Eduard Chmelár

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Eduard Chmelár
slovenský politický a mediálny komentátor, publicista, historik, vysokoškolský pedagóg a občiansky aktivista
Eduard Chmelár v roku 2009
Eduard Chmelár v roku 2009
Narodenie21. august 1971 (51 rokov)
Modra, ČSSR
BydliskoGalanta
Alma materFilozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Eduard Chmelár

Doc. Mgr. Eduard Chmelár, PhD. (* 21. august 1971, Modra) je slovenský politický a mediálny komentátor, publicista, historik, vysokoškolský pedagóg, občiansky aktivista a kandidát na post prezidenta SR vo voľbách v roku 2019.

Od roku 2005 je docentom v odbore slovenské dejiny.[1] Bol vedúcim Ústavu politických vied Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy v Bratislave a prednášal na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.[1] V rokoch 2012 – 2016 bol rektorom Akadémie médií, vysokej školy mediálnej a marketingovej komunikácie v Bratislave.[1] V októbri roku 2008 získal jednu z troch finálových nominácií na Cenu Európskeho parlamentu za žurnalistiku.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Modre, v dome, v ktorom zomrel Ľudovít Štúr.[2] Jeho detstvo sa spája s Pezinkom, kam chodil na základnú školu i gymnázium a žil tu do roku 1996. Študoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave[3] a interkultúrne vzťahy na University of Warwick v Spojenom kráľovstve.[1] Počas Nežnej revolúcie v roku 1989 bol predstaviteľom VPN v Pezinku. Pracoval ako novinár, dostal niekoľko cien za žurnalistickú tvorbu, založil a viedol spoločensko-politický týždenník Slovo.[1]

Žije v Galante.[4]

Zameranie[upraviť | upraviť zdroj]

Vo svojom vedeckom záujme sa sústreďuje na dejiny, médiá a globalizáciu. Je autorom námetu a scenára cyklu historických dokumentov Magická osmička (STV, 2008) a autorom námetu oceneného filmu Slovenské národné povstanie 1944 (STV, 2009).

Venuje sa slovenským dejinám sa zameraním na štátotvorné udalosti a významné osobnosti slovenskej kultúry, politiky a literatúry. Ja autorom úspešnej (v roku 2022 sa predalo cez 9 tisíc exemplárov[2]) knihy Rekonštrukcia slovenských dejín, ktorá vyšla vo dvoch vydaniach.

Ideové postoje a inšpirácie[upraviť | upraviť zdroj]

Eduard Chmelár, rodina Vladimíra Mináča a predstavitelia Matice slovenskej pri hrobe Vladimíra Mináča pri príležitosti jeho storočnice

Eduard Chmelár sa hlási k sekulárnemu humanizmu a pacifizmu.[2]

V rozhovore pre Slovenské národné noviny[5] sa prihlásil k odkazu štúrovcov a významne oceňuje aj davistov a tzv. národných ľavičiarov (Vladimír Mináč, Gustáv Husák, Ladislav Novomeský, Vladimír Clementis).

V rozhovore[2] uvádza, že už v detstve čítal Homéra, Danteho, Shakespeara, Goetheho, Dostojevského a predovšetkým Tolstého, ktorý ho inšpiroval teóriou neprotivenia sa násiliu. Inšpiroval sa tak zahraničnými autormi (Hemingway, Thákur, Whitman, Rolland, Orwell, Saint-Exupéry, Hugo, Márquez, Borges, Zweig, Camus, Sartre, Brecht, Shaw, Miłosz, Sienkiewicz, Čapek), ako aj domácimi autormi (básne Janka Kráľa, Smreka, Novomeského, Rúfusa a Válka; z prózy Ladislava Balleka a Františka Švantnera, z esejistiky Vladimíra Mináča a a zo súčasných autorov Etelu Farkašovú).

O uvedených osobnostiach prednášal na Filozofickej fakulte UKF, pravidelne o nich šíri osvetu vo svojich statusoch na sociálnych sieťach a zúčastnil sa tiež aktívne významných okrúhlych výročí osobností slovenskej kultúry, ktoré organizovala Matica slovenská (Roman Kaliský, Vladimír Mináč, Vladimír Clementis).

