Egon Bondy

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Zbyněk Fišer
Osobné informácie
PseudonymEgon Bondy
Narodenie20. január 1930
 Praha, Česko-Slovensko
Úmrtie9. apríl 2007 (77 rokov)
 Bratislava, Slovensko
Národnosťčeská
Zamestnaniefilozof, básnik
Dielo
Významné oceneniaCena Egona Hostovského
Odkazy
Spolupracuj na CommonsEgon Bondy
(multimediálne súbory na commons)

Egon Bondy, vlastným menom Zbyněk Fišer, (* 20. január 1930, Praha – † 9. apríl 2007, Bratislava) bol český básnik, prozaik a filozof.

Egon Bondy sa narodil ako Zbyněk Fišer v rodine generála čsl. armády.[1] Ako mladý marxista vstúpil v roku 1947 do KSČ. Bezprostredne po „Víťaznom februári“ však odhalil nový režim ako fašistický a v roku 1948 zo strany vystúpil.[2] Po stupňujúcom sa antisemitizme v Sovietskom zväze vydal na protest spolu s priateľmi literárny samizdat Židovské jména, v ktorom uverejnili svoje texty pod židovskými pseudonymami. Zbyněk Fišer si vybral meno Egon Bondy.

V prvej polovici 50. rokov sa stretával s Bohumilom Hrabalom a Vladimírom Boudníkom. Písal poéziu „totálneho realizmu“ a študoval filozofiu. V rokoch 1957 – 1961 študoval diaľkovo filozofiu a psychológiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity a strážil veľrybu v Národnom múzeu v Prahe. Od roku 1967 bol invalidný dôchodca. Koncom 60. rokov mu oficiálne vyšli pod občianskym menom filozofické práce Útěcha z ontologie, Otázky bytí a existence a Buddha.

Keď začiatkom 70. rokov undergroundová skupina The Plastic People of the Universe zhudobnila niektoré Bondyho básne, stáva sa Bondy kľúčovou osobnosťou českého undergroundu. Po novembri 1989 je ako marxista opäť v opozícii voči režimu. Začiatkom 90. rokov prednáša indickú a čínsku filozofiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od polovice 90. rokov žil v Bratislave. Rozpracovával svoj model nesubstančnej ontológie, spieval s Požoň Sentimentál a žil v undergrounde.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa ako Zbyněk Fišer v rodine generála česko-slovenskej armády. Koncom štyridsiatych rokov sa spoznal s Karlom Teigem a Závišom Kalandrom a nadviazal priateľstvo s básnikom Ivom Vodseďálkom, nonkonformnou literátkou Honzou Krejcarovou, neskôr s výtvarníkom Vladimírom Boudníkom a spisovateľom Bohumilom Hrabalom. S Honzou Krejcarovo nadviazal aj intímny vzťah a v roku 1949 s ňou pripravil surrealistický zborník „Židovská jména“, ktorý obsahoval 15 textov. Každý autor si zvolil židovské meno ako pseudonym na protest proti antisemitskému podfarbeniu politických súdnych procesov v Sovietskom zväze a v Česko-Slovensku. Od tohoto okamihu Zbyněk Fišer používal meno Egon Bondy.

V nasledujúcich rokoch písal poéziu, sníval o svetovej revolúcii a o ľahkom zbohatnutí a žil na hrane zákona. Vo svojom živote na okraji spoločnosti sa dostal nakrátko aj do väzenia počas svojrázneho výletu (pokusu o emigráciu) do Rakúska. Zažil tu aj kuriózne dobrodružstvo s francúzskou tajnou službou, ktorej ponúkol vykonanie atentátu na vedenie sovietskeho štátu.

Vec je jednoduchá ako slnko. Potrebujeme dve krabičky od zápaliek s blchami – tie som bol dokonca ochotný dodať gratis – naočkovanými všetkými potvorskými mormi sveta... a moji agenti z lásky vypustia tie blchy pri manifestácii 7. novembra pod tribúnou na Červenom námestí. Vznikne síce nejaký ten počet epidémií, ale blchy preskáču samozrejme zaručene aj na tribúnu a skočia na maršala Stalina, na maršala Vorošilova, na súdruha Beriju i na súdruha Molotova a ďalších.[3]

Z pokusu samozrejme nebolo nič, ale Bondy aspoň zinkasoval od nich nejaké peniaze.

