Geografia Česka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Poloha Česka v Európe

Tento článok popisuje geografické pomery v Česku.

Poloha a rozloha[upraviť | upraviť zdroj]

Mapa Česka

Česko je vnútrozemský štát, nachádzajúci sa v strednej Európe na severnej a východnej pologuli. Uhlovú vzdialenosť medzi najvýchodnejším a najzápadnejším bodom 6° 46' 07" urazí Slnko pri svojej zdanlivej púti okolo Zeme za 27 minút.

Krajné body[upraviť | upraviť zdroj]

  • Najsevernejší bod: 51° 03' 20,53724" severnej šírky (Lobendava)
  • Najjužnejší bod: 48° 33' 06,50807" severnej šírky (Vyšší Brod)
  • Najzápadnejší bod: 12° 05' 26,92179" východnej dĺžky (Krásna)
  • Najvýchodnejší bod: 18° 51' 33,31399" východnej dĺžky (Bukovec)
  • Geografický stred: 49° 44' 37,5" severnej šírky a 15° 20' 19,1" východnej dĺžky (Číhošť)
  • Vzdialenosť najsevernejšieho a najjužnejšieho miesta: 278 km
  • Vzdialenosť najzápadnejšieho a najvýchodnejšieho miesta: 493 km

Výbežky[upraviť | upraviť zdroj]

Ašsko, Šluknovský (tiež Rumburský), Frýdlantský, Broumovský, Javornický (tiež Vidnavský popr. Jesenícky), Osoblažsko a Břeclavský (tiež Dyjský trojuholník alebo Lanžhotský výbežok).

Rozloha[upraviť | upraviť zdroj]

Rozloha Česka predstavuje 78 866 km2. Veľkosťou sa územie Česka radí na 21. miesto v Európe a 113. miesto vo svete.

Štátne hranice[upraviť | upraviť zdroj]

Česko má spoločné hranice so 4 štátmi: Nemecko (810,3 km), Poľsko (761,8 km), Rakúsko (466,3 km) a Slovensko (251,8 km). Celková dĺžka hranice je 2290,2 km.[1]

Povrch[upraviť | upraviť zdroj]

Satelitná snímka Česka
Topografia Česka
Sněžka, najvyšší vrch Česka

Povrch Česka má prevažujúci ráz pahorkatín a vrchovín. 67% územia leží v nadmorskej výške do 500 m, 32% v rozmedzí 500-1000 m a asi 1% nad 1 000 m n. m..

  • Najvyššie položené miesto: Sněžka (1 603 m n. m.; Krkonoše, na štátnej hranici s Poľskom); najvyššie položený pevný bod je na vrchole vysielača na Praděde (1 637,5 m n. m.; Jeseníky).
  • Najnižšie položené miesto: Hřensko (115 m n. m.; hladina Labe na štátnej hranici s Nemeckom).
  • Stredná nadmorská výška: 430 m n. m.

Výšková členitosť[upraviť | upraviť zdroj]

Roviny (výšková členitosť 0-30 m) sa nachádzajú prevažne v najnižších oblastiach pozdĺž veľkých riek (Labe, Morava). Spolu s panvami, kotlinami a brázdami tvoria asi 20% územia.

  • Najväčšia rovina: Polabí (pozdĺž stredného toku Labe a jej prítokov; nie je samostatnou geomorfologickou jednotkou).

Zníženiny (prevažne ploché oblasti, položené nižšie oproti svojmu okoliu - panvy, kotliny, brázdy, brány) vznikli v miestach tektonických poklesov alebo odnosom menej odolných vrstiev hornín.

Pahorkatiny (výšková členitosť 30-150 m) tvoria najväčšiu časť územia Česka (asi 2/5 územia, 39%). Nachádzajú sa prevažne v nadmorských výškach 300-600 m, miestami dosahujú až 700 m n. m.

Vrchoviny (výšková členitosť 150-300 m) tvoria asi 1/3 územia (30%) a rozprestierajú sa väčšinou v nadmorských výškach 600-900 m, najčastejšie v oblastiach tektonických zdvihov.

Hornatiny (výšková členitosť 300-600 m) tvoria najvyššie oblasti Česka, spravidla nad 900 m n. m., 11% územia. Jedná sa predovšetkým o okrajové pohoria Českého masívu a pás Západných Karpát pri hraniciach so Slovenskom. Ráz hornatiny majú aj vnútorné sopečné pohoria České stredohorie a Doupovské hory.

