Giorgos Seferis

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Nositeľ Nobelovej ceny
Giorgos Seferis
grécky básnik a diplomat
grécky básnik a diplomat
Narodenie 13. marec 1900
Izmir, Turecko
Úmrtie 20. február 1971 (70 rokov)
Atény, Grécko
Podpis Giorgos Seferis, podpis (z wikidata)
Odkazy
Commons Spolupracuj na Commons Giorgos Seferis

Giorgos Seferis (grécky: Γιώργος Σεφέρης) (* 13. marec 1900, Izmir (bývalá Smyrna), Turecko20. február 1971, Atény, Grécko) bol jeden z najvýznamnejších gréckych básnikov. Seferis je pseudonym. Jeho rodné meno je Iórgos Seferiádis (Γιώργος Σεφεριάδης). V roku 1963 dostal Nobelovu cenu za literatúru. Seferis pracoval aj v gréckych zahraničných diplomatických službách. V rokoch 19571962 pôsobil ako veľvyslanec v Spojenom kráľovstve.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie 1900-1934[upraviť | upraviť zdroj]

Giorgos Seferis bol najstarší z troch detí Stylianosa Seferiádesa a Despiny Tenekidés. Narodil sa 13. marca 1900 v Smyrne, kde prežil šťastné detstvo. Otec bol právnik a neskôr profesor medzinárodného práva v Aténach a tiež sa zaujímal o poéziu a prekladateľstvo. Publikoval zbierku básní v roku 1939, preklad Sofokla v démotickej gréčtine a bol považovaný za najlepšieho prekladateľa Lorda Byrona. Giorgos Seferis študoval na gréckom lýceu v Smyrne a na ďalšom súkromnom francúzskom lýceu. Prázdniny rodina trávila v Skala de Vurla. Je to malý prístav 50 km od Smyrny, kde rodina vlastnila veľkú usadlosť - "zelený raj" Seferisovho detstva.

V roku 1914 začali znásobovať turecké úrady zatýkania kvôli úspechu Grékov v Balkánskej vojne. Konali sa perzekúcie voči Grékom v Malej Ázii. Ničili Seferiádesove knihy v gréčtine a chceli ich vydávať v turečtine. Napätá klíma a nebezpečenstvo donútilo rodinu opustiť Smyrnu a usadiť sa v Aténach, kde mladík ukončil strednú školu.

Od začiatku júla 1918 matka Despo Seferiádes aj so svojimi troma deťmi prišla do Paríža, kde jej manažel pracoval ako advokát. Od 1918 do 1924 Seferis pokračoval v štúdiu práva v Paríži, aby tak reagoval na žiadosť svojho otca, ale zaujímal sa hlavne o literatúru. Jeho znalosť francúzskeho jazyka a jeho hlboký obdiv voči francúzskym spisovateľom sa prehlbovali.

Roky strávené v Paríži boli šťastné: "prežil som šesť a pol roka v Paríži, bohaté roky, ktoré som si užil z celej svojej duše, ľúbiac každú chvíľku, každé miesto, každý kameň".

Je to Paríž, kde sa dozvedel o konci grécko-tureckej vojny, znamenajúcej vykorenenie viac ako 1,5 mil. Grékov z Malej Ázie a deštrukciu Smyrny Turkami v ohni a krvi v septembri 1922. Táto tragédia bez katarzie, ako to sám opísal, bude mať hlboký vplyv na jeho básnickú citlivosť. Keď dosiahol licenciát z práva, odišiel do Londýna v lete 1924, lebo jeho otec rozhodol, že musí začať diplomatickú kariéru a naučiť sa perfektne anglicky. Mal získať diplom od ministerstva zahraničných vecí.

Od roku 1926 bol pridelený do služby tohto ministerstva a začal aj písať svoje prvé práce. Majúc krajnú citlivosť sa Seferis snažil odolávať tomuto aspektu svojej povahy. Nebolo náhodou, že preložil do gréčtiny "Le soirée avec M. Teste" od Paula Valéryho.