Záujem o filozofiu, predovšetkým marxistickú, čínsku a indickú ho donútil ku štúdiu. V roku 1957 odmaturoval, toho roku sa dostal na diaľkové štúdium filozofie a psychológie na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, aj keď nepodal načas prihlášku. Uviedol: „Šel jsem rovnou za děkanem. Ten tam samozřejmě nebyl, ale byl tam jeho tajemník Salač. Byl to alkoholik. Jak jsme na sebe dýchli, tak jsme poznali bratry v triku. Salač mne okamžitě, jakožto dělnického kádra, vzal ke zkušební komisi, že naposled mají ještě přezkoušet mne. A tím to ovšem bylo hotovo...[4]

Štúdium absolvoval v roku 1961, v rokoch 1957 – 1962 navyše pracoval ako nočný strážnik v Národnom múzeu. V období 1962 – 1967 bol zamestnaný v bibliografickom oddelení Štátnej knižnice ČSSR. V tej dobe začal publikovať vo vedeckých časopisoch („Dějiny a současnost“, „Filozofický časopis“ a i.). V 1967 mu vyšla pod vlastným menom prvá kniha „Otázky bytí a existence“, v roku 1967 získal titul doktora-kandidáta vied. Od toho istého roku bol v invalidnom dôchodku.

V 70-tych rokoch sa zoznámil s Ivanom Martinom Jirousom, manažérom českej hudobnej formácie The Plastic People of the Universe, ktorá zhudobnila časť jeho textov. V 80-tych rokoch ovplyvnil ranú tvorbu Jáchyma Topola aj J. H. Krchovského.

Bondy sa vo svojej tvorbe nikdy nestotožnil s podobou pofebruárového režimu a stal sa jeho vytrvalým kritikom. Súčasne však v rokoch 1952 – 1955, 1961 – 1968 pod krycím menom „Klíma“, v 1973 – 1977 pod nickom „Mao“ a v 1985 – 1989 pod krycím menom „Oskar“ spolupracoval so štátnou bezpečnosťou. Mal veľké výhrady voči politickej situácii po roku 1989. Angažoval sa v ultraľavicových politických formáciách (strana „Levý blok“, príspevky do Haló novin a i.), písal politologické eseje. Hlásil sa aj k trockizmu, neskôr k maoizmu, blízko mal aj k anarchizmu.

V roku 1981 dostal cenu Egona Hostovského.

V roku 1989 sa presťahoval do mesta Telč, odkiaľ sa v roku 1993 presťahoval do Bratislavy na protest proti rozdeleniu Československa[5]. Tu v rokoch 1993 – 1995 vyučoval na univerzite filozofiu. Prekvapivo pôsobil posledné obdobie života aj ako spevák v skupine Požoň sentimental hrajúcej krčmové folklórne piesne.

Z manželstva s Jaroslavou Krčmaříkovou má syna Zbyňka Fišera ml. (1959), príležitostného básnika (zbierka „Lesbický sen“ (1993)). V roku 1963 sa mu životnou družkou stala Julie Nováková (1920 – 1994).

V roku 1981 napísal knihu pamätí „Prvních deset let“ zachycujúcu jeho búrlivé obdobie medzi 1947 – 1957. Pôvodne mali vyjsť 50 rokov po autorovej smrti, nakoniec vyšli v 2003. Do obecného povedomia verejnosti vošiel však hlavne vďaka knihám Bohumila Hrabala „Morytáty a legendy“ a „Nežný barbar“ (sfilmovaný v 1989).

Zomrel v pondelok 9. apríla 2007 v Bratislave vo veku 77 rokov na následky popálenín tretieho stupňa, ktoré utrpel po vzplanutí pyžama od cigarety.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Poézia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Pražský život,
  • Nesmrtelná dívka,
  • Básně 1988 aneb čas spíše chmurný,
  • Odplouvání,
  • Dvě léta : básně 1989 a 1990,
  • Ples upírů,
  • Zbytky eposu,
  • Velká kniha,
  • Sbírečka
  • Básnické dílo Egona Bondyho I. – Epické básně z padesátých let (Pražský život, Zbytky eposu, Nesmrtelná dívka),
  • Básnické dílo Egona Bondyho II. – Básnické sbírky z let 1950 – 1953 (Totální realismus, Trapná poesie, Dagmara aneb Nademocionalita, Für Bondy's unbekannte Geliebte aneb Nepřeberné bohatství, Karibské moře, Velká kniha, Malá kniha, příležitostné básně),
  • Básnické dílo Egona Bondyho III. – Básnické sbírky z let 1954 – 1963 (Básně Egona Bondyho od srpna 1954 do září 1958, Básně z let 1958 – 1959 (tzv. filosofické básně), Básně od ledna 1960 do června 1963, příležitostné básně),
  • Básnické dílo Egona Bondyho IV. – Naivita, V. – Kádrový dotazník, Básnické sbírky z let 1963 – 1970 (Kádrový dotazník, Básně od července 1963 do konce roku 1970, příležitostné básně),
  • Básnické dílo Egona Bondyho VI. – Deník dívky která hledá Egona Bondyho,
  • Básnické dílo Egona Bondyho VII. – Básnické sbírky z let 1971 – 1974 (Zápisky z počátku let sedmdesátých, Pokračující chorobopis, Sbírečka, příležitostné básně (Pour Hélene la Belle – říkánky pro malé holky)),
  • Básnické dílo Egona Bondyho VIII. – Básnické sbírky z let 1974 – 1976, Příšerné příběhy (Trhací kalendář, Mirka, Zbytečné verše, The Plastic People of the Universe, Příšerné příběhy),
  • Básnické dílo Egona Bondyho IX. – Básnické sbírky z let 1977 – 1987 (Praha 1977. básně z roku 1978, O počasí, Chcípání, Petřiny, Básně další, Soupis tiskových chyb v I. – VIII. sv. B.d.E.B.)

Filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Otázky bytí a existence
  • Útěcha z ontologie
  • Buddha

Súborné vydania[upraviť | upraviť zdroj]

  • Filosofické eseje I. (Útěcha z ontologie),
  • Filosofické eseje II. (Juliiny otázky, „Doslov“),
  • Filosofické eseje III. (Pár stránek, Páté pojednání o ontologii, Markétě Machovcové, Úvaha o eschatologii, Nesubstanční ateismus a nesubstanční teismus),
  • Filosofické eseje IV. (Dopis příteli, Odpověď doktoru teologie, Výhledy, Další bod, Ontologie beze všech určení, doplněno polemickými studiemi Milana Balabána: Kritika apersonálního pojetí boha u Bondyho, K Bondyho pojetí mýtu)

Práce z odboru dejín filozofie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Poznámky k dějinám filosofie – I. Indická filosofie,
  • Poznámky k dějinám filosofie – II. Čínská filosofie,
  • Poznámky k dějinám filosofie – III. Antická filosofie
  • Poznámky k dějinám filosofie – IV. Filosofie sklonku antiky a křesťanského středověku
  • Poznámky k dějinám filosofie – V. Středověká islámská a židovská filosofie, Filosofie renesance a reformace
  • Poznámky k dějinám filosofie – VI. Evropská filosofie XVII. a XVIII. století

Próza[upraviť | upraviť zdroj]

  • Invalidní sourozenci (Sixty-Eight Publishers, Toronto 1981; Archa, Bratislava 1991; Akropolis, Praha 2012),
  • Sklepní práce (Sixty-Eight Publishers, Toronto 1988; Votobia, Olomouc 1997; Akropolis, Praha 2018),
  • Orwelliáda (Afghánistán + próza Alexandra Kabakova: Emigrant; Tvorba, Praha 1990),
  • 3x Egon Bondy – Šaman, Mníšek, Nový věk (Panorama, Praha 1990),
  • Gottschalk, Kratés, Jao Li, Doslov ("Zvláštní vydání...", Brno 1991),
  • Cesta Českem našich otců (Česká expedice, Praha 1992),
  • Nepovídka („Zvláštní vydání...”, Brno 1994),
  • Hatto („Zvláštní vydání...”, Brno 1995),
  • Příšerné příběhy (Maťa, Praha 1995),
  • Leden na vsi (Torst, Praha 1995 a 2007),
  • Severin (Votobia, Olomouc 1996),
  • Agónie. Epizóda '96 (Prístrojová technika /PT/, Bratislava 1997),
  • Cybercomics („Zvláštní vydání...”, Brno 1997),
  • Týden v tichém městě (PT, Bratislava 1998),
  • Údolí (PT, Bratislava 1998)
  • 677 ("Zvláštní vydání...", Brno 2001),
  • Bezejmenná ("Zvláštní vydání...", Brno 2001; Akropolis, Praha 2019),
  • Afghánistán ("Zvláštní vydání...", Brno 2002),
  • Šaman (Akropolis, Praha 2006),
  • Máša a Běta (Akropolis, Praha 2006),
  • Bratři Ramazovi (Akropolis, Praha 2007),
  • Mníšek. Vylitý nočník (Akropolis, Praha 2008),
  • Gottschalk. Hatto (Akropolis, Praha 2017),
  • Nový věk. Nepovídka (Akropolis, Praha 2017).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. JANDOUREK, Jan. Egon Bondy. Reflex (Praha: Czech News Center), 2015-06-18. Dostupné online [cit. 2017-07-16]. ISSN 1213-8991.
  2. Fenomén Underground: Předci a paralely [online]. Praha: Česká televize, [cit. 2017-07-16]. Dostupné online.
  3. BONDY, Egon: Prvních deset let. Praha : Maťa, 2002, s. 54. ISBN 80-7287-062-9
  4. BONDY, Egon: Prvních deset let. Praha : Maťa, 2002, s. 88. ISBN 80-7287-062-9
  5. Egon Bondy, Czech Writer and Critic, Dies at 77. [New York Times] (The New York Times Company), 15.04.2007.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Egon Bondy na českej Wikipédii.