Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na dobrý článok.

Kriváň (vrch v Tatrách)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 49°9′46″S 19°59′59″V / 49.16278°S 19.99972°V / 49.16278; 19.99972
Kriváň
vrch
Kriváň.JPG
Kriváň
Štát Slovensko Slovensko
Región Prešovský kraj / Žilinský kraj
Pohorie Vysoké Tatry
Nadmorská výška 2 494,7 m n. m.
Súradnice 49°9′46″S 19°59′59″V / 49.16278°S 19.99972°V / 49.16278; 19.99972
Najľahší výstup z Troch studničiek
Prvovýstup Andreas Jonas Czirbesz
 - dátum 1772
Poloha v rámci Slovenska
Fire.svg
Poloha v rámci Slovenska
Poloha v rámci Karpát
Fire.svg
Poloha v rámci Karpát
Wikimedia Commons: Kriváň
Freemap.sk: mapa

Kriváň (poľ. Krywań, nem. Kriwan, maď. Kriván) je na konci rázsochy, ktorá sa od hlavného hrebeňa Vysokých Tatier odvetvuje v Čubrine. Leží nad Nefcerkou, Kôprovou a Važeckou dolinou na svojimi J a JZ výbežkami zasahuje do Liptovskej kotliny. Je to jeden z najvyšších vrchov Slovenska. Dosahuje výšku 2 494,7 m n. m.. Od 19. storočia je neoficiálnym symbolom slobody Slovákov a slovanskej súdržnosti.

Medzi rokmi 19601990 bol zobrazený s vatrou na znaku Slovenska v štátnom znaku Česko-Slovenska. Dočasne nahradil tradičný slovenský znak s trojvrším a krížom, ktorý je dnes v štátnej symbolike Slovenskej republiky. V roku 2005 bolo rozhodnuté, že bude zobrazený aj na slovenských eurominciach. Po Kriváni je pomenovaná aj planétka (24260) Kriváň.

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Meno hory pochádza od vrcholovej časti, ktorej ostrý hrebeň sa skláňa k SV. Pri pomenovaní Kriváňa osobitnú úlohu zohrali ľudové povesti. Podľa jednej, keď na svete už bolo všetko stvorené, zletel anjel z neba, aby preskúma, čo ešte treba ponaprávať. Ustatý dlhým namáhavým letom zosadol na najkrajšom mieste, na tatranských stráňach hore na Liptovom. Bol neskorý večer, keď si očarený všetkou tou nádherou, čo ho obklopovala, uvedomil, že musí zase naspäť do neba. Vzlietol, ale za súmraku švihol krídlom po tmavom končiari a nakrivil mu temä. Odvtedy je Kriváň Kriváňom. Odvtedy mu v poézii prischol epiteton orans krivonohý kráľ. [1]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Baníctvo[upraviť | upraviť zdroj]

Krivánska časť rozsiahlych pozemkov, ktoré patrili do Liptova bola, po ústupe Tatárov (1241 – 1242), kráľovskými darovacími listinami pridelená zaslúžilým bojovníkom, ktorí ich prenajímali donátorom, šoltýsom, ktorí sa mali postarať o zaľudnenie a zúrodnenie kraja. Roku 1267 udelil Belo IV. comesovi Bogomelovi zalesnenú časť medzi Važcom a hranicami Spiša, rátajúc do toho liptovskú časť Vysokých Tatier s výnimkou Tichej a Kôprovej doliny, ktoré zostali korunným majetkom. Už predtým na tomto území žili osadníci, ktorí obrábali malé polia a chovali dobytok. Kolonizačný proces na tomto území sa pravdepodobne skončil v 13. storočí. V 15. – 16. storočí posilnila jestvujúce osídlenie valašská kolonizácia.[2] V druhej polovici 16. storočia v súvislosti s rozvojom baníctva v Boci sa rozvinulo v susedných obciach – Hybiach, Východnej a v Liptovskej Kokave – baníctvo. Turecké nebezpečenstvo, politická nespokojnosť uhorskej strednej šľachty, nedostatok finančných prostriedkov na udržiavanie vojsk podnietili vládnucich Habsburgovcov, aby hľadali chýbajúce prostriedky v ťažbe rúd a zlata. Cisár Ferdinand I., s pomocou štátneho dozoru, sa usiloval rozvinúť baníctvo v hornom Liptove. Územie Kriváňa pričlenili k správe komorských majetkov v Liptovskom Hrádku a do Tatier povolali odborníkov z okolia Banskej Bystrice, ktorí sa zaujímali o zlaté ložiská nielen na Kriváni, ale aj vo všetkých susedných dolinách.

