Velická dolina

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Disambig.svg O národnej prírodnej rezervácii pozri Velická dolina (národná prírodná rezervácia).
Súradnice: 49°09′14″S 20°09′30″V / 49,153967°S 20,158267°V / 49.153967; 20.158267
Velická dolina
dolina
Sliezsky dom a Hunfalvyho chata.jpg
Velická dolina v roku 1902
Štát Slovensko Slovensko
Región Prešovský kraj
Pohorie Vysoké Tatry
Povodie Poprad
Nadmorská výška m n. m.
Súradnice 49°09′14″S 20°09′30″V / 49,153967°S 20,158267°V / 49.153967; 20.158267
Poloha v rámci Slovenska
Red pog.svg
Poloha v rámci Slovenska
Poloha v rámci Tatier
Red pog.svg
Poloha v rámci Tatier
Wikimedia Commons: Velická dolina
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa

Velická dolina (poľ. Dolina Wielicka, nem. Felker Tal, maď. Felkai völgy) je dolina na južnej strane Vysokých Tatier medzi hlavnou osou Gerlachovskej rázsochy, hlavným hrebeňom Vysokých Tatier od Zadného Gerlachovského štítu až po Bradavicu a jej juhovýchodným ramenom (Velickými granátmi). Od Velického štítu po Cestu Slobody meria asi 6 km. Jej plocha je približne 25,7 km[1]

Popis[upraviť | upraviť zdroj]

Velická dolina má tri časti. Dolná, zalesnená, sa rozprestiera od úpätia Tatier do výšky 1 200 m n. m.. Ohraničuje ju val Žltej steny blízko Tatranskej Polianky. Prostredná, zarastená lesom a kosodrevinou, siaha po Velické pleso. Turisticky atraktívna horná časť doliny siaha po Velický štít. Dolinou preteká Velický potok. Aj keď niektorí znalci hľadajú prameň vyššie v rôznych častiach doliny, kde sa len periodicky objavuje voda, jeho kolískou je Dlhé pleso, odkiaľ má trvalý výtok. V prostrednej časti Kvetnice (poľ. Wielicki Ogród) potok už tečie po povrchu. Na dolinnom prahu, pri asi 15 metrov vysokom Večnom daždi (poľ. Mokra Wanta), vytvára Velický vodopád a vteká do Velického plesa. V doline sa nachádza Kvetnicové pliesko a dve Vyšné Velické plieska. Časť Velickej doliny nad Večným dažďom vo výške 1 820 m n. m. – 1 840 m n. m. je Kvetnica s bohatou vegetáciou horských lúk. Na trávnatej dolinnej terase na juh od Guľatého kopca vo výške asi 1 890 m n. m. sa nachádza Vyšná Kvetnica. V zadnej časti Velickej doliny je Zadná Velická dolina (poľ. Wielicky Kocioł) a Velická kotlina, ktorá tvorí najvyššiu časť doliny, resp. Zadnej Velickej doliny.[1]

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Pomenovanie pochádza od historického mestečka Veľká, ktorá je dnes mestskou časťou Popradu. Od nej ho ako prvý prevzal Velický potok a potom názov postupne prešiel na dolinu i na pleso a ďalšie útvary okolo doliny. Názov má nesporné slovenské korene. Historické názvy majú rôzne podoby a je ich veľmi veľa. Napríklad Felkergrund, Völker See Grund, Velker-See-Thal, Völkseer Thal, Felkathal, Wielicka Dolina.[1]

História[upraviť | upraviť zdroj]

Prví ľudia sa v doline objavili už v prehistorických časoch. Po nich prišli lovci kamzíkov a svišťov, v 18. storočí (rok 1751) navštívili dolinu botanici a geológovia, ktorých viedol Jakub Buchholtz. Od polovice devätnásteho storočia začali objavovať dolinu turisti. Východnú časť údolia mal na dlhý čas prenajatú Mikuláš Szontagh. Popri práci sa venoval botanike. Bol praktickým ochranárom, mal podiel na tom, že Uhorský karpatský spolok prenajal vysokotatranskú Kvetnicu, významnú floristickú lokalitu Velickej doliny, aby ju uchránil pred pasením. Postupne tu boli postavené turistické útulne Hunfalvyho chata, Blasyho chata. O rozvoj turistiky sa usiloval Uhorský karpatský spolok a medzi jeho predstaviteľmi Albín Čáki, ktorý sa pričinil o výstavbu chodníkov. Sliezska sekcia Uhorského karpatského spolku so sídlom vo Vroclavi vyvíjala v doline aktivity od roku 1888. Zásluhou svojho predsedu Teodora Doeleckého a neskoršieho čestného predsedu Johanna Müllera postavili na juhozápadnom brehu Velického plesa turistickú chatu, ktorá dostala pomenovanie Sliezsky dom. O rozvoj športových aktivít sa pričinil Michal Guhr. Mnohé stopy činnosti tu zanechal Karpatský spolok.[2][3][4][5][6]

Prvý turista, ktorý prišiel do Velickej doliny v zime, bol v roku 1873 Eduard Blasy. Do hornej časti doliny na Poľský hrebeň prví v zimnom období vystúpili 17. apríla 1884 Teodor Wundt a Jakub Horvay.[7]

Turistika[upraviť | upraviť zdroj]

Dolinou vedie zelená turistická značka zeleno značkovaný turistický chodník z Tatranskej Polianky cez Poľský hrebeň (2 200 m n. m.) na Lysú Poľanu. Do doliny vedie žltá turistická značka žlto značená trasa zo Starého Smokovca, na ktorú sa pripája modrá  turistická značka modro značená trasa z Tatranských Zrubov. Spodnou časťou doliny vedie červená turistická značka Tatranská magistrála z Hrebienka alebo od Popradského plesa.[8]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Refrencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c BOHUŠ, Ivan. Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier. 1. vyd. Tatranská Lomnica : ŠL TANAPu, 1996. ISBN 80-967522-7-8. S. 457.
  2. MRÁZIK, František, Švorc, Jaroslav Strechy nad oblakmi. 1. vyd. Poprad : Print-Servis, 1988. ISBN 80-88755-62-X. S. 153.
  3. BOHUŠ, Ivan. Na každom kroku kameň. 3. vyd. Tatranská Lomnica : IaB, 2012. ISBN 80-969017-3-7. S. 110.
  4. HOUDEK, Ivan; BOHUŠ, Ivan. Osudy Tatier. Redakcia Oľga Rázgová. 1.. vyd. Bratislava : Šport, 1976. 244 s. 77-023-76-11-6.
  5. GAŠPAR, Ján. Tatry. Staré pohľadnice rozprávajú. 1. vyd. Poprad : Region Poprad, 2002. ISBN 80-968725-6-7. S. 261.
  6. SMATANA, Ľudo. Ako cisárska komisia drahokamy hľadala. Vysoké Tatry, roč. XXX., čís. 5, s. 12-13.
  7. RADWAŃSKA-PARYSKY, Zofia; PARYSKI, Witold Henryk. Wielka encyklopedia tatrzańska. Poronin : Wyd. Górskie, 2004. ISBN 83-7104-009-1. (po poľsky)
  8. ADAMEC, Vladimír; ROUBAL, Radek. Turistický sprievodca Vysoké Tatry. 1.. vyd. Bratislava : Šport, 1972. 182 s. 77-002-72.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]