Dolina Bielych plies

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 49°13′16″S 20°13′19″V / 49,221111°S 20,221944°V / 49.221111; 20.221944
Dolina bielych plies
dolina
Dolina Białych Stawów a1.jpg
Dolina Bielych plies
Štát Slovensko Slovensko
Región Prešovský kraj
Pohorie Vysoké Tatry
Povodie Poprad
Nadmorská výška m n. m.
Súradnice 49°13′16″S 20°13′19″V / 49,221111°S 20,221944°V / 49.221111; 20.221944
Najľahší výstup po turistickom chodníku
Poloha v rámci Slovenska
Red pog.svg
Poloha v rámci Slovenska
Poloha v rámci Tatier
Red pog.svg
Poloha v rámci Tatier
Wikimedia Commons: Dolina Bielych plies
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa

Dolina Bielych plies (poľ. Dolina Białych stawów, nem. Weisseetal, maď. Fehértavi völgy) je široké severozápadné odvetvie Doliny Bielej vody kežmarskej vo Vysokých Tatrách, Ohraničuje ho Kozí hrebeň Jahňacieho štítu a vedľajšie rameno Jahňacieho hrbu s Belianskou kopou. Dolina je dlhá približne 2 km a zaberá plochu 21,8 km²[1]

Preteká ňou Kežmarská Biela voda (krátko Biela voda). Okrem Bielych plies sú v doline aj Trojrohé pleso, Nižné a Vyšné Žeruchové pliesko a Žlté pleso. Pri Veľkom Bielom plese stála Kežmarská chata, ktorá vyhorela v roku 1974. Končí sa tu Tatranská magistrála.[1]

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Bola pomenovaná podľa Bielych plies, ktoré v nej ležia.[1]

História[upraviť | upraviť zdroj]

Dolina v dávnych časoch patrila mestu Spišská Belá. Pásol sa v nej dobytok a ovce. Dolina Bielych plies bola v dávnych časoch navštevovaná bylinkármi, poľovníkmi i pytliakmi. Úbočia okolitých štítov i samotná dolina boli hojne porastené kosodrevinou. Podnikavci v nej ťažili kosodrevinu. Pod juhovýchodným brehom Veľkého Bieleho plesa zriadil Karol Molnár z Koložváru, vysoký úradník štátnych železníc vo výslužbe, výrobňu na destiláciu éterických olejov z kosodreviny. Strojné zariadenia dodala děčínska firma Schomburg a Stegmann. Továrnička stála na brehu Bieleho potoka vo výške asi 1 580 m n. m. Do prevádzky ju uviedli 26. júla 1897. Mesto Kežmarok, ktoré vlastnilo tieto pozemky dalo súhlas, aj napriek tomu, že hrozila devastácia prírody v doline. Inšpektorát štátnych lesov prevádzku okamžite zastavil, ale ilegálna výrobňa zákaz nerešpektovala a existovala do roku 1904.[1][2][3]

Turistika[upraviť | upraviť zdroj]

Vedie ňou modro značkovaný turistický chodník z Tatranských Matliarov do Kopského sedla (1 749 m n. m.) a ďalej až do Tatranskej Javoriny.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d BOHUŠ, Ivan. Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier. 1. vyd. Tatranská Lomnica : ŠL TANAPu, 1996. ISBN 80-967522-7-8. S. 457.
  2. BOHUŠ ML., Ivan. Tatranské doliny. 1. vyd. Tatranská Lomnica : IaB, 2015. ISBN 978-80-89575-09-1. S. 94.
  3. HOUDEK, Ivan; BOHUŠ, Ivan. Osudy Tatier. Redakcia Oľga Rázgová. 1.. vyd. Bratislava : Šport, 1976. 244 s. 77-023-76-11-6.
  4. ADAMEC, Vladimír; ROUBAL, Radek. Turistický sprievodca Vysoké Tatry. 1.. vyd. Bratislava : Šport, 1972. 182 s. 77-002-72.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]