Chata pri Zelenom plese

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Chata pri Zelenom plese
Chata na Zelenom plese I.jpg

49°12′37″S 20°13′17″V / 49,210141°S 20,22132°V / 49.210141; 20.22132Súradnice: 49°12′37″S 20°13′17″V / 49,210141°S 20,22132°V / 49.210141; 20.22132
Nadmorská výška 1 550 m n. m.
Pohorie Vysoké Tatry
Poloha v doline Zeleného plesa
Najľahší výstup po žltá turistická značka značke z Kežmarských Žľabov
Poloha na Slovensku
RedHut.svg
Poloha na Slovensku
Ďalšie odkazy
Commons Chata pri Zelenom plese
Webová stránka http://chataprizelenomplese.sk/

Chata pri Zelenom plese, (poľ. Schronisko nad Zielonym Stawem, nem. Grüneseehütte, Schutzhütte am Grünen See, maď. Zöld-tavi-menedékház) je horská chata v severovýchodnej časti Vysokých Tatier. Leží na konci Doliny Zeleného plesa na severnom brehu Zeleného plesa.

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Keď ju 27. augusta 1897 slávnostne otvorili dostala meno na počesť protektora Uhorského karpatského spolku arcivojvodu Fridricha Habsburského, generálneho inšpektora cisárskej armády - Fridrichova chata, Fridrichova útulňa, Bedrichovachata (poľ. Schronisko arcyksięcia Fryderyka, nem. Friedrich-Schutzhaus, maď. Frigyesmenedékház, Frigyes-főherceg-menedékház). V rokoch 1926 – 1934 chatu rozširovali. Aj vtedy si stále udržiavala pôvodný názov, ale časom zanikal a vznikal spontánne nový - Chata pri Zelenom plese. Po znárodnení prešla chata ďalšou prestavbou a v roku 1950 bola premenovaná na Brnčalovu chatu (poľ. Schronisko Brnčala) na počesť Alberta Brnčala, profesora telesnej výchovy, člena horolezeckého spolku JAMES, účastníka Slovenského národného povstania, ktorý ako horolezecký inštruktor 1. augusta 1950 zahynul pod Jastrabým sedlom v Malej Zmrzlej doline. V roku 1992 sa chata vrátila k pôvodnému názvu.[1]

Z histórie[upraviť | upraviť zdroj]

Zelené pleso navštevovali dávno pred vybudovaním chaty turisti a horolezci. Jeho okolie i samotnú dolinu navštevovali už v 16. storočí a pravdepodobne aj dávno predtým hľadači pokladov, pastieri a pytliaci. Profesori kežmarského lýcea sem vodili svojich študentov, na turistické vychádzky sa tu vyberala vysoká kežmarská spoločnosť. Známa je návšteva Beaty Laskej, hradnej panej, ktorá v júni 1565 sa vydala na dlhú túru so svojim sprievodom z Kežmarku do Veľkej Zmrzlej doliny.

Uhorský karpatský spolok rýchlo reagoval na stále zvyšujúci sa návštevnosť doliny a počas predsedníctva Egida Berzeviciho postavili v roku 1876 pri ceste vedúcej k Zelenému plesu na Predných meďodoloch prvú útulňu, ktorú nazvali Egidova chata. Mala však neprajníkov. Poškodzovali ju pastieri z belianskeho salaša. Vedenie spolku sa rozhodlo premiestniť ju na severný breh Zeleného plesa, pod Jastrabiu vežu. O tri roky zhorela.

Členovia spolku sa nevzdali. V priebehu roka na zhorenisku postavili novú chatu. Mala dve izby s príslušenstvom. Onedlho našli pre ňu nové miesto na južnom brehu jazera. Boli tu lepšie klimatické podmienky. Po dvoch požiaroch v roku 1890 aj ona zanikla. Po trojročnej výstavbe v roku 1894 členovia Uhorského karpatského spolku stáli pred novou Fridrichovou chatou. Chata bola otvorená len v letnej sezóne a počas Vianoc. Najprv v nej mohlo prenocovať 12 turistov.