  • Najrozsiahlejšia hornatina: Šumavská hornatina (4959 km2; najvyšší bod v českej časti: Plechý 1 378 m n. m.).
  • Najvyššia hornatina: Krkonoše (rozloha v Česku: 454 km2; najvyšší bod: Sněžka 1 603 m n. m.).

Geomorfologické členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Základné geomorfologické členenie Česka
Bližšie informácie v hlavnom článku: Geomorfologické členenie Česka

Územie Česka patrí k dvom geomorfologickým systémom. Prevažnú časť územia tvorí Česká vysočina patriaca k Hercynskému systému. Vonkajšie Západné Karpaty a Čelná karpatská priehlbina na východe územia patria k Alpsko-himalajskému systému.

Pravčická brána, najväčší pieskovcový most v Európe

Zvláštne typy reliéfu[upraviť | upraviť zdroj]

Špecifické horninové zloženie často podmieňuje vznik určitých tvarov zemského povrchu. V pieskovcoch napr. eróziou vznikajú bizarné skalné útvary, ktoré často vytvárajú tzv. skalné mestá, ktorá nájdeme predovšetkým v oblasti severných a severovýchodných Čiech. Vo vápencoch sa vplyvom oxidu uhličitého rozpusteného vo vode vytvárajú krasové javy (jaskyne, priepasti a pod.). Okrem krasových jaskýň existujú aj jaskyne nekrasové a ľadové.

  • Najväčšie skalné mesto: Adršpašsko-teplické skály (17,72 km2).
  • Najväčší skalný most: Pravčická brána (dĺžka oblúka pri dne 26,5 m, výška 16 m, šírka 7-8 m, minimálna hrúbka 3 m; Labské pieskovce) - najväčší pieskovcový most v Európe.
  • Najhlbšia priepasť: Hranická priepasť (442,5 m - najväčšia zatiaľ potvrdená hĺbka vrátane zaplavenej časti; 69,5 m - hĺbka k hladine jazierka); Macocha (138,5 m - hĺbka nepokrytej časti, najväčšia v Česku; 187,6 m - celková známa hĺbka vrátane zaplavenej časti).
  • Najdlhší jaskynný systém: Amatérská jeskyně (34,9 km; Moravský kras).
  • Najväčší podzemný dóm: Obří dóm (pôdorys 70 x 30 m, výška 60 m; Moravský kras).
  • Najdlhší podzemný vodný tok: Punkva (viac ako 10 km; Moravský kras).
  • Najväčšie krasové územie: Moravský kras (89 km2).

Geologická stavba[upraviť | upraviť zdroj]

Prevažná časť územia patrí ku geologicky stabilnému Českému masívu, vyzdvihnutému hercynským vrásnením v období devónu a karbónu (v prvohorách). Oblasť Západných Karpát na východe územia je mladšia a bola vyzdvihnutá alpínskym vrásnením v období treťohôr.

Pohraničnej pohoria sú väčšinou kerného pôvodu, vznikli v období treťohôr vyzdvihnutím krýh zemskej kôry pozdĺž tektonických zlomov. Sopečný pôvod majú České středohoří a Doupovské hory, ďalej potom jednotlivé kopy v Českom masíve (napr. Říp, Trosky, Kunětická hora).

Horninové zloženie[upraviť | upraviť zdroj]

Z hornín v Česku prevládajú nasledujúce:

Žuly sú prevládajúce hlbinné vyvreliny, ktoré tvoria základ Českého masívu (Českomoravská vrchovina, Šumava, Český les, Smrčiny, Krušné hory, Krkonoše, Železné hory). Čadič ako výlevná vyvrelina je základom sopečných pohorí (České středohoří, Doupovské hory) a jednotlivých kôp (Trosky). Ďalšou výlevnou vyvrelinou je znelec, ktorý tvoria niektoré vrchy, napr. Malý Bezděz, Jedlová, Kunětická hora a Milešovka.

Pieskovec je spevnená usadenina, ktorá sa vyskytuje predovšetkým na severe a severovýchode Čiech. Tvorí početné skalné mestá. Vápence sú usadeniny, ktoré tvoria krasové oblasti (Český kras, Moravský kras), kde nájdeme najviac jaskýň, priepastí a podzemných jazier. Bridlica je spevnená usadenina, rozšírená najmä v západných a juhozápadných Čechách.

