Rudolf Sikora

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Rudolf Sikora
slovenský maliar, kresliar, grafik, fotograf
Rudolf Sikora
Narodenie17. apríl 1946 (75 rokov)
Žilina, Slovensko
Alma materVysoká škola výtvarných umení v Bratislave
Odkazy
Webstránkawebumenia.sk

Rudolf Sikora (* 17. apríl 1946, Žilina) je slovenský maliar, kresliar, grafik, fotograf, sochár a bývalý pedagóg.[1][2][3] Je jednou z hlavných postáv súčasného konceptuálneho umenia na Slovensku,[2] a jedným z najvýznamnejších postáv českého a slovenského výtvarného umenia 20. storočia. Počas normalizácie bol aktívny na neoficiálnej – alternatívnej umeleckej scéne.[4][5] Pedagogicky pôsobil na viacerých vysokých školách, bol jedným z iniciátorov vzniku Verejnosti proti násiliu.[6][7][8] V roku 2016 bol ocenený Pribinovým krížom I. triedy.[9]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a štúdium[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa 17. apríla 1946 v Žiline do rodiny matematika a úradníčky. Vyrastal na Spiši, neskôr sa s rodinou presťahoval naspäť do Žiliny, kde študoval na strednej všeobecno-vzdelávacej škole. V rokoch 1963-1969 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, dva roky paralelne študoval scénografiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Štúdium na VŠVÚ absolvoval pod vedením profesora Petra Matejku na Oddelení monumentálneho maliarstva a gobelínu.[1][4][6][10]

Raná tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Sikora vstúpil na výtvarnú scénu v politicky uvoľnenom období, koncom 60. rokov 20. storočia. Po absolovaní VŠVU debutoval v roku 1969 na vlastnej výstave Topografie v Galérii mladých na Mostovej ulici v Bratislave, kde vystavovali napríklad aj Július Koller či Juraj Meliš. V Topografiách Sikora zúžitkoval špecifický druh informácií ako topografické náčrty, mapy a plány, s ktorými pracoval počas štúdia.[11] Už v tomto diele sa začal prejavovať jeho záujem o ekologické témy.[3] Po auguste 1968 Galériu mladých zavreli a po prestavbe ju dostal pod správu Socialistický zväz mládeže.[6]

70. roky[upraviť | upraviť zdroj]

V lete roku 1977 sa stretol s českým spisovateľom a jedným z organizátorov Charty 77 Eugenom Brikciom, ktorý ho požiadal o podpis. Sikora ponuku odmietol, pretože sa nechcel vystaviť nutnosti emigrovať.[6]

V roku 1979 sa Sikora s ďalšími výtvarníkmi zúčastnil generačnej výstavy v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied. Výstava sa stala základom pre vznik umeleckej skupiny A-R, ktorej členom sa však Sikora nestal.[12]

1. otvorený ateliér[upraviť | upraviť zdroj]

Významnou aktivitou umeleckej scény bola výstava nazvaná 1. otvorený ateliér 19. novembra 1970 v ateliéri v jeho dome na Tehelnej ulici č. 32 v Bratislave, ktorá predznamenala nástup silnej generácie tvorcov.[13] Išlo o vedomý protestný prejav proti mocenským zásahom, ktorý vznikol ako spontánne podujatie z iniciatívy samotných výtvarníkov.[10][11] Zúčastnilo sa ho 19 umelcov so zákazom verejne vystavovať: Milan Adamčiak, Peter Bartoš, Václav Cigler, Róbert Cyprich, Milan Dobeš, Igor Gazdík, Viliam Jakubík, Július Koller, Ivan Kříž-Vyrubiš, Vladimír Kordoš, Otis Laubert, Juraj Meliš, Alex Mlynárčik, Marián Mudroch, Jana Shejbalová-Želibská, Rudolf Sikora, Ivan Štěpán, Dezider Tóth a Miloš Urbásek. Vernisáže sa zúčastnil aj český teoretik umenia Jindřich Chalupecký.

Ateliér bol otvorený 19. novembra 1970 o 17.00, na druhý deň prišla Štátna bezpečnosť a Sikoru kvôli nepovolenému stretnutiu od rána vypočúvali. Zámienkou bola aj provokatívna inštalácia prázdnych konzerv s nápisom Atmosféra 1970 – nedýchateľné, ktorá však bola spoločným dielom Jakubíka, Kordoša a Murdocha.[6]

Incidentom začalo postupné presúvanie umeleckých aktivít z verejných priestorov do súkromia ateliérov.[11][14] Udalosť sa stala známou a konceptuálni autori sa na Tehelnej ulici v rámci neoficiálnej scény naďalej stretávali, čo viedlo k vzostupu konceptuálneho umenia na Slovensku.[6][11][15] Sikoru tiež vylúčili z kandidátstva do Zväzu výtvarných umelcov, v období normalizácie dostal zákaz vystavovať a neustále ho vyšetrovali príslušníci ŠtB.[6][16][17]

