Karol Anton Medvecký

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Karol Anton Medvecký
slovenský rímskokatolícky kňaz, etnograf, múzejník, historik a politik
Narodenie8. jún 1875
Dolná Lehota, Slovensko
Úmrtie12. december 1937 (62 rokov)
Bojnice, Slovensko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Karol Anton Medvecký

Karol Anton Medvecký - Medveczky de Medveczei és Kis Bisterczei (* 8. jún 1875, Dolná Lehota, Slovensko  –  † 12. december 1937, Bojnice, Slovensko) bol slovenský rímskokatolícky kňaz, etnograf, historik a politik, signatár Martinskej deklarácie.

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

  • matka: Zuzana Medvecká
  • otec: Jozef Minčaga

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzal zo starého šľachtického rodu Medvecký z Medvedzieho a Malého Bysterca. Ľudovú školu navštevoval v Oravskom Podzámku. V rokoch 1887 – 1895 študoval na gymnáziu v Trstenej, Ružomberku, Banskej Štiavnici, Lučenci, Košiciach. Po štúdiu teológie, ktoré absolvoval v roku 1899 na seminári v Banskej Bystrici, bol 3. júla 1899 vo Svätom Kríži nad Hronom vysvätený za kňaza. Pôsobil ako kaplán v Detve, Krupine, Jastrabej, Veľkom Poli, Píle, Beňuši a Detvianskej Hute. Bol administrátorom farnosti na Donovaloch, Brehoch a Prochote V roku 1909 sa stal farárom v Bacúrove, kde strávil desať rokov. Pre svoje vlastenecké postoje, ktoré vyjadroval v osvetovej práci a v článkoch bol cirkevnou vrchnosťou perzekvovaný.

Bol členom Slovenskej národnej strany, počas prvej svetovej vojny však odmietal politiku jej vedenia. V lete 1917 vystriedal Jozefa Gregora Tajovského vo funkcii tajomníka SNS. Roku 1918 sa stal tajomníkom SNR. V rokoch 1918 – 1920 bol členom Revolučného národného zhromaždenia. Zároveň pôsobil aj ako referent pre katolícke a cirkevné záležitosti na ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska v Žiline a Bratislave, kde sa podieľal na usporiadaní cirkevno-politických záležitostí na Slovensku. Tu postupoval v intenciách čechoslovakizmu a odmietal spoluprácu s Andrejom Hlinkom a Slovenskou ľudovou stranou. Od roku 1920 pôsobil ako farár v Bojniciach až do svojej smrti 12. decembra 1937. Bol stúpencom Československej strany lidovej. Od roku 1925 bol podpredsedom jej Slovenského výkonného výboru a redaktorom jej tlačového orgánu Ľudová politika.

Integrálnou súčasťou jeho národnopolitických a národnokultúrnych úsilí bola vlastivedná bádateľská práca. Patril k najaktívnejším členom a funkcionárom Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Bol blízkym pracovníkom jej zakladateľa Andreja Kmeťa. Roku 1926 sa ako predseda Muzeálnej slovenskej spoločnosti pričinil o znovuvydávanie jej tlačových orgánov Časopis a Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti, ktoré zároveň aj redigoval. Podieľal sa na budovaní zbierkových fondov Slovenského národného múzea, najmä etnografických. Zasadzoval sa o navrátenie muzeálnych predmetov z Maďarska, ktoré boli zo Slovenska odcudzené za Uhorska. Patrí medzi najvýznamnejšie postavy slovenského múzejníctva.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Zaujímal sa o etnografiu a históriu. Je autorom národopisnej publikácie Veľké pole a Píla (1904). Výsledkom jeho zberateľskej činnosti a etnografického výskumu v oblasti Detvy bola aj cenná monografická publikácia Detva z roku 1905. Bol zberateľom ľudových balád, ktoré vydal v zbierke Sto slovenských ľudových balád. V oblasti historiografie sa venoval regionálnym dejinám, archeológii, cirkevnej histórii, ale najmä problematike zániku Uhorska a vzniku samostatného Česko-slovenského štátu. Je autorom dvojzväzkovej biografickej monografie Andrej Kmeť, jeho život a dielo (1924). Cirkevnej histórii sa venoval v dielach Cirkevné pomery katolíckych Slovákov v niekdajšom Uhorsku (1920) a Krátke dejiny katolíctva na Slovensku (1920). V rozsiahlom štvorzväzkovom diele Slovenský prevrat (1930 – 1931) historicky a dokumentačne zachytil štátoprávne premeny na Slovensku na sklonku prvej svetovej vojny počas rozpadu habsburskej monarchie a zrodu Česko-Slovenska. Regionálnym dejinám sa venoval v štúdii Kremnický požiar (1897). Bol autorom životopisných čŕt a nekrológov, v ktorých podal život a dielo národnokultúrnych dejateľov Jozefa Hollého, Jozefa Ľudovíta Holubyho, Ľudovíta Mičátka, Františka Richarda Osvalda, Andreja Trúchleho-Sytnianskeho. Je tiež autorom cestopisných memoárov Cesta po Juhoslávii (1921), Moja cesta do Francie a Anglie (1925).

Používal pseudonym: Aliquis, Detvan, Chlebničan, Kňaz Karol, Piškotnin, Podchočiansky, Seyx, Spectator, Zelothes.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]