Patrik Ouředník
| Patrik Ouředník | |
 | |
| Narodenie | 23. apríl 1957 (67 rokov) Praha, Česko |
|---|---|
| Odkazy | |
| Webstránka | nllg.eu |
| Commons |  Patrik Ouředník |
Patrik Ouředník (vo Francúzsku tiež Patrick, * 23. apríl 1957, Praha) je česky a francúzsky tvoriaci spisovateľ a prekladateľ, žijúci vo Francúzsku.
Životopis[upraviť | upraviť zdroj]
Narodil sa v rodine so silným intelektuálnym zázemím, otec bol lekár a matka profesorka francúzštiny. V sedemdesiatych rokoch sa angažoval v Jazzovej sekcii, organizácii, ktorá napriek nevôli normalizačného režimu organizovala jazzové, jazzrockové a neskôr punkové koncerty, a tiež sa venovala publikačnej a vydavateľskej činnosti. Keď sa v roku 1979 Ouředník podpísal pod petíciu VONSu za prepustenie politických väzňov v Československu, definitívne si zatvoril dvere k vysokoškolskému vzdelaniu. Pracoval ako kníhkupecký doručovateľ, archivár, sanitár, skladník a poštár.
Prekladateľského debutu sa dočkal ako dvadsaťjeden ročný, keď vydal najskôr samizdatovo a o tri roky neskôr v Jazzovej sekcii zborník Boris Vian: Kroniky, texty, povídky (1979) a oficiálne o päť rokov neskôr v literárnom magazíne Světová literatura texty šansoniéra Jacquesa Brela (1984). Okrem prekladania sa intenzívne venoval šachu.
Vo Francúzsku, kam emigroval v roku 1984, pracoval najprv ako šachový konzultant, neskôr ako knihovník. Večerne vyštudoval francúzsku literatúru a ako voľný poslucháč dejiny ideí a dejiny náboženského myslenia. V rokoch 1986 – 1998 bol redaktorom a vedúcim literárnej rubriky v štvrťročníku L’Autre Europe. V roku 1992 inicioval založenie Slobodnej univerzity v Nouallaguete, kde od roku 1995 prednáša.
Vlastnú lexikografickú, esejistickú a prozaickú tvorbu začal uverejňovať až po odchode do emigrácie. Po česky publikoval literárne a spoločensko-kultúrne články v časopisoch Svědectví a 150 000 slov, po francúzsky prispieval do periodík L’Autre Europe, La Nouvelle alternative, Lettre internationale, Liber, či Cadmos. Vo Francúzsku tiež vydal zborník štúdií o Vladimírovi Holanovi. Je autor hesla „Kultúra v Československu“ v Encyklopedia Universalis (1992) a tiež lektor a spoluautor Slovníka autorov a Slovníka literárnych diel v nakladateľstve Robert Laffont (1994). Po Nežnej revolúcii začal publikovať aj v českých periodikách ako napríklad Respekt, Nová přítomnost, Kritická příloha, Souvislosti, Prostor, Aluze a i.
Dielo[upraviť | upraviť zdroj]
Dielo Patrika Ouředníka – nekonvenčné slovníky, romány, poviedky, eseje, básne, divadelné hry, literárne experimenty a mystifikácie – z neho robí z ojedinelého a nezaraditeľného autora súčasnej českej literatúry.
Roku 1988 vydal v Paríži „slovník nekonvenčnej češtiny“ Šmírbuch jazyka českého, v ktorom spracoval viac ako šestnásťtisíc výrazov z oblasti argotu a slangu. Dielo však nie je slovníkom v pravom slova zmysle. Ouředník chcel, podľa vlastných slov, poukázať na farebnosť a vtip nekonvenčnej češtiny, na jej mnohotvárnosť.[1] Napríklad: Vysunul sem si extra válec a zapraskal pahejlama. Povidám pigošovi: „Zašroubuj si, vole, nebudem tu dunět nasucho.“ sa do spisovnej češtiny prekladá: Ubalil jsem si pěknou cigaretu a slastně protáhl nohy. „Ubal si rovněž cigaretu, příteli,“ pravil jsem svému společníku romského původu. „Když už zde musíme poshovět, využijme toho a zakuřme si.“ [2]
Prozaickou prvotinou vydanou po Nežnej revolúcii v Česku bola rozprávka O princi Čekankovi, jak putoval za princeznou a o všelijakých dobrodružstvích, která sa mu přitom přihodila. V rozprávke autor dokazuje svoju jazykovú brilantnosť. Klasická rozprávková schéma, v ktorej sa princ Čekanka a jeho verný koník Zagroškudla vydávajú na cestu za princeznou, je popretkávaná jazykovou hravosťou, slovnými hračkami, či nečakanými zvratmi.
