Dolina Bielych plies
| Dolina bielych plies | |
| dolina | |
 Dolina Bielych plies | |
| Štát |  Slovensko |
|---|---|
| Región | Prešovský kraj |
| Pohorie | Vysoké Tatry |
| Povodie | Poprad |
| Nadmorská výška | > m n. m. |
| Súradnice | 49°13′16″S 20°13′19″V / 49,221111°S 20,221944°V |
| Najľahší výstup | po turistickom chodníku |
  Poloha v rámci Slovenska
| |
 Poloha v rámci Tatier
| |
| Wikimedia Commons: Dolina Bielych plies | |
| Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
| Freemap Slovakia: mapa | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Dolina Bielych plies (poľ. Dolina Białych stawów, nem. Weisseetal, maď. Fehértavi völgy) je široké severozápadné odvetvie Doliny Bielej vody kežmarskej vo Vysokých Tatrách, Ohraničuje ho Kozí hrebeň Jahňacieho štítu a vedľajšie rameno Jahňacieho hrbu s Belianskou kopou. Dolina je dlhá približne 2 km a zaberá plochu 21,8 km²[1]
Preteká ňou Kežmarská Biela voda (krátko Biela voda). Okrem Bielych plies sú v doline aj Trojrohé pleso, Nižné a Vyšné Žeruchové pliesko a Žlté pleso. Pri Veľkom Bielom plese stála Kežmarská chata, ktorá vyhorela v roku 1974. Končí sa tu Tatranská magistrála.[1]
Názov
[upraviť | upraviť zdroj]Bola pomenovaná podľa Bielych plies, ktoré v nej ležia.[1]
História
[upraviť | upraviť zdroj]Dolina v dávnych časoch patrila mestu Spišská Belá. Pásol sa v nej dobytok a ovce. Dolina Bielych plies bola v dávnych časoch navštevovaná bylinkármi, poľovníkmi i pytliakmi. Úbočia okolitých štítov i samotná dolina boli hojne porastené kosodrevinou. Podnikavci v nej ťažili kosodrevinu. Pod juhovýchodným brehom Veľkého Bieleho plesa zriadil Karol Molnár z Koložváru, vysoký úradník štátnych železníc vo výslužbe, výrobňu na destiláciu éterických olejov z kosodreviny. Strojné zariadenia dodala děčínska firma Schomburg a Stegmann. Továrnička stála na brehu Bieleho potoka vo výške asi 1 580 m n. m. Do prevádzky ju uviedli 26. júla 1897. Mesto Kežmarok, ktoré vlastnilo tieto pozemky dalo súhlas, aj napriek tomu, že hrozila devastácia prírody v doline. Inšpektorát štátnych lesov prevádzku okamžite zastavil, ale ilegálna výrobňa zákaz nerešpektovala a existovala do roku 1904.[1][2][3]
Turistika
[upraviť | upraviť zdroj]- po
červenej značke:
- po
zelenej značke:
- po
modrej značke:
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- 1 2 3 4 BOHUŠ, Ivan. Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier. 1. vyd. Tatranská Lomnica : ŠL TANAPu, 1996. ISBN 80-967522-7-8. S. 457.
- ↑ BOHUŠ ML., Ivan. Tatranské doliny. 1. vyd. Tatranská Lomnica : IaB, 2015. ISBN 978-80-89575-09-1. S. 94.
- ↑ HOUDEK, Ivan; BOHUŠ, Ivan. Osudy Tatier. Redakcia Oľga Rázgová. 1.. vyd. Bratislava : Šport, 1976. 244 s. 77-023-76-11-6.
- ↑ ADAMEC, Vladimír; ROUBAL, Radek. Turistický sprievodca Vysoké Tatry. 1.. vyd. Bratislava : Šport, 1972. 182 s. 77-002-72.