Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na dobrý článok.

Geografia Slovenska

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Geografia Slovenska
Mapa Slovenska
Svetadiel Európa
Región Stredná Európa
Súradnice 49°00' s. š., 19°00' z. d.
Rozloha 49 035 km² (126. na svete)
– súš: 98,4 %
– voda: 1,6 %
Hranice 1652,6 km
Maďarsko: 654,8 km
Poľsko: 541,1 km
Česko: 251,8 km
Rakúsko: 107,1 km
Ukrajina: 97,8 km
Najvyšší bod 2 654,4 m (Gerlachovský štít)
Najnižší bod 94 m (pri obci Klin nad Bodrogom)
Najdlhšia rieka Váh (403 km)

Tento článok popisuje geografické pomery na Slovensku.

Poloha a rozloha[upraviť | upraviť zdroj]

Poloha Slovenskej republiky

Slovensko je vnútrozemský štát, nachádzajúci sa v strednej Európe na severnej a východnej pologuli. Uhlovú vzdialenosť medzi najvýchodnejším a najzápadnejším bodom 5° 44' urazí Slnko pri svojej zdanlivej púti okolo Zeme za 23 minút.

Krajné body[1][upraviť | upraviť zdroj]

Svetové strany
Nadmorská výška
Stredy
Vzdialenosti (vzdušné)

Poznámka: Poloha bodov i vzdialenosti vykazujú nepresnosť použitých máp.

Rozloha[upraviť | upraviť zdroj]

Rozloha Slovenska predstavuje 49 035 km², čo krajinu radí na 27. miesto v Európe a 126. miesto vo svete. Rozlohou podobné sú Bosna a Hercegovina alebo Estónsko. Z celkovej rozlohy tvorí poľnohospodárska pôda 49% - 24 016,93 km² (z toho orná pôda 14 131,29 km²), lesná pôda 41% - 20 153,68 km² a iná pôda 10% - 4 860,7 km².[2]

Štátne hranice[upraviť | upraviť zdroj]

Slovensko má spoločné hranice s 5 štátmi: na severe s Poľskom, na východe s Ukrajinou, na juhu s Maďarskom a na západe s Rakúskom a Českom. Celková dĺžka hraníc je 1 652,6 km, pričom ich veľkú časť (77%) tvoria prírodné hranice v podobe horských hrebeňov (Biele Karpaty, Javorníky, Kysucké a Oravské Beskydy, Tatry, Nízke Beskydy) a riek (Morava, Dunaj, Ipeľ a Tisa). Najvyšší bod štátnej hranice sa nachádza na vrchole Rysov, 2 499,6 m n. m.

Topografická mapa Slovenska
Hranice

Trojmedzných bodov je 5:

Povrch[upraviť | upraviť zdroj]

Gerlachovský štít, najvyšší vrch Slovenska
Najnižšie miesto krajiny pri rieke Bodrog

Povrch Slovenska je charakteristický veľkou rozmanitosťou a zastúpením viacerých geografických typov. Od nížin na juhu prechádza krajina cez pásmo pahorkatín a vrchovín až k veľhorám, zastúpeným na severe. Väčšina krajiny je však mierne zvlnená a tak priemerná nadmorská výška dosahuje 392 m.

Výšková členitosť[3][upraviť | upraviť zdroj]

Roviny (výšková členitosť 0–30 m) sa nachádzajú prevažne v južných oblastiach pozdĺž riek (Dunaj, Morava, Váh, Nitra, Bodrog). Zaberajú 22,4% územia Slovenska.

Pahorkatiny (výšková členitosť 30–150 m) s mierne zvlneným reliéfom tvoria 18,4%, prevažne v nadmorských výškach 150-700 m n. m. Vyskytujú sa najmä na Podunajskej a Východoslovenskej nížine.

Vrchoviny (výšková členitosť 150–300 m) zaberajú s 37,9% zastúpením najrozsiahlejšiu časť územia. Nižšie vrchoviny sa rozkladajú v okrajových častiach Karpát v nadmorských výškach 300–500 m, vyššie vrchoviny zaberajú najčastejšie stredne vysoko vyzdvihnuté a stredne hlboko rezané územia.

Hornatiny (výšková členitosť 300–640 m) sú charakteristické silno členitým georeliéfom a v rámci Slovenska zaberajú 19,6% územia. Nižšie hornatiny sú zastúpené vo flyšových a sopečných pohoriach a tvoria 14,8%, zvyšok tvoria vyššie hornatiny, zastúpené najmä tatransko-fatranskou oblasťou.