Občiansky aktivizmus a politická kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Eduard Chmelár na demonštrácii proti násiliu v Gaze (Bratislava, január 2009)

Viedol celý rad občianskych kampaní, väčšinou mierových, ako napríklad úspešnú kampaň v roku 2001 za zrušenie základnej vojenskej služby alebo 15. februára 2003 najväčšiu protivojnovú demonštráciu v dejinách Slovenska – pochod proti vojne v Iraku, na ktorom sa zúčastnilo vyše 2 000 ľudí. Je koordinátorom Iniciatívy za Občiansku ústavu.

Opakovane sa pokúšal presadiť v politike v rámci Strany zelených a strán 99 % – občiansky hlas a Socialisti.sk, ale neúspešne.

V roku 1998 kandidoval vo voľbách do Národnej rady SR za Stranu demokratickej ľavice. V roku 2009 bol nezávislým kandidátom do Európskeho parlamentu na listine Strany zelených. V roku 2011 sa angažoval ako líder Iniciatívy za občiansku ústavu, následne sa prezentoval ako jeden z lídrov kandidátskej listiny hnutia 99 percent do volieb do NR SR v roku 2012 a to aj napriek tomu, že „počas teasingovej fázy kampane iniciatívy 99 percent od týchto aktivít dištancoval a odmietal aj vstup do politiky“.[6] Pre nezhody s vedúcimi predstaviteľmi hnutia sa z pripravovanej kandidátky stiahol. V roku 2015 sa pokúšal o registráciu hnutia SEN s ambíciami zúčastniť sa volieb do Národnej rady SR. Žiadosť bola zamietnutá Ministerstvom vnútra SR z dôvodu nedostatočného počtu platných podpisov, potrebných pre registráciu politickej strany, resp. hnutia.

Podľa oznámenia Ministerstva vnútra SR pri jednotlivých podpisoch boli uvedené falošné či skartované občianske preukazy, alebo išlo o neexistujúcich ľudí.[7] Eduard Chmelár toto obvinenie odmieta.

Dňa 15. februára 2018 prostredníctvom sociálnej siete Facebook avizoval svoje úvahy o kandidatúre na post prezidenta SR vo voľbách v roku 2019. Podarilo sa mu získať 58 965 hlasov, t.j. 2,74 percenta hlasov[8], v dôsledku čoho sa mu nepodarilo postúpiť do druhého kola. Dňa 12. septembra 2019 odovzdal 14 236 podpisov občanov požadujúcich registráciu hnutia Socialisti.sk.[9]

Kritika[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa portálov Infosecurity, .týždeň a portálu Omediach Miroslavy Kernovej je kritizovaný za šírenie proruských dezinformácií.[10][11][12]

Podľa Dušana Mikušovica (Denník N) čelil obvineniam z plagiátorstva[13], ktoré odmieta.

Práce[upraviť | upraviť zdroj]

Monografie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Uhorská tlačová politika (Nitra : UKF, 1998) ISBN 80-88738-51-2
  • Rozprava o zjednotení ľudstva (Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2001) ISBN 80-8061-137-8
  • Svet nie je na predaj (Bratislava : Eko-konzult, 2003) ISBN 80-89044-91-3
  • Rekonštrukcia slovenských dejín : formovanie slovenskej identity (Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2021) ISBN 978-80-8202-149-6

Štúdie a odborné články[upraviť | upraviť zdroj]

