Jaroslav Seifert

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Nositeľ Nobelovej ceny
Jaroslav Seifert
Jaroslav Seifert v roku 1981
Jaroslav Seifert v roku 1981
Osobné informácie
Narodenie 23. september 1901
  Praha, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie 10. január 1986 (84 rokov)
  Praha, Česko-Slovensko
Národnosť česká
Dielo
Žánre poézia
Podpis Jaroslav Seifert, podpis (z wikidata)
Odkazy
Spolupracuj na Commons Jaroslav Seifert
(multimediálne súbory na commons)

Jaroslav Seifert (* 23. september 1901, Praha – † 10. január 1986, Praha) bol český básnik, spisovateľ a prekladateľ, signatár Charty 77, laureát Nobelovej ceny za literatúru (1984).

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa do chudobných pomerov v dnešnej Bořivojovej (vtedy Riegrovej) ulici na pražskom Žižkove (dom čp. 816/104) a bol pokrstený 5. októbra ako Jaroslav Václav. Na rodnom dome je umiestnená pamätná doska.[1][2] Jeho otec, pôvodne úradník, potom nie príliš úspešný obchodník s obrazmi a rámami a neskôr robotník, bol „uvedomelý socialista“, zatiaľ čo matka bola zbožná katolíčka. Seifert sa o tom neskôr vyjadril: „Tieto protiklady mi tiež trochu zostali – v živote aj v poézii.[3] Počas jeho detstva sa rodina niekoľkokrát sťahovala po rôznych, napospol chudobných, podnájmoch v rámci Žižkova.

Stredoškolské štúdium absolvoval najprv na c. k. vyššom gymnáziu na Žižkove, neskôr ako súkromný žiak gymnázia na Vinohradoch. Hoci patril k bystrým žiakom, štúdium nedokončil pre veľa neospravedlnených hodín, ktoré trávil napospol túlaním sa po Prahe, účasťou na robotníckych demonštráciách a horlivým čítaním.[4]

Od roku 1919 mu začali vychádzať prvé básne v rôznych časopisoch a novinách, napr. pod patronátom Josefa Horu v Práve lidu.

Angažmán v KSČ a novinárska kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho prvá básnická zbierka, Město v slzách, bola vydaná v roku 1921. V tom istom roku vstúpil do práve založenej Komunistickej strany Československa a stal sa pravidelným prispievateľom jej novín Rudé právo, ktorým bol až do roku 1929.[5] Okrem toho začal pracovať ako redaktor, alebo spoluredaktor rôznych umeleckých a literárnych časopisov (Sršatec, Reflektor a mnoho ďalších). V rokoch 1923 – 1927 bol zamestnaný v Komunistickém knihkupectví a nakladatelství.

V marci 1929 bol, spolu so šiestimi ďalšími poprednými komunistickými spisovateľmi, vylúčený z komunistickej strany, pretože podpísal Manifest siedmich protestujúci proti boľševizácii v novom, gottwaldovskom vedení KSČ. Následne vstúpil do Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej[6] a takisto pracovne zakotvil v sociálnodemokratickej tlači. Za vojny pôsobil v Národní práci (1939 – 1945) a po vojne v odborárskych novinách Práca.[7]

Celkový zoznam tlačovín, v ktorých Seifert redakčne pôsobil je veľmi obsiahly.[8] V roku 1949 žurnalizmus zanechal a začal sa venovať výhradne literatúre.

Obdobie avantgardy[upraviť | upraviť zdroj]

V 20. rokoch bol už považovaný za hlavného predstaviteľa československej umeleckej avantgardy. Podieľal sa na vzniku a činnosti skupiny Devětsil, spoločne s Karolom Teige redigoval Revoluční sborník Devětsilu (1922) a tvoril formulácie avantgardných manifestov, predovšetkým potom manifestu poetizmu. Podieľal sa na redakcii avantgardných časopisov Disk (1923 – 1925) a Pásmo (1924 – 1925), krátko aj brnenského orgánu Literární skupiny Host (1924).

