Kapitán Dabač

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Kapitán Dabač
Originálny názov Kapitán Dabač
Námet Vladimír Mináč
Dĺžka 106 minút
Štát Slovensko
Pôvodný jazyk slovenský
Rok 1959
Dátum uvedenia 9. september 1959
Filmový štáb
Réžia Paľo Bielik
Scenár Paľo Bielik
Hudba Milan Novák
Kamera Karol Krška
Strih Maximilán Remeň
Ďalšie odkazy
IMDb
ČSFD

Film reel.svg Pozri aj Filmový portál

Kapitán Dabač je psychologická vojnová dráma režiséra Paľa Bielika z roku 1959. Film vznikol podľa Bielikovho scenára, ktorý napísal na základe poviedky Vladimíra Mináča z roku 1955. Snímka zachytáva osudy dôstojníka slovenskej armády počas druhej svetovej vojny, od bojov slovenskej armády na východnom fronte, cez vypuknutie Slovenského národného povstania, až po perzekúcie slovenského obyvateľstva. Vo filme sa podarilo skĺbiť vojenský výpravný veľkofilm a komorný psychologický príbeh.

Charakteristika hrdinu[upraviť | upraviť zdroj]

Prvýkrát sa v slovenskej kinematografii objavuje existenciálne rozorvaná individualita, ktorá sa odmieta stať súčasťou kolektívneho konania a nestotožňuje ani s jednou stranou konfliktu. Revolta Dabača, ktorý sa síce zapojí do protifašistického odboja, ale zároveň pochybuje o zmysle partizánskej činnosti, narúša stereotypné predstavy o ušľachtilom boji v mene ideálu.[1] Vďaka tejto koncepcii sa vo filme prekrýva akákoľvek schematickosť a ideologická proklamácia.

V postave Dabača je badateľná aj inšpirácia jánošíkovskou tematikou, o čom svedčí už samotná hodnosť kapitána. Prítomný je aj prvok zrady udavača Slanca, pomsta za smrť manželky, silná scéna v krčme, ako aj záverečná naháňačka.[1]

Dej filmu[upraviť | upraviť zdroj]

Dôstojník slovenskej armády Vladimír Dabač je na fronte ľahko zranený a dostáva dovolenku. Po návrate domov však odhalí neveru svojej manželky Nadi a vracia sa na ukrajinské bojisko. Začína piť, búriť sa, spochybňovať autority a prestáva poslúchať rozkazy. Vojna mu zničila vzťah, preto ju začne nenávidieť a so svojou jednotkou sa obráti proti spojencom Slovenského štátu, teda Wehrmachtu. Za tento čin je odsúdený na smrť, ale podarí sa mu uniknúť. Stane sa kapitánom povstaleckej armády a zasahuje do bojov, ktoré vedie práve začínajúce povstanie. Dominantný je Dabačov individualizmus, prieči sa totiž aj rozkazom, ktoré prichádzajú z Londýna a boj vedie podľa vlastného uváženia. Začína spolupracovať s partizánskym veliteľom Garajom, ktorý je zamilovaný do lekárničky Nadi, taktiež členky odboja. Dabač začína ešte viac piť, svojím správaním dokonca ohrozuje aj okolie a neodvratne smeruje do záhuby. Pri kopaní zákopov stretáva svoju manželku, aj bývalého veliteľa Gustáva Slanca. Dabač je pri bojoch zranený a v dome Bôrikovcov sa oňho stará lekárnička aj manželka, ktorej stále nedokáže odpustiť. Medzitým sa Dabač dozvedá, že povstalecká armáda sa rozpadla a Garaj sa ho snaží naverbovať do partizánskeho oddielu. Príslušníci hlinkovej gardy a nemecký dôstojník SS hľadajú Garaja a v dedine organizujú vypočúvanie. Dabač sa dáva na útek so samopalom a odchádza do lesa, ale nepridáva sa na stranu partizánov a bojuje na vlastnú päsť. Vracia sa k manželke Nadi, s ktorou strávi noc. Slanec medzitým opäť prebehol k Nemcom a snaží sa vypátrať Dabača, dokonca mučí a zabije jeho manželku. V dedine začínajú perzekúcie a popravujú všetkých, ktorí nejakým spôsobom kolaborovali s nepriateľom. Veliteľ partizánov Garaj je taktiež chytený a mučený. Skupinka partizánov sa snaží oslobodiť zajatcov a začína sa veľký boj. Dabač v poslednej chvíli oslobodzuje Naďu, ktorá skončí v objatí Garaja, a sám pri jej záchrane zomiera.