Roku 1507 začal Jakub Fuger s pokusmi dolovať zlato v oblasti Kriváňa. Súveké písomnosti spomínajú najstaršie štôlne v oblasti Kriváňa pod latinským názvom „montes et fodinae Tatri“.[3]

Roku 1550 otvoril pod Kriváňom bane na zlato Valent Mark, ktorý pochádzal z Banskej Štiavnice a v rokoch 1551 – 1554 bol prvým banským sudcom pre Liptov. Neťažili tam dlho, lebo mali nedostatok proviantu. Na príčine bola aj kráľom nevypočutá žiadosť o pomoc pri výstavbe ďalších banských objektov. Hybania sa však nevzdávali. Roku 1564 otvoril Fraňo Šurba šachtu Sv. Juraj pod opustenou Markovou baňou, naproti Beliansku otvoril ďalšiu šachtu Pri oslovi a okrem toho aj baňu Sedliactvo na Beliansku. Okrem toho získal v roku 1565 právo na zlatú baňu Sv. Jakub, ktorá ležala nad Šurbajovými stupami na Beliansku. Rýdzeho zlata v krivánskych šachtách nebolo veľa. Bolo uložené v kremenných žilách. Bol tu aj antimonit, pyrantimonit a cínová ruda, ktorú získavali v šachte Terézia 50 metrov pod vrcholom Kriváňa. Zlato dodávali kremnickej mincovni. Haviari pracovali s primitívnymi nástrojmi. Boli vystrojení železnými klinmi a banskými kladivami. Horninu lámali pomocou drevených kolíkov, pomáhali si ohňom a vodou. Banícke príbytky si stavali zo žulových kameňov. Boli utesnené machom. Ich zvyšky sa dodnes zachovali na krivánskych svahoch. Povrchové zlaté bane na Kriváni pracovali s absolútnym deficitom. Výskyt zlata bol minimálny. Nálezcami zlatých zrniek milimetrovej veľkosti boli len niekoľkí šťastlivci. Z plnej panvice sa dalo získať asi desať zlatiniek pričom na gram zlata pripadalo asi desaťtisíc drobných zlatých zrniek. Na gram zlata musel šikovný ryžovač odpracovať, popri iných povinnostiach, asi 20 dní. Hrudy zlata tu nikdy neboli.[2][4][5]

Svätojánski, smrečianski a hrádockí zemepáni viedli medzi sebou majetkové spory. Ešte pred rokom 1552 sťažovali sa na nich u kráľa baníci pracujúci na Kriváni. Podnikatelia, pracujúci na Kriváni, podali kráľovskej komisii novú sťažnosť na prenasledovanie zo strany svätojánskych zemepánov, ktorí sa snažili krivánskych baníkov násilne prinútiť, aby sa vrátili do baní v okolí Boce.

Koncom 16. storočia začalo hornoliptovské baníctvo upadať. Banských podnikateľov a baníkov odrádzala od podnikania zemianska chamtivosť, ktorou sa vyznačovali svätojánski a smrečianski zemepáni a úradníci hrádockého panstva. Ešte okolo roku 1772 sa podnikatelia a baníci zo Spišskej Novej Vsi a Spišskej Soboty na Pavlovej poľane snažili dolovať antimonit, ale výsledky ťažby boli také zlé, že svoju prácu rýchlo skončili. Ďalšie bezvýsledné pokusy urobila v roku 1784 kráľovská komora cisára Františka II. po nej sa do práce pustil štrbský evanjelický farár Jozef Fornet. Výťažok zlata mu sotva pokryl náklady na jeho ťažbu. V roku 1788 na Kriváň vystúpil nadporučík Karol Brixen, ktorý našiel bane opustené.[2][5]

Národné výstupy na Kriváň[upraviť | upraviť zdroj]

Generácia štúrovcov, ktorá, v 19. storočí začala vystupovať proti národnému útlaku a presadzovala myšlienku slovanskej vzájomnosti. Dňa 24. septembra 1835 vystúpil na Kriváň so šiestimi druhmi mikulášsky knihár, nakladateľ, spisovateľ a osvetár, národný buditeľ Gašpar Fejérpataky-Belopotocký. O dva roky neskôr vyšiel v Kuzmányho Hronke opis jeho Cesty na Kriváň Liptowský, ktorý predstavuje prvú literárnu zmienku o chýrnom končiari v slovenskej literárnej tvorbe. Jeho výstup možno považovať za vzor a priamu pohnútku neskorších národných vychádzok, výstupov, pútí na Kriváň – symbolickú horu slovanskej jednoty a sily Slovákov.