Po prvej svetovej vojne ožil turistický ruch. Od roku 1926 chata bola otvorená už celoročne. V roku 1926 noví majitelia (turistický spolok Karpathenverein) sa rozhodli chatu opraviť a rozšíriť. Za účinkovania nového chatára Vincenta Tardíka pribudovali k východnej strane zrubovú prístavbu, ktorú projektoval Ing. Oskár Zuber z Kežmarku. Podľa jeho plánov v roku 1934 urobil ďalšiu drevenú prístavbu Gustáv Maurer z Huncoviec. Vtedy tu chatárčili Gabriel Kéger a Bartolomej Duchoň. Po realizácii prístavby vzniklo 11 izieb s kapacitou 70 lôžok. Chatu zásoboval ju povozník s koňmi. V zime na chatu nosili zásoby nosiči.

Až do konca druhej svetovej vojny patrila Karpatskému spolku. Po roku 1945 sa novým majiteľom stal Klub slovenských turistov a lyžiarov. Roku 1948 chatu znárodnili. V roku 1950 ju riadil JTO Sokol. Potom sa dostala pod správu Tatranských hotelov. Takmer každý chatár urobil v chate menšiu alebo väčšiu prestavbu. Patrila k nej aj stavba vodnej turbíny pri výtoku z plesa, ktorú postavil Okresný stavebný podnik Kežmarok. Pod Jastrabou vežou Telovýchovná jednota Štart Kežmarok postavila lyžiarsky vlek. Bola rozšírená a upravená cesta vedúca k chate tak ,aby po nej mohlo prejsť terénne vozidlo, ktoré od roku 1968, popri konskom záprahu, zásobovalo chatu materiálom a potravinami. V roku 1973 prevzala chatu do správy Tatranská správa účelových zariadení SO ČSZTV. Po jej zániku po roku 1989 sa stala majetkom Klubu slovenských turistov a horolezeckého spolku JAMES.[2][3]

Chatári[upraviť | upraviť zdroj]

(neúplný menoslov)

Do roku 1945[upraviť | upraviť zdroj]

  • Matias Nitsch
  • Vincent Tardík ? - 1926?
  • Ing.Gabriel Kégel a Bartolomej Duchoň 1936?

Po roku 1945[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ján Kovalčík a Štefan Kovalčík
  • Miroslav Jílek
  • Michal Šoltýs
  • Michal Legutky
  • Dušan Špirko
  • Anton Marec
  • Jana Gantnerová s manželom Jurajom1989 – 2011
  • Tomáš Petrík 2011-

Nosiči a furmani[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1953 začal vyvážať tovar na Kežmarskú chatu konským povozom Albert Švec ( 8. apríl 1920  –  10. august 1985), pôvodne súkromne hospodáriaci roľník a lesný robotník. Neskôr začal zásobovať Chatu pri Zelenom plese. Vozil aj vtedy, keď chatu zásobovali terénnym autom. Ukázalo sa, že v čase i nečase je najspoľahlivejší. Albert Švec tragicky zahynul počas jednej takej furmanskej túry. Chatu zásobovali nosiči z podtatranských dedín Rakúsy, Mlynčeky, Lendak. Medzi nimi boli František Grich, bratia Smoleňákovci, Ján Košťák.[2]

Prístup[upraviť | upraviť zdroj]

Sídli tu stanica horskej služby a chata je významnou križovatkou turistických chodníkov:

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. BOHUŠ, Ivan. Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier. 1. vyd. Tatranská Lomnica : ŠL TANAPu, 1996. ISBN 80-967522-7-8. S. 457.
  2. a b MRÁZIK, František, Švorc, Jaroslav Strechy nad oblakmi. 1. vyd. Poprad : Print-Servis, 1988. 153 s. ISBN 80-88755-62-X.
  3. GAŠPAR, Ján. Tatry, staré pohľadnice rozprávajú. 1. vyd. Poprad : Región Poprad, 2002. ISBN 80-968725-6-7. S. 263.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]