Rula je premenená hornina, ktorá tvorí rozsiahle telesá predovšetkým v oblasti Českomoravskej vrchoviny, Šumavy a Orlických hôr. Svor nájdeme predovšetkým na Šumave, v Krkonošiach a v Hrubom Jeseníku. Fylit je rozšírený hlavne v západných Čechách, v okolí Železného Brodu a na severnej Morave.

Vodstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Mapka hlavných európskych povodí

Územie Česka leží na hlavnom európskom rozvodí, čo znamená, že väčšina riek tu má svoje pramene a odvádza vodu do zahraničia, zatiaľ čo z okolitých krajín priteká len malé množstvo. Celoštátny dlhodobý ročný priemer zrážok, ktoré sú hlavným zdrojom vody, je 693 mm, pričom riekami odteká asi 1/3 z tohto množstva. Územie je odvodňované do 3 okrajových morí Atlantického oceánu:

  • Labe odvodňuje 63,3% územia do Severného mora. K povodiu Labe patrí väčšina územia Čiech a hlavným prítokom Labe je Vltava.
  • 27,3% územia je odvodňovaná Dunajom (nepreteká územím Česka) do Čierneho mora. Rieka Morava (s hlavným prítokom Dyje) odvádza vodu do Dunaja z väčšiny územia Moravy. K povodiu Dunaja tiež patria prihraničné oblasti v Šumavskej hornatine na juhozápade Čiech.
  • K povodiu Odry, ktorá odteká do Baltského mora, náleží 9,3% územia, a to najmä vo Sliezsku a na severnej Morave, ale aj menšie územia na severe a severovýchode Čiech (Liberecko, Broumovsko).

Vodné toky[upraviť | upraviť zdroj]

České rieky sú napájané predovšetkým dažďovými zrážkami a na jar topením snehu. Najvyšší prietok je dosahovaný predovšetkým v jarných mesiacoch (marec, apríl), najnižší od augusta do zimných mesiacov. Vysoké vodné stavy môžu nastať aj počas prudkých a dlhotrvajúcich dažďov v lete, a tak k záplavám často dochádza počas jarného topenia a v lete (napr. Júl 1997, august 2002).

  • Najdlhšia rieka: Vltava (433 km); najdlhší riečny úsek na území Česka je Vltava-Labe (541 km).
  • Najväčší priemerný prietok: Labe (312,5 m3/s, Hřensko).
  • Najväčší celkový spád: Malé Labe-Labe (1317 m).
  • Najväčšia plocha povodia: 49 933 km2 (Labe; na území Česka).

Vodopády[upraviť | upraviť zdroj]

Najvyššie vodopády sa nachádzajú v Krkonošiach na hrane hlbokých ľadovcových údolí. Na ostatnom území sa nachádzajú nižšie vodopády v miestach, kde odolnejšie vrstvy hornín vytvárajú hranu.

Vodné plochy[upraviť | upraviť zdroj]

Štěchovická priehrada na Vltave

Prirodzených vodných plôch je v Česku relatívne málo. Väčšinu vodných plôch tvorí umelé vodné nádrže, vytvorené človekom.

Údolné nádrže boli budované hlavne v priebehu 20. storočia. Prehradením vodných tokov vznikli v zaplavených údoliach veľké umelé jazerá, ktoré sa využívajú pre vodohospodárske účely (ochrana pred povodňami, úprava prietoku v riekach a pod.), zásobovanie obyvateľstva, priemyslu a poľnohospodárstvo vodou, výrobu elektrickej energie alebo rekreačné účely. Najviac vodných nádrží sa nachádza na Vltave (tzv. Vltavská kaskáda).

  • Najväčšia vodná plocha: Lipno I (4870 ha; Vltava).
  • Najväčší objem zadržiavanej vody: Orlík (716 mil. m³; Vltava).
  • Najdlhšie vzdutie: Orlík (68 km; Vltava).
  • Najhlbšia vodná nádrž: Dalešice (84 m; Jihlava).
  • Najvyššia hrádza: Dalešice (100 m; Jihlava).
  • Najdlhšia hrádza: Nechranice (3280 m; Ohře).
  • Najväčšia vodárenská nádrž: Švihov (1670 ha; Želivka)

Rybníky boli budované od 12. storočia najmä za účelom chovu rýb, neskôr aj ako zdroj vody pre pohon mlynov a hámrov. Najväčšia sústava rybníkov sa nachádza v Třeboňskej panve a je napájaná riekou Lužnice a jej prítokmi.

