Chránená krajinná oblasť Záhorie

Chránená krajinná oblasť Záhorie
Chránená krajinná oblasť
Mokrade pri rieke Morava
Štát	Slovensko
Región	Bratislavský
Okresy	Malacky, Senica, Bratislava IV
Pohorie	Záhorská nížina
Rieka	Morava
Súradnice	48°25′34″S 16°54′12″V
Rozloha	275,22 km² (27 522 ha)
Bióm	mokrade
Vznik	9.11.1988
Správa	Štátna ochrana prírody - Správa CHKO Záhorie
- sídlo správy	Malacky
Kategória IUCN	V. - Chránená krajinná oblasť
Stupeň ochrany	2. stupeň
Poloha v rámci Slovenska
Poloha v rámci Bratislavského kraja
Interaktívna mapa
Webová stránka: chkozahorie.sopsr.sk
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Chránená krajinná oblasť Záhorie je prvá nížinná chránená krajinná oblasť na Slovensku. Nachádza sa v regióne Záhorie na západnom Slovensku. Rozloha chránenej oblasti je 275,22 km² a je rozdelená na dve časti, západnú a severovýchodnú. Západná časť sa začína pri obci Kúty na severe, pozdĺž hranice s Rakúskom pri rieke Morava a končí sa pri meste Stupava na juhu. Severovýchodná časť je ohraničená vojenským obvodom Záhorie na východe a na juhu.

Vďaka pieskovým formáciám, rozľahlým nivným lúkam, riečnym terasám, mokradiam a lesom je táto oblasť významným prírodným bohatstvom ako v smere geologickom, tak aj biologickom. V roku 1988 bola vyhlásená ako prvá nížinná chránená krajinná oblasť na Slovensku.

Lokalita

Rieka Morava medzi Slovenskom a Rakúskom

Chránená krajinná oblasť Záhorie sa nachádza v Záhorskej nížine v najzápadnejšej časti Slovenska. Leží v regióne Záhorie, ktorý svoj názov dostal podľa jeho umiestnenia za Malými Karpatami. Svojou polohou zasahuje do územia dvoch okresov – Malacky a Senica, a spadá pod kataster 21 dedín. CHKO sa delí na 2 samostatné časti – západnú a severovýchodnú.

Západná časť CHKO sa rozprestiera od obce Kúty, pozdĺž rieky Moravy až po juh mesta Stupava. Krajina tu bola modelovaná Moravou, čo spôsobilo vytvorenie širokej riečnej nivy a riečnych terás. Pre výskyt cenných lužných lesov na nive rieky, je táto enkláva známa aj pod názvom lužná časť.

Severovýchodná časť CHKO sa nachádza v severnej časti Borskej nížiny – geomorfologickej oblasti Záhorskej nížiny siahajúcej od Lozorna až po Šajdíkove Humence. Táto časť je známa ako oblasť viatych pieskov so zvlneným reliéfom a pieskovými dunami rôzneho typu s vysadenými borovicovými lesmi.

História

Podstatné regulácie územia pre lepšie využite krajiny sa týkali práve rieky Moravy. Aj keď prvé úpravy začali už koncom 18. storočia, generálny projekt o zmene rieky pochádza až z roku 1935. Cieľom projektu bolo napriamenie toku a vybudovanie protipovodňových hrádzí pre obmedzenie ukladania sedimentov a zlepšenia splavovania rieky, využiteľnosti územia a podporenia poľnohospodárskej veľkovýroby. Technické úpravy boli výrazným zásahom do prírodnej oblasti. Rieka bola skrátená z pôvodných 97 na 75 km, čím bolo stratených približne 20 km vodného biotopu. Zásahy do krajiny mali spočiatku priaznivé dôsledky pre poľnohospodárstvo, no neskôr (približne koncom 20. storočia) sa karta obrátila. Rýchlejšie odtekanie vody z územia pre vybudovanie odvodňujúcich kanálov v kombinácií s klimatickými zmenami prinieslo na územie dlhodobé sucho.

K zachovaniu krajiny a prírodnej oblasti prispela aj prítomnosť železnej opony. V roku 1951 boli zastavené všetky regulácie a prístup do oblasti bol zamedzený, čo prinieslo priaznivé podmienky pre výskyt niektorých chránených druhov (ako je napríklad Hvizdák veľký), ale aj pre regeneráciu prírody.

