alebo učenie jeho cirkvi. Nikdy nesmiem nenávidieť alebo prenasledovať niekoho za to, že jeho viera je iná ako moja.
    2. Som si vedomý, že podstata skutočných náboženských príkazov leží v srdci každého človeka v podobe svedomia, a že hlavná, pre všetkých ľudí záväzná podstata týchto príkazov je: zaobchádzaj s inými tak, ako si želáš, aby oni zaobchádzali s tebou: na všetko ostatné v náboženstve sa pozerám ako na dodatky, ktoré má každý človek, v zhode so svojou vierou, považovať buď za Božie slovo, pre neho záväzné, alebo za komentáre, ktoré nám zmiešané s legendami odovzdali veľkí učitelia ľudstva z rôznych národov, a za obyčaje, ktoré zaviedli ľudia a ktorých dodržiavanie alebo nedodržiavanie závisí od našej vôle.
    3. Ak neverím v žiadne z existujúcich zjavených náboženstiev, nemusím len z etnických dôvodov zostať veriacim niektorého z nich, svojím zotrvávaním uvádzať ľudí do omylu o mojom presvedčení a svojím správaním povzbudzovať rozdelenosť, ktorá sa dedí cez nespočetné generácie, ale sa mám – ak to dovoľujú zákony mojej krajiny – otvorene a oficiálne vyhlásiť za „človeka slobodného vyznania“, pod čím sa nemyslí práve ateizmus, ale plná sloboda svetonázoru. Ak v mojom okolí vo vzájomnej zhode vznikne spoločnosť ľudí bez vyznania, bez etnickosti a bez doktrín, ku ktorej sa budem môcť prihlásiť s čistým svedomím a s pokojným srdcom, vtedy – aby som pevne a jasne ukotvil svoju náboženskú neutralitu a uchránil svoje potomstvo od ideového vákua a následného znovuupadnutia do národnostno-náboženského šovinizmu – sa úplne oficiálne a dedične prihlásim k tejto spoločnosti slobodného vyznania a prijmem za svoje jej neutrálne meno, jej spoločné podujatia, jej nepovinné neutrálne ľudské sviatky a obyčaje, jej neutrálne ľudský kalendár atď.; dovtedy sa môžem oficiálne hlásiť k tomu náboženstvu, s ktorým som sa narodil, ale vtedy musím vždy k jeho menu pridať „slobodného vyznania“, aby som dal najavo, že sa k nemu hlásim len prechodne, zo zvyku a pre potreby úradov.