Vretenica severná

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Vretenica severná
Viperaberus1.jpg
Stupeň ohrozenia
Vyhynutý Vyhynutý Vyhynutý vo voľnej prírode Kriticky ohrozený Ohrozený Zraniteľný Takmer ohrozený Ohrozený Najmenej ohrozený Najmenej ohrozenýIUCN stupne ohrozenia
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Vipera berus
Linné, 1758
Synonymá
vretenica obyčajná
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Vretenica severná alebo vretenica obyčajná (Vipera berus) je najsevernejšie žijúci had známy pre svoju extrémnu odolnosť voči chladnému počasiu.

Rozšírenie a spôsob života[upraviť | upraviť zdroj]

Je najrozšírenejším hadom sveta, jej areál siaha od Anglicka až po Sachalin, od Stredomoria až za severný polárny kruh. Je jediným jedovatým hadom prirodzene sa vyskytujúcom na území Slovenska. Obýva nadmorskú výšku od 300 do 2 000 m n. m. Obľubuje vlhké biotopy ako rašeliniská, lúky, okraje lesov a polí. Vyhýba sa ľudským obydliam, nížinám a suchým biotopom. Na suchých miestach sa môže vyhrievať počas chladných období a počas párenia.[1] Pária sa od apríla do mája. Po 4 až 6 mesiacoch rodia 4 až 18 mláďat. Sú nepravo živorodé.[2]

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Dve sfarbenia v ZOO. Čierny melanistický jedinec.

Pri tomto druhu sa vyskytuje sexuálny dimorfizmus. Vretenica je relatívne malý had (výnimočne môže narásť do 100 cm[2]), dospelé samice dorastajú do dĺžky až 70 cm, samce sú maximálne 60cm. Telo je mierne zavalité, hlava je vajcovitá, zhora sploštená s tupou špičkou. Všeobecne opisovanú „trojuholníkovú“ hlavu má pri podráždení. Dožiť sa môžu tak 20 – 25 rokov. Najzvyčajnejšie sfarbenie je sivé až modrosivé (samce) a hnedé až červenkasté (samice) s výraznou kľukatou čiarou na chrbte (čierna čiara samce, tmavohnedá samice). Lokálne býva až 50 % populácie melanistická.[1] Existuje ale množstvo viac-menej vzácnych farebných variantov, niektoré z nich vôbec žiadnu čiaru nemajú. Spoľahlivý znak, ktorým sa vretenica vo všeobecnosti odlišuje od ostatných slovenských hadov, je štrbinovitá zrenica (všetky užovky na území Slovenska majú zorničky okrúhle).

Pri druhu vretenica rozlišujeme 3, respektíve 2 poddruhy. Ide o vretenicu severnú (Vipera berus berus), vretenicu severnú bosniansku (Vipera berus bosniensis) a nakoniec o vretenicu /severnú/ sachalinskú (Vipera /berus/ sachalinensis), pri ktorej zatiaľ nedošlo ku zhode, či ide o poddruh vretenice obyčajnej alebo o samostatný druh.

Ich potravou sú najmä drobné hlodavce, obojživelníky, jašterice, poprípade mladé vtáky a vtáčie vajcia.

Jed[upraviť | upraviť zdroj]

Jed vretenice severnej je zložením a účinkom podobný jedu štrkáčov a je pre človeka vysoko toxický. Hoci väčšina vreteníc nemá dostatok jedu na to, aby mohli výrazne ublížiť dospelému a zdravému človeku, boli zaznamenané prípady, kedy mali samice vreteníc dostatok jedu aj na usmrtenie človeka. Po chemickej stránke pozostáva zo zmesí peptidov, polypeptidov, proteínov, proteínových toxínov a ďalších zložiek.

Prvá pomoc pri uhryznutí[upraviť | upraviť zdroj]

Uhryznutie je charakteristické dvoma bodkami vzdialenými od seba približne 1 cm. Nie každé uhryznutie vretenicou končí zanesením jedu do rany, ale ak k nemu príde, jeho príznaky sú opuch, bolesti hlavy, nevoľnosť, zvracanie, zrýchlený dych, pokles krvného tlaku, až po bezvedomie. K uhryznutému je nutné bezodkladne privolať odbornú lekársku pomoc a do jej príchodu umiestniť postihnutého do stabilizovanej polohy. Je dôležité vyhnúť sa fyzickej aktivite, ktorá by viedla k zaťaženiu obehovej sústavy.

Uhryznutú končatinu možno podložiť a zľahka zafixovať dlahou a bandážou a ranu zľahka očistiť, pričom sa treba vyhnúť tlaku na postihnuté miesto. Je nežiaduce snažiť sa jed dostať z rany svojpomocne, napríklad vytláčaním, vysávaním, vypaľovaním, prikladaním ľadu, nepoužívať škrtidlá, lieky proti bolesti, kávu a alkohol.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b KOLEKTÍV AUTOROV. Grzimek’s Animal Life Encyclopedia, Second Edition, Volume 7: Reptiles. [s.l.] : Gale, 2003. ISBN 0-7876-5783-2.
  2. a b ZWACH, Ivan. Naši obojživelníci a plazi. Praha : SZN, 1990. ISBN 80-209-0053-5. s. 135

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Galéria hadov (po česky)