Severovýchodná časť bola naopak najviac poznačená počas glaciálneho obdobia, kedy prevládali mrazivé vetry, ktoré sem navievali piesky z riečnych terás a z riečnej nivy Moravy. Vzniknuté duny sa pomaly, takmer nepatrne, posúvali krajinou. Tieto duny mohli mať prevýšenie miestami až 20 metrov, a často spôsobovali nemalé škody. S riešením problému prišla Mária Terézia, ktorá tu za svojej vlády dala vysadiť borovicové lesy. Tie dodnes plnia ochranársku funkciu a obmedzujú posun pieskových dún a presypov.

Územie bolo v roku 1988 vyhlásené za prvú nížinnú chránenú krajinnú oblasť na Slovensku s platnosťou od 1. januára 1989.

Prírodné pomery

CHKO Záhorie ma vďaka svojmu rozmanitému povrchu veľmi pestré zastúpenie druhov rastlín aj živočíchov. Veľkej diverzite tiež napomáha klíma a vegetačné podmienky v kombinácií s povrchovou rôznorodosťou.

Geológia a geomorfológia

Najväčšia časť Záhoria patrí do Záhorskej nížiny, ktorá je súčasťou Viedenskej kotliny. Tá sa v perióde neogénu (mladšie treťohory) formovala ako predoblúková panva Západných Karpát so základom starších sedimentov bradlového a flyšového pásma. Neskôr vytvorila depresiu ktorej výplň tvorili najmä morské sedimenty mladšieho neogénu – zlepence, pieskovce, ílovce, piesky, bridlice, vápence alebo lignit. Pre jej zlomovú štruktúru sa jej usadeniny stali vhodnou „pascou“ pre ropu. Samotné vnútro nížiny bolo formované riekou Moravou, ktorá pretekaním cez terén vytvorila rozsiahly systém riečnych terás, na ktoré sa postupne začali ukladať pieskové nánosy z rieky. Suchozemský reliéf Viedenskej kotliny aj Záhorskej nížiny sa začal vyvíjať až koncom neogénu a pokračuje dodnes.

Z hľadiska geologického vývoja rozdeľujeme nížinu na 2 časti: Borskú nížinu a Chvojnickú pahorkatinu.Centrálnu časť Borskej nížiny tvorí územie viatych pieskov (Bor), ktoré sem boli navievané západnými a severozápadnými vetrami v období glaciálu z nív riek Moravy a Rudavy. Vzniknuté piesočné duny s medzidunovými bezodtokovými zníženinami tak vytvorili nízkopahorkatinný reliéf. Súčasťou nížiny  sú aj Myjavská a Dolnomoravská niva, ktoré sú tvorené štrkopieskovými nánosmi.

Chvojnická pahorkatina s jej veľmi členitým reliéfom sa rozdeľuje na ďalšie 3 časti: Skalický hájik, Unínska pahorkatina a Senická pahorkatina. Z pedologického hľadiska je povrch tohto územia od poslednej doby ľadovej pokrytý sprašou a sprašovými hlinami naviatymi sem západnými vetrami. V centrálnej časti pahorkatiny sa nachádza riekami formovaný reliéf s názvom Zámčisko a smerom na východ od Záhorskej nížiny ležia Malé Karpaty. Geologicky sa ich severná časť oddeľuje od zvyšnej časti pohoria, z dôvodu výskytu druhohorných vápencov a dolomitov, na rozdiel od zbytku pohoria, kde prevládajú kryštalické horniny.

Hydrológia

Vodné plochy v CHKO Záhorie tvoria 4% jej rozlohy. Na území CHKO pretekajú 3 rieky: Morava, Rudava a Myjava. V minulosti mala Morava stočenie viac východne, no počas kvartéru ju piesky vytlačili na západ. Záhorská nížina má nízku riečnu sieť, čo je zapríčinené práve pieskami, ktoré vytlačili Moravu a vytvorili bariéru aj pre potoky, ktoré stekali z Malých Karpát. Tie sa nazhromaždili pod svahmi a tam tečú ďalej na juh kde prekrižujú Moravu. Ostatné nížinné vodné toky tohto územia sú kanalizované, až na výnimku ústia Rudavy, ktoré je renaturalizované.

Prehradením ramien rieky Morava vzniklo množstvo odrezaných ramien a riečnych jazier, ako je napríklad viacramenné riečne Devínske jazero. Táto oblasť, charakterizovaná výstavbou hrádze, nám priniesla umelo vytvorenú vodnú nádrž. Pravidelné zaplavovanie lokality, predovšetkým pri vylievaní Moravy, iniciuje "fenomén riečneho jazera", ktorý slúži ako prirodzená protipovodňová ochrana pre širšie zadržiavaním povodňových vôd. V rámci tohto zaplavovania sa taktiež vytvárajú špecifické pôdno-ekologické podmienky, ktoré podporujú vývoj a udržiavanie rozsiahlych lužných lesov a aluviálnych lúk.

