Svišť vrchovský

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Svišť vrchovský
Marmota marmota Alpes2.jpg
Stupeň ohrozenia
VyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozenýIUCN stupne ohrozenia
[1]
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Marmota marmota
Linnaeus, 1778
Mapa Marmota marmota.png
Mapa rozšírenia svišťa vrchovského
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku
Svišť vrchovský v charakteristickom biotope.
Svišť vrchovský v Massif des Écrins, Francúzsko
Mláďa svišťa – Vysoké Tatry

Svišť vrchovský[2][3] (iné názvy pozri nižšie; lat. Marmota marmota) je veľký hlodavec z čeľade vevericovité, Európsky endemit.[3] Obýva hornaté oblasti Strednej a Južnej Európy. Žije medzi 800 až 3 200 m n. m. v Alpách, Tatrách, Pyrenejach, Rumunských Západných Karpatoch, Mount Baldou na Baldo Rive del Garda v Taliansku. V Pyrenejach, kde vyhynul už v období štvrtohôr bol úspešne reintrodukovaný v roku 1948 [4]. Výskyt na Slovensku bol doložený na 3 % územia.[3]

Slovenské názvy[upraviť | upraviť zdroj]

  • svišť vrchovský[5] / hvizdák vrchovský[6]
  • staršie: svišť horský[7] / hvizdák horský[8]
  • staršie: svišť hôrny / hvizdák hôrny[9]
  • ľudovo: hvizdák[10][11][12]
  • zastarano: hvizdoš[13][12]
  • zastarano alebo nárečovo: mercuň / mercúň / mercún[6][14][15][12]
  • ostatné zastarané názvy: piskáč, mrmota, bobak/bobák, hvižď, svistak/svisták, popolica/popelica/popelice, svištová myš, murmutír (murmetir[16]), skalná myš, hôr­ny sysel, hôľny suslík, surec, surček, mrmloň.[12][17][18]

Poddruhy[upraviť | upraviť zdroj]

  • svišť vrchovský tatranský/svišť tatranský (Marmota marmota latirostris Kratochvíl, 1961)
  • svišť vrchovský alpský/svišť alpský (Marmota marmota marmota Linnaeus, 1758)

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Svišť vrchovský je so svojou dĺžkou 42 – 84 cm (okrem chvostu, ktorý je dlhý približne 13 – 16 cm) a s hmotnosťou medzi 4 až 8 kg najväčším zástupcom čeľade vevericovité (Sciurudae). Zadné labky merajú 8 – 9,5 cm, ušnica 2,5 – 3,5 cm. Má krátku a širokú hlavu, končatiny s veľmi ostrými pazúrmi a veľmi hustú srsť, ktorá je na chrbte sivohnedá alebo žltohnedá, na bokoch a bruchu svetlejšia a na tvári okolo očí a na temene hnedočierna.

Rozšírenie na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Zo 429 mapovacích kvadrátov DFS sa celkovo vyskytol v 13 (3 % rozlohy Slovenska, do roku 1964 len v 11, 2,6 %) v nadmorských výškach 1500 – 2 350 m n. m. (Vysoké Tatry, existuje pozorovanie z roku 2008 vo výške 2 600 m n. m. na Lomnickom štíte). Obýva Západné, Východné a Nízke Tatry.[3]

Spôsob života[upraviť | upraviť zdroj]