Veľhornatiny (výšková členitosť nad 640 m) sú charakteristické extrémne členitým georeliéfom s vrcholmi presahujúcimi 1 500 m n. m. (podľa niektorých zdrojov až 2 000 m n. m.). Povrch je poznačený pôsobením ľadovcov, častý je výskyt karov a plies. Na území Slovenska zaberajú 1,7% a okrem Vysokých a Nízkych Tatier tu patria časti Krivánskej Malej a Veľkej Fatry, Veľký Choč a Babia hora.[4][5]

Geomorfologické členenie[6][upraviť | upraviť zdroj]

Základné geomorfologické členenie Slovenska
Bližšie informácie v hlavnom článku: Geomorfologické členenie Slovenska

Územie Slovenska patrí k Alpsko-himalajskému systému, pod ktorý na území Slovenska patria:[7]

Približne dve tretiny územia pokrývajú Karpaty, pričom najrozsiahlejšie sú Západné Karpaty so subprovinciami Vonkajšie Západné Karpaty a Vnútorné Západné Karpaty. Hranica medzi Západnými a Východnými Karpatmi prebieha na Slovensku a v Poľsku cez Kurovské sedlo v Ľubovnianskej vrchovine neďaleko Bardejova.

Vonkajšie Západné Karpaty prebiehajú oblúkom od Rakúska cez Slovensko-moravské a Slovensko-poľské pohraničie pásmom Beskýd. Najvyšší vrchol tu dosahuje Babia hora (1 725 m n. m.). Vonkajšie Východné Karpaty sú zastúpené iba na severovýchode Slovenska pohorím Nízke Beskydy a Bukovské vrchy. Vnútorné Západné Karpaty sa tiahnu od Malých Karpát strednou časťou územia vrátane Tatier, kde Gerlachovským štítom (2 654,4 m n. m.) kulminuje celý Karpatský oblúk, až po Slanské vrchy. Vnútorné Východné Karpaty zasahujú iba na krajný východ územia, kde dominujú Vihorlatské vrchy.

Tretina územia krajiny patrí do podsústavy Panónska panva, v rámci ktorej na Slovensko zasahujú 3 oblasti: na krajnom západe je to Záhorská nížina, na juhozápade rozsiahla Podunajská nížina a na juhovýchode Východoslovenská nížina.

Geologická stavba[8][upraviť | upraviť zdroj]

Tektonická mapa Slovenska
Bližšie informácie v hlavnom článku: Geológia Slovenska

Väčšinu územia Slovenska zaberajú Západné Karpaty, pásmové pohorie s výraznou príkrovovou stavbou, ktoré je súčasťou alpsko-himalájskej sústavy.[9] Vonkajšie Západné Karpaty (ležiace na vonkajšej – severnej strane Karpatského oblúka) boli vrásnené na konci paleogénu a v neogéne, sú tvorené hlavne flyšovým pásmom. Geologicky komplikované bradlové pásmo tvorí vonkajšiu hranicu Centrálnych Západných Karpát, kde patrí aj pásmo jadrových pohorí, veporské a gemerské pásmo. Tieto dovedna budujú najväčšiu a najvyššiu časť Slovenska a vyznačujú sa výraznou príkrovou stavbou a pestrým horninovým zložením. Vnútorné Západné Karpaty, tvorené meliatským (slanským) pásmom leží v najjužnejšej časti a na územie Slovenska zasahuje iba zemplínskym pásmom v priestore Zemplínskych vrchov.

Najdôležitejšie horotvorné pohyby postihli Západné Karpaty vo vrchnej jure, strede kriedy a miocéne. Po skončení hlavných horotvorných pohybov alpínskeho vrásnenia došlo v paleogéne a neogéne k vzniku viacerých zlomov, pozdĺž ktorých niektoré bloky poklesli a vytvorili tak paleogénne a neogénne kotliny. Na niektorých zlomoch došlo k výlevom sopečných hornín, najmä na strednom a východnom Slovensku. Začiatkom štvrtohôr sopečná činnosť postupne ustala. Počas ľadových dôb vznikli v najvyšších pohoriach horské ľadovce. Od konca treťohôr možno sledovať prejavy eróznej a transportnej činnosti vetra a riek tak ako ich poznáme dnes.

Nerastné suroviny[upraviť | upraviť zdroj]

Magnezit patrí medzi najvýznamnejšie ťažené suroviny na Slovensku.

Ťažba nerastných surovín predstavuje jeden zo základov hutníckej výroby, chemického a stavebného priemyslu a ovplyvňuje výrazne aj ďalšie priemyselné odvetvia. V roku 2009 dosiahla hodnota ťažby nerastných surovín na Slovensku 329,59 miliónov € v bežných cenách, čo predstavuje asi 0,52 % HDP.[10] Spomedzi energetických surovín sa na území Slovenska ťažia ropa, zemný plyn, hnedé uhlie a lignit. Ťažba ropy pokrýva iba okolo 1 % a ťažba zemného plynu 3 % domácej spotreby. Ťažba hnedého uhlia pokrýva 80 % domácej spotreby. Ďalšie energetické suroviny ako antracit, bitumenózne bridlice a neživičné plyny nie sú pri dnešných cenách vhodné na rentabilnú ťažbu. Ekonomicky zaujímavé zásoby uránu sa nachádzajú napr. na ložisku Košice-Jahodná, ale k ich ťažbe zatiaľ nedošlo. Spomedzi rúd bola na Slovensku do roku 2008 ťažená už iba železná ruda (siderit), ktorej ťažba pokrývala 11 % domácej spotreby a rovnako tak sa neťaží ani antimón.