Nakoľko je povodie rieky Moravy hojne poľnohospodársky využívané, je rieka na stupnici znečistenia na úrovni 4. Toto znečistenie veľmi negatívne ovplyvňuje tunajšie ekosystémy a krajinu. Naopak, na rozdiel od nedostatku povrchovej vody, CHKO Záhorie disponuje dostatkom podzemných vôd, ktoré sú nosnou zásobárňou lesných ekosystémov. Táto voda sa nazhromaždila práve pod priepustnými vrstvami naviatych pieskov. V posledných 20 rokoch je však pozorovaný pokles hladiny podzemnej vody, pričom na niektorých miestach dosahuje až 150 až 200 cm.

Flóra

Územie Záhoria bolo pôvodne prevažne zalesnenou krajinou s občasnými vodnými tokmi a rašeliniskami. Dnes lesy Záhorskej nížiny predstavujú najväčší komplex nížinných lesov na Slovensku, z ktorého približne 20% sa nachádza práve na území CHKO Záhorie. Lesy pod územnou správou CHKO rozdeľujeme podľa lokality a drevinového zloženia.

Mokraď v CHKO Záhorie

Západnú časť pri rieka Morava tvoria vzácne lužné lesy. Tento druh lesa pokrýva najmä oblasti s veľkou zásobou podzemnej vody a zároveň prítomnosťou prúdiacich tokov. Toky rieky sem splavujú veľkú zásobu živín, čo má významný dopad na rýchly rozvoj vegetácie a produkciu biomasy. Mäkké lužné lesy tvoria väčšinou len tenké pásy popri veľkých riekach, keďže ich existencia vyžaduje vysokú hladinu podzemnej vody a pravidelné záplavy. Najčastejšími zástupcami sú vŕba biela (Salix alba), vŕba krehká (Salix fragilis), topoľ biely (Populus alba), topoľ čierny (Populus nigra) a topoľ sivý (Populus xcanescens). Tvrdé lužné lesy naopak pokrývajú suchšie oblasti riečnych terás a nív. Obmedzujúcim faktorom je kolísajúca úroveň podzemnej vody. Hlavnými zástupcami tunajších drevín sú brest hrabolistý (Ulmus minor), brest väzový (Ulmus laevis), jaseň úzkolistý (Fraxinus angustifolia), dub letný (Quercus robur), čremcha obyčajná (Padus avium) a javor poľný (Acer campestre).

Plochý, ale zato členitý terén západnej časti sa odráža na veľkých komplexoch vlhkých kvetnatých lúk. Patria medzi najvzácnejšie krajinné prvky CHKO a predstavujú typický príklad priaznivej spolupráce prírody a človeka. O niekoľko centimetrov znížený terén zase vytvára ideálny priestor pre močiarnu vegetáciu. V oboch prípadoch sa na reliéfe vyskytujú vzácne aj ohrozené druhy ako napríklad drobuľka bezkoreňová (Wolffia arrhiza, VU, §), ktorá sa vyskytuje v tomto území len na jednom mieste.

Borovicový les v severovýchodnej časti CHKO Záhorie

Na severovýchodnom území Záhoria dnes prevažujú borovicové lesy. Pred trvalým osídlením človeka boli na piesočných akumuláciách len riedke porasty borovice zmiešané s porastami dubu, brezy a lipy, pričom borovice dominovali pieskové návaly, zatiaľ čo vegetácia dubu, brezy a lipy sa nachádzala skôr v medzidunových zníženinách. Neskôr sa tu však vo veľkom začali vysádzať ekonomicky atraktívnejšie borovice, ktoré vďaka svojej vysokej tolerancii na životné podmienky postupne prebrali dominantné zastúpenie. V nive rieky Morava sa nachádza ešte stále pohyblivá piesková duna „Borová“, ktorá sa počas záplav ukazuje ako malý ostrov porastený zakrpatenými borovicami. Keďže sa na tomto území objavujú prevažne viate piesky tvoriace veľmi ľahký, nestabilný a kyslý reliéf, vyznačuje sa táto oblasť veľmi vzácnymi rastlinnými spoločenstvami, ktoré sú špeciálne prispôsobené týmto podmienkam. Jedná sa o druhy s plytkými koreňmi a nízkym vzrastom, alebo naopak s hlbokým koreňom pre lepšiu dostupnosť podzemnej vody. Ich výskyt je obmedzený takmer výlučne na Záhorie, vďaka čomu sa Záhorie botanicky radí medzi unikátne územia.