Prvá z nich sa uskutočnila 16. augusta 1841. Vtedy spolu s Fejérpataky-Belopotockým vystúpili na vrchol dejatelia a politici tých čias Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban. Vtedy s nimi vystúpil aj grécky knieža Ján Aristarchos i niekoľko žien. [6]

V Liptovskom Mikuláši sídlil miestny kňaz Michal Miloslav Hodža, ktorý nielen organizoval podujatia na vytvorenie spisovného jazyka a národné vystúpenie so Žiadosťami slovenského národa, ale sám sa podieľal na teoretickom zdôvodnení spisovnej slovenčiny a tiež na prípravách nadšených národných ciest na Kriváň. Na nich sa zúčastnil aj tretí zo slávnostného štúrovského súhvezdia Jozef Miloslav Hurban, ktorý 29. augusta 1844 vystúpil tiež s Jankom Kráľom, Jánom Franciscim a lekárom v Hybiach J. B. Guothom, rodákom z Liptova (Ľubela), na Kriváň a v revolučnom roku viedol do Liptova svojich povstaleckých hurbanistov. S Liptovom a Kriváňom bol teda úzko spojený celý uvedomovací a slovenčiaci pohyb štúrovcov[7] Najbližšia oficiálna vychádzka, po konci Bachovho absolutistického režimu, sa uskutočnila v pamätnom roku martinského Memoranda slovenského národa, 3. septembra 1861, keď sa po rakúskych vojenských porážkach zmiernil politický systém a slovenskí patrioti obnovili politickú činnosť. Účastníkov viedol osnovateľ "Memoranda" Štefan Marko Daxner. Vtedy z vrcholu Kriváňa zhodili pozlátenú kópiu saskej kráľovskej koruny, ktorú na pamiatku výstupu saského kráľa Fridricha Augusta II. vztýčili na štíte uhorskí monarchisti.

Fridrich August II. vystúpil na Kriváň 4. augusta 1840. Viedol ho lesmajster Juraj Münster. Bol to on, kto vypracoval projekt pomníka, ktorý na jeho náklady odliali v Remetských Hámroch. Bola to štvorboká liatinová pyramída vysoká 250 cm, ktorá stála na dvojmetrovom žulovom podstavci. K štyrom stenám obelisku boli pripevnené železné tabule. Na čelnej, s plastickým pozláteným erbom saského kráľovstva, bol gotický nápis: „Gott segne Sachsen“ – Bože žehnaj Sasku. Tabuľa v latinsky napísanom texte hlásala: „Vrch Kriváň, zo všetkých panovníkov prvý stál na tvojom štíte kráľ a otec Saska, Fridrich August II. Zvlášť smelý hrdina vystúpil na tvoj vrcholec a z neho pozeral na svojich verných Sasov. Sláva a večný chýr ti zato, a pre nebojácnych nech zostáva cieľom táto pyramída.“ Podobné oslavné texty boli aj v maďarčine. Vrchol pomníka zdobila maketa saskej kráľovskej koruny. Pomník stál 4600 florénov. Jeho kovové časti mali hmotnosť 850 kg. Koruna 40 kg. Na Kriváň pomník vyniesli občania Východnej, korunu niesol na vrchol horský vodca zo Štrby Húska. Pomník odhalili presne rok po návšteve monarchu. Vysvätil ho kanonik Käser, omšu slúžil dekan Andreánszky a slávnostný prejav v maďarskom jazyku mal Juraj Münster. Po prejavoch zaznelo 101 výstrelov z mažiara, ktorý stál na krivánskej Kope od roku 1806, keď Kriváň zamýšľal navštíviť uhorský palatín arciknieža Jozef. Pomník bol od začiatku tŕňom v oku slovenských vlastencov. Bola to ich "národná hora". Roku 1849 bola v Liptovskom Hrádku jednotka hurbanovských dobrovoľníkov, ktorá mala v úmysle monument odstrániť, ale pre iné neodkladné nasadenie to neurobila. Deštrukcia pomníka sa začala úderom blesku do štítu v roku 1856, ktorý čiastočne tabuľu uvoľnil. Na jeseň toho istého roku zhodili neznámi „panslávi“ z obelisku kráľovskú korunu. A potom ktosi prekryl maďarský text bielou farbou nápisom „Sláva Slovanom, peklo zradcom“. Posledné zvyšky pomníka zlikvidovali účastníci národnej vychádzky 3. septembra 1861.[8]

