Eduard Chmelár

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Eduard Chmelár
slovenský historik, politický a mediálny analytik, vysokoškolský učiteľ,
publicista a občiansky aktivista
Eduard Chmelár
Narodenie21. august 1971 (49 rokov)
Modra, ČSSR
Alma materFilozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Eduard Chmelár

Doc. Mgr. Eduard Chmelár, PhD. (* 21. august 1971, Modra) je slovenský historik, politický a mediálny analytik, vysokoškolský učiteľ, publicista a aktivista.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho detstvo sa spája s Pezinkom, kam chodil na základnú školu i gymnázium a žil tu do roku 1996. Študoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave[1] a interkultúrne vzťahy na University of Warwick v Spojenom kráľovstve.[2] Počas Nežnej revolúcie v roku 1989 bol predstaviteľom VPN v Pezinku. Pracoval ako novinár, dostal niekoľko cien za žurnalistickú tvorbu, založil a viedol spoločensko-politický týždenník Slovo.[2] Viedol celý rad občianskych kampaní, väčšinou mierových, ako napríklad úspešnú kampaň v roku 2001 za zrušenie základnej vojenskej služby alebo 15. februára 2003 najväčšiu protivojnovú demonštráciu v dejinách Slovenska – pochod proti vojne v Iraku, na ktorom sa zúčastnilo vyše 2 000 ľudí. Je koordinátorom Iniciatívy za Občiansku ústavu. Od roku 2005 pôsobí ako docent v odbore slovenské dejiny.[2] Bol vedúcim Ústavu politických vied Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy v Bratislave a prednášal na Katedre žurnalistiky Filozofickej faulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.[2] V rokoch 2012 – 2016 bol rektorom Akadémie médií, vysokej školy mediálnej a marketingovej komunikácie v Bratislave.[2]

Vo svojom vedeckom záujme sa sústreďuje na dejiny, médiá a globalizáciu. Je autorom námetu a scenára cyklu historických dokumentov Magická osmička (STV, 2008) a autorom námetu oceneného filmu Slovenské národné povstanie 1944 (STV, 2009). V októbri roku 2008 získal jednu z troch finálových nominácií na Cenu Európskeho parlamentu za žurnalistiku, čo sa doteraz nepodarilo žiadnemu slovenskému novinárovi. Vo svojej publicistickej činnosti čelil viacnásobným obvineniam z plagiátorstva, ktoré odmietol.[3]

V roku 1998 kandidoval vo voľbách do Národnej rady SR za Stranu demokratickej ľavice. V roku 2009 bol nezávislým kandidátom do Európskeho parlamentu na listine Strany zelených. V roku 2011 sa angažoval ako líder Iniciatívy za občiansku ústavu, následne sa prezentoval ako jeden z lídrov kandidátskej listiny hnutia 99 percent do volieb do NR SR v roku 2012 a to aj napriek tomu, že „počas teasingovej fázy kampane iniciatívy 99 percent od týchto aktivít dištancoval a odmietal aj vstup do politiky“.[4] Pre nezhody s vedúcimi predstaviteľmi hnutia sa z pripravovanej kandidátky stiahol. V roku 2015 sa pokúšal o registráciu hnutia SEN s ambíciami zúčastniť sa volieb do Národnej rady SR. Žiadosť bola zamietnutá Ministerstvom vnútra SR z dôvodu nedostatočného počtu platných podpisov, potrebných pre registráciu politickej strany, resp. hnutia. Podľa oznámenia Ministerstva vnútra SR pri jednotlivých podpisoch boli uvedené falošné či skartované občianske preukazy, alebo išlo o neexistujúcich ľudí.[5] Dňa 15. februára 2018 prostredníctvom sociálnej siete Facebook avizoval svoje úvahy o kandidatúre na post prezidenta SR vo voľbách v roku 2019. Podarilo sa mu získať 58 965 hlasov, t.j. 2,74 percenta hlasov[6], v dôsledku čoho sa mu nepodarilo postúpiť do druhého kola. Dňa 12. septembra 2019 odovzdal 14 236 podpisov občanov požadujúcich registráciu hnutia Socialisti.sk.[7]

Žije v Galante.