Sikorov bratislavský dom na Tehelnej ulici bol v roku 1975 zbúraný kvôli výstavbe nemocnice. Sikora s rodinou dostal od štátu náhradný byt, no výstavy v ňom už neorganizoval.[6] V roku 1976 zorganizoval pri príležitosti ekologickej konferencie na Smolenickom zámku verejnú výstavu. Na konferencii predniesol príspevok o podiele umeleckej tvorby na formovaní ekologického myslenia.[10] Naďalej sa podieľal na tvorbe oficiálne "závadnej tvorby", napríklad na kolaboračnom albume Symposion III in memoriam Miloš Laky (1976).[11]

80. roky[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1983 bol Sikora spolu s ďalšími bývalými poslucháčmi Petra Matejku vylúčený z výstavy k Matejkovmu jubileu na pôde Slovenskej národnej galérie. Udialo sa tak z podnetu Ľubomíra Podušela, ktorý bol námestníkom riaditeľa SNG.[11]

V roku 1988 Sikora s mladými postmodernými autormi Gabrielom Hošovským, Martinom Knutom a Milošom Novákom založil umeleckú skupinu Syzýgia. Tvorba združenia smerovala k "redukcii expresívnych motívov, uplatňovaniu stratégií vyprádzňovania a sociálnej vyblednutosti so snahou o definovanie problémov súvisiacich s identitou."[11] Skupinu postupne akceptovali oficiálne galérie a po novembri 1989 vystavovali najmä v Galérii M+ na Laurinskej ulici v Bratislave.[10] Zoskupenie ukončilo svoju činnosť v roku 1990.[11]

Sikora bol v roku 1988 prijatý do Zväzu slovenských výtvarných umelcov na príkaz predsedu a bývalého ministra kultúry Miroslava Válka.[6]

Vznik Verejnosti proti násilu[upraviť | upraviť zdroj]

Počas študentských demonštrácií 17. novembra 1989 bol doma a pracoval. 19. novembra sa na popud informácií o policajných zásahoch voči protestujúcim rozhodol zvolať niekoľkých priateľov do výstavnej siene Umeleckej besedy v Bratislave, kde mal vtedy výstavu.[6][8][16][18] Po telefonáte s Miroslavom Cipárom, vtedajším predsedom mestskej organizácie zväzu umelcov sa najprv stretol s viacerými výtvarníkmi a ďalšími osobnosťami v ateliéri v Cipárovom byte, kde spoločne spísali kritické vyhlásenie. Následne zúčastnení pozvali ďalšie osobnosti do Umeleckej besedy, kde sa napokon stretlo približne 500 osôb. Takmer 400 z pozvaných napokon podpísalo aj pripravené verejné vyhlásenie z Cipárovho bytu. Po rôznych organizačných záležitostiach bolo vo večerných hodinách založené hnutie Verejnosť proti násiliu.[6][16]

Sikora deklaroval ľútosť, že o vzniku VPN nedali hneď vedieť ľuďom v Prahe, čo mohlo zabrániť neskoršej nedôvere voči VPN zo strany Občianskeho fóra.[6]

90. roky a súčasnosť[upraviť | upraviť zdroj]

V porevolučných rokoch Sikora pracoval ako poradca prvých ponovembrových ministrov kultúry, Ladislava Chudíka a Ladislava Snopka. V apríli 1990 z ministerstva a z VPN odišiel, dôvodom bolo rozhodnutie venovať sa naplno výtvarnej tvorbe.[6][16]

Od roku 1990 pôsobil ako profesor na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde učil až do roku 2004. V rokoch 2003 až 2011 prednášal na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Externe vyučoval aj na Akadémii výtvarných umení (AVU) a Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení (FAMU) v Prahe.[19]

Súkromný život[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho manželkou a celoživotnou partnerkou bola historička umenia Eugénia Sikorová (1946 – 2019, pedagogicky pôsobila na Vysokej škole múzických umení, aj ako asistentka scénografa prof. Ladislava Vychodila).

Rudolf Sikora má troch súrodencov, jeho bratom je historik PhDr. Stanislav Sikora, CSc.

