Dolomit (hornina)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Dolomit
usadené horniny
Dolomit
Vrchno triasový dolomit, chočského príkrovu, s dobre viditeľnou charakteristickou štiepateľnosťou, pieskovňa Dolinka pri Hradišti pod Vrátnom, Záhorie
Hlavné minerály dolomit
Akcesórie kalcit, aragonit
Textúra zrnitá
Farba (y) sivá
Pozri aj portál Vedy o Zemi

Dolomit je hornina sedimentárneho pôvodu, zložená v prevažnej miere z minerálu rovnakého mena. Vzniká buď usadzovaním CaMg(CO3)2 v hypersalinnom vodnom prostredí, alebo častejšie dolomitizáciou usadených vápencov.

Prechod medzi dolomitom a vápencom nie je ostrý, vzniká tzv. dolomitický vápenec – hornina zložená z dolomitu a prevládajúceho vápenca. Dolomit preto často obsahuje prímesy kalcitu, alebo vložky vápencov, v menšej miere aj kremeňa či ílovitých minerálov. Z pohľadu priemyselného využitia sa za dolomit považujú iba horniny obsahujúce 90 % až 100 % CaMg(CO3)2 a len 0 - 10 % CaCO3. Z geochemického hľadiska obsahuje 19,6 - 21,7 % Mg.

Vlastnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dolomit (minerál)

Vzhľadom sa podobá na vápenec, je jemnozrnný až celistvý, najčastejšie žltkastej alebo sivej až bielej farby. Možno ho odlíšiť tým, že celistvý s HCl za bežných teplôt nešumí (nereaguje, dolomitový prášok však s HCl šumí). Vyznačuje sa charakteristickým ostrohranným, často zjavne rombickým (kosoštvorcovým) rozpadom.

Vznik dolomitov[upraviť | upraviť zdroj]

Dolomity môžu vznikať buď primárne, teda vyzrážaním z nasýtených soľných roztokov, alebo sekundárne premenou najmä vápencov - tzv. dolomitizáciou. Čo je proces, vyznačujúci sa obohacovaním sedimentu o dolomit. Vápencové horniny sú postupne premenené na dolomitický vápenec, vápnitý dolomit až nakoniec rovnorodú horninu dolomit. Primárne dolomity, ktoré vznikli vyzrážaním z roztokov sú výrazne jemnozrnné v porovnaní so sekundárnym dolomitom, ktorý vznikol diagenetickou dolomitizáciou[1].

Na vysvetlenie dolomitizácie nepanuje medzi odborníkmi jednotný názor. Všeobecne však možno povedať, že ho podporuje vysoká salinita prostredia, vyššie (zásadité, vyššie než 8,3[1]) pH a teplota prostredia. Proces rovnako podporuje aj prítomnosť organických zvyškov s vyšším obsahom horčíka.

Najčastejšie preto k takýmto procesom dochádza v plytkých panvách, kde asociujú s ložiskami evaporitov. K dolomitizácii dochádza v príbrežnej oblasti ovplyvnenej prílivom, tu je vsakovaná alebo prílivom prinášaná voda obohacovaná o ióny horčíka a pri spätnom presakovaní a prúdení tak obohacuje už existujúce sedimenty v tzv. infiltračno-refluxnom systéme[2].

Dolomit z oblasti Pružiny, Strážovské vrchy

K neskorodiagenetickej dolomitizácii môže dochádzať aj vplyvom obohatenia roztokov o Mg2+ pochádzajúceho zo štruktúry rôznych minerálov (napr. uvoľnenie zo smektitu po premene na illit) alebo zo schránok organizmov, ktoré sú bohatšie na Mg. Nadbytok horčíka môže tiež vzniknúť spotrebovaním iónov Ca2+, napríklad po vyzrážaní sulfátov alebo kalcitu. Rozsiahlu diagenetickú dolomitizáciu tiež môžu spôsobovať morské prúdy obohatené o horčík, ktoré obmývajú podmorské karbonátové plošiny[2].

Využitie[upraviť | upraviť zdroj]

Používajú sa ako žiaruvzdorný materiál v metalurgii ako žiaruvzdorný materiál na ochranu stien vysokých pecí, ako aj v ďalších odvetviach chemického priemyslu. Čisté dolomity sú vhodnou surovinou na výrobu kovového horčíka. V minulosti sa používal na výrobu brizolitu.

Výskyt dolomitových hornín[upraviť | upraviť zdroj]

Rozšírenie dolomitov v geologických obdobiach nebolo rovnomerné. Najviac ich vzniklo v starších prvohorách a neskôr na rozhraní jury a kriedy. V dnešnej dobe dochádza k vzniku dolomitických sedimentov hlavne v okolí Bahám, Floridy a Arabského mora,[2] študované boli tiež v Balchašskom jazere[1].

Vo svete[upraviť | upraviť zdroj]

Horizontálne zvrstvené dolomity skupiny Sella v Dolomitoch

Známe je pohorie Dolomity v južných Alpách, tvorené najmä strednotriasovými dolomitmi, ktoré sa ukladali v šelfových oblastiach mora Tethys.

Slovensko[upraviť | upraviť zdroj]

Na Slovensku sa rovnako ako v celej tethýde súvrstvia obsahujúce dolomity usadzovali najmä v strednom triase, no vyskytujú sa aj v ďalších obdobiach. Veľké súbory dolomitických hornín (ramsauský a hauptdolomit) tvoria rozsiahle oblasti chočského príkrovu. Medzi najznámejšie z nich patrí vrchol Veľkého Choča, Šípu a Rozsutca. Nachádzajú sa aj na západných svahoch Veľkej Fatry, v Nízkych Tatrách, Strážovských vrchoch, Malej Fatre ako aj v ďalších pohoriach. Najvýznamnejšie ložisko sa nachádza blízko Malých Krštenian v Strážovských vrchoch[3]. Na južnom Slovensku vo vrstvách karbónu prechádzajú dolomity hydrotermálne metasomatického pôvodu až do magnezitov[1]. Slovensko patrilo celosvetovo ku krajinám s najväčším objemom ťažby dolomitu, začiatkom 90. rokov dosiahol objem ťažby až 11 miliónov ton. Dnes sa ročne vyťaží okolo 1,3 až 2,1 milióna ton[3].

Na báze muráňskeho, drienockého, silického, chočského aj krížňanského príkrovu sa nachádzajú dedolomitizované tektonické brekcie, označované ako rauwaky, ktoré boli najčastejšie súčasťou súvrstvia verfénskych bridlíc alebo karpatského keupru. Tieto horniny tvorili plochu odlepenia tenkokôrových príkrovov[4].

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d Petránek, J., 1963. Usazené horniny. Nakladatelství Československé akademie vĕd, Praha, 687 s.
  2. a b c Vozárová, A., 2000. Petrografia sedimentárnych hornín. Univerzita Komenského, Bratislava, 170 s.
  3. a b Rojkovič, I., Lintnerová, O., Uhlík, P., Kraus, I., 2006. Nerastné suroviny. Univerzita Komenského, Bratislava, 179 s.
  4. Milovský, R., Plašienka, D., Soták, J., 1999, Rahuwackes - A key to understanding of the superficial thrusting mechanism: Case study from the Muráň nappe. Geologica Carpathica Special Issues, Vol. 50, october 1999, s. 157- 158

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]