  • Paleožurnalistika v starovekom Ríme. In: Otázky žurnalistiky 2001, č. 3 – 4, s. 341 – 344.
  • Poznámky k periodizácii a metodológii dejín novinárstva. In: Otázky žurnalistiky 2002, č. 1 – 2, s. 102 – 105.
  • Filozofia slobody prejavu. In: Otázky žurnalistiky 2003, č. 3 – 4, s. 164 – 176.
  • Medzinárodnoprávne zabezpečenie slobody informácie. In: Médiá na prahu tretieho tisícročia. Trnava, Univerzita sv. Cyrila a Metoda 2003, s. 141 – 149.
  • Pravda, lož a objektivita v žurnalistike. In: Acta Nitriensiae 7. Nitra, FF UKF 2005, s. 127 – 134.
  • Súmrak žurnalistiky a budúcnosť informovania. In: Masmediálna komunikácia v interdisciplinárnom výskume. Trnava, UCM 2006, s. 43 – 47.
  • Reportér Laco Novomeský. In: Laco Novomeský. Kultúrny politik, politik v kultúre. Bratislava, Veda 2006, s. 158 – 167.
  • Filozofia slovenských dejín (1. – 19.) In: Slovo č. 37/ 2007 – č. 3/ 2008.
  • Najnovšie pohľady na najstaršie dejiny slovenského novinárstva I. In: Otázky žurnalistiky 2008, č. 1 – 2, s. 2 – 12.
  • Najnovšie pohľady na najstaršie dejiny slovenského novinárstva II. In: Otázky žurnalistiky 2008, č. 3 – 4, s. 2 – 11.
  • Zrušenie cenzúry roku 1968. In: Rok 1968. Novinári na Slovensku. Bratislava, Historický ústav SAV 2008, s. 78 – 94.
  • Publicistická činnosť disidenta Jána Čarnogurského. In: Sloboda v neslobode. Príspevok disentu a médií k pádu totality. Ružomberok, Verbum 2011, s. 49 – 56.
  • Sloboda prejavu v arabskom svete. In: Otázky žurnalistiky 2012, č. 1 – 2, s. 40 – 45.
  • Právo na odpoveď v slovenskom a európskom právnom poriadku. In: Global Media Journal, 2013, č. 1, s. 64 – 72.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c d e Eduard Chmelár [online]. Bratislava: Literárne informačné centrum, [cit. 2019-09-19]. Dostupné online.
  2. ↑ a b c d Rozhovor s Eduardom Chmelárom, Ročenka D2, 2022/23
  3. ↑ Eduard Chmelár In: Osoby, ktoré získali titul na UK [online]. Bratislava: Univerzita Komenského, [cit. 2019-09-19]. Dostupné online.
  4. ↑ VAVROVÁ. Eduard Chmelár sa stal Humanistom roka 2021 [online]. galanta.sk, 2021-08-04, rev. 2021-08-27, [cit. 2022-09-18]. Dostupné online.
  5. ↑ Slovenské národné noviny 19/2022
  6. ↑ MEDIALNE.SK. Chmelár nakoniec tiež skončil na kandidátke 99 percent. medialne.etrend.sk. Dostupné online [cit. 2018-02-15].
  7. ↑ CHMELÁR:Nezaregistrovanie hnutia SEN považujem za politicky motivované. Teraz.sk, 5. 10. 2015. Dostupné online [cit. 2018-02-15].
  8. ↑ Voľby prezidenta Slovenskej republiky 2019 - [online]. volby.statistics.sk, [cit. 2020-01-19]. Dostupné online.
  9. ↑ TA3 SITA TASR. Vznikajú dve nové strany, podpisy odovzdali Drucker i Chmelár. ta3.com (Bratislava: C.E.N.), 2019-09-12. Dostupné online [cit. 2019-09-19].
  10. ↑ JESEŇÁK, Šimon. Jaroslav Naď: Ďakujem ľuďom Smeru a SNS za kus dobrej roboty. .týždeň (Bratislava: W PRESS), 2022-01-24. Dostupné online [cit. 2022-09-18]. ISSN 1336-653X.
  11. ↑ SPIŠÁK, Matej. Po diskusii o prokremeľskej propagande nie je pohoršený Chmelár žiadnym prekvapením [online]. infosecurity.sk, 2021-07-28, [cit. 2022-09-18]. Dostupné online.
  12. ↑ KERNOVÁ, Miroslava. MZV: Chmelár má buď elementárne vedomostné nedostatky, alebo vedome klame [online]. Bratislava: omediach.com, 2022-09-16, [cit. 2022-09-18]. Dostupné online.
  13. ↑ MIKUŠOVIČ, Dušan. Eduard Chmelár zakladá vlastné politické hnutie, nazval ho SEN. Denník N. Dostupné online [cit. 2018-02-15].

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Eduard_Chmelár&oldid=7524760“