Krátkodobé politické oživenie v šesťdesiatych rokoch 19. storočia narušil nápor maďarského šovinizmu po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Kultúrno-politické dianie sa sústredilo okolo Živeny, ktorá prežila pohromu a organizovala „martinské slávnosti“, obnovené v roku 1879. Tie sa stali bezprostredným východiskom národných vychádzok. Možno predpokladať, že niektoré z nich smerovali na vrchol Kriváňa.

K prvej vlasteneckej vychádzke v 20. storočí dal podnet mikulášsky podnikateľ Kornel Stodola. Zúčastnil sa na nej okrem iných aj ružomberský obchodník Fedor Houdek, dvaja dolnozemskí Slováci Ján Grúnik a Ondrej Spevák. Bol tam aj Rehor Uram Podtatranský, ktorý svoj odkaz zanechal v básni:

„Dokiaľ Kriváň stojí, žije i národ náš:
Nič mu nevykoná nepriateľ, satanáš!
A ty, Kriváňu náš, vypni už raz hlavu!
Videls’ pohanenie - viď aj našu slávu!“

Celkom kusé informácie sa zachovali o ďalšej národnej vychádzke z 20. augusta 1910. Posledná a najväčšia predvojnová vychádzka sa uskutočnila 27. augusta 1912, kedy na vrchol vystúpilo 62 turistov z celého Slovenska na čele s Jurajom Janoškom starším. Od roku 1923 sa stal organizátorom obnovených národných vychádzok Klub československých turistov a od roku 1939 Klub slovenských turistov a lyžiarov. Najväčšie vychádzky boli v rokoch 1939, 1940 a 1943. V novembri 1944 vztýčili na vrchole Kriváňa zástavu príslušníci partizánskeho oddielu Vysoké Tatry.

Po vojne sa prvý obnovený výstup uskutočnil 18. septembra 1955 z iniciatívy Mestského národného výboru v Starom Smokovci. Výstupy do roku 1967 mali v priemere 420 účastníkov. Neskôr ich pribúdalo stále viac. Národné výstupy na Kriváň pokračujú. Organizujú ich Miestne odbory Matice Slovenskej, turistické organizácie, záujmové združenia, Zväz vojakov SR a mnohí iní.[6]

Prví návštevníci na vrchole[upraviť | upraviť zdroj]

Na vrchol Kriváňa prví vystúpili bezpochyby neznámi haviari. Výstup spišskonovoveského evanjelického kazateľa a prírodovedca Andreasa Jonasa Czirbesza, historika a prírodovedca s priateľmi, uskutočnený 1772, treba považovať len za prvú aj písomne doloženú túru. Uverejnil ho v knižke: Kurzgefasste Beschreibung des karpatischen Gebirges (1772 – 1773).[9]

Kriváň navštívili známi priekopníci-bádatelia Tatier, napr. anglický cestovateľ Robert Townson (1793), francúzsky prírodovedec Belsazar Hacquet (1794), poľský geológ Stanisław Staszic (1805) alebo švédsky botanik Göran Wahlenberg (1813). Prvý zimný výstup uskutočnil roku 1884 Theodor Wundt a vodca Jakub Horvay.[6]

Prvou známou obeťou Kriváňa bol v roku 1898 krajčír Ján Blaškievič zo Spišskej Soboty, ktorý na horu neoprávnene vodil turistov. [10]

Kriváň v kultúre[upraviť | upraviť zdroj]

