Odysseas Elytis

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Nositeľ Nobelovej ceny
Odysseas Alepoudellis
Odysseas Elytis
Odysseas Elytis
Osobné informácie
Narodenie 2. november 1911
  Iraklio, Kréta, Grécko
Úmrtie 18. marec 1996 (84 rokov)
  Atény, Grécko
Národnosť grécka
Zamestnanie spisovateľ, básnik
Dielo
Žánre báseň, esej, román
Témy lyrika
Literárne hnutie surrealizmus
Debut Prosanatolismí - poézia
Významné práce To Axion Esti
Významné ocenenia Nobelova cena za literatúru 1979
Podpis Odysseas Elytis, podpis (z wikidata)
Odkazy
Spolupracuj na Commons Odysseas Elytis
(multimediálne súbory na commons)

Odysseas Elytis (novogr. Οδυσσέας Ελύτης; * 2. november 1911 Iraklio - † 18. marec 1996 Atény) bol grécky básnik, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z roku 1979. Odysseas Elytis je jeho literárny pseudonym, rodné meno je Odysseas Alepoudellis (grécky: Οδυσσέας Αλεπουδέλλης). Je považovaný za hlavného predstaviteľa romantického modernizmu v Grécku a vo svetovej literatúre.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Odysseas Elytis pochádzal z rodiny priemyselníka z ostrova Lesbos. Elytis sa narodil v Iraklione na Kréte 2. novembra 2011. Jeho rodina sa neskôr presťahovala do Atén, kde básnik absolvoval strednú školu a neskôr navštevoval kurzy práva na Aténskej univerzite.

V roku 1935 Elytis uverejnil svoju prvú báseň v časopise Nová kultúra" (Νέα Γράμματα) na popud priateľov, napríklad Georgea Seferisa. Jeho vstup do literatúry so svojím zemitým a originálnym štýlom pomohol nastoliť novú éru v gréckej poézii a jej následnú reformu po druhej svetovej vojne.

Od 1969 do 1972, keď vládla grécka vojenská junta (medzi 1967-1974), Elytis odišiel do exilu do Paríža. Tu mal romantický vzťah s muzikologičkou a lyričkou Marianninou Kriezi, ktorá produkovala legendárne detské rozhlasové vysielanie "Tu krajina Liliputánov". Elytis bol intenzívne súkromný a osamelý v nasledovaní svojich ideálov o pravde v poézii.

Vojna[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1937 konal svoju povinnú vojenskú službu. Ako armádny kadet vstúpil do Národnej vojenskej školy na Korfu. Asistoval kráľovnej Frederike na gréckej pôde, keď prišla z Nemecka, aby sa vydala za dedičného princa Pavla. Počas vojny bol podporučíkom prideleným k hlavnému sídlu prvého armádneho zboru, potom prevelený do 24. regimentu do prvej línie frontu. Elytis po svojom vstupe do literárneho sveta sporadicky uverejňoval poéziu a eseje. Stal sa aj členom AICA - Hellas, čo je Medzinárodná asociácia kritikov umenia.

Ocenenia a funkcie[upraviť | upraviť zdroj]

Dvakrát bol programovým riaditeľom Nadácie pre grécke národné rádio (1945-46 a 1953-54), členom Administratívnej rady gréckeho národného divadla, predsedom Administratívnej rady gréckeho rádia a televízie takisto ako členom Poradného výboru národnej organizácie gréckej turistiky na Aténskom festivale. V roku 1960 bol vyznamenaný Prvou štátnou cenou za poéziu, v roku 1955 Rádom Fénixa a v roku 1975 sa stal doktorom honoris causa na fakulte filozofie Univerzity v Tessaloniky a prijal čestné občianstvo mesta Mytilény.