Žije v norách, ktoré vyhrabáva pomocou svojich končatín so silnými pazúrmi, ktoré fungujú podobne ako rýľ. Pomerne hravo si dokáže poradiť aj s veľkým kameňom, ktorý dokáže odstrániť pomocou svojich pevných zubov. Nory sú pre svišťa veľmi dôležité, pretože sa v nich ukrýva pred nepriateľmi, slnkom, ale vychováva v nej aj svoje mláďatá. Koniec svojej nory svišť zvyčajne vystelie senom alebo trávou. Výnimkou nie sú ani tunely, ktoré svišť využíva ako miesto na toaletu. Jednu noru obýva zvyčajne jedna rodina, ale postupom času býva nastávajúcimi generáciami stále zväčšovaná a to až do tej miery, že vznikne obrovský komplex prepletených chodieb a komôr. Svište vrchovské žijú väčšinou v skupinách, tvorených obvykle 5 – 15 členov, pod vedením dominantného páru. Staré samce sú samotári. Ak vyliezajú za potravou, často sa stavajú na zadné končatiny a sledujú možné nebezpečenstvo zo strany predátorov. Ak predátora zbadajú, vydajú výstražné pišťanie[19] a razom zmiznú všetci členovia skupiny vo svojich norách. Votrelca, ktorý vstúpi na ich teritórium, ktoré si značkujú pomocou pachov, upozorňujú najprv tlkotom chvosta do zeme, cvakaním zubov a prskaním.

Potrava[upraviť | upraviť zdroj]

Živia sa takmer všetkými dostupnými rastlinami, zrnom, ale aj hmyzom, pavúkmi alebo červami. Za potravou sa vydávajú prevažne počas rána a neskorého popoludnia, kedy nie je také teplo, ktoré môže vo vyššom štádiu vyústiť aj k ich hladovaniu. Ak je však počasie vhodné, dokážu skonzumovať neuveriteľné množstvo potravy s úmyslom nazhromaždiť si čo najviac podkožného tuku, ktorý im umožňuje prečkáva dlhé hibernačné obdobie.

Rozmnožovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Pária sa na jar, až po hibernácii, čo umožňuje mláďatám vyššiu možnosť prežitia tým, že sa vyhnú zimnému obdobiu. Pohlavnú dospelosť dosahujú vo veku dvoch rokov. Samice koniec svojej nory dôkladne vystelú, najčastejšie trávou, a raz za rok po 33 – 34 dňoch gravidity do nej rodia mláďatá.

V jednej znáške býva približne jedno až sedem mláďat, najčastejšie tri. Všetky mláďatá sa rodia slepé, ale už takmer osrstené; kožušina im začne tmavnúť po niekoľkých dňoch života. Samica mláďatá opúšťa zhruba po dosiahnutí vekovej hranice štyridsiatich dní, keď už sú mláďatá úplne osrstené a pripravené k životu, často v krutých podmienkach. Kožušina získa farbu dospelého jedinca koncom leta a v dvoch rokoch života sú rovnako veľkí ako dospelí. V zajatí sa môže svišť vrchovský dožiť aj 15 – 18 rokov, v prírode max. 15 rokov.

Hibernácia[upraviť | upraviť zdroj]

Ku koncu leta začnú svište aktívne zbierať časti rastlín, trávu a seno, ktoré nosia do svojej nory, kde následne slúžia ako mäkká podstielka vhodná k zimnému spánku čiže hibernácii. Tá začína zhruba okolo októbra. Spolu s príchodom zimy zatesnia vchody do svojich nôr a celá rodina sa veľmi tesne schúli k sebe a upadne do hibernácie, stavu, kedy sa ich srdcová funkcia zníži na menej ako štvrtinu a za minútu sa svišť nadýchne len raz, maximálne trikrát. V tomto procese je veľmi dôležitý podkožný tuk, ktorý si svište celý rok zhromažďovali. Ich telesná teplota klesne takmer rovnako ako teplota vzduchu, hoci ak teplota klesne pod bod mrazu, ich srdcová frekvencia aj dýchanie sa zrýchli. Často sa stáva, že veľa svišťov zimu neprežije, najmä vďaka nedostatku podkožného tuku. Tento prípad sa stáva veľmi často u mladých jedincov, u starších je skôr výnimkou.

