Eugen Kramár

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Eugen Kramár
architekt, vysokoškolský pedagóg
Narodenie5. máj 1914
Devičie, Rakúsko-Uhorsko (dnes Slovensko)
Úmrtie30. december 1996 (82 rokov)
Bratislava, Slovensko

Prof. Eugen Kramár (* 5. máj 1914, Devičie – † 30. december 1996, Bratislava) bol slovenský architekt a vysokoškolský pedagóg.

Život[upraviť | upraviť kód]

Pôsobil ako architekt, autor návrhov mnohých verejných budov. Autor administratívnej budovy Stredoslovenských elektrární v Banskej Bystrici. Vysokoškolský pedagóg STU v Bratislave. Politicky prenasledovaný a väznený. Nositeľ ceny Emila Belluša. Narodil sa 5. mája 1914 v obci Devičie (okres Krupina) v rodine evanjelického kňaza (otec Cyril, matka Valéria), ako druhý zo štyroch súrodencov (brat a dve sestry). Roku 1920 sa s rodičmi presťahoval do Vrútok. V rokoch 1933 – 1938 absolvoval štúdium architektúry na Vysokej škole architektúry a pozemného staviteľstva ČVUT v Prahe. Roku 1941 sa oženil. S manželkou Ruženou mal dcéru Zinu a synov Ivana a Cyrila. 1941 – 1942 pracoval v stavebnej spoločnosti Tatra. Roku 1942 – 1947 založil s Štefanom Lukačovičom vlastný architektonicky ateliér. Roku 1947 ho Emil Belluš pozýva k účasti na zakladaní Fakulty architektúry SVŠT v Bratislave. V rokoch 1947 – 1950 pôsobí ako profesor Fakulty architektúry SVŠT v Bratislave.

Ako profesor pôsobil iba do roku 1950, keď ho v rámci stalinskej perzekúcie v skupinovom procese nespravodlivo obvinili a odsúdili na 14 rokov väzenia vrátane konfiškácie majetku. Roku 1950 – 1960 nespravodlivo odsúdený a väznený (vo väzení projektuje, napr. Kláštor Barnabitiek na Hradčanoch v Prahe alebo deväť bytových domov na Žižkove). Väčšiu časť výkonu trestu strávil v pražskej väznici na Pankráci. Roku 1960 ho po desiatich rokoch v rámci amnestie prezidenta z väzenia prepustili. Roku 1964 dostal Eugen Kramár vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu. V rokoch 1960 – 1967 pracoval ako vedúci projektant v Stavoprojekte v Košiciach. Práve tu projektoval mnoho významných stavieb realizovaných vo Vysokých Tatrách. Roku 1967 bol rehabilitovaný. Spolu založil Združenie projektových ateliérov pri Zväze slovenských architektov v Bratislave.

Roku 1971 v čase normalizácie ho vylúčili zo Zväzu slovenských architektov a opätovne pozbavili občianskych a ľudských práv. V rokoch 1971 – 1984 pracoval ako projektant v Štátnom projektovom a typizačnom ústave v Bratislave. V rokoch 1984 – 1990 bol hlavným architektom Slovenského zväzu výrobných družstiev. Roku 1990 sa stal laureátom Ceny Emila Belluša Spolku architektov Slovenska. Roku 1993 napísal a vydal knihu Umenie života. V roku 1995 udelenie titulu Dr. h. c. (čestný doktorát Slovenskej technickej univerzity). V rokoch 1990 – 1996 bol autorizovaným architektom. Roku 1996 získal štátne vyznamenanie Za rozvoj slovenskej architektúry.

Mestské zastupiteľstvo Vrútky na svojom zasadnutí 26. februára 1992 schválilo udelenie titulu Čestný občan mesta Vrútky. Zomrel 30. decembra 1996 na Bratislavskom hrade pri preberaní vysokého vyznamenania Pocta ministra kultúry. Pochovaný je na cintoríne vo Vrútkach.

Spolupráca so sochárom Rudolfom Pribišom[upraviť | upraviť kód]

K významným etapám tvorby Eugena Kramára patrí aj obdobie výnimočnej spolupráce so sochárom Rudolfom Pribišom v rokoch 1975 – 1982, s ktorým výtvarne dotvoril námestia v Rajci, Rajeckých Tepliciach, Starej Turej a Prievidzi. Ich vzťah mal aj hlboko ľudský rozmer, pričom Rudolf Pribiš na rozdiel od E. Kramára nemal zďaleka taký ťažký život a ideovo predstavoval opačný názorový pól.

Tvorba[upraviť | upraviť kód]

Projektoval domy, kreslil a maľoval najmä akvarely a písal aj básne. Bol typickým predstaviteľom funkcionalizmu, pričom mu bola blízka fínska architektúra pre vzťah k prírode, jednoduchosť a používané materiály.

Významné diela[upraviť | upraviť kód]

Administratívna budova spojov (Ústredná poštová správa) na Námestí Slobody

Zdroje[upraviť | upraviť kód]