Cestovanie[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1948–1952 a 1969–1972 žil v Paríži. Chodil na prednášky z filológie a literatúry na Sorbonnu a bol prijatý medzi pionierov svetovej avantgardy: Pierre Reverdy, Breton, Tzara, Ungaretti, Matisse, Picasso, Françoise Gilotová, Marc Chagall, Giacometti a stal sa najrešpektovanejším priateľom Tériada. Teriade vydával v Paríži v tom čase renomovaných umelcov a filozofov (Kostas Axelos, Jean-Paul Sartre, Francoise Gilot, René Daumal).

Elytis a Teriade si vytvorili silné priateľstvo, ktoré sa upevnilo v roku 1939 vydaním Elytisovej prvej knižky s názvom "Orientations". Obidvaja Elytis aj Teriade sa stretli na ostrove Lesbos, kde sa spriatelili s gréckym maliarom Theophilosom. Po návrate do Paríža začal cestu po Európe do Švajčiarska, Británie, Talianska a Španielska. V roku 1948 bol reprezentantom Grécka na Medzinárodnom mítingu v Ženeve v 1949 pri príležitosti zakladajúce kongresu "International Art Critics Union in Paris" a v 1962 na Incontro Romano della Cultura in Rome.

V 1961 dostal pozvanie ministerstva zahraničia USA a precestoval celé USA a na iné pozvanie zase precestoval Sovietsky zväz v roku 1963 a v roku 1965 Bulharsko.

Koniec života[upraviť | upraviť zdroj]

Odysseas Elytis si práve robil plány na zámorskú cestu, keď zomrel v Aténach 18. marca 1996 vo veku 84 rokov. Žil u svojej netere Myrsene a staršieho brata Evangelosa, ktorí obdržali písomnú kondolenciu od primátora Atén a bol pochovaný na Prvom národnom cintoríne.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Elytisova poézia poznačila svojou aktívnou prítomnosťou počas štyridsať rokov vývoja celé spektrum tém a štýlov s dôrazom na výraz, ktorý je ozvláštňujúci a vášnivý. Požičal si určité prvky z antického Grécka a Byzancie, ale venoval sa exkluzívne súdobému helenizmu, z ktorého dosiahol - v určitých smeroch založenému na fyzických a citových aspektoch - rekonštrukciu modernej mytológie. Jeho hlavným úsilím bolo odstrániť z mravného presvedčenia ľudí výčitky svedomia a doplniť ho o prirodzené prvky etiky, aby docielil najvyššiu možnú priezračnosť vo výraze a nakoniec, pokračoval v približovaní k tajomstvu svetla, metafyzike slnka, ktorého bol vyznavačom-zbožňovateľom, čo je podľa jeho vlastnej definície.

Paralelný spôsob týkajúci sa techniky rezultuje v zavádzaní vnútornej architektúry, ktorá je badateľná v mnohých poémach, väčšinou vo fenomenálnej práci Το Άξιον Εστί. Táto práca má zdroj v hudbe Mikisa Teodorakisa ako oratórium, je to uctievaná hymna, ktorá je spievaná všetkými Grékmi v obdobiach nespravodlivosti, odporu a aj pre jej krásu a muzikalitu. Elytisove teoretické a filozofické myšlienky boli vyjadrené v sérii esejí pod názvom Ανοιχτά Χαρτιά (Otvorené karty). Tvoriac poéziu začal prekladať tiež poéziu a drámu takisto ako aj sériu kolážových obrázkov. Preklady jeho poézie boli publikované ako samostatné knihy, v antológiách alebo periodikách v jedenástich jazykoch.

