Brekcia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Brekcia
Zmiešaná klasifikácia
Brekcia
Bazaltová brekcia z ostrova La Palma (Kanárske ostrovy).
Hlavné minerály Nie sú
(podľa materskej horniny)
Textúra Klastická, ostrohranná
Farba (y) Rôzna
(podľa materskej horniny)
Pozri aj portál Vedy o Zemi

Brekcia (z lat. breccia - sutina) je agregát[1] hornín skladajúci sa z izolovaných úlomkov väčších ako 2 mm (prípadne 1 mm či 5 mm podľa rôznych klasifikácií)[2] zväčša ostrohranného tvaru, spevnených tmelom. Označenie brekcia je pre svoju nepresnosť mnohými odborníkmi nepoužívané, prípadne sú ním označované špecifické kategórie sedimentov. Označenie brekcia je viac vhodné pre pomenovanie hruboklastických hornín, ktoré však nemajú sedimentárny pôvod. Sedimentárne brekcie možno považovať za špecifický prípad zlepencov alebo štrku.

Termín brekcia zaviedol v roku 1776 švédsky mineralóg Johan Jacob Ferber[3].

Vznik a genetické rozdelenie[upraviť | upraviť zdroj]

Proces vzniku brekcií je rôznorodý a medzi odborníkmi ani nepanuje jednotný názor pre ich odlíšenie od zlepencov, ktorých klasty sú rovnako veľké, no sú viac oblé. Všeobecne sa rozlišujú sedimentárne brekcie, tiež nazývané intraformačné zlepence, ktoré je lepšie označovať ako ostrohranné zlepence. Tieto vznikajú mechanickým rozrušovaním podobne ako klastické usadené horniny. Niektorí uvádzajú, že brekcie majú aspoň polovicu klastov so sféricitou 0,2[4].

Nesedimentárne brekcie[upraviť | upraviť zdroj]

  • V dôsledku tektonických procesov pri drvení a kataklstickom rozotieraniu hornín napr. pozdĺž zlomov alebo pri vrásnení vznikajú kataklastické či tektonické brekcie. Často vznikajú vo veľkých hĺbkach procesom hydraulickej frakturácie, kedy horninu roztrhá tlak pórových fluíd, (väčšinou vody ktorá sa nachádza v jej póroch). Rozlámané klasty aj ich tmel je tvorený hlavne horninami, ktoré boli pri tektonických pohyboch deformované. Spojivom býva často materiál natoľko rozdrvený, že jeho častice sú veľmi malé a tvoria tzv. tektonický íl.
  • Pri drvení hornín počas sopečných erupcií alebo iných prejavoch sopečnej činnosti vznikajú vulkanické (intruzívne a výlevné) a explozívne brekcie. Podľa genézy (pôvodu) sú rozlišované autoklastické, pyroklastické a epiklastické vulkanické brekcie. Autoklastické brekcie – vznikajú v procese pohybu lávového telesa; pyroklastické brekcie – sú výsledkom vulkanickej erupcie; epiklastické vulkanické brekcie – vznikajú v dôsledku rozrušenia pôvodnej vulkanickej horniny premiestnením a novým uložením úlomkového materiálu[5].
  • V dôsledku dopadov meteoritov alebo iných mimozemských telies, ktorý je často sprevádzaný šokovou premenou hornín vznikajú tzv. impaktné brekcie.
  • Pôsobením chemických procesov vznikajú brekcie pri vylúhovaní, vysychaní, rekryštalizácii a rozpúšťaní minerálnych látok z hornín. Pri týchto procesoch, často vznikajú v horninách alebo medzivrstvových priestoroch dutiny. V dôsledku zrútenia ich nadložia tak vzniká ďalší typ, tzv. kolapsové brekcie. Tieto sa preto veľmi často prelínajú s brekciami rozpúšťania.

Sedimentárne brekcie[upraviť | upraviť zdroj]

Zbrekciovatený (intraformačný) dolomit liasového veku (spodná jura). Svah Devínskej Kobyly, sedimentárny obal tatrika. (Geologické kladivo je 28 cm dlhé)

Brekcie, ktoré vznikli na súši sú často rýchlo erodované a ich fosílny záznam sa tak nezachováva veľmi často. Označenie tohto druhu hornín ako brekcie sa používa preto iba vtedy, ak nebol materiál ďalej transportovaný ako iné bežné druhy sedimentov.

  • Mechanickým rozrušovaním hornín na súši vnizkajú hlavne: svahová suť, osypy, púštne rezíduá a till. Vo vodnom prostredí sú to hlavne sklzové a intraformačné brekcie lemujúce útesy. Vo vodnom prostredí niekedy odtrhnutím a skĺzavaním blokov ílovitých hornín vznikajú aj tzv. soľné brekcie.
  • Biogénneho pôvodu sú najmä kostné alebo rífové brekcie, tvorené rozlámanými zvyškami kostier alebo schránok organizmov, ktoré sa skĺzli z koralového útesu. Bývajú časté na pobrežiach, kde morské vlny hromadia veľké množstvo schránok mŕtvych organizmov.
  • Intraformačné brekcie vznikajú dočasnými zmenami v sedimentačnom prostredí, hlavne v dôsledku erózie čerstvo uloženého a rôzne spevneného sedimentu a jeho redepozícou. Príčinou vzniku môže byť pôsobenie vodných prúdov, sklzy, vrásnenie, vysýchanie sedimentu a iné[6].

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

V Západných Karpatoch sa vyskytujú spolu so zlepencami v Spišsko-gemerskom rudohorí, vo flyšovom pásme, v jadrových pohoriach aj z okraja Viedenskej panvy[7].

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Anna Vozárová: Petrografia sedimentárnych hornín. Bratislava, Univerzita komenského 2000, s. 73
  2. Jan Petránek: Usazené horniny. Praha, Nakladatelství Československé akademie věd 1963, s. 232
  3. http://www.geologie.estranky.cz prístup: 3.9.2008
  4. Jan Petránek, citované dielo s. 243
  5. Konečný, V. 2008: Neogénny vulkanizmus na území Slovenska. (príloha k článku na s. 16 - 21) Enviromagazín 13
  6. http://www.geology.cz prístup 5.8.2008
  7. http://www.mineraly.sk prístup 5.8.2008

Ďalšie zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Mineraly.sk – zdroj, z ktorého (pôvodne) čerpal tento článok.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]