Najvyššie položené jazero Laka

Prirodzených jazier je v Česku málo a majú pomerne malú rozlohu. Najčastejšie sú ľadovcové, riečne, krasové a rašelinové. Výnimočne môže jazero vzniknúť v dôsledku zosuvu pôdy po veľkých dažďoch, ale aj poklesom terénu v poddolovaných oblastiach.

  • Najväčšie jazero: Černé jezero (18,4 ha; Šumava).
  • Najhlbšie jazero: jazierko v Hranickej priepasti (220 m je zatiaľ najväčšia zmeraná hĺbka, maximálna hĺbka doteraz nie je známa).
  • Najvyššie položené jazero: Laka (1 096 m n. m.; Šumava).

Podzemné vody[upraviť | upraviť zdroj]

Prevažná časť podzemných vôd má zrážkový pôvod a len veľmi malé množstvo má pôvod v hlbinách zemského vnútra (juvenilná voda). Z tohto dôvodu je podzemná voda silne ohrozená znečistením životného prostredia na povrchu, pričom následky znečistenia sa môžu vzhľadom k pomalému kolobehu podzemnej vody prejaviť s odstupom mnohých rokov a môžu ohroziť zásoby pitnej vody aj pre budúce generácie.

Najbohatšie zdroje podzemnej vody sa nachádzajú v priepustných usadeninách Českej tabule, Chebskej, Českobudějovickej a Třeboňskej panvy a tiež v údoliach veľkých riek (napr. Morava). V Česku je zriadených 18 chránených oblastí prirodzenej akumulácie vôd s celkovou výmerou 18 000 km2. Okolo vodných zdrojov sú zriadené 3 ochranné pásma, pričom v prvých dvoch pásmach platí zákaz hnojenia a používania chemických látok v poľnohospodárstve.

Pramene minerálnych vôd sa hojne vyskytujú v oblastiach tektonických zlomov a v miestach dohasínajúcej sopečnej činnosti z obdobia treťohôr. Najvýznamnejšie oblasti výskytu minerálnych vôd, spojené s kúpeľníctvom, sa nachádzajú v severozápadných Čechách (Karlove Vary, Mariánské Lázně, Františkovy Lázně, Teplice, Bílina), v stredných Čechách (Poděbrady, Sadská), v Jeseníkoch (Karlova Studánka, Velké Losiny), ale aj v ďalších oblastiach (Teplice nad Bečvou, Luhačovice).

  • Najteplejší a najvýdatnejší minerálny prameň: žriedlo (73°C, 1800 l/min, Karlovy Vary).
  • Najviac rádioaktívny minerálny prameň: Jáchymov.

Počasie a klíma[upraviť | upraviť zdroj]

Podnebie v Česku je mierne a prechodné medzi oceánickým a kontinentálnym. Vzhľadom k prevládajúcemu západnému prúdeniu vzduchu a polohe voči Atlantickému oceánu stúpa smerom od západu k východu kontinentálny charakter podnebia. Vzhľadom k relatívne malej rozlohe územia sú však rozdiely medzi východom a západom a medzi severom a juhom malé. Miestny charakter počasia a podnebie oveľa viac ovplyvňuje výšková členitosť a nadmorská výška. Charakteristickým znakom klímy je výrazne vyvinuté pravidelné striedanie 4 ročných období.

Najveternejším miestom (priemerne 280 dní v roku veje silný vietor, 7 dní je bezvetrie) a zároveň miestom s najväčším výskytom búrok (až 35 za rok) je Milešovka v Českom stredohorí.

Ročná dĺžka slnečného svitu (tj. Celková doba, kedy dopadá slnečné žiarenie na zemský povrch bez zakrytia oblačnosťou) je priemerne 1400 až 1800 hodín, v nížinách až 2000 hodín. Závisí na ročnom období a oblačnosti. V nížinách býva oblačnosť (pomer pokrytia oblohy oblakmi) najvyššia v novembri a decembri, najnižšia v septembri a v auguste. Na horách naopak býva v zime nižšia ako v lete.

Najdlhší súvislý rad vykonávaných meteorologických meraní je v Klementinu v Prahe a je od roku 1775.