Krajina má značné zásoby nerudných surovín, z ktorých veľký význam má hlavne ťažba magnezitu, ktorý je exportovaný a predstavuje okolo 6 % svetovej ťažby. Z celosvetového rozsahu je významná aj ťažba perlitu, zeolitov a mastenca. Medzi ostatné na Slovensku ťažené nerudné suroviny patrí barit, bentonit, kaolín (pokrýva asi 26 % domácej spotreby), keramické íly, petrurgický bazalt, stavebný a obkladový kameň, dolomit, vápenec, kamenná soľ (pokrýva asi 20 % domácej spotreby), anhydrit (pokrýva asi 45 % domácej spotreby), živce, kremenné piesky a ďalšie. V minulosti bola krajina významným producentom zlata, striebra, medi a ďalších rúd, ktorých ložiská sú v dnešnej dobe vyťažené. V malej miere pokračuje iba ťažba zlata v Banskej Hodruši (Hodruša-Hámre)[11].

Zvláštne typy reliéfu[1][upraviť | upraviť zdroj]

Ústie Zádielskej tiesňavy

Rastlinstvo a živočíšstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Rastlinstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Rastlinstvo Slovenska

Poloha Slovenska v centrálnej časti Európy a výšková rozmanitosť územia dáva predpoklad veľkej druhovej rozmanitosti. Radikálne zmeny podnebia v štvrtohorách mali zásadný vplyv na druhové zloženie, no postupné otepľovanie zapríčinilo rozšírenie aj teplomilnej flóry. Súčasná mierna klíma a geologické podložie vyhovuje rôznorodým biotopom na relatívne malom území. Krajina patrí do provincie listnatých a zmiešaných lesov mierneho pásma so zastúpením karpatských horských druhov i teplomilných rastlín, zastúpených najmä v nížinách. Hoci je rastlinstvo Slovenska celkovo veľmi pozmenené ľudskými zásahmi, predsa je tu mnoho území s pomerne dobre zachovaným typickým rastlinstvom.

Lesy v súčasnej dobe pokrývajú 44,3 % územia republiky (2,17 milióna hektárov)[13], z toho 60 % lesných porastov tvoria listnáče a 40 % ihličnany. Medzi drevinami je najviac zastúpený buk, smrek a dub. So stúpajúcou nadmorskou výškou sa mení i zloženie rastlinstva, ktoré tak vytvára výškové vegetačné stupne. Tie nemajú presne vymedzené hranice, pretože jeden vegetačný stupeň prechádza do druhého a tak aj uvedené nadmorské výšky sú iba orientačné.[14]

Výškové stupne[upraviť | upraviť zdroj]

Les na hranici smrekového a kosodrevinového pásma
  • Dubový stupeň sa rozkladá v nížinách a nižších častiach pohorí a kotlín s teplým a suchým podnebím. V presvetlených dubových lesoch sa dobre vyvinul bylinný aj krovinatý podrast. Botanicky najbohatšie sú lesy s prevládajúcim dubom plstnatým.
  • Bukový stupeň sa nachádza v nadmorských výškach 550–1 100 m n. m.. Je najviac zastúpený a charakteristický vyššou vlhkosťou a výskytom bylinného podrastu s tieňomilnými a na vlhko náročnými druhmi. Z drevín tu býva zastúpená aj jedľa, javor mliečny, javor horský, jaseň, na hranici prirodzených smrečín do nich pristupuje aj smrek.
  • Smrekový stupeň tvorí ďalší vyšší stupeň, rozšírený po hornú hranicu lesa vo výške okolo 1 600 m n. m. Z drevín tu nájdeme javor horský, brezu bradavičnatú, smrekovec európsky, jarabinu vtáčiu, ružu ovisnutú, bazu červenú, zemolez čierny a v Tatrách v najvyšších polohách limbu. V podraste sa často vyskytujú kríky čučoriedok a brusníc.
  • Stupeň kosodreviny sa rozkladá od hornej hranice lesa do nadmorskej výšky cca 1 800 m. Nezriedka sa tu vyskytuje aj jarabina vtáčia a na voľných plochách čučoriedky a brusnice.
  • Alpínske lúky sú len vo Vysokých a Nízkych Tatrách v nadmorských výškach nad 1 800 m. Rastú tam iba chladnomilné druhy tráv a bylín, miestami aj kríky čučoriedok a brusníc.
  • Podsnežné pásmo, charakteristické výskytom mrazu a sneženia počas celého roka, sa nachádza iba v najvyšších polohách Vysokých Tatier. Skaly sú pokryté lišajníkmi.
  • Lužné lesy sa vyskytujú pozdĺž riek a potokov a ich ráz sa mení podľa nadmorskej výšky a vlhkostných pomerov. Zastúpenie tu majú najmä vŕby, výskyt bylín sa mení podľa jednotlivých typov lesa.