Ohrozenie[upraviť | upraviť zdroj]

Aj napriek tomu, že pre svište v súčasnosti neexistuje žiadne významné nebezpečenstvo zániku, predtým bol hojne lovený pre svoje mäso, kožušinu a tuk. Tuk bol po natretí na kožu považovaný za liek proti reumatizmu. V súčasnosti a v budúcnosti ho však bude viac ohrozovať lov na športové účely. To by mohlo do budúcnosti jeho populáciu výrazne oslabiť a presunúť svište do kategórie ohrozených druhov.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. IUCN Red list 2017.1. Prístup 25. júna 2017.
  2. BALÁŽ, Ivan; AMBROS, Michal; TULIS, Filip, et al. Hlodavce a hmyzožravce Slovenska. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, fakulta prírodných vied, 2013. ISBN 978-80-558-0437-8. Kapitola Svišť vrchovský, s. 24 - 25.
  3. a b c d KRIŠTOFÍK, Ján; DANKO, Štefan, et al. Cicavce Slovenska, rozšírenie, bionómia a ochrana. Bratislava : Veda, 2012. Autori druhu Barbara Chovancová, Ján Krištofík, Peter Fenďa, Vladimíra Hanzelová & Marta Špakulová. ISBN 978-80-224-1264-3. Kapitola Svišť vrchovský, s. 52 - 383.
  4. Zeitschrift für Säugetierkunde
  5. LUPTÁK, P. Slovenské mená cicavcov sveta. Bojnice: Zoologická záhrada Bojnice, 2003. ISBN 80-969059-9-6. s. 92
  6. a b mercuň. In: Slovník slovenských nárečí 2 L - P. Bratislava : Veda, 2006. ISBN 80-224-0900-6. S. 152.
  7. BLAHOUT M. 1961: Príspevok k bionómii svišťa horského (Marmota marmota L.) v rezervácii Podbanské v Tatranskom národnom parku. Zborník prác o TANAPe 4: 118-150
  8. ŠTOLLMANN A., 1993: Hvizdák horský. In: Chránené územia Slovenska, 20: 47–48
  9. PISOŇ, Š. Slovník obcí Banskobystrického okresu, 1968, S. 36 [1]
  10. Anonym (preklad: GUTTEKOVÁ, A.). Svet živočíšnej ríše. Dotlač 1. vydania. Martin: Osveta, 1984. s. 463
  11. hvizdák. In: Slovník súčasného slovenského jazyka A–G, H-L, M-N, 2006, 2011, 2015 dostupné online
  12. a b c d MARTINKA, J. Z prírodopisného názvoslovia - Svišť. In: Slovenská reč, roč. 5, 1936-37, č. 7-8 dostupné online S. 210
  13. hvizdoš. In: BUJNÁK, Pavel, ed. Slovenský náučný slovník: Príručná encyklopédia vedomostí v troch dieloch 2. diel E – M. Bratislava, Praha: Litevna, literárne a vedecké nakladateľstvo Vojtech Tilkovský, 1932. s. 154
  14. mercúň. In: Slovník slovenského jazyka, 1959-1968. dostupné online
  15. mercún. In: Česko - německý slovník Fr. Št. Kotta. Ústav pro jazyk český Akademie věd ČR, v. v. i. dostupné online (pôvodne: KOTT, F. Š. Česko-německý slovník zvláště grammaticko-fraseologický (Díl první – sedmý; Dodatky). Praha: František Šimáček, 1878-1893).
  16. miš. In: BERNOLÁK, Anton. Slowár Slowenskí Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí. dostupné online
  17. svisták. In: Historický slovník slovenského jazyka V (R-rab – Š-švrkotať), 2000. dostupné online
  18. bobák. In: Česko - německý slovník Fr. Št. Kotta. Ústav pro jazyk český Akademie věd ČR, v. v. i. dostupné online (pôvodne: KOTT, F. Š. Česko-německý slovník zvláště grammaticko-fraseologický (Díl první – sedmý; Dodatky). Praha: František Šimáček, 1878-1893).
  19. HANZÁK, Jan. Naši savci. Praha : Albatros, 1970. Kapitola Svišť horský, s. 146.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]