Preskočiť na obsah

Dom odborov Istropolis

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Dom odborov Istropolis
kongresovo-kultúrne centrum
Štát Slovensko Slovensko
Región Bratislavský kraj
Okres Bratislava III
Mesto Bratislava
Mestská časť Nové Mesto
Súradnice 48°09′31″S 17°07′39″V / 48,158736°S 17,127374°V / 48.158736; 17.127374
Poloha v rámci Bratislavy
Poloha v rámci Bratislavy
Poloha v rámci Starého Mesta
Poloha v rámci Starého Mesta
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Dom odborov Istropolis (staršie Dom Revolučného odborového hnutia, Dom odborov a techniky) bolo v rokoch 1967/1981 - 2022 kongresovo-kultúrne centrum na Trnavskom mýte v Bratislave. Autormi projektu boli Ferdinand Konček, Iľja Skoček a Ľubomír Titl.

Pre výstavbu Domu odborov Istropolis bol Berchtoldov palác (postavený 1832, zbúraný 1981) v zadnej časti areálu zbúraný.

V roku 1956 bola vypísaná celoštátna anonymná súťaž na Dom odborov a techniky v Bratislave. Presvedčivo ju vyhrali architekti Konček, Skoček a Titl. Táto stavba od svojho vzniku prechádzala rôznymi zmenami ako na papieri tak aj v teréne. To vysvetľuje časové rozpätie 25 rokov vznikania.

Stavba leží pri dôležitej križovatke hlavných mestských tried Trnavskej, Vajnorskej a Šancovej ulice, na ktorú smerom do centra mesta naväzuje Krížna a Karadžičova ulica. Každý projekt vychádza zo štúdie. Tu proces hľadania trval až do roku 1965, kedy sa schválil územný plán.

Prvotná štúdia pozostávala zo 16-podlažnej administratívnej budovy SOR, ktorá počítala na poslednom podlaží s recepčnou sieňou, s príslušenstvom, s terasou a vyhliadkou na mesto. V interiéri funguje úplná variabilita, v oboch traktoch je podmienená hladkými stropmi a stenami bez výstupkov a kúrením bez radiátorov – Crittall.

Trojpodlažný átriový Dom techniky a Výskumný ústav bezpečnosti práce s laboratóriami polozapustenými do terénu s technickou knižnicou pre verejnosť a kongresovou sálou pre 900 osôb s vybavením najmodernejšej techniky, boli spojené s budovou SOV nízkou spojovacou hmotou. Boli tu situované vstupné priestory, výstavné priestory s možnosťou prepojenia s exteriérom, menšie sálové priestory a stravné zariadenia.

Pozoruhodná je konštrukcia kongresovej sály pre 900 osôb. Celé prestrešenie je ukotvené do základu v dvoch bodoch a podopierané po svojom obvode. Obdobne je riešený pavilón ,,Z“ na Brnianskom výstavisku. Celý komplex je vsadený do zelene rozloženej na rozsiahlom priestranstve. Objekt počítal s podzemnými garážami.

Celková štúdia svojou kompozíciou zaberá najmenšiu plochu. Poskytuje pohľad na reliéf Malých Karpát a hlavne sa otvára do predpriestoru centra mesta tvoreného ulicami Šancová, Krížna a Legionárska. Mal to byť akýsi parkový priestor, ktorý mal sprevádzať, pripravovať na majestátnu architektúru Domu odborov. V samotnej realizácii bola táto myšlienka zatienená I. Matušíkovou Tržnicou. Tento jav je jeden zo zmien, pri ktorých boli architekti nútení zmeniť koncept. Postupnými premenami a odstraňovaním nedostatkov sa približujeme k dielu, ktoré stojí až dodnes.

Komplex Domu ROH sa budoval po etapách. V roku 1967 bola postavená 16 podlažná organizačná budova. V roku 1971 Dom techniky a v roku 1974 Dom detí a mládeže. O rok neskôr aj klubová časť.

So zmenami v politickom dianí, prišla zmena aj na už rozostavanú budovu ROH. V roku 1976 dostali architekti náročnú úlohu „zväčšiť sálové priestory, akcentovať ich zjazdovú a kongresovú náplň“. Zväčšenie priestorov vyplynulo z podmienky strany KSS. Bola tu potreba využívania veľkých multifunkčných priestorov pre kultúrno-spoločenské a zjazdové akcie na vysokej úrovni, čo Bratislave doteraz chýbalo.

Hlavná sála (známa aj ako Veľká sála Istropolisu) je schopná pohltiť 1280 návštevníkov a je vybavená najmodernejšou technikou tej doby. V polovici 90. rokov do nej nainštalovali zvukový systém Dolby Stereo a DTS. Pre vynikajúce akustické podmienky dostala certifikát THX. Istropolis disponuje ešte s troma menšími sálami, nie menej hodnotne spracovanými.

