Belianske Tatry

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Disambig.svg O národnej prírodnej rezervácii pozri Belianske Tatry (národná prírodná rezervácia).
Súradnice: 49°14′32″S 20°12′55″V / 49,24222°S 20,21528°V / 49.24222; 20.21528
Belianske Tatry
pohorie
Belianske Tatry from Jahňaci štít-captions sk.svg
Štát Slovensko
Región Prešovský
Nadradená
jednotka
Východné Tatry
Susedné
jednotky
Vysoké Tatry
Ždiarska brázda
Repisko
Lomnická pahorkatina
Tatranské podhorie
Súradnice 49°14′32″S 20°12′55″V / 49,24222°S 20,21528°V / 49.24222; 20.21528
Najvyšší bod Havran
 - výška 2 151,5 m n. m.
Rozloha 64 km² (6 400 ha)
Poloha pohoria v rámci Slovenska
Poloha pohoria v rámci Slovenska
Red pog.svg
Poloha pohoria v rámci Slovenska
Poloha v rámci Tatier
Red pog.svg
Poloha v rámci Tatier
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa

Belianske Tatry (poľ. Tatry Bielskie, nem. Kalkalpen, Belaer Kalkalpen, Beler Tatra, maď. Bélai-havasok, Bélai mészhavasok, Bélai-Tátra) sú horské pásmo Východných Tatier na severozápade východného Slovenska. Najvyšší vrch je Havran s výškou 2 151,5 m n. m., ktorý však nie je prístupný pre turistov kvôli ochrane prírody. Rozloha pohoria je 64 km² .

Hlavný hrebeň s dĺžkou 14 km sa tiahne v smere severozápad–juhovýchod od osady Tatranská Kotlina po osadu Tatranská Javorina a v strednej časti naň kolmo nadväzuje hlavný hrebeň Vysokých Tatier. Uzlovým vrchom je 2 060,8 m vysoký Hlúpy, ktorého južné svahy klesajú do Kopského sedla miesta styku Belianskych a Vysokých Tatier.[1]

Geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Horský masív je zložený z vápencov a dolomitov so zreteľnou krasovou topografiou, čím sa zásadne odlišuje od prevažne žulových a bridlicových vrchov Vysokých Tatier. Nachádza sa tu jediná jaskyňa v Tatrách, ktorá je prístupná verejnosti, Belianska jaskyňa.[1]

Topografia[upraviť | upraviť zdroj]

Južnú hranicu pohoria oproti Vysokým Tatrám tvoria dve protismerne doliny vrcholiace v Kopské sedlo|Kopskom sedle: na západe dolina Zadné Meďodoly až po riečku Javorinka pri Tatranskej Javorine, na východe Predné Meďodoly, sedlo Červená hlina a údolie potoka Čierna voda až po osadu Tatranská Kotlina. Severnú hranicu pohoria oproti Spišskej Magure tvorí riečka Biela. Belianske Tatry majú veľmi výrazný takmer ucelený hlavný hrebeň bez dlhších bočných rázsoch. Začínajú sa nad osadou Tatranská Kotlina lesnatým Kobylím vrchom a postupne naberajú výšku. Pokračujú skalnatým a lesnatým hrebeňom Kozím chrbátom a vrcholia v najkrajšom útvare pohoria v 15 metrov širokej a takmer 20 metrov vysokej prierve, nazývanej Skalné vráta (1 619 m n. m.). Obrovský masív dolomitových vápencov okolo Skalných vrát je rozsekaný mnohými diaklázami, ktoré zväčšuje mrazové zvetrávanie. Od Skalných vrát sa hrebeň rozširuje a naberá výšku. Prvým výrazným, široko rozloženým vrcholom je Bujačí vrch. Z neho vybieha niekoľko menších bočných rázsoch. Na ďalšom úseku smerom na Predné Jatky je hlavný hrebeň trávnatý, široký s početnými krasovými javmi a jaskyňami po stranách. Južná strana je takmer nezalesnená, striedajú sa tu trávnaté porasty s rozsiahlymi skalnými úsekmi. Severná strana je zalesnená a rozbrázdená tiesňavami. Horné uzávery týchto dolín sú karovite rozšírené činnosťou ľadovcov. Tri nevýrazné vyvýšeniny, nazývané Predné Jatky, spadajú do doliny Predné Meďodoly strmými vápencovými stenami. Pod vrcholom nevýraznej trávnato - skalnej vyvýšeniny nazývanej Zadné Jatky sa nachádza Kamzičia jaskyňa. Je dlhá 47 metrov. Široký vrchol Hlúpeho sa nachádza v strede hlavného hrebeňa. Z jeho vrcholu spadá hlavný hrebeň do širokého trávnatého sedla – Širokého sedla (1 825 m n. m.). Zo Širokého sedla sa začína dvíhať skalný masív dvoch najvyšších vrchov Belianskych Tatier. Je to Ždiarska vidla druhý najvyšší vrchol, z ktorého masívu strmé vápencové steny spadajú do doliny Zadné Meďodoly. Hlavný hrebeň pokračuje vysokým Tristarským sedlom (1 969 m n. m.) a vrcholí na najvyššej hore pohoria na Havranovi. Odtiaľ hlavný hrebeň postupne stráca výšku. Z údolí po oboch stranách je dobre rozoznať dva vrcholy: Nový (1 999 m n. m.) a Muráň (1 890 m n. m.). Po oboch stranách masívov sú jaskyne. Koniec hrebeňa nad osadami Tatranská Javorina a Podspády tvoria skalné výbežky nazývané Malý kôň, Veľký kôň, Kôpka, Malý Muráň a iné.[1]