V Paríži objavil aj haiku a medzi rokmi 1926-1929 tvoril túto japonskú poéziu. Napísal Fog, Lettre de Mathias Pascalis a v roku 1930 Boulevard Syngrou. Známym sa však stal svojou zbierkou "Strophe" v roku 1931. V Grécku Kostis Palamas a vo Francúzsku Philéas Lebesgue písali o jeho tvorbe a pritiahli pozornosť kritiky na toto novátorské dielo. Jeho funkcie vicekonzula Grécka v Londýne v rokoch 1931 až 1934 neboli príliš náročné. Napísal viacero veľkých poém, napríklad La Citerne, Sur un vers étranger a Mythologie a objavil dielo T.S. Eliota Marina.

Grécko (1934-1940)[upraviť | upraviť zdroj]

Giorgos Seferis sa vrátil do Atén, keď sa jeho otec stal profesorom medzinárodného práva a členom Akadémie. Začal tam navštevovať krúžok mladých spisovateľov gréckej avantgardy. Tiež spolupracoval s revue Lettres Nouvelles nasledujúc literárnych kritikov Georga Katsimbalisa a Andreasa Karantónisa a aj s mladým Odysseasom Elytisom, ktorému radil. V tomto období obnovy gréckej literatúry a v centre literárneho vrenia Atén sa jeho tvorba zvyšovala. Preložil The Waste Land od T. S. Eliota a Je vous écris d'un pays lointain od Henriho Michauxa. Vytvoril a publikoval Gymnopediu a Mytologiu od marca do októbra 1935, viacero esejí Andreas Calvos, O vete z Pirandella a o Gréckej reči. V Grécku bola zložitá politická situácia. Štátny prevrat 1. marca 1935 uskutočnený dôstojníkmi - venizelistami sa nepodaril a spôsobil pohon na prívržencov Venizelosa v armáde ale tiež v administrácii. Preto bol otec Giorgosa Stelio zosadený z pozície profesora na Aténskej univerzite. V novembri toho istého roku oplakával Giorgios Seferis Venizelosovu "malosť a skúposť", ktorý zavinil návrat Georgesa II. na grécky trón. Táto klíma politického poníženia viedla k smútku, k stiesnenosti a ku škrípaniu posmechu vo veršoch.Hlavne v básňach Boulevard Syngrou bis, Santorin a Mykény, v ktorých vyjadruje želanie zmiznúť. Tragická história Grécka spôsobuje výbuchy v Seferisových veršoch.

"Táto krajina, tvoja krajina - krv a tma - čo stroskotáva ako loď, ktorej odzvonila hodina potopenia." - Giorgos Seferis, La Pierre aux loups.

Diktatúra Ioannisa Metaxasa zo 4. augusta 1936 rozbúrila všetko, nastolila prísnu cenzúru. Na jeseň bol Seferis menovaný konzulom v Albánsku, kde sa cítil ako v exile, ale zároveň zostával v listovom kontakte s Odysseasom Elytisom. V roku 1938 sa znovu dostal do Atén a to do funkcie šéfa Úradu zahraničnej tlače. Pokračoval vo výskume poézie, objavil a preložil Pierre-Jeana Juvea, Ezru Pounda a znovu stretol André Gida v apríli 1939. V nasledujúcom roku publikoval Zošity štúdií (1928-1937), Palubný denník I. a Básne. Od 28. októbra 1940 bola vojna. Taliansko Benita Mussoliniho uskutočnilo inváziu do Grécka. Francúzskym debaklom v júni 1940 bol Seferis hlboko zasiahnutý. Údel Francúzska mu spôsobil smútok. Vo svojom denníku zapísal poznámku: "Krajina, ktorá ma vychovala a ktorú som skutočne miloval."