Po rôznych etapách premien a množstva vyriešených problémov za pochodu je stavba dokončená roku 1981. Majestátnosť objektu je posilnená obkladom z kubánskeho mramoru (dar Fidela Castra).

Slovo autorov: „ Pri riešení stavby Domu revolučného odborového hnutia sme stáli pred ťažkou úlohou, vytvoriť pre tento objekt primerané kultúrne prostredie, o akom sa na bývalom Centrálnom trhovisku a jeho okolí nedalo hovoriť. Naším cieľom bolo postaviť taký dom odborov, ktorý by takto vytvorenému priestoru dominoval. Preto sme aj v pôvodných riešeniach celého priestoru uvolňovali trojuholník križovatky na Centrálnom trhovisku až po ulice Steinerovu ( Krížna ) a Vuka Karadžiča. Tým sme sa usilovali vytvoriť parkový priestor, aký v tejto časti mesta chýba a navyše by podporil význam Domu ROH. Náš zámer sformovať nový mestský priestor sa odzrkadlil vo všetkých predchádzajúcich fázach riešenia až do umiestnenia tržnice v tomto trojuholníku. Pôvodná urbanisticko-architektonická koncepcia orientovala celý súbor čelom k mestu jeho najdôležitejšou funkčnou náplňou a výtvarným dotvorením hlavného spoločenského traktu a veľkej sály.

Dôsledné sledovanie tejto myšlienky v nových podmienkach ( 1976 ) by však bolo znamenalo orientovať dominantné časti objektu ROH do zázemia tržnice. Tieto premeny na území v čase nárokov na zmenu programu nás prinútili hľadať nové riešenia v nových podmienkach.

Vo výslednom riešení sme uprednostnili vlastný priestor pred budovou, komponovaný v priamej väzbe na ňu a orientovaný do Vajnorskej ulice. Kládli sme dôraz na silnú a pevnú hmotu, ktorá svojou výškou vylúči negatívne vplyvy okolia ( panelové domy na Škultétyho ulici, továrenské objekty pri železničnej trati ) a silou architektonických prostriedkov ovládne novoformovaný priestor.

Pri tom sme sledovali myšlienku vytvoriť z komplexu sálových, spoločenských a pridružených priestorov architektonický kompaktný celok. Tejto koncepcii zodpovedajú funkčné, organizačné, priestorové i architektonicko-výtvarné väzby, ktoré sme tu uplatnili.

Navyše sme si uvedomili potrebu dosiahnuť architektonický výraz, ktorý by zodpovedal významu objektu a evokoval slávnostné pocity návštevníkov. Tieto ciele sme mali na zreteli pri koncipovaní osnovy vnútorných priestorov, ich materiálového vybavenia, výtvarnej koncepcie a miery použitia architektonicko-výtvarných prostriedkov.

Docieliť tento zámer bolo o to ťažšie, že časť komplexu bola už vybudovaná ( organizačná budova, Dom techniky ČSVTS, Dom detí a kluby ), vyžadovalo sa náročné technické vybavenie, projektovú dokumentáciu bolo potrebné spracovať v čo najkratšom čase.

Sme radi, že vďaka kolegiálnym vzťahom všetkých zainteresovaných organizácií a spolupracovníkov sa stavba napriek minimálnym časovým možnostiam včas odovzdala našej spoločnosti.

Súčasnosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Budovu na jeseň roku 2017 odkúpila spoločnosť First SPV, za ktorou stoja developeri YIT a Immocap. Obe spoločnosti avizovali, že počítajú s vytvorením multifunkčného priestoru, ktorý bude aj naďalej plniť kultúrno-spoločenskú funkciu. V súvislosti s budúcnosťou budovy sa spomínalo aj jej búranie, to však odmieta mestská časť Bratislava - Nové Mesto. [1]

V januári 2022 vydala mestská časť Bratislava - Nové Mesto právoplatné rozhodnutie o odstránení existujúceho objektu, tzv. búracie povolenie.[2]

V druhej polovici januára 2022 sa začali búracie práce odstraňovaním vonkajšieho mramorového obkladu. Dokončenie novej stavby je naplánované na 2025 1.fáza a 2026 2.fáza

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. TRENDREALITY.SK. Potvrdené, novým majiteľom Istropolisu je dvojica známych developerov. reality.etrend.sk. Dostupné online [cit. 2018-02-22].
  2. A.S, Petit Press. Bratislavský Istropolis zbúrajú, investor už má právoplatné rozhodnutie [online]. bratislava.sme.sk, [cit. 2022-01-11]. Dostupné online.
  • Citácia: F. Konček, I. Skoček, Ľ. Titl pre časopis Projekt 7/ 1981 s.10
  • Časopis Projekt 23 číslo 7/ 1981 s. 4
  • Oldřich Starý:Architektura ČSSR ročník XIX, vydáva svaz architektú ČSSR, 1960, s. 685-689
  • M. Dulla, H. Moravčíková: Architektúra Slovenska v 20. storočí, Slovart 2002, Bratislava, s. 228, 442