Antimonit

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Antimonit
Sb₂S₃
Barite-Stibnite-pb5a.jpg
Antimonit z bane Baia Sprie v Rumunsku
Kryštálová štruktúra antimonitu
Kryštálová štruktúra antimonitu
Všeobecné informácie
Pôvod názvuz lat. stibium
Klasifikácia
IMA statusprijatý (1959)
Strunzova klasifikáciaII/D.08 (8.vyd.)
2.DB.05a (9.vyd.)
Nickel-Strunzova klasifikácia2.DB.05 (10.vyd.)
Danaova klasifikácia2.11.2.1 (8.vyd.)
Kryštalografia
Kryšt. sústavaRombická sústava
Bodová grupammm
Mriežkové param.a = 11,229 Å
b = 11,31 Å
c = 3,8389 Å
V = 487,54 Å3
Z = 4
Habitusmasívny, zrnitý, prizmatické kryštálové drúzy, predĺžené podľa {001}
Zrastyvzácne, planárne zrasty podľa plôch {130}, {120} a {310}
Fyzikálne vlastnosti
Priesvitnosťopakný
Farba(y)šedá, čierna
Vrypšedočierny
Leskkovový
Tvrdosť (Mohs)2
Hustota4,63 kg.dm−3
Štiepateľnosťvýborná podľa plochy {010}
Lomnepravidelný
Iné
Rozpustnosťv kys. chlorovodíkovej
Zoznam minerálov
Antimonit na mindat.org
Antimonit na Commons

Antimonit (alebo stibnit) je minerál kryštalizujúci v rombickej sústave, chemicky sulfid antimonitý – Sb2S3.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Tento minerál vytvára prizmatické kryštály, často s pozdĺžnym ryhovaním. Vyskytuje sa však aj v ihlicovitej, zrnitej alebo steblovitej forme. Bežne tvorí masívne (hrubo až jemnozrnné) agregáty[1]. Jeho farba aj vryp sú olovenosivé až čierne. Antimonit je nepriehľadný a má kovový lesk.[2] Patrí medzi opakné minerály.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Tvorí sa v nízkoteplotných hydrotermálnych žilách a v ložiskách, kde sa pôvodná hornina úplne alebo čiastočne nahradzuje novým materiálom z cirkulujúcich hydrotermálnych roztokov.[2] Bývá sprevádzaný kremeňom, sfaleritom, galenitom, arzenopyritom, cinabaritom, zlatom a ďalšími. Je hlavním zdrojom antimónu.[3] Hustota sa pohybuje od 4,52 do 4,62 g.cm3. Obsahuje 71,45 – 71,69 % antimónu a 28,42 – 28,31 % síry[4].

Poznávanie[upraviť | upraviť zdroj]

Antimonit sa ľahko taví v plameni sviečky alebo zápalky. Rozpúšťa sa v kyseline chlorovodíkovej.[2] Tvrdosť 2 podľa Mohsa.

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

Vyskytuje sa v hydrotermálnych nízkoteplotných žilách viazaných na kyselé magmatity.[3] Tiež v metasomatických ložiskách a sedimentoch horúcich prameňov.

Lokality[upraviť | upraviť zdroj]

Vo svete[upraviť | upraviť zdroj]

Známy je najmä z Čínskej provincie Hunan, kde je intenzívne ťažený (baňa Xikuangšan). Tunajšia ťažba predstavuje až 80% svetovej produkcie[5]. Vyskytuje sa i v Japonsku, USA (hlavne Nevada, mineralogické výskyty v štátoch Arkansas, Idaho, Kalifornia a Aljaška), Taliansku, Peru, Nemecku, Alžírsku, Thajsku, Kanade, Mexiku, Bolívii a Francúzsku. Pekné kryštály sú známe i z okresov Baia Sprie, Herja a Baia Mare v Rumunsku[1].

V Českom masíve ho možno nájsť pri Milošove a Krásnej Hore.[3]

Na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Na území Slovenska je antimón ťažený už od 17. storočia. Ťažba na poslednom aktívnom ložisku v Dúbrave bola ukončená v roku 1991.

Antimónová mineralizácia je situovaná v kryštaliniku tatrika v Malých Karpatoch, kde s ňou asociuje arzenopyritová a zlatá mineralizácia (Pezinok, Pernek, Kuchyňa), podobne v Nízkych Tatrách, kde sa navyše vyskytuje i barit, pyrit a tetraedrit (Medzibrod, Jasenie, Partizánska Ľupča-Magurka a Dúbrava); tiež v gemeriku, kde však nedosahuje ložiskové parametre (Poproč, Betliar, Kojšov, Rožňava, Slovinky (Ostrý vrch), Smolník, Zlatá Idka, Chyžné). Mladšie výskyty sú viazané na neovulkanity stredného Slovenska (Kremnica, Malá Lehota) a východného Slovenska (Zlatá Baňa, Kokošovce)[5][2].

Opustené a zle zakonzervované banské diela po ťažbe antimónu sú výraznou environmentálnou záťažou. Okolité prostredie môže byť znečistené arzénom a antimónom, zinkom, železom, niklom a olovom.[6]

Ekonomický význam[upraviť | upraviť zdroj]

Je cenený medzi zberateľmi. V priemysle sa používa pri výrobe skla. Využíva sa i ako traskavina do rozbušiek, bezpečnostných zápaliek a pyrotechnických pomôcok. V minulosti sa používal pri odpaľovaní fotografických bleskov, od tohto použitia sa však upustilo pre jeho zdravotnú závadnosť a citlivosť na statickú elektrinu.[7] V elektrotechnike sa v súčasnosti skúma jeho využitie pri výrobe lítiových akumulátorov.[8]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Klein, C., 2006, Mineralógia. Oikos-Lumon, Bratislava, s. 367-368
  2. a b c d Antimonit - Sb2S3. Minerály a horniny Slovenska [online]. mineraly.sk, [cit. 2010-05-19]. Dostupné online.
  3. a b c PETRÁNEK, J. Antimonit. On-line geologická encyklopedie [online]. geology.cz, [cit. 2010-05-19]. Dostupné online.
  4. Handbook of Mineralogy [online]. rruff.geo.arizona.edu, [cit. 2010-05-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. a b Michaeli, E., 2006, Nerastné bohatstvo Slovenskej republiky. Prešovská Univerzita, Prešov, 76 s.
  6. Jurkovič, Ľ., Šottník, P., Fľaková, R., Jankulár, M., Ženišová, Z., Vaclík, M., 2010, Opustené Sb ložisko Poproč – zdroj kontaminácie prírodných zložiek v povodí Olšavy. Mineralia Slovaca, 42, s. 109 – 120
  7. Pyrotechnic Chemicals [online]. pyrouniverse.com, [cit. 2010-05-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. Kundu, M., Mahanty, S., Nath Basu, R., 2009, Lithium antimonite: A new class of anode material for lithium-ion battery. Electrochemistry Communications, 11, 7, s. 1389-1392

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému antimonit

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]