Bielovodská dolina

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bielovodská dolina

Bielovodská dolina (poľ. Dolina Białej Wody, nem. Poduplaskital, Alpengrund, maď. Poduplaszki-völgy) je jediná dolina Tatier alpského rázu. Je to najdlhšia dolina celých Tatier. Má vyše 10 km a v období zaľadnenia tu bol 14 km dlhý a vyše 300 m hrubý ľadovec. Preteká ňou Biela voda.

Polohopis[upraviť | upraviť zdroj]

Bielovodská dolina je, podľa mnohých znalcov Vysokých Tatier, najkrajšou tatranskou dolinou. Nie je samostatnou dolinou. Je súčasťou Doliny Rybiego Potoku a doliny Roztoky na poľskej strane Vysokých Tatier. Jej súčasťou sú doliny: Žabia Bielovodská dolina, Ťažká dolina s odnožou Spádovej dolinky, Kačacia dolina s Gerlachovským spádom a Litovorovou dolinou, Svišťová dolina a Rovienky. Odnože dávajú Bielovodskej doline alpský charakter. Ďalšie tri vedľajšie doliny na východe spadajú do masívu Širokej - Litvorov žľab, Spismichalova dolina a Rozpadliny. Tieto doliny sú pre turistov neprístupné. Západné a zároveň štátne ohraničenie Bielovodskej doliny tvorí riečka Biela voda, potom pravé ohraničenie Žabej Bielovodskej doliny, hrebeň Siedmych granátov cez vrcholy Malý Žabí štít po Veľký Žabí štít. Štátna hranica i uzáver doliny pokračuje na vrchol Rysov. Tu štátna hranica končí a uzáver doliny pokračuje po hlavnom hrebeni Vysokých Tatier cez Ťažký štít, Vysokú až po vrchol Ganku a juhovýchodným smerom pokračuje cez Rumanov štít, Zlobivú po Popradský Ľadový štít. Odtiaľ východným smerom sa ťahá cez masív Batizovského štítu až po Zadný Gerlachovský štít. Úsek od Ťažkého štítu po Zadný Gerlachovský štít je južný uzáver Bielovodskej doliny. Ohraničenie doliny pokračuje hlavným hrebeňom, ktorý sa stáča na sever a cez Litvorové veže ústí vo Velickom štíte. Tu sa hlavný hrebeň na krátkom úseku tiahne východným smerom na Východnú Vysokú a potom severne na vrchol Svišťového štítu a severovýchodným smerom na Malý Javorový štít. Juhovýchodný uzáver Bielovodskej doliny sa tu končí. Západný uzáver potom tvorí dlhý hrebeň Javorových veží cez Žabie vrchy, Štít nad Zelenou dolinkou až na Širokú a pokračuje vedľajším hrebeňom Širokej cez Zámky, Horvátsky vrch, Zadnú kopu po Holicu. [1]

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Názov prevzala od svojho potoka Biela voda. Jej dno tvoria granitové biele okruhliaky. Bielovodskú dolinu netreba zamieňať s Dolinou Bielej vody kežmarskej vo východnej časti Vysokých Tatier. Iná situácia je v poľskej toponomastike, kde Bielovodskej doline patrí označenie Dolina Białej Wody a naša Dolina Bielej vody kežmarskej je v poľskom názvosloví Kiezmarska Dolina ( Kežmarská dolina). Bielovodská dolina bola už v 18. storočí pastierskym terénom piatich goralských obcí a preto sa v jej názve objavili ľudové pastierske názvy. Platí to o dávnejšom jej názve - Podúplazská dolina, ktorý vystihuje jej alpínsky charakter so strmými trávnatými svahmi, posiatymi skalami. Zadnú kopu volali Malý úplaz, pod ktorým bola Podúplazská poľana, na ktorej boli salaše pastierov z Jurgova, Čiernej Hory, Lendaku a Repísk. Pastieri volali Bielovodskú dolinu aj Dolinou pod Vysokou. V ponemčenej forme Wiszokathal sa o nej zmieňuje Göran Wahlenberg [2]

Bočné doliny a žľaby[upraviť | upraviť zdroj]

Plesá v doline[upraviť | upraviť zdroj]

V samotnej Bielovodskej doline nie sú plesá. Sú len v jej odnožiach:

Potoky[upraviť | upraviť zdroj]

Turistika[upraviť | upraviť zdroj]

Vedie ňou modrá turistická značka modro značkovaný turistický chodník z Lysej Poľany cez Prielom (2 288 m n. m.) na Zbojnícku chatu a ďalej až do Tatranskej Lomnice, resp. do Starého Smokovca. Zo Zamrznutého kotla v hornej časti doliny sa ešte dá zelená turistická značka zeleno značkovaným chodníkom prejsť cez Poľský hrebeň (2 200 m n. m.) ku Sliezskemu domu vo Velickej doline a ďalej až do Tatranskej Polianky, resp. do Starého Smokovca.[3]

Z Lysej Poľany vedie ku horárni v Bielovodskej doline bezbariérový turistický chodník, vhodný pre ľudí so zníženou mobilitou a imobilných. Má dĺžku 4 km, jeho povrch je zhutnený štrkový, preto sa najmä vozíčkarom odporúča sprievod.[4]

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Do konca roku 1990 bolo v oblasti Bielovodskej doliny zaznamenaných 67 smrteľných úrazov. Z nich 48 po páde na skalách, 10 prípadov podchladenie, pád lavín, zamrznutie. Iné príčiny 9.[1]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Súradnice: 49°13′19″S 20°06′06″V / 49.222067°S 20.10175°V / 49.222067; 20.10175

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b ANDRÁŠI, Július. Bielovodská dolina. Tatry, roč. XXXI, čís. 1, s. 34-35.
  2. a b c d BOHUŠ, Ivan. Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier. 1. vyd. Tatranská Lomnica : ŠL TANAPu, 1996. ISBN 80-967522-7-8. S. 457.
  3. ADAMEC, Vladimír; ROUBAL, Radek. Turistický sprievodca Vysoké Tatry. 1.. vyd. Bratislava : Šport, 1972. 182 s. ISBN 77-002-72.
  4. Bezbariérový chodník v doline

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]