Endemity[15][upraviť | upraviť zdroj]

Poniklec slovenský, endemický druh

Jedinečné prírodné a rôznorodé prostredie poskytuje aj na relatívne malej rozlohe územia ideálne podmienky pre 40 endemických druhov. Medzi najznámejšie slovenské endemity patrí cyklamen fatranský (Cyclamen fatrense), lykovec muránsky (Daphne arbuscula), poniklec slovenský (Pulsatilla slavica), poniklec prostredný (P. subslavica), lomikameň trváci (Saxifraga wahlenbergii), soldanelka karpatská (Soldanella carpatica), peniažtek slovenský (Thlaspi jankae) a horčičník Wahlenbergov.

Kultúrne plodiny[upraviť | upraviť zdroj]

Nížinné a pahorkatinné oblasti s úrodnou pôdou sú vhodné na pestovanie náročnejších teplomilných kultúrnych, ako je cukrová repa, slnečnica a repka olejná. Mierne teplé kotliny poskytujú vhodné podmienky na pestovanie pšenice, raže, ovsa, jačmeňa, kukurice, vo vyšších polohách je najviac zastúpené pestovanie zemiakov.

Živočíšstvo[16][upraviť | upraviť zdroj]

Suchozemské živočíchy[upraviť | upraviť zdroj]

Živočíšstvo krajiny je úzko naviazané na životné prostredie a podmienky pre jeho život. Vysoké zastúpenie lesov od nížin po vysokohorské pásmo so zachovanými biotopmi tak ponúka ideálne prostredie pre širokú paletu fauny. Z typických živočíchov stredoeurópskeho priestoru sa na Slovensku vyskytujú všetky a bežne sa dá vidieť zajac poľný, bažant obyčajný, líška, diviak lesný, jeleň lesný, srnec lesný, rys ostrovid, vlk dravý i medveď hnedý, v pásme kosodreviny sa vyskytujú kamzíky a svište. Z množstva druhov vtákov hodno spomenúť výra skalného, hlucháňa hôrneho, bociana čierneho a orla skalného.

Oblasti podľa výskytu[upraviť | upraviť zdroj]
  • oblasť stepného živočíšstva predstavuje nížiny a slnečné predhoria, v ktorých sa vyskytuje 10 – 13% všetkých druhov živočíchov. Typickými zástupcami sú motýle, bezstavovce, hraboše, zajace, jarabice i bažanty, výnimočným je ohrozený drop veľký.
  • oblasť živočíšstva listnatých lesov poskytuje životný priestor až pre 75% druhov, žijúcich na Slovensku. Možno tu nájsť dostatok potravy a dobré možnosti úkrytu malým i väčším živočíchom.
  • oblasť živočíšstva ihličnatých lesov je domovom pre asi desatinu živočíšnych druhov a typickými zástupcami sú z plazov vretenica severná a užovka živorodá, vtáky (tetrov hlucháň, orešnica, sýkorka, hýľ a krivonos), veverice, jelene, diviaky, medvede, rysy a vlky.
  • oblasť vysokohorského živočíšstva predstavuje pásmo kosodrevín a alpínskych lúk a z hľadiska výskytu živočíchov patrí k najchudobnejším. V týchto drsných oblastiach žije iba 1% z druhov sa tu zachovali tzv. glaciálne relikty ako je mlok horský, jašterica živorodá, dážďovník tmavý, hraboš tatranský, kamzík a svišť.

Vodné živočíchy[upraviť | upraviť zdroj]

Záplavové územie v CHKO Dunajské luhy

Pomerne hustá riečna sieť, množstvo vodných nádrží i mokradí s dostatkom málo narušených oblastí je domovom širokej palety rýb, obojživelníkov a vtákov. Vodné toky a mŕtve ramená riek ponúkajú ideálne prostredie pre sumce, kapre, pstruhy, šťuky, hlavátky, lipne, ale i raky, žaby a korytnačky. V okolí horských potokov sa vyskytuje kunka žltobruchá, salamandra škvrnitá i horská, mlok karpatský, z vtákov trasochvost horský, rybárik riečny, v nižších polohách trasochvost biely, vydra riečna, ondatra pižmová či užovka obojková. Významné a na druhy bohaté sú stojaté vody mŕtvych ramien, jazier a mokradí, kde sa okrem už spomenutých druhov vyskytuje široká paleta hmyzu a naň naviazaného vtáctva.

Okolie vodných tokov poskytuje vhodné podmienky na hniezdenie i väčších druhov vtákov, ako sú lyska čierna, kačica divá i chrapačka, hus divá, volavka, bocian biely a labuť veľká. Ornitologicky cenné sú chránené areály vodných nádrží, kde hniezdia desiatky vtáčích druhov. V teplejších nížinatých oblastiach sa vyskytuje korytnačka močiarna.

Domestifikované zvieratá[upraviť | upraviť zdroj]

V menšej miere v mestách, no najmä na vidieku je obľúbený chov mačiek a psov. Na dedinách je bežný chov sliepok, kačíc, husí, moriek a králikov, menej často sa chovajú ošípané, ovce, hovädzí dobytok, kozy a včely.

