Slovenské umenie 20. storočia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Dušan Jurkovič, Libušín a Maměnka na Pustevnách

Slovenské umenie 20. storočia môže byť v širšom zmysle chápané ako slovenské moderné umenie lebo slovenský modernizmus. Umenie na Slovensku v tomto období reaguje na spoločenské a umelecké premeny vo svete, ktoré sa objavili koncom 19. storočia a pretrvávali až do konca 90. rokov 20. storočia.

Označenie modernizmus vznikol z latinského slova modernus, čo v preklade znamená nový. Hlavnými princípmi celého modernistické ho snaženie nie len vo svete ale aj na Slovensku bolo odmietnutie starých a klasických tradícií, pričom tieto tradície mali nahradiť úplne nové umelecké prejavy odrážajúce život súdobej spoločnosti. Podobne ako vo svete, aj na Slovensku sa v krátkom slede udalostí objavujú stále nové a nové umelecké prúdy a myšlienky, a tak sa prirodzene stáva, že počas tohoto obdobia existuje súčasne hneď niekoľko umelecký smerov. Táto pluralita sa v neskoršom období, predovšetkým v druhej polovici storočia, odzrkadľuje aj na samotnom vývoj umenia, ktoré v svojej poslednej fázy smeruje k totálnemu roztriešteniu umeleckých ideálov.

Predvojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

V predvojnovom období 20. storočia je Slovensko stále súčasťou Rakúsko-Uhorskú monarchie, v tej dobe nazývané ako Horné Uhorsko (Horné Uhry). Kultúra je prítomná predovšetkým v podobe slovenskej tradície a ľudových zvykov a má regionálny charakter, ktorý je rozdelený podľa jednotlivých uhorských okresov (Stolíc). Najvýznamnejšími centrami aristokratického života sú predovšetkým Bratislava a Košice, no okrem nich naberá významné postavenie Martin, v ktorom sa združuje väčšina slovenskej inteligencie. Práve inteligenčné úsilie na prelome storočí vyvrcholilo k snahám oživiť ducha Slovenského národa a prebudiť Slovákov k väčšej aktivite v boji za vlastnú slobodu. Ideál jednotného Uhorského štátu sa tak začal trieštiť nie len v spoločenskom prostredí, ale taktiež v umení. Mnohý slovenský umelci začali hľadať inšpirácie vo vzdialených západných krajoch, a tak prinášali domov nové čerstvé myšlienky, ktoré sa vzpierali rakúsko-uhorským predstavám.

Výtvarné umenie[upraviť | upraviť zdroj]

Ladislav Medňanský

V rámci vývoja výtvarného umenia zastávalo vedúce postavenie maliarstvo. Keďže na slovenskom území stále neexistovala, žiadna vysoká škola výtvarného umenia, miesto hlavného umeleckého centra stále zastával maďarský Budapešť. Mnohí nadanejší maliari, ktorí mali možnosť vycestovať a študovať v zahraničí, však pre svoje štúdium volili skôr umelecké akadémie vo Viedni, Prahe alebo Drážďanoch. Takýmto spôsobom sa do slovenského prostredia prenáša prúd stredoeurópskeho impresionizmu, taktiež nazývaného luminizmus. Kultúrno-spoločenské podmienky prudko zasiahli do formovania tohoto smeru, a tak sa ďalší vývoj umenia predelil na dve rozdielne vetvy. Prvá z nich, zastúpená predovšetkým umelcami maďarského pôvodu si zachovávala pôvodné luministické prejavy (Ladislav Medňanský, Pavol Szinyei Merse, Peter Július Kern), zatiaľ, čo druhá zastúpená slovenskými umelcami reagovala na zmeny týkajúce sa obrody Slovneského národa, a tak začala ideologicky znázorňovať námety z ľudového prostredia Slovákov (Gustáv Mallý, Jozef Hanula). Obe vetvy luministického smeru sa začali vyvíjať vlastným smerom (jedna európskym, druhá národným), čo v medzivojnovom období viedlo k vzniku jedinečného fenoménu slovenskej moderny.

Architektúra[upraviť | upraviť zdroj]

Na prelome storočia v slovenskom prostredí stále prežíva historizujúca architektúra 19. storočia, ktorá čerpá z slovníka historických slohov (gotika, renesancia, barok...). V pole svetovej architektúry sa v tomto čase už naplno rozvíja nový umelecký štýl Secesia, ktorý je vyvrcholením snahy o novú architektúru. Do slovenského prostredia sa dostáva veľmi pomaly, predovšetkým prostredníctvom zahraničných architektov, a to až na začiatku 20. storočia. Hlavnými centrami, ktoré secesnú architektúru šíria aj na Slovensku sú predovšetkým Viedeň a Budapešť, pričom sa v oboch metropolách rozvíja odlišný lokálny prejav architektúry. Zatiaľ čo má viedenská secesia skôr usporiadaný geometrizujúci charakter architektúry Otta Wagnera, budapeštianska secesia narába s voľnejším prejavom odkazujúcim na maďarský národ. V mestách sa nový typ architektúry objavuje väčšinou v podobe izolovaných stavebných činností, a to predovšetkým v dvoch najväčších centrách, Bratislave a Košiciach. Prúd viedenskej secesie najvýstižnejšie reprezentuje budova bývalého Korpskommanda v Bratislave postavená v rokoch 1910-12. Prúd budapeštianskej zase Modrý kostolík (sv. Alžbety) postavený 1909-13. Jedinečné postavenie v tomto období zohráva architektúra Dušana Jurkoviča, ako jedného z mála architektov z oblasti Slovenska.

Medzivojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1918 skončila prvá svetová vojna, jedna z najtragickejších udalostí v dejinách ľudstva. Jedným z výsledkov vojnových udalostí bol aj rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik nového samostatného slovanského štátu, Československa. Tieto zmeny v štruktúre spoločnosti priniesli nové premeny aj v umeleckom prostredí. V prvom rade sa nová spoločnosť musela vysporiadať so stratami z vojny, čo sa dotklo predovšetkým odvetvia architektúry v podobe obnovy poškodených stavieb. Na sled ďalších udalostí malo veľký vplyv sociálne smerovanie novej československej vlády, ktorá sa snažila zničiť rozdiely medzi obyvateľstvom a jednotlivými spoločenskými vrstvami. Slovenská inteligencia spoločne s umelcami a architektmi sa tak objavila pred množstvom nových otázok, na ktoré sa snažili nájsť odpoveď rôznymi snahami ovplyvneními domácim ale aj európskym prostredím.

Výtvarné umenie[upraviť | upraviť zdroj]

V podmienkach nového štátu sa rozvíjajú významne aj ostatné druhy výtvarného umenia. Na Slovensku sa v prvom rade snažia výtvarní umelci v náväznosti na výsledky avantgardných smerov začiatku storočia vytvoriť výtvarný štýl s určitým národným charakterom. Presadzuje sa tzv. zakladateľská generácia, ktorej predstaviteľmi sú: Gustáv Mallý, Martin Benka, Janko Alexy, Miloš Alexander Bazovský v soche je to najmä v Trnave žijúci Ján Koniarek. Významným centrom boli Košice, najmä Anton Jasusch, Július Jakoby, Konštantín Bauer. V 30-tych rokoch sa významným spôsobom ako manifestom prvej moderny prejavia svojimi Súkromnými listami Mikuláš Galanda a Ľudovít Fulla. V roku 1928 je v Bratislave podľa vzoru Bauhausu založená Škola umeleckých remesiel, ktorej prvým riaditeľom je Čech Jozef Vydra. V roku 1939 sa v Bratislave koná prvá výstava Spolku slovenských výtvarných umelcov. Významnými autormi sú aj Koloman Sokol, Imro Weiner-Kráľ a Ester Šimerová-Martinčeková.

Po nástupe fašizmu a rozdelení Československa sa počas druhej svetovej vojny odráža spoločenská situácia v tvorbe viacerých maliarov spoločne nazývaných generácia 1909 napríklad Cyprián Majerník, Ján Želibský, Bedrich Hoffstädter, Eugen Nevan, Štefan Bednár Peter Matejka, Rudolf Pribiš. V Čechách je založená skupina 42, na Slovensku je v roku 1945 založená skupina 29. augusta. Jej najvýznamnejší predstavitelia – Vincent Hložník, Ladislav Guderna, Rudolf Uher. Podľa roku narodenia väčšiny jej členov sa tejto po vojne nastupujúcej generácii hovorí generácia 1919.

Architektúra[upraviť | upraviť zdroj]

So vznikom nového Československého štátu sa do našej krajiny vrátilo mnoho architektov, ktorí predtým pobývali a realizovali svoje stavby predovšetkým v Česku, Nemecku a Rakúsku. S novým spoločenským rozložením vzniklo aj mnoho nových požiadaviek pre stavbu verejných budov, najmä pre štátnu správu, úrady, banky, novovzniknuté školy, či rekreačné inštitúcie. Dôležitou otázkou bolo taktiež hľadanie nového štýlu, ktorý by odpovedal predstavám nového Československa. Z prostredia českých architektov (Josef Gočár) sa tak prináša pokrokový rondokubistický štýl, ktorý bol obdobou kubistického štýlu v maliarstve. V našom prostredí vynikne predovšetkým Budova Policajného riaditeľstva v Bratislave od Františka Krupky. Práve snaha o vytvorenie novej architektúry bola odrazovým mostíkom pre budúcu architektúru. Okrem rondokubizmu sa do nášho prostredia dostávajú aj iné prúdy, ktoré majú svetovejší význam. Podstatným príkladom je dielo Friedricha Weinwurma, architekta študujúceho v Nemecku a tvoriaceho v čistých podobách architektonického purizmu.