Kriváň neunikol pozorností literátom. V tatranskej literatúre ho vo svojich priekopníckych dielach spomína Frölich Medula (1639) je charakterizovaný ako cauda bubula – zakrivený roh a jeho ľudové meno je tu uvedené v nemeckej transkripcii Kriwan. Keby sme robili štatistiku, ktorý slovenský štít je v literatúre najviac ospevovaný, určite by zvíťazil Kriváň. Najviac sa o to pričinili štúrovci, ktorý ho pokladali za symbol slovanskej vzájomnosti. Aj sám Ľudovít Štúr v básňach ho spomína. V básni Kriváň vyjadruje pocity, že tak ako tento vrchol sa dvíha do výšky, aj ľudia pod ním žijúci povznášajú svoje myšlienky k oblakom, ale hneď sa musia vrátiť k zemi, lebo si uvedomujú ťažké položenie národa a jeho žiaľ. Tak ako sú však silné a mohutné Tatry, takí sú aj ľudia pod nimi. Kriváň chápe ako symbol Slovanov. Sám seba s ním stotožňuje, musí byť pevný, vysoko v oblakoch a predsa pripútaný k zemi. Aj tak však dokáže preraziť všetky mraky nad slovenským národom. Pre Štúra bol Kriváň najkrajším vrchom Tatier a bol pre neho symbol veľkosti tohto horstva. [11]

Samo Chalupka (1812 – 1883) je ďalším bardom, ktorý spomína Kriváň. V básni Bolo i bude, kde sa črtá popri melanchólii, aj myšlienka krajšej a lepšej budúcnosti Slovákov. V tejto básni dominuje symbolika mohutného Kriváňa, ktorá bola v štúrovskej romantickej poézii mimoriadne výrazná:

„Boli sme my, boli / medzi národmi, / ako ten náš Kriváň / nad tými Tatrami... / Stojí ešte, stojí / Kriváň nad Tatrami: / bude Slovák, čím bol! / medzi národami“[12]

Daniel Bachát vo svojom diele Výlet na Kriváň roku 1861 takto opísal stretnutie národovcov na jeho vrchole:

Ako hore tým zrutným Kriváňom, taká púť je tá, toho národa nášho slovenského. Bez odpočinku obtížne len vždy hore a hore sa on chápať má, a nikde niet pohodlia! Putuje medzi susednými národami, ale tie sú chladné, bezcitné k nemu, jako tie žule a balvany kriváňské. Končiare tatranské sú síce s Kriváňom v tuhom spojení, ale predca stoja osobitne. Tak i jeho súkmeňovci dívajú sa na púť jeho, dívajú, pot jeho horký vídajú, ale pomocnej ruky mu nedávajú; odtrhnutí súc od srdca jeho, a žijúc s ním len v myšlienke. Ale nič to! Čo nebolo, to byť môže. Len sa hore v meno božie! I my sme pri pohľadu od spodu na tie balvany nemysleli, všetci hore sa dostať; a hľa! už stojíme pod samučičkým končiarom na bláchách; ale ač aj v blízkosti cieľa, teda predca na tom najnebezpečnejšom mieste.

Tak to býva, jako slavný náš dr. Hurban hovorí: že „čím sa človek viacej zbližuje k cieľu, tým viacej sa prekážky množia.“ A preto nezúfaj rod môj! Hrmí síce zo všetkých strán na teba, ako na ten náš Kriváň, ale ťa ako ten nikdy – neohluší. Zatriasajú tebou, jako tými Kriváňa žulami nehody všelijaké, ale ťa z koreňa nevyvráťa. Ty vždy trváš a sa zmáhaš, neohrožene si národniu pieseň spievajúc:

„Hej Slováci! ešte naša
Slovenská reč žije!
My stojíme stále, pevne,
Jako múry hradné!“

Bolo to nadšenie, keď si 26 šuhajcov a šesť Sloveniek r. 1861 dňa 3 sept. zastalo na velebnom Kriváňa temeni. – Nebo jasné ako oko – teplo, ticho tam hore – čas to vybraný![13]

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Na Kriváni nie je núdza o záchranné akcie Horskej záchrannej služby i Vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej služby. Piloti vrtuľníkov nemajú veľmi radi záchranné akcie v tejto oblasti. Posádky sa môžu dostať do kritických situácií, ktoré sú veľmi ťažko riešiteľné. Počas jedného leteckého výcviku, bolo to 17. augusta 1983, málo chýbalo, aby sa stala nehoda. Záchranári v masíve Kriváňa nacvičovali čo najrýchlejšie opustenie vrtuľníka v exponovanom teréne. Kriváň je pre pilotov nebezpečný štít. Každú sekundu musia byť v strehu, lebo na západnej strane Tatier, kde stojí tento ospevovaný štít, vejú zradné vetry zo všetkých strán, na helikoptéry tu číha termika i vzdušné diery.