Endemické druhy[upraviť | upraviť zdroj]

Na území Slovenska žije 769 živočíšnych druhov, ktoré sú chránené. Vzácne sú endemity, medzi ktoré patria napríklad slizniak fatranský, vretienka, svišť vrchovský tatranský či kamzík vrchovský tatranský. Prísna ochrana sa vzťahuje aj na ohrozené druhy ako je drop veľký, orol skalný, rys ostrovid a zubor lesný.

Ochrana prírody[upraviť | upraviť zdroj]

Reliéf krajiny s množstvom pohorí a zachovalé vzácne územia Karpát viedli k rozsiahlej ochrane prírody Slovenska. Zabezpečuje ju 9 národných parkov a 15 chránených krajinných oblastí, pokrývajúcich 22,8% územia.[17] Najväčší a najstarší národný park je Tatranský s rozlohou 738 km², vyhlásený v roku 1949, medzi CHKO dominujú Štiavnické vrchy s rozlohou 776,3 km² a zvýšenou ochranou od roku 1979. Najstaršie záznamy o ochrane prírody z rokov 1234 a 1250 sa týkajú ochrany zubrov hrivnatých, prvou chránenou lokalitou sa v roku 1876 stala Kvetnica vo Velickej doline a prvenstvo medzi chránenými prírodnými pamiatkami si v roku 1923 zaznamenalo Kamenné more pri Vyhniach. Prvé prírodné rezervácie boli od roku 1895 NPR Ponická dúbrava a NPR Príboj.[18] Celkom je na Slovensku vyhlásených 1082 maloplošných chránených území[19], 382 území európskeho významu[20] a 38 chránených vtáčích území[21]. Celková výmera osobitne chránených území (2. - 5. stupeň ochrany) na Slovensku je 1 144 750,333 ha, čo predstavuje 23,3% územia.

Kategorizácia ochrany prírody[22][upraviť | upraviť zdroj]

Na území Slovenska sa uplatňuje systém 5. stupňov ochrany územia:

Národné parky[upraviť | upraviť zdroj]

Chránené krajinné oblasti[upraviť | upraviť zdroj]

Natura 2000[upraviť | upraviť zdroj]

Ochrana prírodných biotopov, voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín na území Európskej únie sa riadi smernicou o biotopoch. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky vyhlásilo národný zoznam území európskeho významu, ktorý podľa potreby aktualizuje.[23] [24] Tieto územia tvoria spolu s chránenými vtáčími územiami sieť chránených území Natura 2000. Systém lokalít budujú členské štáty únie nezávisle od národných sústav chránených území a v budúcnosti vytvorí súvislú ekologickú sieť chránených území. Sústavu tvorí smernica o vtákoch a smernica o biotopoch a vyčlenené územia sú zahrnuté v Národnom zozname navrhovaných chránených vtáčích území a Národnom zozname navrhovaných území európskeho významu.

Lokality UNESCO[upraviť | upraviť zdroj]

Jaskyňa Domica

Okrem pamiatok kultúrneho charakteru má Slovensko v zozname svetového dedičstva UNESCO zapísaných aj niekoľko cenných lokalít prírodného dedičstva. Patria tu:

Mokrade[upraviť | upraviť zdroj]

Na území Slovenska sa nachádza 14 mokradí medzinárodného významu, ktoré sú zapísané v Rámsarskom zozname. Signatárom dohovoru je Slovenská republika od 2. júla 1990 a od 1. januára 1993 plní úlohy samostatného členského štátu. Poloha krajiny v strede Európy a množstvo zachovalých biosféricky významných lokalít dokazuje aj ich zoznam pri migrácii a rozmnožovaní živočíchov. Centrum mapovania mokradí eviduje 22 medzinárodne, 72 národne, 467 regionálne a 1050 lokálne významných mokradí.[25]

Zoznam lokalít na Slovensku[26] aktuálne obsahuje: Senné rybníky, Parížske močiare, Šúr, Dunajské luhy a Číčovské mŕtve rameno, Latorica, Niva Moravy, Alúvium Rudavy, Mokrade Turca, Poiplie, Mokrade Oravskej kotliny, rieka Orava a jej prítoky, Domica-Baradla, Alúvium Tisy a Jaskyne Demänovskej doliny.

Podnebie[upraviť | upraviť zdroj]

Podnebie[27][upraviť | upraviť zdroj]

Globálne horizontálne žiarenie
Tatranské vrcholy vystupujúce nad hornú hranicu oblakov majú cca 2000 h slnečného svitu