Z klubu Devětsilu bol však v roku 1929 tiež vylúčený a nasledujúcich avantgardných experimentov (surrealizmus) sa už nezúčastnil. V poézii potom našiel svoj vlastný osobitý hlas, ktorý už rozvíjal pomerne nezávisle na okolitom literárnom dianí.[9]

Svadba a rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Matrika oddaných - Jaroslav Seifert, svadba

Dňa 19. januára 1928 sa oženil na magistrátnej úradovni Praha-Žižkov (občiansky sobáš). Jeho manželkou sa stala Marie Ulrichová, úradníčka Zemskej správy, dcéra jičínskeho pekára Antonína Ulricha a Karoliny, rodenej Gaberovej.[10] Manželia mali dve deti, dcéru Janu a syna Jaroslava.

Doba vojnová a povojnová[upraviť | upraviť zdroj]

Počas vojny pracoval ako redaktor v Národní práci. Po roku 1949 sa začal venovať výhradne písaniu, ťažká choroba pohybového ústrojenstva mu však v 50. rokoch sústavnú tvorivú prácu znemožňovala. Veľkú verejnú autoritu si získal svojím vystúpením na druhom zjazde československých spisovateľov v roku 1956[11], v ktorom kritizoval vtedajšiu kultúrnu politiku režimu voči nepohodlným autorom (ku ktorým napokon sám patril).[12]

Po uvoľnení režimu v 60. rokoch sa jeho kedysi odmietaná tvorba z rokov päťdesiatych (napr. Píseň o Viktorce) dočkala reedícií, v roku 1967 bol menovaný národným umelcom, 1969 zvolený za predsedu novozriadeného Svazu českých spisovatelů, ktorý však fungoval iba jeden rok.

Dňa 17. januára 1969, deň po protestnom sebaupálení Jana Palacha, verejne vyzval ľudí, aby Palachov čin nenasledovali.[13]

Obdobie normalizácie[upraviť | upraviť zdroj]

Pre svoje občianske postoje aj verejnú autoritu patril Seifert medzi autorov, ktorí po nástupe tzv. normalizácie upadli do nemilosti nového režimu a boli nútení stiahnuť sa do ústrania. Z jeho diel mohli vychádzať iba ojedinelé reedície, novú tvorbu smel zverejňovať s výhradami až na konci 70. rokov, keď režim vzhľadom k jeho popularite hľadal spôsoby ako s obľúbeným básnikom naložiť. Dohody, že výmenou za vydávanie kníh nebude verejne vystupovať a podpisovať žiadne petície, Seifert opakovane nedodržiaval, naopak v decembri 1976 patril medzi prvých signatárov Charty 77.[14] V tomto období jeho diela pravidelne vychádzali v samizdate. Jiří Gruntorád bol za samizdatové šírenie Seifertových básní odsúdený na tri roky odňatia slobody.[15]

V 70. rokoch sa spriatelil so slovenským hercom Ladislavom Chudíkom. Ich vzájomná korešpondencia (vydaná v knihe Tichý dvojhlas) začala listom v ktorom Ladislav Chudík obdivoval Seifertovu poéziu vďaka ktorej sa naučil výborne česky. Do svojej smrti predčítal Ladislav Chudík každoročne na Vianoce Seifertove básne.

Nobelova cena a smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Jaroslav Seifert s dcérou Janou (1931)

V roku 1984 dostal Nobelovu cenu za literatúru, ktorú však za neho prebrala jeho dcéra kvôli jeho zlému zdravotnému stavu. Hoci to bola veľmi významná udalosť, v médiách ovládaných vtedajším režimom o tom padla len suchá zmienka. Jiřina Šiklová, ktorá do zahraničia zaslala podklady na jednanie o Nobelovej cene a tiež rukopis jeho pamätí Všecky krásy světa, za to bola dokonca súdne stíhaná. Fakt udelenia najvýznamnejšieho literárneho ocenenia však režim musel nakoniec uznať a miesto umlčania podnikol následne pokusy privlastniť si básnika pre seba a svoje propagandistické účely.[16]

Jaroslav Seifert zomrel začiatkom januára 1986 v nemocnici na pražskom Strahove. Štátny pohreb v Rudolfine hrozil prerásť v protikomunistickú manifestáciu, a preto ministerstvo vnútra z príprav pohrebu vylúčilo rodinu. Cirkevná rozlúčka v břevnovskom kostole sv. Markéty bola pod dohľadom štátnej bezpečnosti. Miestom posledného odpočinku Jaroslava Seiferta sú Kralupy nad Vltavou,[17] odkiaľ pochádzali jeho starí rodičia z matkinej strany.