Teda, v ten pekný jasný deň posádka vrtuľníka Mil Mi-8 pri vypúšťaní záchranára Martina Mladoňa s pomocou palubného navijaka na vrchol Kriváňa sa stroj znenazdajky, bez varovania, prepadol do doliny. Martin už bol na svojom stanovišti, stál na zemi, ešte sa nestihol odopnúť od lanka, keď prudký nečakaný pád vrtuľníka ho vytrhol aj s lankom do priepasti. Pilot zareagoval, odklonil stroj, natočil ho a pomaly ustálil. Len domyslieť si všetci mohli aké kruté chvíle pod vrtuľníkom prežíval Martin. Na tenkom lanku letel raz na jednu a potom na druhú stranu, ako na obrovskej hojdačke. Bol to okamih, na ktorý nikdy nezabudne. Ani potom, keď piloti lietali na nových moderných strojoch nevyhli sa nebezpečným nástrahám, ktoré pre nich pripravoval Kriváň. Prepadávali sa vo vzdušných dierach, prekonávali nebezpečné prúdenie vzduchu s nebývalým rešpektom lietajú okolo jeho stien aj teraz.[14]

Prírodné pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Masív Kriváňa budujú hlbinné vyvreté horniny – žuly. Presnejšie sú to biotitické granodioritytonality s prechodmi do muskoviticko-biotitických granodioritov označované ako tzv. vysokotatranský typ granitoidov.[15][16] Na základe datovania monazitu sa ich vek sa pohybuje okolo 327 ±28 miliónov rokov (obdobie karbón)[17]. Vznikli teda na sklonku hercýnskeho vrásnenia. Horniny boli po prvýkrát obnažené na povrchu až na začiatku druhohôr, avšak na výzdvih do dnešnej nadmorskej výšky čakali až do obdobia mladších treťohôr. Pred asi 10 – 12 miliónmi rokov sa začala celá oblasť zdvíhať a začali vznikať Tatry v dnešnej podobe.[18] Vysokohorský reliéf, hlavne horské ľadovce napokon vymodeloval členitý reliéf v priebehu štvrtohorných zaľadnení.

Turistika[upraviť | upraviť zdroj]

Z Troch studničiek Najčastejším východiskom výstupov na Kriváň je lokalita Tri studničky – autobusová zastávka a parkovisko (1 141 m n. m.). Na rázcestí blízko starej horárne TANAPu sa vyberieme po zelená turistická značka zelenej značke stúpa dlhými serpentínami do prevažne zalesneného svahu vrchu Grúnik (1 576 m n. m.). Vo výstupe pokračujeme cez kosodrevinu, potom šikmým traverzom po južnom úbočí Vyšnej Priehyby (1 982 m n. m.). Pod Priehybou sa chodník mierne stáča doľava, do širokého Krivánskeho žľabu pokrytého blokmi a sutinou. V jeho hornej časti sa zelená turistická značka zelená turistická trasa napája na modrá turistická značka modrú značku vedúcu od Jamského plesa na vrchol Kriváňa. Žľab opustíme strmým stúpaním po pohyblivých skalách. V Daxnerovom sedle sa prvýkrát pozrieme za rameno Malého Kriváňa (2 334 m n. m.), do hlbokého záveru Važeckej doliny s nádherným Krivánskym Zeleným plesom. V záverečnom úseku výstupu pôjdeme najprv po skalnatom hrebeni, vyššie vystúpime do strmého juhozápadného úbočia vrcholovej pyramídy.

Zo Štrbského Plesa

Od železničnej stanice na Štrbskom Plese (1 355 m n. m.) sa vydáme na trasu označenú červená turistická značka červenou značkou po Tatranskej magistrále k Jamskému plesu (1 447 m n. m.) a na rázcestí odbočíme vpravo na chodník vedúci po modrá turistická značka modrej značke, ktorý nás vyvedie na rázcestie pod Kriváňom (2 130 m n. m.), kde sa na modrú trasu zľava napája zelená vychádzajúca od horárne Tri studničky. Záverečný úsek vedie popod vrchol Malého Kriváňa (2 334 m n. m.) do Daxnerovho sedla a ďalej na vrchol Kriváňa.