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1991, cena na Trienále grafiky, Krakov, Poľsko
  • 2012, Cena Nadácie Tatra banky za umenie
  • 2016, Pribinov kríž I. triedy

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Námety[upraviť | upraviť zdroj]

Sikora sa už v 70. rokoch venoval ekologickým a kozmickým námetom.[3][10][20] Ako jeden z prvých umelcov v Československu upozorňoval na ekologické ohrozenie sveta, ovplyvnil ho Eugen Gindl, ktorý mu odporúčal knihu Limity rastu Massachusettského technologického inštitútu z roku 1972. Tá obsahovala prognózy čerstvo vzniknutého Rímskeho klubu, s Gindlovou pomocou knihu získal v podobe poľského samizdatového prekladu.[3][20][21] Svoju osobitú kozmologickú víziu oprel o vedecké poznatky z teórie vzniku a existencie vesmíru, pričom vytvoril originálnu umeleckú paralelu k vede.[19]

V mnohých svojich dielach pracuje s podobnými symbolmi – hviezdička a krížik, plus a mínus, narodenie a smrť, negatív a pozitív, dobro a zlo.[20][22]

Viacero svojich diel venoval ruskému revolučnému avantgardistovi Kazimirovi Malevičovi (Hrob pre Maleviča I-III (1996), Epitaf pre Maleviča (1998).[20]

Žáner[upraviť | upraviť zdroj]

Sikora sa od začiatku tvorby venoval konceptuálnemu umeniu; cykly Topografie (1969), Z mesta von (1970) Rezy civilizáciou (1972), Čas… priestor (1971-1974), Habitat (1975) a Pyramídy (1976-1977). V roku 1981 sa zúčastnil kolaboratívneho diela Senza titolo poštového umelca Petra Meluzina.[10][11]

Koncom 70. a začiatkom 80. rokov sa Sikora začal venovať grafike, s využitím fotografických techník, ofsetu a serigrafie produkoval diela Čierna diera – Biela diera (1979), V súradniciach času a priestoru (1981), cykly Energie (1982-1985) a Antropický princíp (1985-1987). V sedemdesiatych rokoch sa zaoberal aj umením akcie, najmä v rámci kolektívnych aktivít v 1. otvorenom ateliéri.[10]

V 90. rokoch tvoril kombináciou fotografie, kresby a maľby cykly Hroby suprematistov (1993-1994), Erby (1991-1992, Víťazné oblúky (1992).[10]

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Samostatné výstavy[upraviť | upraviť zdroj]