Práce[upraviť | upraviť zdroj]

Eduard Chmelár na demonštrácii proti násiliu v Gaze (Bratislava, január 2009)

Monografie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Uhorská tlačová politika (Nitra : UKF, 1998) ISBN 80-88738-51-2
  • Rozprava o zjednotení ľudstva (Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2001) ISBN 80-8061-137-8
  • Svet nie je na predaj (Bratislava : Eko-konzult, 2003) ISBN 80-89044-91-3
  • Rekonštrukcia slovenských dejín : formovanie slovenskej identity (Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2021) ISBN 978-80-8202-149-6

Štúdie a odborné články[upraviť | upraviť zdroj]

  • Paleožurnalistika v starovekom Ríme. In: Otázky žurnalistiky 2001, č. 3 – 4, s. 341 – 344.
  • Poznámky k periodizácii a metodológii dejín novinárstva. In: Otázky žurnalistiky 2002, č. 1 – 2, s. 102 – 105.
  • Filozofia slobody prejavu. In: Otázky žurnalistiky 2003, č. 3 – 4, s. 164 – 176.
  • Medzinárodnoprávne zabezpečenie slobody informácie. In: Médiá na prahu tretieho tisícročia. Trnava, Univerzita sv. Cyrila a Metoda 2003, s. 141 – 149.
  • Pravda, lož a objektivita v žurnalistike. In: Acta Nitriensiae 7. Nitra, FF UKF 2005, s. 127 – 134.
  • Súmrak žurnalistiky a budúcnosť informovania. In: Masmediálna komunikácia v interdisciplinárnom výskume. Trnava, UCM 2006, s. 43 – 47.
  • Reportér Laco Novomeský. In: Laco Novomeský. Kultúrny politik, politik v kultúre. Bratislava, Veda 2006, s. 158 – 167.
  • Filozofia slovenských dejín (1. – 19.) In: Slovo č. 37/ 2007 – č. 3/ 2008.
  • Najnovšie pohľady na najstaršie dejiny slovenského novinárstva I. In: Otázky žurnalistiky 2008, č. 1 – 2, s. 2 – 12.
  • Najnovšie pohľady na najstaršie dejiny slovenského novinárstva II. In: Otázky žurnalistiky 2008, č. 3 – 4, s. 2 – 11.
  • Zrušenie cenzúry roku 1968. In: Rok 1968. Novinári na Slovensku. Bratislava, Historický ústav SAV 2008, s. 78 – 94.
  • Publicistická činnosť disidenta Jána Čarnogurského. In: Sloboda v neslobode. Príspevok disentu a médií k pádu totality. Ružomberok, Verbum 2011, s. 49 – 56.
  • Sloboda prejavu v arabskom svete. In: Otázky žurnalistiky 2012, č. 1 – 2, s. 40 – 45.
  • Právo na odpoveď v slovenskom a európskom právnom poriadku. In: Global Media Journal, 2013, č. 1, s. 64 – 72.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Eduard Chmelár In: Osoby, ktoré získali titul na UK [online]. Bratislava: Univerzita Komenského, [cit. 2019-09-19]. Dostupné online.
  2. ↑ a b c d e Eduard Chmelár [online]. Bratislava: Literárne informačné centrum, [cit. 2019-09-19]. Dostupné online.
  3. ↑ MIKUŠOVIČ, Dušan. Eduard Chmelár zakladá vlastné politické hnutie, nazval ho SEN. Denník N. Dostupné online [cit. 2018-02-15].
  4. ↑ MEDIALNE.SK. Chmelár nakoniec tiež skončil na kandidátke 99 percent. medialne.etrend.sk. Dostupné online [cit. 2018-02-15].
  5. ↑ CHMELÁR:Nezaregistrovanie hnutia SEN považujem za politicky motivované. Teraz.sk, 5. 10. 2015. Dostupné online [cit. 2018-02-15].
  6. ↑ Voľby prezidenta Slovenskej republiky 2019 - [online]. volby.statistics.sk, [cit. 2020-01-19]. Dostupné online.
  7. ↑ TA3 SITA TASR. Vznikajú dve nové strany, podpisy odovzdali Drucker i Chmelár. ta3.com (Bratislava: C.E.N.), 2019-09-12. Dostupné online [cit. 2019-09-19].

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Eduard_Chmelár&oldid=7191127“