Eduard Chmelár

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Eduard Chmelár
slovenský historik, politický a mediálny analytik, vysokoškolský učiteľ,
publicista a občiansky aktivista
Eduard Chmelár
Narodenie21. august 1971 (47 rokov)
Modra, Česko-Slovensko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Eduard Chmelár

Doc. Mgr. Eduard Chmelár, PhD. (* 21. august 1971, Modra) je slovenský historik, politický a mediálny analytik, vysokoškolský učiteľ, publicista a mierový aktivista. Rektor Akadémie médií, vysokej školy mediálnej a marketingovej komunikácie v Bratislave.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho detstvo sa spája s Pezinkom, kam chodil na základnú školu i gymnázium a žil tu do roku 1996. Študoval žurnalistiku na FFUK v Bratislave a interkultúrne vzťahy na University of Warwick v Spojenom kráľovstve. Počas nežnej revolúcie v roku 1989 bol predstaviteľom VPN v Pezinku. Pracoval ako novinár, dostal niekoľko cien za žurnalistickú tvorbu, založil a viedol spoločensko-politický týždenník Slovo. Viedol celý rad občianskych kampaní, väčšinou mierových, ako napríklad úspešnú kampaň v roku 2001 za zrušenie základnej vojenskej služby alebo 15. februára 2003 najväčšiu protivojnovú demonštráciu v dejinách Slovenska - pochod proti vojne v Iraku, na ktorom sa zúčastnilo vyše 2000 ľudí. Je koordinátorom Iniciatívy za Občiansku ústavu. Od roku 2005 pôsobí ako docent v odbore slovenské dejiny. Bol vedúcim Ústavu politických vied Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy v Bratislave a prednášal na Katedre žurnalistiky FF UKF v Nitre. V rokoch 2012 - 2016 bol rektorom Akadémie médií, vysokej školy mediálnej a marketingovej komunikácie v Bratislave.

Vo svojom vedeckom záujme sa sústreďuje na dejiny, médiá a globalizáciu. Je autorom námetu a scenára cyklu historických dokumentov Magická osmička (STV, 2008) a autorom námetu oceneného filmu Slovenské národné povstanie 1944 (STV, 2009). V októbri roku 2008 získal jednu z troch finálových nominácií na Cenu Európskeho parlamentu za žurnalistiku, čo sa doteraz nepodarilo žiadnemu slovenskému novinárovi. Vo svojej publicistickej činnosti čelil viacnásobným obvineniam z plagiátorstva, ktoré odmietol [1].

V roku 1998 kandidoval vo voľbách do Národnej rady SR za Stranu demokratickej ľavice. V roku 2009 bol nezávislým kandidátom do Európskeho parlamentu na listine Strany zelených. V roku 2011 sa angažoval ako líder Iniciatívy za občiansku ústavu, následne sa prezentoval ako jeden z lídrov kandidátskej listiny hnutia 99 percent do volieb do Národnej rady SR v roku 2012 a to aj napriek tomu, že "počas teasingovej fázy kampane iniciatívy 99 percent od týchto aktivít dištancoval a odmietal aj vstup do politiky"[2]. Pre nezhody s vedúcimi predstaviteľmi hnutia sa z pripravovanej kandidátky stiahol. V roku 2015 sa pokúšal o registráciu hnutia SEN s ambíciami zúčastniť sa volieb do Národnej rady SR. Žiadosť bola zamietnutá Ministerstvom vnútra SR z dôvodu nedostatočného počtu platných podpisov, potrebných pre registráciu politickej strany, resp. hnutia. Podľa oznámenia Ministerstva vnútra SR pri jednotlivých podpisoch boli uvedené falošné či skartované občianske preukazy, alebo išlo o neexistujúcich ľudí.[3] Dňa 15. februára 2018 prostredníctvom sociálnej siete Facebook avizoval svoje úvahy o kandidatúre na post prezidenta Slovenskej republiky.

Žije v Galante.

Práce[upraviť | upraviť zdroj]

Eduard Chmelár na demonštrácii proti násiliu v Gaze (Bratislava, január 2009)

Monografie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Uhorská tlačová politika (Nitra, UKF 1998)
  • Rozprava o zjednotení ľudstva (Bratislava, Vydavateľstvo Spolu slovenských spisovateľov 2001)
  • Svet nie je na predaj (Bratislava, Eko-konzult 2003)

Štúdie a odborné články[upraviť | upraviť zdroj]

  • Paleožurnalistika v starovekom Ríme. In: Otázky žurnalistiky 2001, č. 3 – 4, s. 341 – 344.
  • Poznámky k periodizácii a metodológii dejín novinárstva. In: Otázky žurnalistiky 2002, č. 1 – 2, s. 102 – 105.
  • Filozofia slobody prejavu. In: Otázky žurnalistiky 2003, č. 3 – 4, s. 164 – 176.
  • Medzinárodnoprávne zabezpečenie slobody informácie. In: Médiá na prahu tretieho tisícročia. Trnava, Univerzita sv. Cyrila a Metoda 2003, s. 141 – 149.
  • Pravda, lož a objektivita v žurnalistike. In: Acta Nitriensiae 7. Nitra, FF UKF 2005, s. 127 – 134.
  • Súmrak žurnalistiky a budúcnosť informovania. In: Masmediálna komunikácia v interdisciplinárnom výskume. Trnava, UCM 2006, s. 43 – 47.
  • Reportér Laco Novomeský. In: Laco Novomeský. Kultúrny politik, politik v kultúre. Bratislava, Veda 2006, s. 158 – 167.
  • Filozofia slovenských dejín (1. – 19.) In: Slovo č. 37/ 2007 – č. 3/ 2008.
  • Najnovšie pohľady na najstaršie dejiny slovenského novinárstva I. In: Otázky žurnalistiky 2008, č. 1 - 2, s. 2 - 12.
  • Najnovšie pohľady na najstaršie dejiny slovenského novinárstva II. In: Otázky žurnalistiky 2008, č. 3 - 4, s. 2 - 11.
  • Zrušenie cenzúry roku 1968. In: Rok 1968. Novinári na Slovensku. Bratislava, Historický ústav SAV 2008, s. 78 - 94.
  • Publicistická činnosť disidenta Jána Čarnogurského. In: Sloboda v neslobode. Príspevok disentu a médií k pádu totality. Ružomberok, Verbum 2011, s. 49 - 56.
  • Sloboda prejavu v arabskom svete. In: Otázky žurnalistiky 2012, č. 1 - 2, s. 40 - 45.
  • Právo na odpoveď v slovenskom a európskom právnom poriadku. In: Global Media Journal, 2013, č. 1, s. 64 - 72.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ MIKUŠOVIČ, Dušan. Eduard Chmelár zakladá vlastné politické hnutie, nazval ho SEN. Denník N. Dostupné online [cit. 2018-02-15].
  2. ↑ MEDIALNE.SK. Chmelár nakoniec tiež skončil na kandidátke 99 percent. medialne.etrend.sk. Dostupné online [cit. 2018-02-15].
  3. ↑ CHMELÁR:Nezaregistrovanie hnutia SEN považujem za politicky motivované. Teraz.sk, 5. 10. 2015. Dostupné online [cit. 2018-02-15].

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Eduard_Chmelár&oldid=6783585“