Teplota vzduchu[upraviť | upraviť zdroj]

Priemerná ročná teplota vzduchu v Česku sa spravidla pohybuje v rozmedzí 5,5 až 9°C, pričom najteplejšie oblasti sú nížiny a najchladnejšie sú horské oblasti. Teplota vzduchu všeobecne klesá s narastajúcou nadmorskou výškou - priemerne asi o 0,6°C na 100 m), Morava je všeobecne teplejšia než Čechy. Najchladnejším mesiacom v roku býva január, niekedy tiež december alebo február (priemerná teplota: Praha -0,5°C, Praděd -7,4°C), najteplejším býva júl, niekedy tiež august (priemerná teplota: 8,2°C Sněžka - august, 19,8°C Hodonín).

  • Najnižšia priemerná ročná teplota: 0,2°C (Sněžka).
  • Najvyššia priemerná ročná teplota: 9,5°C (Hodonín), 9,4°C (Praha).
  • Najvyššia nameraná teplota: 40,4°C (Dobřichovice, 20. 8. 2012).[2]
  • Najnižšia nameraná teplota: -42,2°C (Litvínovice pri Českých Budějoviciach, 11. 2. 1929 - február 1929 bol na väčšine územia najchladnejším mesiacom 20. storočia.).

Zrážky[upraviť | upraviť zdroj]

Množstvo zrážok stúpa s nadmorskou výškou, je však ovplyvňované aj polohou miesta vzhľadom k horským masívom. Zrážky prináša predovšetkým vlhké prúdenie oceánskeho vzduchu zo západných smerov (západné, severozápadné, juhozápadné), preto sú miesta ležiace na záveternej strane hôr podstatne suchšie (napr. tzv. zrážkový tieň Krušných hôr - Žatecko, Rakovnicko, Kladensko, Dolné Poohří) ako náveterné svahy pohoria (Bílý Potok v Jizerských horách, Lysá hora v Moravskoslezských Beskydoch). Najviac zrážok v roku obvykle pripadá na jún alebo júl, najmenej zrážok potom na január alebo február. Rovnomernejšie rozloženie zrážok počas roka je vo vyšších polohách. S nadmorskou výškou stúpa podiel snehových zrážok (asi 1/4 v nížinách, viac než polovica nad 1 000 m n. m.).

Priemerná relatívna vlhkosť vzduchu sa pohybuje v rozmedzí 60-80%.

  • Najväčší priemerný ročný úhrn zrážok (najdaždivejšie miesto): Bílý Potok (1705 mm), v Sliezsku Lysá hora (1532 mm).
  • Najnižší priemerný ročný úhrn zrážok (najsuchšie miesto): Libědice (410 mm; okres Chomutov).
  • Najvyššie namerané denné zrážky: 345 mm za 24 hodín (Bedřichov-Nová Lúka, 29.-30. 7. 1897; Jizerské hory).
  • Najväčší nameraný mesačný úhrn zrážok: 811,5 mm (Lysá hora, júl 1997 - výdatné zrážky spôsobili rozsiahle povodne na Morave a v Sliezsku).
  • Najväčší nameraný ročný úhrn zrážok: 2202 mm (Kořenov-Jizerka, 1926; Jizerské hory).
  • Najnižší nameraný ročný úhrn zrážok: 247 mm (Velké Přítočno, 1933; okres Kladno; a Skryje, 1959; okres Rakovník).
  • Najviac dní so snehovou pokrývkou: priemerne 186 dní (Sněžka).
  • Najvyššia nameraná snehová pokrývka: 380 cm (Lysá hora, 19. 3. 1924).

Ochrana prírody[upraviť | upraviť zdroj]

Krajina v Česku bola ľudskou činnosťou v priebehu storočí výrazne zmenená, na mnohých miestach aj značne poškodená (napr. ťažbou surovín, priemyselnou a poľnohospodárskou činnosťou atď.). V súčasnosti existujú zákony na ochranu životného prostredia, ktoré platia všeobecne. Okrem toho sa zvýšená ochrana a starostlivosť venuje ekologicky cenným lokalitám, relatívne málo poškodeným ľudskou činnosťou.