Jaskyne[upraviť | upraviť zdroj]

Belianske Tatry sú najvyšším vápencovým pohorím na Slovensku. Na viacerých miestach je v nich vyvinutý zaujímavý krasový fenomén. Severnú stranu rozrezali riečne toky a vytvorili tu hlboké doliny s početnými prahmi a vodopádmi. Stopy po ľadovcoch väčšinou zotrel čas, doliny majú typický riečno – krasový tvar. Južná strana bola z väčšej časti tvorená riečnou eróziou. Vyznačuje sa strmými úbočiami. Kras v Belianskych Tatrách má podobný stredohorský až vysokohorský charakter ako v susedných Vysokých Tatrách. Nie sú tu však často zastúpené povrchové krasové javy. Podobne aj priepastí je málo. Klasickou je menšia priepasť s hĺbkou asi 20 metrov pod Hlúpym vrchom. Aj pod Havranom sú nenápadné ústia 40 metrov hlbokých priepastí. Traduje sa správa o veľmi hlbokej priepasti v okolí Nového vrchu.

V Belianskych Tatrách je temer 60 jaskýň a priepastí. Jedinou sprístupnenou je Belianska jaskyňa. Druhou, v minulosti turisticky sprístupnenou jaskyňou, je Alabastrová jaskyňa v blízkosti Bujačieho vrchu. V roku 1961 bola vyhlásená za chránený prírodný výtvor. Sú v nej veľké priestory v dĺžke 300 metrov s bohatou kvapľovou výzdobou. Mnohé stalagmity, pred rokom 1961 zničili nezodpovední návštevníci. Jaskyňa bola hojne navštevovaná v uplynulých storočiach. Dokazujú to mnohé vyryté nápisy, z ktorých najstarší je z roku 1768. Neďaleko Alabastrovej jaskyne sa nachádza sezónne zaľadnená jaskyňa Ľadová pivnica. Aj tú objavili už veľmi dávno. V zime a na jar má nádhernú ľadovcovú výzdobu. Postupným otepľovaním sa v lete stráca a potom opäť obnovuje. V západnej časti hrebeňa na severnej strane Belianskych Tatier skrývajú viacero jaskýň masívy Ždiarskej vidly, Havrana, Nového a Muráňa. Najhlbšou jaskyňou Belianskych Tatier je Tristarská jaskyňa pod Havranom. Jej veľké siene a dómy siahajú do hĺbky až 200 metrov, s dĺžkou objavených chodieb približne 500 metrov. K paleontologicky pozitívnym lokalitám patria jaskyne v Novom vrchu a v Muráni (Muránska jaskyňa), kde sa našla fosílna pleistocénna fauna malých a veľkých cicavcov. Naproti Belianskej jaskyni sa vyníma samostatný kras Pálenice, oddelený od Belianskych Tatier kaňonom riečky Biela. Je tu viacero jaskýň, z ktorých je zaujímavá jaskyňa Hlina, dlhá bezmála 70 metrov a hlboká 17 metrov. [2]

Štíty[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj : Hrebeň Belianskych Tatier

História[upraviť | upraviť zdroj]

Názov pohoria je odvodený od mesta Spišská Belá, ktorá už v roku 1310 mala pastviny v strednej a východnej časti Belianskych Tatier. Pytliaci poľovali na kamzíky a svište. Zachoval sa zápis zo súdneho pojednávania s najchýrnejším pytliakom Janekom Lysým z Tatranskej Javoriny, ktorý sa priznal, že zabil najmenej 300 kamzíkov a svišťov. Od 17. storočia obyvatelia Spišskej Belej pálili na svahoch pohoria drevené uhlie a dolovali rudy, najmä meď. Šťastie pokúšali zlatokopi. Nechýbali hľadači pokladov, ktorí prehľadávali najmä jaskyne. Prvá známa obeť Tatier richtár Spišskej Belej Adam Kalststein zahynul na Bujačom vrchu. Juraj Buchcholtz ho spomína vo svojom diele z roku 1719. Traduje sa, že do Belianskych Tatier chodil zbierať bylinky mních Cyprián z Červeného Kláštora. Časť Belianskych Tatier vlastnil Christian Hohenlohe.[1]

Bohatá flóra zaujala botanikov medzi inými aj švédskeho vedca Göran Wahlenberga. Mnohé výskumy flóry a fauny urobili poľskí vedci Stanisław Eljasz-Radzikowski v rokoch 1893 – 1894 spracoval názvoslovie, geológiu pohoria skúmal Walery Goetel (1918 – 1919) rovnako aj v roku 1948 Stanisław Sokołowski. Účinkovali tu botanici Bogumił Pawłowski, Zofia Radwańska-Paryska, Konstanty Stecki, Władysław Cywiński a iní.[1]

Turistika[upraviť | upraviť zdroj]

Belianske Tatry sú prísne chránená rezervácia TANAPu. Turisticky sú prístupné iba sezónne otvorená Monkova dolina, Dolina Siedmych prameňov, Zadné Meďodoly. Turistom slúži na oddych Chata Plesnivec, ktorá je jediným obývateľným objektom v Belianskych Tatrách. Nachádza sa v závere Doliny Siedmich prameňov na juhovýchodnom úbočí Bujačieho vrchu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g ADAMEC, Vladimír; ROUBAL, Radek. Turistický sprievodca Vysoké Tatry. 1.. vyd. Bratislava : Šport, 1972. 182 s. 77-002-72.
  2. PAVLARČÍK, Stanislav. Poznávame kras Belianskych Tatier. Vysoké Tatry, roč. XXX., čís. 6, s. 14-15.

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]