V roku 1995 vydal Patrik Ouředník prózu Rok čtyřiadvacet, v ktorej obratne narába so spomienkami na obdobie 1965 – 1989, spája osobné s verejným a spoločenským, dôležité s nedôležitým. Svoje spomienky nekomentuje, nevysvetľuje a neposudzuje; obracia sa na tých čitateľov, ktorí majú rovnaký, alebo podobný pocit. V rozhovore publikovanom v revue Aluze Ouředník upresňuje: „Každá generace má, samozřejmě, své zasvěcenecké kódy. Rozdíl medzi západními a komunistickými generacemi je v tom, že individuál- ních prožitků je mnohem méně v komunismu, neboť vše je konotováno a interpretováno politicky, od volby kariéry až po milostný život. Prožitky jsou tudíž kolektivizovány na způsob zemědělské půdy a výsledkem je jakési JZD paměti.“[3]
V roku 2001 vydal Patrik Ouředník vo vydavateľstve Paseka svoju najúspešnejšiu prózu Europeana, s mystifikačným podtitulom Stručné dějiny dvacátého věku.[4] Europeana je kniha balancujúca na pomedzí beletrie a esejistiky, napísaná v naivnom tóne. Je akousi bizarnou kronikou vojen, vraždenia, myslenia, vedy, vynálezov a myšlienkových prúdov, leporelom dokumentárnych prvkov, historických dát, úvah a fiktívnych epizód týkajúcich sa najvražednejšieho storočia v dejinách ľudstva. Rozprávač do deja nevstupuje, jeho prítomnosť je iba tušená. Silný emotívny účinok prózy vychádza z nenápadného stavebného princípu, v ktorom sa prelínajú dve obrazové roviny. Prvá hovorí o otrasných následkoch a dôsledkoch svetových vojen a revolúcií, o kolaborácii vedy a techniky so zlom, o nespútaných hrách s oslobodeným sexom, o mediálnom falšovaní skutočností, o šialenstve spásonosných utópií a ďalších prejavoch dokumentujúcich šialenstvo a hystériu ľudstva. Druhá rovina je prehliadkou rôznych intelektuálnych teórií, v ktorých autor objavuje bezradnosť a ničnehovoriace prázdno. Europeana, plná čierneho humoru, irónie, sarkazmu a mystifikácií, bola preložená do viac ako tridsiatich jazykov.[5]
V roku 2006 vydal Patrik Ouředník v nakladateľstve Torst knihu Příhodná chvíle, 1855, v ktorej reflektuje jeden výrazný fenomén 19. storočia – zakladanie slobodných osád v Severnej a Južnej Amerike Európanmi, túžiacimi po inom spoločenskom kontexte. Stovky utopických pokusov mali jednu spoločnú črtu: odmietali európsky spoločenský pohyb hlásaný komunistami, či socialistami, a hľadali iné, alternatívne východisko. Prvá časť knihy je spoveďou talianskeho anarchistu, ktorý sa pred rokmi pokúsil založiť slobodnú komunitu v Brazílii. Vyjde najavo, že jeho veľkolepý projekt stroskotal, nie je však jasné prečo. V druhej časti preberá úlohu narátora jeden z osadníkov, ktorý popisuje nekonečné spory, nezmyselné hlasovania o slobodnej práci, či voľnej láske. Záverečná časť ponúka štyri rôzne vyústenia príbehu, ktoré vlastne vyústeniami v pravom slova zmysle nie sú. Autor žongluje so stereotypmi a konvenciami. Možno teda uvažovať o rovnakom, alebo podobnom cieli autora ako v prípade prózy Europeana – o reštitúcii pravdy cez jazyk, ktorý podľa neho vyjadruje „pravdu doby“.[6]
Román Ad acta, ktorý Ouředník vydal v tom istom roku, charakterizuje autor francúzskeho doslovu ako „falošnú detektívku a naozajstný metafyzický triler“.[7] Vracia sa do Prahy, „hlavného mesta bezmennej zeme“. Ouředník siahol k detektívnemu románu, ale pod žánrovou zámienkou medituje o jazyku, ktorý je súčasne jediným prostriedkom k uchopeniu reality i princípom všetkých nedorozumení. Podľa autora doslovu sa Ouředníkovi podarilo uskutočniť starý flaubertovský projekt: napísať román o ničom. Ouředník sám k to mu podotýka: „Čo je to nič? Vákuum zaplnené jazykom v zmysle do- slovnom i prenesenom. Množte sa a hovorte. Zdanie existencie, ktorú stojí za to vyjadriť, zdanie príbehu, ktorý stojí za to napísať, zdanie súvislostí, na ktoré stojí za to poukázať. Ľudský život vo svojich troch polohách: existujem (viď existencia), spejem odniekiaľ niekam (viď príbeh), dáva to nejaký zmysel (viď súvislosti). Táto knižka by sa mohla tiež volať Len aby.“[8]
Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
Próza[upraviť | upraviť zdroj]
- O princi Čekankovi, jak putoval za princeznou, a o všelijakých dobrodružstvích, která se mu přitom přihodila. Volvox Globator 1993; Dybbuk 2008.
