Tatranská Polianka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 49°07′25″S 20°11′00″V / 49,123626°S 20,183240°V / 49.123626; 20.183240
Tatranská Polianka
Tatranská osada
Tatranska Polianka 0246.jpg
Bývalé Guhrove sanatórium
Štát Slovensko Slovensko
Región Prešovský
Historický región Spišská župa
Rieka Velický potok
Nadmorská výška 1 005 m n. m.
Súradnice 49°07′25″S 20°11′00″V / 49,123626°S 20,183240°V / 49.123626; 20.183240
Obyvateľstvo 177 (2017)
založenie osady 1884
Primátor Ing. Ján Mokoš (NEKA [1])
Časové pásmo SEČ (UTC+1)
 - letný čas SELČ (UTC+2)
PSČ 062 01
Tel. predvoľba +421-52
EČV PP
Poloha mesta v rámci Slovenska
Poloha mesta v rámci Slovenska
Red pog.svg
Poloha mesta v rámci Slovenska
Poloha v rámci Tatier
Red pog.svg
Poloha v rámci Tatier
Wikimedia Commons: Tatranská Polianka
Webová stránka: www.vysoketatry.sk
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa

Tatranská Polianka je liečebná osada v ústí Velickej doliny, na juhozápadných úbočiach Slavkovského štítu, vo výške 1 005 m n. m. Rozkladá sa na oboch stranách Cesty slobody medzi Starým Smokovcom a Štrbským Plesom. Z osady smerom na juh odbočuje vedľajšia cesta do Svitu.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Pavol Weszter, zakladateľ osady
MUDr. Michal Guhr

Tatranská Polianka patrí medzi najstaršie tatranské osady. Okolie osady bolo osídlené už v praveku. Na priľahlej Žltej stene (1 020 m n. m.), ináč čelnej moréne Velickej doliny, bolo okolo prelomu nášho letopočtu opevnené sídlisko ľudu púchovskej kultúry. Priestor na ktorom vyrástla Tatranská Polianka sa už pred výstavbou volal Polianka. Pôvodný a do konca prvej svetovej vojny hodne zaužívaný názov bol podľa jej zakladateľa Weszterovo. Úradný názov od začiatku 90. rokov až do konca uhorského štátu znel Széplak – Pekný Domov. Osade priznali v roku 1919 miestny názov odvodený z historického pomiestneho názvu Polianka v znení Tatranská Polianka.[1][2][3]

Výstavba liečebne[upraviť | upraviť zdroj]

Do roku 1900[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1881 kúpili veľkoslavkovskí švagrovia Pavol Weszter, Michal Guhr a Samuel Nitsch od potomkov Mariássyovcov lúku zvanú Polianka, na ktorej už od 70. rokov 19. storočia stála gerlachovská obecná horáreň. V roku 1884 dal Pavol Weszter neďaleko nej postaviť poľovnícku chatu, v ktorej poskytoval občerstvenie pre vtedajších turistov. Táto chata s terajším názvom Sosna slúži dodnes rekreačným účelom.

Vila Millenium, postavená v roku 1894, kultúrna pamiatka

V roku 1888 vznikli tri drevené hrázdené turistické domy Mariana, Themis (podľa starogréckej bohyne spravodlivosti a poriadku, zobrazovanej so zaviazanými očami, váhami a rohom hojnosti) a Tusculum (podľa starovekého mesta v stredotalianskom Latiu), podľa projektov architekta Gedeona Majunkeho zo Spišskej Soboty. Dnes tieto budovy patria minulosti. Veľká budova postavená v roku 1893, ktorá slúžila ako reštaurácia stojí dodnes pri zákrute Cesty slobody smerom na Starý Smokovec. Ďalšia budova bola postavená roku 1894 pod názvom Millenium, potom Dukla, dnes Mariana. Od roku 1903 tu už stál i kúpeľný dom s dnešným názvom Limba, s centrálnym vykurovaním.

Osada mala spočiatku charakter odpočinkového bodu na ceste medzi Smokovcami a Štrbským Plesom. Pritom slúžila rekonvalescencii a zároveň ako turistické východisko do Velickej doliny a okolia. Toto podnikanie však Wesztera neuspokojovalo a vidiac liečebné výsledky Nového Smokovca, postaral sa o to, aby jeho synovec a syn jedného zo zakladateľov osady Michal Guhr (mladší), vyštudoval medicínu. Po vyštudovaní a náležitej praxi viedol Michal Guhr od roku 1902 klimatické sanatórium.[1][3][2]

Pred prvou svetovou vojnou[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1903 pribudla budova Tivoli (dnešná Orava). V rokoch 1906 – 1908 vybudovali I. časť sanatória a zaviedlo sa elektrické osvetlenie osady.

V roku 1910 bol adobudovaná veľká jedáleň a v roku 1912 sa zaviedlo ústredné kúrenie do všetkých budov. V tom istom roku získala Tatranská Polianka aj železničné spojenie.

Medzivojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Po 1. svetovej vojne došlo k modernizácii jestvujúcich zariadení a k novej výstavbe. V rokoch 1919 – 1920 sa uskutočnila rozsiahla rekonštrukcia najmä vnútorného zariadenia, ktoré sa vo všetkých budovách podriadilo liečbe pacientov. Roku 1924 sa uskutočnila dostavba sanatória na dnešnú podobu starej budovy. Zriadila sa kanalizácia a vodovod. Kuchyňa s jedálňou bola dobudovaná v roku 1910, nové sanatórium sa postavilo roku 1932 a kaviareň so spoločenskými miestnosťami a vstupnou halou sa dobudovali v roku 1934. V roku 1933 Dr. Guhr zomiera a sanatórium prevzal Dr. Nitsch a po ňom národná správa.[2].[1][3]

Po druhej svetovej vojne[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1948 sanatórium preberá Riaditeľstvo pre cestovný ruch. V rokoch 1945 – 1950 sa potlačila liečebná funkcia sanatória a viac sa preferuje rekreačný charakter. V roku 1948 bolo sanatórium Dr. Guhra znárodnené. 1. mája ho preberá štátna zdravotná správa a pripája k nemu blízky bývalý penzión Dezidera Reicherta (dnes Tatranský Domov) postavený v roku 1912 a predurčuje ho pre liečbu tuberkulózy. Po jej ústupe od roku 1975 sa ústav sústreďuje na liečenia nešpecifických chorôb horných ciest dýchacích.

Okrem liečebných zariadení boli postavené i budovy: vila Hermína (dnes Detva) v roku 1914, vila Kuntsch (dnes Turiec) v roku 1932. V rokoch 1953 – 1970 sa rekonštruovali a prestavovali staré budovy, dobudovali sa kotolne a inžinierske siete. Z novších stavieb pribudli bytovky v roku 1970 a ďalšie v roku 1983, slobodáreň a služby s kaviarňou v roku 1985. V roku 1991 bola dokončená rekonštrukcia budovy Mariana. V súčasnej dobe prebieha rekonštrukcia budovy Orava.

Po druhej svetovej vojne bolo Sanatórium Dr. Guhra premenované na Wolkerov odborný liečebný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb. K pôvodnému názvu sa Sanatórium Dr. Guhra, n.o. vrátilo 13. novembra 2003 transformáciou štátnej príspevkovej organizácie na neziskovú organizáciu, poskytujúcu všeobecne prospešné služby.

Liečba v Tatranskej Polianke[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1898 sa letovisko v Tatranskej Polianke mení na liečebný podnik, pod vedením Dr. Michala Guhra.

Liečba sa zameriavala na fyzikálne liečebné metódy a to najmä na klimatoterapiu, vodoliečbu a elektroliečbu. Liečili sa tu nervové ochorenia, choroby štítnej žľazy a chudokrvnosť.

Liečebný dom Tivoli, dnes hotel

Po I. svetovej vojne sa začalo s prijímaním pacientov s TBC, izolovaných v budove Tivoli. Systematická liečba tuberkulózy sa začala v roku 1950 za nepriaznivých podmienok, kedy chýbalo vybavenie pre diagnostiku a terapiu. Liečebňa sa dobudovávala po medicínskej stránke, aby mohla slúžiť pre komplexnú liečbu. Spočiatku to bola éra pokojovej liečby a doznievajúcej kolapsoterapie, zhruba od roku 1950 do roku 1956. Pokojová liečba spočívala v tom, že pacienti okrem nočného spánku ležali denne 8 – 9 hodín na lôžku. Účinným terapeutickým zákrokom bolo zakladanie pneumothoraxu a pneumoperitonea, z chirurgických zákrokov thorakoplastika, pneumolýza, plombáž. V tomto období sa začína aplikovať STM, PAS, INH. Týchto liekov bol však nedostatok. Roky 1956 až 1960 boli érou aktívnej chirurgickej liečby, najmä resekčnej. Samotné sanatórium nemalo chirurgické oddelenie, pacienti sa tu pripravovali na zákrok a po zákroku sa doliečovali. V rokoch 1960 až 1970 sa intenzívne začala využívať AT liečba. Tieto roky sú aj rokmi výrazného úbytku tejto choroby.[4][5]Od začiatku 70. rokov sa v sanatóriu liečia pacienti s nešpecifickými respiračnými chorobami, ako astma, chronická bronchitída, rôzne druhy alergií a podobne.

Kultúrne podujatia[upraviť | upraviť zdroj]

Wolkrova Polianka je celoslovenským literárnym podujatím mladej generácie slovenských básnikov.Uskutočňuje každoročne vo Vysokých Tatrách. Miesto a termín konania, podujatie po obsahovej a organizačnej stránke zabezpečuje Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska[6].

Osobnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c HOUDEK, Ivan; BOHUŠ, Ivan. Osudy Tatier. Redakcia Oľga Rázgová. 1.. vyd. Bratislava : Šport, 1976. 244 s. 77-023-76.
  2. a b c BOHUŠ, Ivan. Osudy Tatranských osád. 1. vyd. Martin : Osveta, 1982. S. 272.
  3. a b c BOHUŠ, Ivan. Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier. 1. vyd. Tatranská Lomnica : ŠL TANAPu, 1996. ISBN 80-967522-7-8. S. 457.
  4. História osady
  5. Liečba
  6. Literárna súťaž Wolkrova Polianka [online]. litfond.sk, [cit. 2012-05-01]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]