Ďalší vývoj architektúry prikláňajúci sa svetovému dianiu vyústil približne okolo roku 1925 do funkcionalizmu, štýlu, ktorého hlavné myšlienky spočívali v stavaní funkčnej architektúry. Za prvý príklad funkcionalistickej architektúry na Slovensku je považovaný Pavilón s klubovými priestormi Umeleckej Besedy Slovenskej oddvojice architektov Aloisa Balána a Jiřího Grossmanna. Za vrchol funkcionalistického snaženia môžeme považovať obdobie medzi rokmi 1928-1942. Od tridsiatych rokov sa podobne ako vo svete aj na Slovensku začínajú riešiť otázky kolektívneho a sociálneho bývania. Vzniká tak rada obytných a polyfunkčných budov, napríklad výstavba komplexu Nová doba, či Avion. Taktiež s vývojom lekárstva a hygieny vzniká rozmach kúpeľnej architektúry. Okolo roku 1935 sa architekti odvracajú od svetových trendov a začína sa objavovať nový regionálny funkcionalizmus. Emil Belluš či dvojica Eugen Kramár a Štefan Lukačovič sú najväčšími predstaviteľmi takéhoto prístupu. Funkcionalistická architektúra sa u nás udržala aj počas druhej svetovej vojny, a taktiež po zriadení nového komunistického režimu a to až do roku 1950, kedy ju vystriedal nový štýl socialistického realizmu.

Povojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Vývoj v umení po druhej svetovej vojne ovplyvňujú politické udalosti z februára 1948, kedy sa vlády v povojnovom Československu ujíma Komunistická strana a ktorá aj v umení presadzuje angažovanosť a tvorbu v duchu tzv. socialistického realizmu. Výtvarný život bude od roku 1949 uzatvorený do umeleckých zväzov, ktoré mali výtvarníkov ideovo a umelecky usmerňovať. Roky najväčších deformácií v umení 1948-1953, zodpovedajú rokom kultu osobnosti Stalina a Gottwalda. V druhej polovici 50-tych rokoch nastáva pomalá a postupná reaktivizácia moderných umeleckých smerov, aj keď socialistický realizmus zostáva naďalej jedinou tvorivou metódou. Jediný autor, ktorý nepodľahol tejto dogme, bol Miloš Alexander Bazovský, ktorý slobodne tvoril až do roku 1957, keď zo zdravotných dôvodov prestal maľovať.

V roku 1957 sa v Žiline koná výstava Skupiny Mikuláša Galandu (Andrej Barčík, Rudolf Krivoš, Milan Laluha, Milan Paštéka, Ernest Špitz, Vladimír Kompánek), ktorá prijíma meno Mikuláša Galandu ako symbol nadviazania na modernu 30. rokov. V priebehu 60. rokov sa výrazne posilňujú kontakty s európskym dianím a postupne sa presadzujú i nefiguratívne, abstraktné prejavy ako informel (Jozef Jankovič, Rudolf Fila, Marián Čunderlík, Juraj Rusňák, Miloš Urbásek), k svetovým a európskym tendenciám najaktuálnejšie sa pripája konceptuálne umenie (Stano Filko, Július Koller, Alex Mlynárčik Jana Želibská), presadzuje sa aj op-art, kinetické umenie a geometrická abstrakcia (Alojz Klimo, Milan Dobeš, Mária Bartuszová, Eduard Antal, Miloš Urbásek, Štefan Belohradský)

70-te roky, roky normalizácie reprezentujú najrigídnejšie úpadkové prejavy - Ján Kulich, Tibor Bártfay, Jozef Šturdík, Robert Dúbravec, Ivan Schurmann... Tie pozastavili aj vo výtvarnom umení reformné a slobodné, tvorivé prúdy, ale už nemohli úplne zadusiť prebudené snahy o demokratizáciu umenia. Snahy o individuálnu tvorbu, možnosť slobodnej a spontánnej voľby viedli v rokoch 80-tych k postupnému presadzovaniu postmoderny a neo a postkonceptuálneho umenia (Rudolf Sikora, Vladimír Kordoš, Dezider Tóth, Peter Meluzín, Daniel Fischer, Peter Rónai, Matej Krén, Blažej Baláž, Ivan Csudai, Milan Pagáč, Viktor Oravec...) transavantgardy aj v podmienkach socialistického Československa. V 90-tych rokoch sa etablujú noví autori (Mária Balážová , Adam Szentpétery, Michal Murin, Ilona Németh, Roman Ondák, Boris Ondreička...) a prichádza k postmodernému pluralitnému a bohatému diskurzu .

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • RUSINOVÁ, Zora. Dejiny slovenského výtvarného umenia. Bratislava: Slovenská národná galéria, 2000. ISBN 80-8059-031-1.