- Rok čtyřiadvacet. Volvox Globator 1995; Paseka 2002.
- Pojednání o případném pití vína, totiž velikém & ustavičném... Volvox Globator, 1995; Tako, 2002; Volvox Globator, 2012.
- Europeana. Stručné dějiny dvacátého věku. Paseka 2001; 2002; 2006; Volvox Globator 2012.
- Příhodná chvíle, 1855. Torst 2006.
- Ad acta. Torst 2006.
- Histoire de France. À notre chère disparue (Dejiny Francúzska. Našej drahej zosnulej, francúzsky). Allia 2014.
- La fin du monde n'aurait pas eu lieu (Koniec sveta vraj nenastal, francúzsky). Allia 2017.
Poézia[upraviť | upraviť zdroj]
- Anebo. Volvox Globator 1992.
- Neřkuli. Mladá fronta 1996.
- Dům bosého. Paseka 2004.
Divadlo[upraviť | upraviť zdroj]
- Dnes a pozítří. Větrné mlýny 2012.
Esejistika[upraviť | upraviť zdroj]
- Hledání ztraceného jazyka. Susa 1997.
- Utopus to byl, kdo učinil mě ostrovem. Torst 2010.
- Svobodný prostor jazyka. Torst 2013.
- Correspondances • Correspondencias • Korrespondentziak (Korešpondencia s Angelem Erro. Trojjazyčné vydanie.) Erein, San Sebastián 2016.
- Antialkorán aneb Nejasný svět T. H.. Volvox Globator 2017.
Lexikografia[upraviť | upraviť zdroj]
- Šmírbuch jazyka českého. Slovník nekonvenční češtiny. Edice K, Paříž 1988; 1989; Ivo Železný 1992; Paseka 2005.
- Aniž jest co nového pod sluncem. Slova, rčení a úsloví biblického původu. Mladá fronta 1994; Volvox Globator 2011.
- Klíč je ve výčepu. Volvox Globator 2000; 2014.
- Slova v zapomenutí daná. Slovář pro obecný i neobecný lid. Volvox Globator, 2021.
Preklady z francúzštiny[upraviť | upraviť zdroj]
- Boris Vian: Kroniky, texty, povídky. Samizdat 1978; Jazzová sekce 1981.
- Jacques Brel: Slehlá zem. Světová literatura, 1, 1984.
- Serge Pey: Proroctví. Revue K, 16, 1984.
- Raymond Queneau: Stylistická cvičení. Jazzová sekce, 1985; Volvox Globator, 1994; 2012.
- Michel Butor: Skladiště. Revue K, 19, 1985.
- Samuel Beckett: Čekání na Godota. Odeon, 1986; Větrné mlýny, 2005; 2010.
- Boris Vian: Vlkodlak. Francouzská literatura, I, 1986.
- Samuel Beckett: Veršovánky. Francouzská literatura, I, 1986.
- Marcel Béalu: Živý mrtvý. Francouzská literatura, II, 1988.
- Claude Simon: Pozvání. Svědectví, 85, 1988.
- Samuel Beckett: Katastrofa. Svědectví, 91, 1990.
- Boris Vian: Rozruch v Andénách. Volvox Globator, 1992; 1996; 2001.
- Jacques Vaché: Dopisy z války. Volvox Globator, 1994.
- Boris Vian: Mravenci. Volvox Globator, 1994; 2001, s J. Pelánem.
- Henri Michaux: Jistý Plume. Volvox Globator, 1995.