Poloha Slovenska v miernom klimatickom pásme určuje pravidelné striedanie štyroch ročných období. Vzdialenosť od Atlantického oceánu a Stredozemného mora spôsobuje, že podnebie je prechodné medzi oceánskym a kontinentálnym a počasie veľmi premenlivé. Vplyv oceánu sa prejavuje viac v západnej časti územia, kde sa dostáva viac vlhkej oceánskej vzduchovej hmoty, prinášajúcej zrážky a zmierňujúcej teploty. Východnú časť o niečo viac ovplyvňujú na zrážky chudobné vzduchové hmoty kontinentálneho pôvodu, ktoré v letnom období teplotu zvyšujú a v zimnom výrazne znižujú. Predĺžený tvar územia v smere východ – západ tieto rozdiely zvýrazňuje, no vzhľadom na blízkosť okolitých morí (max. vzdialenosť je okolo 680 km) sú prejavy kontinentálnej klímy nevýrazné. Charakteristické sú teplé a pomerne suché letá a chladné, mierne vlhké zimy s priemernými teplotami od 0°C v januári po 21 °C v júli a auguste. Priemerná ročná teplota je od 6 °C na severe (najnižšiu. -3,7 °C má Lomnický štít) po takmer 10,4 °C v okolí Štúrova v Podunajskej nížine a množstvo zrážok je od 500 mm v nížinách po 2000 mm v Tatrách. Množstvo slnečného svitu sa pohybuje od 1052 hodín v okolí Trstenej po 2190 hodín v okolí Hurbanova.

Na počasie tak má výraznejší vplyv členitosť a nadmorská výška jednotlivých regiónov. Vo všeobecnosti sa tak v závislosti od výškovej členitosti, teplotných a zrážkových pomerov územie rozčleňuje na tri klimatické oblasti:

  • teplá klimatická oblasť: je charakteristická najväčším slnečným svitom (viac ako 1500 hodín ročne), najvyššími teplotami (ročný priemer 8 - 11 °C) a najnižšími zrážkami (520 – 750 mm). Patria tu nížiny a nízko položené kotliny s nadmorskou výškou do 400 metrov.
  • mierne teplá klimatická oblasť: je menej slnečná s nižšími teplotnými maximami (ročný priemer je okolo 8 °C), no vyššími zrážkami (600 – 800 mm). Tvoria ju vyššie položené kotliny, vrchoviny a nižšie pohoria s nadmorskou výškou do 800 m.
  • chladná klimatická oblasť: slnečného svitu je tu najmenej (s výnimkou najvyšších polôh) a zrážok najviac (800 – 2000 mm). Táto oblasť pokrýva prakticky všetky vysočiny a hornatiny.

Teploty[upraviť | upraviť zdroj]

Klimatodiagram z Hurbanova
V okolí Zbojníckej chaty spadne priemerne až 2130 mm zrážok ročne.

Dlhodobo je najteplejším mesiacom júl, kedy priemerné teploty dosahujú od 20°C v najteplejších oblastiach, po 4 °C v Tatrách. Teplotné maximum 40,3 °C bolo namerané 20. júla 2007 v Hurbanove, kde bola v roku 2000 zaznamenaná aj najvyššia priemerná ročná teplota s hodnotou 12,1 °C.[28] Počet letných dní (s teplotou nad 25 °C) je v nížinách priemerne okolo 70, tropických s denným maximom nad 30 °C je v najteplejších oblastiach od 15 do 20. V polohách nad 1 500 m n. m. sa letné dni vyskytujú veľmi ojedinele. Najnižšia nameraná teplota na území Slovenska má hodnotu -41 °C a bola zaznamenaná 11. februára 1929 v Pstruši neďaleko Zvolena. Januárový teplotný priemer dosahuje od -1 °C v Podunajskej nížine, po -11 °C v najvyšších vrcholoch Tatier. Priemerný počet mrazových dní sa pohybuje od 70 v Podunajskej nížine, cez 160 v Poprade, až po 280 na Lomnickom štíte. Ľadových dní (kedy teplota nevystúpi nad 0 °C) býva v nížinách v priemere 30 - 40, na vrcholoch Tatier 190 a arktických dní (s teplotou pod -10 °C) je v nížinách len 1,4, no na Lomnickom štíte až 30.

Zrážky[upraviť | upraviť zdroj]

Zrážky sú ovplyvňované členitosťou povrchu krajiny, vďaka čomu sú veľké rozdiely v úhrnoch na pomerne malých územiach. Najnižšie úhrny sa vyskytujú na rovinách Podunajskej nížiny v okolí Galanty (ročný priemer 483 mm), najviac zrážok sa vyskytuje vo vysokých pohoriach, kde ročný úhrn dosahuje až do 2000 mm (Zbojnícka chata vo Vysokých Tatrách s ročným priemerom 2130 mm).[28] Najvyšší denný úhrn zrážok 231,9 mm bol zaznamenaný 13. júla 1957 v Salke, najnižší ročný úhrn 262 mm bol zaznamenaný v roku 2011 v Malých Kosihách. Zrážky v podobe snehu tvoria okolo 20% ročného úhrnu (s rastúcou nadmorskou výškou podiel narastá až do 70% na hrebeňoch Tatier) a snehová pokrývka trvá od 40 dní v Podunajskej nížine po viac ako 200 dní v najvyšších polohách Tatier.

Vodstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Mapka hlavných európskych povodí
Dunaj v Bratislave

Slovensko je svojou polohou pramennou oblasťou riek, ktoré sú prevažne málo vodnaté. Ich prietoky majú snehovo-dažďový režim s maximami v marci a apríli počas topenia snehu a krátkodobo počas letných a jesenných búrok a dlhodobejších dažďov. Odlišný vodný režim má Dunaj, ktorý je najvodnatejší v lete, kedy sa topí ľad a sneh z vyšších polôh Álp. Práve do Dunaja, patriaceho k Čiernomorskému úmoriu, smeruje voda z 96 % územia, prostredníctvom povodia Moravy, Váhu, Hrona a Ipľa. Rieky Slaná, Bodva, Hornád a Bodrog napájajú Dunaj prostredníctvom rieky Tisa. Iba 4 % územia odvodňuje rieka Poprad a prítoky Dunajca cez Vislu do Baltského mora. Veľkou časťou horských hrebeňov severnej hranice tak prechádza hlavné európske rozvodie, na územie Slovenska zasahujúce len v oblasti Spiša. Na územie Slovenska priteká voda zo zahraničia Moravou, Latoricou, Uhom, Čiernou Oravou, Vlárou a niekoľkými menšími prihraničnými potokmi.

Rieky[upraviť | upraviť zdroj]

Váh pri hrade Strečno

Riečna sieť Slovenska meria 49 775 km. Najväčším vodným tokom krajiny je Dunaj s priemerným ročným prietokom 2 025 m³/s., Tisou na hraničnom úseku tečie priemerne 378 m³/s. Obe rieky tvoria štátnu hranicu s Maďarskom (Dunaj 142 km, Tisa 5,6 km), ďalších 140 km tvorí Ipeľ, 19 km Hornád a 13,5 km Roňava.[29] Hraničnými riekami sú tiež Morava (71 km s Rakúskom a 48 km s Českom), Poprad (31 km) a Dunajec (17 km, obe s Poľskom).

Najdlhšia (403 km) a najvodnatejšia (nerátajúc Dunaj a Tisu) (196 m³/s) rieka Váh má zároveň najrozsiahlejšie povodie (19 728 km²) a na svojom toku i najväčší počet vodných stavieb. Vážska kaskáda je tvorená systémom 22 vodných diel, ktoré ročne vyprodukujú okolo 2 000 GWh elektrickej energie. Rozsahom povodia nasleduje riečny systém Bodrogu (7 216,6 km²), Hrona (5 464,5 km²) a Nitry (5 140,6 km²). Z pohľadu dĺžky sú významné tiež rieky Morava (329 km, z toho 114 na Slovensku), Hron (298 km), Ipeľ (232,5 km), Nitra (196,7 km) a Hornád (193 km), najvodnatejšie po Váhu sú Morava (120 m³/s), Bodrog (115 m³/s) a Hron (56 m³/s). Zaujímavý je tok Malého Dunaja (v minulosti hlavné koryto veľtoku), ktorý sa v Bratislave odpája od hlavného toku a vytvára najrozsiahlejší riečny ostrov v Európe, Žitný ostrov (1900 km²). Pri Kolárove sa vlieva do Váhu a spolu s ním pri Komárne v nadmorskej výške 106,5 m n. m. do Dunaja.

Vodné plochy[upraviť | upraviť zdroj]

Velické pleso vo Vysokých Tatrách
Vodná nádrž Liptovská Mara

Prirodzené vodné plochy tvoria popri jazerách najmä plesá, umelo vytvorené sú vodné nádrže a rybníky. Z prirodzených jazier je najväčšia Tajba (bývalé mŕtve rameno Tisy) s rozlohou 27,36 ha (0,27 km²), tatranským plesám dominuje Veľké Hincovo pleso (20,08 ha) a Štrbské pleso (19,76 ha). Tatranské plesá sú ľadovcového pôvodu a na pomerne malom území ich je viac ako 200. Najvyššie položené Baranie pliesko je nestále a nachádza sa v Malej Studenej doline vo výške 2 207 m n. m., o niečo nižšie v rovnakej doline leží v nadmorskej výške 2192 m stále Modré pleso.

Z vodných nádrží dominujú Zdrž Hrušov (46 km², rieka Dunaj), Oravská priehrada (35 km², rieka Orava), Zemplínska šírava (33 km², rieka Laborec), Liptovská Mara (27 km², rieka Váh) a Veľká Domaša (14,22 km², rieka Ondava). Z jazier sú rekreačne významné Zlaté piesky, Slnečné jazerá a Zelená voda, ornitologicky tiež Senianske rybníky. Špecifické postavenie majú vodné diela, tzv. tajchy, budované v banských oblastiach od 16. storočia a jedinečný Turčekovský vodovod, prevádzajúci vodu z povodia Váhu do povodia Hrona. Pozoruhodným dielom je už zmieňovaná Vážska kaskáda, tvorená systémom 22 vodných diel s hydroenergetickým, protizáplavovým, rekreačným a vodohospodárskym účelom.