Elytis adaptoval vybrané princípy surrealizmu na grécku realitu. Voľné myšlienkové asociácie sú koncept, ktorý často používal. Dovoľoval mu portrétovať objekt a prenášať ho z reality do surreálnosti. Je to vidno vo viacerých básňach, napríklad, keď sa dievča transformuje na ovocie, krajina sa stáva ľudským telom a ranná nálada sa stáva stromom.[1]

Poézia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Orientations (Προσανατολισμοί, 1939), (Prosanatolismí)
  • Port and venetian fortress in Heraklion, Crete, slov. Prístav a benátska pevnosť v Iraklione, Kréta
  • Sun The First Together With Variations on A Sunbeam (Ηλιος ο πρώτος, παραλλαγές πάνω σε μιαν αχτίδα, 1943), (grec. Ílios o prótos)
  • An Heroic And Funeral Chant For The Lieutenant Lost In Albania (Άσμα ηρωικό και πένθιμο για τον χαμένο ανθυπολοχαγό της Αλβανίας, 1946), (grec. Ásma iroikó ke pénthimo giá ton chaméno anthipolochagó tis Alvanías)
  • To Axion Esti—It Is Worthy (Το Άξιον Εστί, 1959)
  • Six Plus One Remorses For The Sky (Έξη και μια τύψεις για τον ουρανό, 1960), (grec. Éxi ke mía típsis giá ton uranó)
  • The Light Tree And The Fourteenth Beauty (Το φωτόδεντρο και η δέκατη τέταρτη ομορφιά, 1972)
  • The Sovereign Sun (Ο ήλιος ο ηλιάτορας, 1971)
  • The Trills Of Love (Τα Ρω του Έρωτα, 1973)
  • The Monogram (Το Μονόγραμμα, 1972), (grec. To Monógramma)
  • Step-Poems (Τα Ετεροθαλή, 1974)
  • Signalbook (Σηματολόγιον, 1977)
  • Maria Nefeli (Μαρία Νεφέλη, 1978)
  • Three Poems under a Flag of Convenience (Τρία ποιήματα με σημαία ευκαιρίας 1982)
  • Diary of an Invisible April (Ημερολόγιο ενός αθέατου Απριλίου, 1984)
  • Krinagoras (Κριναγόρας, 1987)
  • The Little Mariner (Ο Μικρός Ναυτίλος, 1988)
  • The Elegies of Oxopetra (Τα Ελεγεία της Οξώπετρας, 1991)
  • West of Sadness (Δυτικά της λύπης, 1995)
  • Eros, Eros, Eros: Selected and Last Poems (Copper Canyon Press, 1998) (translated by Olga Broumas)

Slovenské preklady[upraviť | upraviť zdroj]

  • Dôstojné je… (2001) zbierka poézie, (grec. To Axion Esti) Ivan Laučík preklad
  • Pašie (2002), zbierka poézie, Ivan Laučík preklad

Próza[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1973 Maliar Teofilos
  • 1974 Otvorené karty (Eseje)
  • 1976 Kúzlo Papadiamandisa
  • 1979 O Andreasovi Embirikosovi
  • 1990 Verejné a súkromné
  • 1990 Súkromná ulica

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Mario Vitti: Odysseus Elytis. Literature 1935–1971 (Icaros 1977)
  • Tasos Lignadis: Elytis' Axion Esti (1972)
  • Lili Zografos: Elytis – The Sun Drinker (1972); as well as the special issue of the American magazine Books Abroad dedicated to the work of Elytis (Autumn 1975. Norman, Oklahoma, U.S.A.)
  • Odysseas Elytis: Analogies of Light. Ed. I. Ivask (1981)
  • A. Decavalles: Maria Nefeli and the Changeful Sameness of Elytis' Variations on a theme (1982)
  • E. Keeley: Elytis and the Greek Tradition (1983)
  • Ph. Sherrard: 'Odysseus Elytis and the Discovery of Greece', in Journal of Modern Greek Studies, 1(2), 1983
  • K. Malkoff: 'Eliot and Elytis: Poet of Time, Poet of Space', in Comparative Literature, 36(3), 1984
  • A. Decavalles: 'Odysseus Elytis in the 1980s', in World Literature Today, 62(l), 1988
  • I. Loulakaki-Moore: Seferis and Elytis as Translators. (Oxford: Peter Lang, 2010)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]