- François Rabelais: Pantagruelská pranostyka, nesporná & neklamná & neomylná... Volvox Globator, 1995.
- Alfred Jarry: Spekulace. Volvox Globator, 1997.
- Raymond Queneau: Na ženský je člověk krátkej. Volvox Globator, 2001.
- Boris Vian: Praktická rukojeť Saint-Germain-des-Prés. Revue Labyrint, 11-12, 2002.
- François Rabelais: Pantagruel. Volvox Globator, 2022.
Preklady z češtiny[upraviť | upraviť zdroj]
- Vladimír Holan: À tue-silence. Éditions K, 1990.
- Jan Skácel: Paysage avec pendules. Éditions K, 1990.
- Ivan Wernisch: Au jour d’hier. Éditions K, 1990.
- Vladimír Holan: L’Abîme de l’abîme. Plein Chant, 1991.
- Miroslav Holub: Programme minimal. Circé, 1997.
- Jan Zábrana: Toute une vie. Allia, 2005; 2009.
- Časopisecky: Jan Neruda, Vladislav Vančura, Bohumil Hrabal, Ota Pavel, Jiří Gruša, Petr Kabeš, Olga Špilarová aj.
Usporiadal[upraviť | upraviť zdroj]
- Boris Vian (samizdat, Praha 1978).
- Boris Vian (Jazzová sekce, Praha 1981).
- Francouzská literatura I (Paříž 1986).
- Francouzská literatura II (Paříž 1988).
- L'Écrivain et le pouvoir (Paříž 1988).
- Podzimní píseň Paula Verlaina v českých překladech (Paříž 1988, rozšířené vyd., Praha 1993).
- Vladimír Holan (Bassac 1991).
- Des 112 façons desquelles on peut faire rouler un tonneau à huile (Limoges 1999, s J. Pelánem).
- Des 55 espèces de brodequins dont on peut s'entourer les pieds en hiver (Limoges 2001, s J. Pelánem).
- Kde domov můj, varianty a parafráze (Praha 2004).
Ocenenie[upraviť | upraviť zdroj]
- 1992: Cena Českého rozhlasu (Anebo)
- 1995: Cena Josefa Jungmanna (Pojednání o případném pití vína)
- 2001: Kniha roku, Lidové noviny (Europeana)
- 2004: Nominácia: Prix Médicis Étranger, Francie (Europeana)
- 2005: Top Shelf, The Village Voice, USA (Europeana)
- 2006: The Decade's Best Books, The Guardian, Velká Británie (Europeana)
- 2006: Nominácia: Evropská cena za literaturu, EU (Europeana)
- 2007: Libro dell'Anno, La Stampa, Itálie (Příhodná chvíle)
- 2007: Nominácia: Evropská cena za literaturu, EU (Příhodná chvíle)
- 2009: Prix Gourmand, Francie
- 2010: Gourmand World Award Top 4, USA
- 2010: Prix Montesquieu, Francie
- 2011: Prix Margueritte Yourcenar, Francie
- 2011: Nominácia: Book Awards AATSEEL, USA (Ad acta)
- 2012: Nominácia: Prix France Culture, Francie (Ad acta)
- 2012: Prix Grignant-les-Adhémar, Francie (Ad acta)
- 2013: Nominácia: Cena Českého literárního fondu
- 2013: Cena Toma Stopparda (Svobodný prostor jazyka)
- 2014: Státní cena za literaturu
- 2017: Nominácia: Prix des Deux magots, Francie (La fin du monde)
- 2018: Magnesia Litera (Antialkorán)
- 2018: Nominácia: Prix de la Grande Gidouille, Francie (La fin du monde)
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Uni, 9, 2005.
- ↑ Šmírbuch jazyka českého, 3. vyd. Paseka, 2005.
- ↑ Aluze, č. 3, 2003
- ↑ Ako upozorňuje Róbert Mankovecký v divadelnom programe Slovenského komorného divadla (Martin, 2014), názov Europeana je podľa slov autora množným číslom – ta Europeana –, presný slovenský preklad by mal byť Europeány – v zmysle európske súvislosti.
- ↑ . Dostupné online.
- ↑ Florence Pellegriniová: „Flaubert a Ouředník aneb Dějiny jako fraška“, český preklad Souvislosti 1, 2012.
- ↑ Jean Montenot: „Ad acta, ad arbitum“, český preklad Souvislosti 1, 2012.
- ↑ Labyrint, 19-20, 2007.