Podzemné vody[upraviť | upraviť zdroj]

Takmer všetka podzemná voda má zrážkový pôvod a len malá časť pochádza z hlbín zemskej kôry. Zdroje podzemnej vody sú preto ohrozené povrchovým znečistením životného prostredia a z titulu pomalého kolobehu vody sa zvyčajne aj znečistenie prejavuje postupne a s oneskorením. Najväčšou zásobárňou podzemnej (pitnej) vody na území Slovenska je Žitný ostrov, veľké zásoby vykazuje aj Východoslovenská nížina a kotliny. Špecifickým vodným zdrojom sú Artézske studne, nachádzajúce sa napr. v okolí Lučenca.

Podzemná voda sa delí na 3 druhy:

  • krasová voda - nachádza sa v jaskyniach;
  • minerálna voda - minerálmi obohatená voda v prirodzených alebo navŕtaných výveroch;
  • termálna voda - horúca, zväčša aj mineralizovaná voda.
Upravený prameň v Bojniciach

Minerálne vodné pramene (na Slovensku 1470) sa vyskytujú najmä v oblastiach tektonických zlomov a dohasínajúcej sopečnej činnosti. Najvýznamnejšie oblasti výskytu minerálnych vôd sa nachádzajú na Liptove, Spiši, v Turci a na Pohroní.[30] Významné zásoby geotermálnej vody, ktorých je na Slovensku 123, boli objavené v Podunajskej nížine, kde sa vo Veľkom Mederi nachádza aj najhorúcejší zdroj s teplotou 94°C.

Liečivé účinky minerálnych prameňov podnietili vznik kúpeľných miest, ktoré sú najviac zastúpené na strednom Slovensku (Piešťany, Trenčianske Teplice, Turčianske Teplice, Rajecké Teplice, Bojnice, Sliač, Kováčová, Brusno, Lúčky, Bardejovské Kúpele a i.). Voda z mnohých zdrojov sa využíva v termálnych bazénoch a na kúpaliskách k rekreačným účelom (Tatralandia, Galandia, Bešeňová, Rajec, Piešťany, Podhájska, Štúrovo, Kováčová a i.).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b ONDREJKA, K., 2000: Rekordy Slovenska - Príroda. MAPA Slovakia, Bratislava.
  2. Štatistická ročenka o pôdnom fonde v SR k 1. januáru 2014
  3. ČINČURA, Juraj, ed. Encyklopédia Zeme. 1. vyd. Bratislava: Obzor, 1983
  4. LAUKO, V. (2003): Fyzická geografia Slovenskej republiky. Mapa Slovakia, Bratislava.
  5. LUKNIŠ, M. – PLESNÍK, P. (1961): Nížiny, kotliny a pohoria Slovenska. Osveta, Bratislava.
  6. http://www.geology.sk/new/sites/default/files/media/geois/PrehladneMapy/GM_mapa.pdf
  7. MAZÚR, E., LUKNIŠ, M. 1986: Geomorfologické členenie SSR a ČSSR. Časť Slovensko. Slovenská kartografia, Bratislava
  8. Časť prevzatá z článku Slovensko
  9. Kováč, M., Plašianka, D., 2003: Geologická stavba oblasti na styku Alpsko-karpatsko-panónskej sústavy a priľahlých svahov Českého masívu. Univerzita Komenského, Bratislava, 88 s.
  10. Baláž, P., Kúšik, D., 2010: Nerastné suroviny Slovenskej republiky, stav k roku 2009. Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava, 158 s. Dostupné online
  11. ČTK. Pri Hodruši našli nové ložisko zlata, s ťažbou sa má začať budúci rok [online]. spravy.pravda.sk, 29.10.2009, [cit. 2013-12-23]. Dostupné online.
  12. http://www.sss.sk/index.php/rebricky-jaskyn/550-najhlbsie-jaskyne-slovenska-2013
  13. Prírodné bohatstvo Slovenska [online]. TASR, 2008, [cit. 2011-05-27]. Dostupné online.
  14. Flóra na Slovensku
  15. Endemity na slovakiasite.com
  16. Fauna na Slovensku
  17. Chránené územia SR
  18. CHKO Štiavnické vrchy v zozname chránených území
  19. Štátny zoznam osobitne chránených častí prírody SR [online]. SAŽP, 2007. Dostupné online.
  20. Výnos č. 3/2004-5.1 zo 14. júla 2004 [online]. Ministerstva životného prostredia SR. Dostupné online.
  21. Lokality Natura 2000 [online]. Štátna ochrana prírody SR. Dostupné online.
  22. Zákon č. 543/2002 z.z. o ochrane prírody a krajiny
  23. Zoznam území európskeho významu
  24. Doplnok národného zoznamu území európskeho významu
  25. Mokrade na Slovensku
  26. Medzinárodne významné mokrade na Slovensku [online]. ŠOPSR, [cit. 2010-04-08]. Dostupné online.
  27. Farkaš, C. a i., 1997: Geografia, Enigma Nitra, s. 307, ISBN 80-85471-45-0
  28. a b Historické extrémy na shmu.sk
  29. http://www.slovacivz.umb.sk/vzdelavanie/prirodne-vedy/vlastiveda
  30. Minerálne vody na Slovensku

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  • Časť obsahu bola prebraná z iných článkov o Slovensku.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]