Kvôli vplyvom ľudskej činnosti bola väčšina pôvodných lesov takmer zničená, ale v 16.-17. storočí boli lesy znovu obnovené. K pôvodným porastom majú najbližšie zmiešané borovicovo-dubové lesy s porastom tráv a bylín. Pôvodný prirodzený charakter lesov takisto ničí dlhoročné vysádzanie borovíc, pod ktorými vzniká podrast suchomilných machov a tráv.

Fauna

V súčasnosti je CHKO Záhorie útočiskom pre niekoľko kriticky ohrozených druhov mäkkýšov, pavúkov a vážok patriacich do Červeného zoznamu Slovenskej republiky.

Veľmi hojne sú tu zastúpené rôzne druhy motýľov a chrobákov. Z radov motýľov sú okrem ohrozených druhov významné aj tie, pre ktoré je Slovensko posledným útočiskom. Medzi tieto druhy patria napríklad modráčik čiernoškvrnný (Maculinea arion) a očkáne. Vyskytujú sa tu aj druhy viazané na pieskový reliéf a rašeliniská.

Zo zastúpenia chrobákov tu nájdeme najčastejšie fúzače, vrzúne alebo chrústy. Prieskumy potvrdili aj výskyt chrobákov bežne sa vyskytujúcich vo vyšších polohách, alebo dokonca výskyt nových druhov zatiaľ nenájdených nikde na Slovensku.

Ekosystém rieky Moravy bol poznačený pôvodnými povodňami a malou rýchlosťou prúdenia. Vďaka týmto faktorom sa tu hojne vyskytol druh pleskáča vysokého. Dnes je hlavný tok Moravy odkázaný na dotáciu juvenilov z bočných prítokov rieky, pre nízke prietoky a častému odrybovaniu. Ekosystém bol preto veľmi nevyvážený s extrémnou dominanciou prispôsobivých druhov rýb ako je už spomínaný pleskáč alebo belička európska (Alburnus alburnus). Stále sa tu však vyskytujú aj takmer vyhubené druhy ako je mihuľa ukrajinská (Eudontomyzon mariae, §), nosáľ sťahovavý (Vimba vimba), blatniak európsky (Umbra krameri, §) alebo mieň sladkovodný (Lota lota).

Dalo by sa povedať, že územie Záhoria je pre obojživelníky rajom. Vyskytujú sa tu totiž obrovské množstvá rosničiek, kuniek a skokanov. Ideálne prostredie pre ich rozmnožovanie vytvárajú práve močiare medzidunových depresií, či samotná rieka Morava. Spomenúť treba aj vyskytujúce sa mloky, ktoré sú chránené medzinárodnými dohovormi.

Pre vtáčie druhy plní územie CHKO úlohu nie len hniezdiska, ale aj odpočinkového miesta, migračnej trasy a zimoviska. K vyhláseniu Medzinárodnej vtáčej oblasti na tomto území prispeli volavky, bociany čierne (Ciconia nigra, §) a bociany biele (C. ciconia, §) (typické pre oblasť Záhoria), orliak morský (Haliaeetus albicilla, §) alebo kaňa popolavá (Circus pygargus, §). Veľká časť populácie je tu však stále narúšaná činnosťou človeka. Z tohto dôvodu je žiaľ čím ďalej tým viac bežné, že vtáky migrujú skôr alebo dokonca nezahniezdia vôbec.

V prípade cicavcov je rozsiahli výskyt a rôznorodosť obmedzená izolovanosťou chránených území a nadmernou antropogénnou činnosťou. Veľmi ojedinele je nahlásený výskyt veľkých šeliem ako je rys ostrovid a prítomnosť pôvodných druhov stále klesá. Stále sa tu však bežne nájdu zástupcovia jeleňa, muflónej zveri, piskora, či iných malých hlodavcov. Bohato zastúpené sú druhy netopierov, čo dôvodom je prítomnosť veľkého množstva hmyzu v Borskej nížine. Ochranárov potrápilo aj premnoženie bobra vodného (Castor fiber, §), ktorý trvalo osídľuje územie CHKO Záhorie od roku 1976.

Ochrana prírody a management

Časti CHKO Záhorie s najzachovalejšou prírodou a ekosystémami boli vyhlásené ako maloplošné chránené územia (MCHÚ). Ide o územia s pôvodnými alebo minimálne antropogénne ovplyvnenými ekosystémami. Celkovo sa ich na území CHKO nachádza 10, ktoré dávajú dokopy výmeru 1260,23 ha. Stupne ochrany prírody v týchto maloplošných územiach sa pohybujú na číslach 2 – 5 (5. stupeň ochrany je najvyšší) s konkrétnou územnou právnou ochranou pre každé územie. MCHÚ sú vždy v teréne vyznačené tabuľami so štátnym znakom Slovenskej republiky a názvom kategórie chráneného územia.