Okolie štítu[upraviť | upraviť zdroj]

Na západe je Liptov, vpravo od kotliny sa rozkladajú Západné Tatry s ľahko rozpoznateľnou Bystrou. Obraz krajiny na východnej strane má úplne iný charakter – tvorí ho veľká skupina skalnatých vysokotatranských štítov. Na severe sa rozprestierajú poľské Tatry, južný horizont uzatvára masívny chrbát Nízkych Tatier, z ktorého vpravo vyčnieva Ďumbier a Chopok. Vľavo okolitú krajinu prevyšuje Kráľova hoľa s televíznou vežou na vrchole.

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Na vrchole Kriváňa
Panoráma z Kriváňa

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. BOHUŠ, Ivan. Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier. Tatranská Lomnica : ŠL TANAPu, 1996. ISBN 80-967522-7-8.
  2. a b c HOUDEK, Ivan; BOHUŠ, Ivan. Osudy Tatier. Bratislava : Šport, 1976. S. 241.
  3. BOHUŠ, Ivan. Jubilejné čriepky. Vysoké Tatry, roč. XXXVI, čís. 2, s. 4.
  4. BOHUŠ, Ivan. Hrudy zlata z Tatier. Vysoké Tatry, roč. XXV, čís. 4, s. 26.
  5. a b SLIVKA, Koloman; HRBEK, Róbert; BOROŠ, Matej. Dejiny Horného Liptova. Liptovský Hrádok : MsNV Liptovský Hrádok, 1969. 323 s.
  6. a b c BOHUŠ, Ivan. Krivánska tradícia. Vysoké Tatry, roč. VII., čís. 7, s. 4 – 6.
  7. .CHOMA, Branislav. Z dejín Liptovského Hrádku a okolia. Bratislava : Lufema, 2005. ISBN 80-89058-21-3.
  8. BOHUŠ, Ivan. Zabudnutý krivánsky monument. Vysoké Tatry, roč. XXX., čís. 1, s. 12.
  9. Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Andreas Jonas Czirbesz na poľskej Wikipédii.
  10. BOHUŠ, Ivan. Tatranské prvenstvá. Vysoké Tatry, 1994, roč. XXXIII., s. 28.
  11. KONDRÓT, Vojtech. Stratený syn Slovenska Ľudovít Štúr. 1. vyd. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1982. S. 160.
  12. CHALUPKA, Samo. Spevy. 1. vyd. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1988. ISBN 80-220-0846-X.
  13. Daniel Bachát
  14. SVETOŇ, Pavol. Vrtuľníky nad Tatrami. Martin : Matica slovenská, 2009. ISBN 978-80-8115-010-4.
  15. Nemčok, J., (Ed.), Bezák, V., Biely, A., Gorek, A., Gross, P., Halouzka, R., Janák, M., Kahan, Š., Kotański, Z., Lefeld, J., Mello, J., Reichwalder, P., Rackowski, W., Roniewicz, P., Ryka, W., Wieczorek, J., Zelman, J., 1994, Geologická mapa Tatier 1: 50 000. Ministerstvo životného prostredia SR – Geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava.
  16. Geologická mapa Slovenska M 1:50 000 [online]. Bratislava: Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, 2013. [cit. 13.13.2016]. Dostupné na internete.
  17. Finger, F., Broska, I., Haunschmid, B., Hraško, L., Kohút, M., Krenn, E., Petrík, I., Riegler, G., Uher, P., 2003, Electron-microprobe dating of monazites from Western Carpathian basement granitoids: plutonic evidence for an important Permian rifting event subsequent to Variscan crustal anatexis. International Journal of Earth Sciences (Geologische Rundschau), 92, s. 86 – 98
  18. Králiková S., Vojtko R., Sliva Ľ., Minár J., Fügenschuh B., Kováč M., Hók J., 2014, Cretaceous – Quaternary tectonic evolution of the Tatra Mts. (Western Carpathians): constraints from structural, sedimentary, geomorphic and fission track data. Geologica Carpathica, 65, 4, s. 307-326

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]