Na území Česka sa nachádzajú zvlášť chránené územia s celkovou rozlohou 11 924,4 km2 (1999), čo predstavuje 15,1% územia. Podľa veľkosti sa delia na:

Okrem osobitne chránených území sa vyhlasujú aj prírodné parky a pamätné stromy, ktoré vytvárajú významné krajinné prvky. Chránené sú aj vzácne druhy rastlín a živočíchov, ktoré sa delia do 3 kategórií: druhy ohrozené, silne ohrozené a kriticky ohrozené.

Najväčší národný park v Česku je Národný park Šumava (683,3 km2) a najväčšia chránená krajinná oblasť sú Beskydy (1197 km2). Najstaršie chránené územie v Česku je od roku 1838 Žofínský prales a zároveň to je najstaršia prírodná rezervácia v Európe. Najstaršia chránená krajinná oblasť je od roku 1955 Český ráj a najstarší národný park v je od roku 1963 Krkonošský národný park.

Rastlinstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Územie Česka patrí k stredoeurópskej oblasti, ktorá je križovatkou prúdov šírenia rastlinných druhov, z čoho plynie veľká druhová rozmanitosť. Vzhľadom k veľkej členitosti reliéfu sa tu stretávame s rôznorodými biotopmi s relatívne malou rozlohou. Asi 20% rastlinných druhov je v českej krajine nepôvodných, zavlečených človekom.

Fytogeografické členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Botanicky sa územie Česka člení do 3 fytogeografických oblastí, ktoré zahŕňajú 99 fytogeografických okresov:

  • Termofytikum je charakteristické výskytom prevažne teplomilnej kveteny.
  • Mezofytikum predstavuje prechod medzi teplomilnými a chladnomilnými rastlinnými druhmi a zaberá najväčšiu časť územia Česka.
  • Oreofytikum tvorí horské oblasti s prevládajúcou chladomilnou kvetenou.

Lesy[upraviť | upraviť zdroj]

Lesy v súčasnej dobe pokrývajú asi 1/3 územia Česka, čo je cca 25 000 km2. V minulosti boli značne zmenené lesníckou činnosťou. Na území Česka preto dnes takmer nenájdeme pôvodné lesy a v druhovej skladbe lesa prevažujú umelo vysádzané smrekové monokultúry.

Druhová skladba českých lesov je nasledovná: smrek (55%), borovica (18%), dub (6%), buk (5%), smrekovec (3%), breza (3%), jelša (1%), ostatné dreviny (9%).

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Počet obyvateľov: 10 521 646 (77. na svete, 31. decembra 2013)
  • Hustota zaľudnenia: 131 /km² (77. na svete)

Národnostné zloženie[upraviť | upraviť zdroj]

Prevažná väčšina obyvateľstva (90,42%) sa hlási k českej národnosti, ďalej je tu zastúpená národnosť moravská (3,72%), slovenská (1,89%), poľská (0,51%), nemecká (0,38 %), ukrajinská (0,22%), vietnamská (0,17%), sliezská (0,11%), rómska (0,11%) a ďalšie (2,47%). (Stav v roku 2002)

Jazyk[upraviť | upraviť zdroj]

Nárečia češtiny:
1 - česká skupina (1a - severovýchodočeská podskupina, 1b - stredočeská podskupina, 1c - juhozápadočeská podskupina, 1d - českomoravská podskupina
2 - stredomoravská skupina
3 - východomoravská skupina
4 - sliezská skupina (4a - sliezsko-moravská podskupina, 4b - sliezsko-poľská podskupina)
5 - nárečovo rôznorodé oblasti

Úradným jazykom je Čeština, ktorú väčšina obyvateľov používa ako svoj materinský jazyk. Nárečie češtiny sa delí na české, stredomoravské (hanácke), východomoravské (moravsko-slovenské) a sliezske. Pohraničné územie osídlené pred rokom 1945 Nemcami je nárečovo rôznorodá.

Náboženstvo[upraviť | upraviť zdroj]

V Česku je vysoký podiel obyvateľstva bez vyznania (59%), najvyššia medzi krajinami strednej a západnej Európy. Prevládajúcim náboženstvom je rímskokatolícke (27%).

Sídla[upraviť | upraviť zdroj]

V mestách žije asi 71% populácie a v roku 2007 bolo na území Česka celkom 587 miest (z toho 19 štatutárnych). V Česku je celkom 6248 obcí.

  • Najväčšie mesto: Praha (1 243 201 obyvateľov, 1. 1. 2014).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Geografie Česka na českej Wikipédii.