Zmyslom vyhlásenia MCHÚ je zachovanie biotopov, ktoré sú typické alebo vzácne pre konkrétne chránené územie. V minulosti boli hojnejšie zastúpené, no kvôli zásahom človeka sú dnes väčšinou izolované. Podľa zachovalosti a predmetu ochrany sa buď ponechajú bez zásahu alebo sú vykonávané potrebné opatrenia ako je napríklad odstraňovanie invazívnych druhov alebo pravidelné kosenie pri lúčnych ekosystémoch s následnou pastvou, či zberom sena. Všetky pravidlá pre zachovanie MCHÚ sú detailne spísané v dokumente „Program starostlivosti o chránené územie“, špecifickom pre každé územie.

V územnej pôsobnosti CHKO Záhorie je vyhlásených 61 území európskeho významu a jedno chránené vtáčie územie Záhorské Pomoravie.

Takisto sa tu nachádzajú Ramsarské lokality vyhlásené a základe Ramsarského dovohoru o mokradiach (1971). Ramsarská lokalita Nivy Moravy ako jedna z posledných lokalít v Európe s vysokou biodiverzitou vďaka tradičnému spôsobu obhospodarovania krajiny, a Ramsarská lokalita Alúvium Rudavy. Táto lokalita má mimoriadny význam pre reprodukciu a migráciu rýb, obojživelníkov, vtákov a rôznych vodných bezstavovcov, ale aj pre zimovanie niektorých vtáčích druhov.

CHKO Záhorie čelí v súčasnosti niekoľkým environmentálnym problémom. Patrí medzi vyhadzovanie a nelegálne skládkovanie komunálneho odpadu na chránenom území alebo nelegálne stavanie rybárskych búd pri rieke Morava. Spolu s intenzívnou premávkou patria medzi problémy, ktoré narúšajú živočíchy počas lovu, odpočinku alebo hniezdení. Okrem toho sa týmito aktivitami ohrozuje prírodná rovnováha, degradujú sa biotopy a napomáha sa šíreniu invazívnych druhov. Ďalším z veľkých problémov je masový úhyn pri migrácií obojživelníkov na cestných komunikáciách. Z tohto dôvodu pracovníci CHKO Záhorie a CHKO Malé Karpaty vybudovali zábrany na niektorých úsekoch ciest, ktoré obojživelníky nedokážu prekonať. Následne ich ochranári pri zábranách zozbierajú a prenesú do mokrade.

V minulosti bolo závažným omylom dlhodobé odvodňovanie územia, čo vyvolalo problémy s následným vysúšaním biotopov a migráciou živočíchov. Pre pokus o nápravu bolo CHKO Záhorie zapojené do viacerých projektov na revitalizáciu niektorých úsekov Moravy a Rudavy. Jedným z nich je napríklad aj IP LIFE NATURA 2000. V rámci projektu bolo odstránené brehové kamenné opevnenie pre zlepšenie dynamiky rieky a vytvorenie kolmých brehov dôležitých pre hniezdenie významných druhov vtákov.

Stávajúcou problematikou je prítomnosť odvodňovacích kanálov v lokalite pieskových dún. Pôvodne sa zrážková držala v medzidunovom priestore a pomaly sa filtrovala cez piesok ako veľmi studená voda vhodná pre vzácne biotopy a druhy zachované z glaciálneho obdobia. Odvodňovacie kanály narúšajúce tento proces sa preto začali likvidovať v snahe udržať vodu čo najdlhšie v medzidunovom priestore.

Turizmus

Pri návšteve chránenej krajinnej oblasti Záhorie je možné vydať sa početnými vyznačenými turistickými cestičkami s náučnými tabuľami alebo na bicykli po ľahko prístupných vyznačených cyklotrasách. Nachádza sa tu aj časť medzinárodnej cyklotrasy železnej opony pozdĺž rieky Moravy, takzvaná „Iron curtain trail“. Peši alebo bicyklom sa dá ľahko dostať aj ku hraničnému bodu Slovenskej, Českej a Rakúskej republiky (alebo Trojštátiu) na sútoku riek Dyje a Moravy, kde je umiestnená jedna zo sôch Kristkovej podyjskej glyptotéky.

Externé odkazy

• Chránená krajinná oblasť Záhorie
• Správa CHKO Záhorie