Dom Jaroslava Seiferta na pražskom Břevnove v ulici U Ladronky

V septembri 2010 bola na dome v ulici U Ladronky v Prahe 6 na Břevnove, kde Jaroslav Seifert od júna 1938[18] žil, odhalená pamätná doska.[19]

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Město v slzách (1921)
  • Samá láska (1923)
  • Na vlnách TSF (1925)
  • Slavík zpíva špatně (1926)
  • Básně (1929)
  • Poštovní holub (1929)
  • Hvězdy nad Rajskou zahradou (1929)
  • Jablko z klína (1933)
  • Ruce Venuše (1936)
  • Jaro sbohem (1937)
  • Zhasněte světla (1938)
  • Vějíř Boženy Němcové (1940)
  • Světlem oděná (1940)
  • Jabloň se strunami pavučin (1943)
  • Kamenný most (1944)
  • Přilba hlíny (1945)
  • Ruka a plamen (1948)
  • Šel malíř chudě do světa (1949)
  • Píseň o Viktorce (1950)
  • Maminka (1954)
  • Chlapec a hvězdy (1956)
  • Praha a věnec sonetů (1956)
  • Zrnka révy (1965)
  • Koncert na ostrově (1965)
  • Odlévání zvonů (1967)
  • Halleyova kometa (1967)
  • Kniha o Praze (1968)
  • Morový sloup (1968 – 1970)
  • Deštník z Piccadilly (1979)
  • Všecky krásy světa (1979)
  • Býti básník (1983)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Matrika narodených, Žižkov sv. Roch, 1901-1902, s.43 (snímka 56), záznam o Naroz. a krstu
  2. Pamätná doska Jaroslava Seiferta na dome čp. 816 na Žižkove
  3. „Otec, uvedomelý socialista, matka zbožná veriaca, a tak chlapec spieval (zo spevu mal vždy jedničku) treba ten istý deň Rudý prápor a Tisíckrát pozdravujeme Teba a miništrovania v kostole striedal s účasťou na socialistických schôdzach v žižkovských krčmách, kam sprevádzal svojho otca. Tieto protiklady mi tiež trochu zostali - v živote aj v poézii.“ (Z interview vo Večerní Praze 20. 11. 1968.) SEIFERT, Jaroslav a HAVEL, Rudolf, ed. Čas plný piesní: výbor. 1. vyd. Praha: Odeon, 1990. 267 s. Klub čitateľov; Sv. 622. ISBN 80-207-0140-0. S. 258.
  4. HAVEL, Rudolf. Čas plný písní vydavateľ=Odeon. [s.l.] : [s.n.], 1990. S. 258.
  5. Čas plný písní. [s.l.] : [s.n.]. S. 259.
  6. http://www.cssdkralupy.cz /historie.php
  7. Slovník české literatury [online]. [Cit. 2015-11-06]. Dostupné online.
  8. Slovník české literatury [online]. [Cit. 2015-11-06]. Dostupné online.
  9. Slovník české literatury [online]. [Cit. 2015-11-06]. Dostupné online.
  10. Matrika oddaných MGŽK02, S.28 (snímka 32), záznam o svadbe J. Seiferta
  11. Slovník české literatury [online]. [Cit. 2015-11-06]. Dostupné online.
  12. Příspěvek Jaroslava Seiferta na sjezdu spisovatelů [online]. [Cit. 2015-11-06]. Dostupné online.
  13. BLAŽEK, Petr. První následovník. Sebeupálení Josefa Hlavatého 20. ledna 1969 [online]. 2013, [cit. 2014-02-20]. S. 95-102. Dostupné online.
  14. Pôvodný podpis k Prehlásenie Charty 77
  15. BENDA, Václav; BENDA, Patrik. Rok jedna po Orwellovi. Noční kádrový dotazník a jiné boje: Texty z let 1977-1989 (Praha: Agite/Fra), 2009, s. 28-31.
  16. Česká literatura od počátku k dnešku. [s.l.] : [s.n.]. S. 862.
  17. Seifert Jaroslav na stránkach PIS
  18. Jaroslav Seifert: Všetko povstalo krásy sveta, Praha, Československý spisovateľ, 1982, str.464
  19. Dom J.Seiferta aj A.Eliáša neminiete bez povšimnutia, In: Šestka, noviny Mestské časti Praha 6, október 2010, str.9

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Bohatá literatúra monografická aj časopisecky dostupná tu

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jaroslav Seifert na českej Wikipédii.