Ohlasy[upraviť | upraviť zdroj]

Film mal veľký divácky úspech a v kinách ho videlo až 2 milióny divákov.[2]

Ohlasy z tlače[upraviť | upraviť zdroj]

  • "Ladislav Chudík, herec tlmeného, disciplinovaného, rýdzo filmového výrazu, dal Dabačovi celistvosť a povahovú vyhranenosť. Je to silný, odhodlaný charakter, ktorý má v sebe – vo svojej rovine – čosi čapajevovského…"[3]
  • "Ladislav Chudík, ktorý vytvoril vo filme ústrednú postavu, dokázal neobyčajne plasticky vystihnúť základné charakterové črty i veľké vnútorné výkyvy tejto postavy, naznačiť ich vierohodne uprostred pohnutých akcií, veď prudký spád deja a úsporný, niekde až kusý dialóg mu nedáva veľa príležitostí na zložité rozpitvávanie duševných stavov. Ale práve toto je zaťažkávajúca skúška typicky filmového herectva, v ktorej Chudík znova čestne obstál a ukázal, že slovenskí herci sú schopní vyhovieť aj požiadavkám kamery."[4]
  • "Tvorcovia filmu vytvorili v “Kapitánovi Dabačovi” zaujímavé a pútavé dielo. Je to iste režisérsky naturel Paľa Bielika, plný prirodzenej výbušnosti, majúci nevšedný zmysel pre dramatickú skratku, ktorý vie rozohrať situácie, striehne úzkostlivo na vnútorný rytmus, sústreďuje sa na spád a strieda obrazy plné dramatičnosti."[5]
  • "Tento film teda nezostarol. Pochopiteľne je z dnešného pohľadu miestami naivný, možno príliš patetický – tak ako aj iné divácky úspešné filmy konca 50-tych rokov. Ale nepoužíva žiadne nedovolené formálne triky, v rámci možností doby je úprimný a pôsobivý. Vytvorený so záujmom a láskou ku kinematografii. A podľa môjho názoru je to najlepší slovenský hraný film až do nástupu režisérov Stanislava Barabáša, Štefana Uhra a Petra Solana na začiatku 60-tych rokov."[6]

Obsadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Osobitná odmena za celovečerný film v Umeleckej súťaži k 15. výročiu vzniku ľudovo – demokratického Česko-Slovenska

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Macek V. – Paštéková J.: Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Osveta, 1997, s. 171.
  2. Simona Nôtová. Práve v predaji: Slovenský film 40. a 50. rokov. film.sk, 2011, čís. 11. Dostupné online [cit. 2014-01-15].
  3. Pavel Branko. Smrť kapitána Dabača. Film a divadlo, 1959, roč. 3, čís. 18, s. 7.
  4. Agneša Kalinová. Pohľad zvnútra a pohľad zboku. Kultúrny život, 1959, roč. 14, čís. 35, s. 8.
  5. Ernest Štric. Úspech i dôvod k zamysleniu. Predvoj, roč. 3, čís. 37, s. 19 – 20.
  6. Martin Ciel. Kapitán Dabač: “Smrť je hrozná len pre toho, komu sa chce žiť…”. Film a divadlo, 2006, čís. 3, s. 30 – 31. Dostupné online [cit. 2014-01-15]. ISSN 1335-8286.

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Hanáková Petra, Paľo Bielik a slovenská filmová kultúra. Slovenský filmový ústav, Bratislava 2010, ISBN 9788085187588

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]