Exil a diplomacia[upraviť | upraviť zdroj]

Seferis sa oženil s Marie Zannosovou v 1941 a v apríli toho istého roka odišiel pár do exilu spolu so slobodnou gréckou vládou pred okupáciou Grécka v 1941 cez Krétu do Egypta. Seferis bol vyslancom v rôznych krajinách počas druhej svetovej vojny, na Kréte, v Káhire, Južnej Afrike, Turecku a na Strednom východe. Šesť rokov bol ambasadorom v Londýne. Do dôchodku odišiel v 1962 aby sa potom vrátil do Atén a tam sa celkom venoval literárnej tvorbe. O rok neskôr dostal Nobelovu cenu za literatúru. Jeho manželka zomrela v roku 2000 ako stodvaročná.

Seferis sa venoval kritike a poetike T. S. Eliota, v ktorom našiel duchovného brata a bol tiež ovplyvnený Constantinom Cavafym a Ezrom Poundom.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

V epoche, kedy sa grécky spisovný jazyk etabloval v literatúre, Seferis si zvolil písať v ľudovom jazyku - démotickej gréčtine. V svojom diele, ktoré sa nechce izolovať ale fúzovať s inými, ako echo tragédie jeho doby - drámy prežitej Gréckom, si zvolil skombinovať vlastné skúsenosti s históriou a mytológiou. Jedným z jeho hlavných zdrojov inšpirácie je Homérov Odyseus, aby ním mohol ukázať ako sa ľudská osobnosť počas storočí nezmenila.

  • Strophe — Στροφή (1931), Strofy
  • La Citerne — Στέρνα (1932), Citara
  • Mythologie — Μυθιστόρημα (1935)
  • Cahier d'études — Τετράδιο Γυμνασμάτων (1940), Študijné zošity
  • Journal de bord I — Ημερολόγιο Καταστρώματος A' (1940), palubný denník
  • Journal de bord II (1944)
  • Journal 1945-1951, preklad z gréčtiny Lorand Gaspar, Mercure de France (1973)
  • La Grive — Κίχλη (1947), Drozd
  • Trois jours dans les églises rupestres de Cappadoce (1953) Institut français d'Athènes., Tri dni v skalnom kostole v Kappadókii
  • Journal de bord III (1955)
  • Poèmes, preklad z gréčtiny Jacques Lacarrière a Égérie Mavraki, predhovor Yves Bonnefoy, doslov Gaëtan Picon, Mercure de France (1963), Básne
  • Trois poèmes secrets (1966) — Τρία κρυφά ποιήματα, traduction d'Yves Bonnefoy, édition bilingue, Mercure de France (1970), Tri tajné básne
  • Essais, Hellénisme et création, traduit du grec par Denis Kohler, Mercure de France (1987) (ISBN 2-7152-1471-5), eseje Helénizmus a tvorba
  • Poèmes, suivi de Trois poèmes secrets, préface d'Yves Bonnefoy, collection Poésie/Gallimard (1988) (ISBN 2-07-032529-6)
  • Six nuits sur l’Acropole, traduit du grec par Gilles Ortlieb, Le Bruit du temps (2013), Šesť nocí na Akropole

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • (fr) André Mirambel, Georges Séféris, prix Nobel 1963, Paris (1964).
  • (fr) Hommage au poète Georges Séféris, prix Nobel de littérature 1963, v Análoch parížskej univerzity č. 2, 1964.
  • Denis Kohler, Georges Séféris, qui êtes-vous ?, Éditions La manufacture, 1989 (ISBN 9782737-701122)
  • (fr) Georges Séféris, Pages de Journal (1925-1971), Mercure de France (1988), výber a preklad z gréčtiny a poznámky Denis Kohler (ISBN 2-7152-1562-2).
  • (fr) P. Moullas, Georges Séféris, Encyclopædia Universalis, volume 14 (1973), p. 829-830.
  • (fr) Yves Bonnefoy, Le nom du roi d'Asiné, Éditions Virgile (2003) (ISBN 2-914481-04-7) (Komentár k básni Seférisa : Le roi d'Asiné).

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Giorgos Seferis na francúzskej Wikipédii.