Zastúpenie v zbierkach[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b MILČÁK, Peter; ORMANDÍK, Marek. Ako sa číta obraz. Prvé vydanie. vyd. Levoča : Modrý Peter, 2017. ISBN 978-80-89545-551. S. 158.
  2. a b MACEK, Václav. The History of European Photography. Bratislava : Central European House of Photography, 2016. ISBN 978-80-85739-70-1. S. 671.
  3. a b c d ČORNÁ, Tina. Rudolf Sikora: Podpisujeme zmenky, ktoré naši potomkovia nebudú môcť zaplatiť. pravda.sk (Bratislava: Perex), 2018-08-15. Dostupné online [cit. 2020-02-20]. ISSN 1336-197X.
  4. a b MOČKOVÁ, Jana. Všetky galérie sú mu malé, dali sme mu celé noviny. dennikn.sk (Bratislava: N Press), 2016-04-19. Dostupné online [cit. 2020-02-20]. ISSN 1339-844X.
  5. HRABUŠICKÝ, Aurel. Rudolf Sikora: sám proti sebe. 1.. vyd. Praha : Národní galerie, 2006. ISBN 8070353414. S. 298.
  6. a b c d e f g h i j k l m Post Bellum SK. Rudolf Sikora: Výtvarník, ktorý otvoril Umeleckú besedu pre nežnú revolúciu. Aktuality.sk (Bratislava: Ringier Axel Springer Slovakia), 2019-12-01. Dostupné online [cit. 2020-02-20].
  7. TASR. Osobnosťou slovenskej fotografie je R. Sikora. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2018-12-19. Dostupné online [cit. 2020-02-20].
  8. a b BALOGH, Alexander. Spomienka na výtvarnícky November [online]. Denník N, 2015-11-18, [cit. 2020-02-09]. Dostupné online.
  9. Prezident Kiska udeľoval štátne vyznamenania. sme.sk (Bratislava: Petit Press). Dostupné online [cit. 2020-02-20]. ISSN 1335-4418.
  10. a b c d e f g h RUSINOVÁ, Zora, a kol. 20. storočie : dejiny slovenského výtvarného umenia. Prvé vydanie. vyd. Bratislava : Slovenská národná galéria, 2000. 638 s. ISBN 80-8059-031-1. Kapitola Umenie a remeslo.
  11. a b c d e f g h i GERŽOVÁ, Jana. Slovník svetového a slovenského výtvarného umenia druhej polovice 20. storočia : od abstraktného umenia k virtuálnej realite : idey - pojmy - hnutia. [Bratislava] : Kruh súčasného umenia PROFIL, c1999. 320 s. ISBN 80-968283-0-4.
  12. ZAJAC, Peter. Umelec ega popierajúci ego. .týždeň (Bratislava: W PRESS), 2008-04-13. Dostupné online [cit. 2020-02-20]. ISSN 1336-653X.
  13. SIKOROVÁ, Eugénia. I. otvorený ateliér 1970 - Bratislava. 1.. vyd. Bratislava : Sorosovo centrum súčasného umenia, 2000. ISBN 8089009026. S. 143.
  14. SITA. Ako okupácia zastavila slobodnú umeleckú tvorbu. pravda.sk (Bratislava: Perex), 2018-08-20. Dostupné online [cit. 2020-02-20]. ISSN 1336-197X.
  15. Pravda. Rudolf Sikora: Sám s fotografiou/Alone with Photography. pravda.sk (Bratislava: Perex), 2016-12-16. Dostupné online [cit. 2020-02-20]. ISSN 1336-197X.
  16. a b c d AKÁCSOVÁ, Elena. Rudolf Sikora: Som krikľúň. .týždeň (Bratislava: W PRESS), 2019-11-10. Dostupné online [cit. 2020-02-20]. ISSN 1336-653X.
  17. Zuzana Bartošová, teoretička umenia, Ústav dejín umenia SAV. Vesmír podľa Sikoru. pravda.sk (Bratislava: Perex), 2016-11-26. Dostupné online [cit. 2020-02-20]. ISSN 1336-197X.
  18. BREIER, Pavol. Rudolf Sikora. 1.. vyd. Bratislava : samizdat, 1989. S. 26.
  19. a b BAJCUROVÁ, Katarína. Rudolf Sikora. Sám s fotografiou. 1.. vyd. Bratislava : OZ FOTOFO, 2016. ISBN 9788085739718. S. 312.
  20. a b c d Zuzana Bartošová, teoretička umenia, Ústav dejín umenia SAV. Vesmír podľa Sikoru. pravda.sk (Bratislava: Perex), 2016-11-26. Dostupné online [cit. 2020-02-20]. ISSN 1336-197X.
  21. MOČKOVÁ, Jana. Nesmieme sa klaňať peniazom a myslieť si, že dokážeme ovládať prírodu, hovorí umelec Rudolf Sikora. dennikn.sk (Bratislava: N Press), 2018-07-10. Dostupné online [cit. 2020-02-20]. ISSN 1339-844X.
  22. ČORNÁ, Tina. Rudolf Sikora: Stratiť moc je ako prísť o milenku. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2008-05-17. Dostupné online [cit. 2020-02-20]. ISSN 1335-4418.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • DZIEWANSKA, Marta (ed.) et al.: Mária Bartuszová. Provisional Forms. Museum of Modern Art : Warszaw, 2015.
  • FOWKES, Maja: Green Block. Neo-avant-garde Art and Ecology under Socialism. Budapest – New York : Central European University Press, 2015, s. 151 – 195
  • GRÚŇ, Daniel: Red Planet: Cosmic Imaginery of the Slovak Neo-Avant-Garde. In: RODUNDA, Łukasz – FARQUHARSON, Alex – PIWOWARSKA, Barbara (eds.): Star City. The Future Under Comunism. Nottingham : Mammal Foundation, Nottingham Contemporary, tranzit.at, 2011, s. 52-68
  • GRÚŇ, Daniel: Der Kosmos der Slowaksichen Neoavantgarde zwichen Utopie, Fiktion und Politik. In. Crossing 68/89. Eds. Jurgen Danyel – Jennifer Schevardo – Stephan KRUHL. Berlin : Metropol Verlag, 2008, s. 136 – 155.
  • KEMP-WELSCH, Klara: Antipolitics in Central European Art: Reticence as DissidenceUnder Post-totalitarian Rule 1956 – 1989. I.B. London – New York : Tauris, 2014.
  • SUDAC, Marinko (ed.) et al.: Područje zastoja. Kolekcija Marinko Sudac / Standstill. Marinko Sudac Collection. Zagreb : Institut za istraživanje avantgarde, 2011, s. 250 – 255.
  • STRAUSS, Thomas: Zwischen Ostkunst und Westkunst. Von der Avantgarde zur Postmoderne. München " scaneg Verlag, 1995.
  • PIOTROWSKI, Piotr: In the Shadow of Yalta: Art and the Avant-garde in Eastern Europe 1945 – 1989. London : Reaktion Books Ltd., 2009.
  • KRŠŇÁK, Boris a kol.: UME?NIE! príbeh zbierky Artandconcept, Bratislava, Petrus, 2020

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

https://www.artandconcept.eu/rudolf-sikora