Tatrikum

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Geológia Západných Karpát
Tatrikum
Morfotektonické členenie
Čelná karpatská priehlbina
Flyšové pásmo
Bradlové pásmo
Pásmo jadrových pohorí
Veporské pásmo
Gemerské pásmo
Meliatske pásmo
Bükkské pásmo
Bakonské pásmo
Zemplínske pásmo
Geologické superjednotky
a rozhrania rôzneho rádu
OravikumVáhikumPeripieninský lineamentTatrikumSubtatranské príkrovyČertovická líniaFatrikumVeporikumLubenícko-margecianska líniaGemerikumHronikumRožňavská líniaSilicikumMeliatikumTurnaikumBükkikumTransdanubikumZemplinikum
Paleogeografické termíny
Valaiský oceán
Čorštynská elevácia
Váhický oceán
Alcapa
Meliatsko-halstattský oceán
Pozri aj Geovedný portál

Tatrikum je najspodnejšia obnažená tektonická superjednotka Centrálnych Západných Karpát. Z hľadiska pásmovej stavby je ich najexternejšou jednotkou. Vo vzťahu k naň nasunutým celkom je chápané ako relatívne autochtónna jednotka.[1] Kryštalinikum tatrika spolu s obalovými sekvenciami a subtatranskými príkrovmi tvorí pásmo jadrových pohorí, kde vystupuje v terciérnych hrasťových štruktúrach Malých Karpát, Považského Inovca, Tribeča, v Strážovských vrchoch, Žiari, Malej a Veľkej Fatre, Tatrách a Ďumbierskych Tatrách. Tatrikum podľa dnešných predstáv nemá plne porovnateľný ekvivalent vo Východných Alpách[2], avšak jeho severná (vonkajšia) časť môže čiastočne pripomínať unterostalpin, najmä semmeringský príkrov[3], od ktorého sa však odlišuje viacerými osobitosťami, najmä slabou alpínskou metamorfózou.

Označenie tatrikum (u Andrusova pôvodne tatridy) je odvodené od prvých študovaných typových oblastí v Tatrách a ďumbierskej časti Nízkych Tatrier.

Geologická stavba[upraviť | upraviť zdroj]

Štruktúrna pozícia[upraviť | upraviť zdroj]

Tatrikum je plošne najvýznamnejšou tektonickou jednotkou Karpát na území Slovenska a najväčším celkom Centrálnych Západných Karpát. Na seizmických rezoch má tvar doskovitého asi 10 km hrubého, miestami nahor vyklenutého telesa, ktoré na juhu nadväzuje na fundament fatrika zakorenený v spodnej kôre pod veporickým klinom[2][4]. Na povrchu je rozhraním medzi tatrikom a veporikom násun označovaný ako čertovická línia. Predpokladá sa, že v hĺbke svojej severnej časti by malo tatrikum prekrývať oceánske komplexy váhika. Na povrchu sú v tejto časti pozorované viaceré násuny na predpolie. Tatrikum na východe aj na západe postupne vykliňuje. Pôvodne tvorilo súvislú oblasť, počas treťohôr však bolo postihnuté zlomovou tektonikou, ktorá spôsobila poklesy niektorých krýh a tým vznik naložených panví.

Vonkajšia (severná) časť tatrika je niektorými autormi označovaná ako infratatrikum.[5][6] Do infratatrika sú však začleňované viaceré horninové komplexy, medzi ktorými však nemožno dokumentovať žiadnu štruktúrnu ani paleogeografickú súvislosť, čo na vymedzenie infratatrika ako samostatnej podjednotky tatrika vrhá pochybnosti.

V niektorých pohoriach je tatrikum skomplikované čiastkovými násunmi a prevrátenými vrásami (napr. Malé Karpaty, Považský Inovec, Tatry, Tríbeč).

Fundament[upraviť | upraviť zdroj]

Celok tatrika pozostáva z komplexov hornín kryštalinického fundamentu predalpínskeho veku a jeho mladopaleozoickéhomezozoického sedimentárneho obalu. Kryštalinikum tvoria granitoidy a metamorfity, hlavne ruly a migmatity, menej amfibolity, svory a fylity. Prevažujú granitoidy, z premenených hornín ich stredne až vyššiestupňové variety. Všeobecne sa usudzuje, že kryštalinikum tatrika bolo konsolidované počas hercýnskej orogenézy intrúziami granitov a výraznou metamorfózou, ktorá zotrela znaky starších magmatických aj usadených hornín.

Granitoidy tatrika pozostávajú z troch hlavných typov[7]:

  • devónske resp. až kambrické granitoidy premenené počas hercýnskej orogenézy na ortoruly
  • spodnokarbónske peraluminózne kolízne mezohercýnske granity S-typu (napr. bratislavský a bojniansky masív)
  • vrchnokarbónske granitoidy I-typu, zastupujú hlavne granodiority a tonality

Pri hercýnskom vrásnení boli príkrovy kryštalinika presúvané približne zo severu na juh, čo malo za následok, že horninové komplexy, ktoré sa nachádzali viac na severe boli viac postihnuté metamorfózou[8]. V priestore tatrika po tejto orogenéze nasledoval v spodnom karbóne výzdvih a erózia vzniknutej horskej reťaze[9].

Obalové jednotky[upraviť | upraviť zdroj]

Nad kryštalinikom ležia väčšinou druhohorné (mezozoické) súvrstvia označované ako obalové jednotky tatrika. V jednotlivých pohoriach má obal svoje špecifiká a označuje sa lokálne podľa názvov pohorí. Všeobecne však na základe mezozoického (hlavne jurského) sledu vyčleňujú dva typy sukcesií: hlbokovodná – šiprúňska a plytkovodná – vysokotatranská.

Vrchné paleozoikum až trias[upraviť | upraviť zdroj]

V niektorých pohoriach, hlavne z Považského Inovca a Malej Fatry sú zachované miestami aj viac ako 500 m hrubé mladopaleozoické (karbónske a hlavne permské) vulkanoklastiká a sedimenty (v Považskom Inovci označované ako kálnická skupina[10]). Permské sedimenty sú ešte častejšie a nachádzajú sa i v Malých Karpatoch a Tatrách (devínske a meďodolské súvrstvie)[11]. Mezozoická sedimentácia je spoločná pre všetky oblasti tatrika. Začala sa sa v spodnom triaseskýte terigénnymi pieskovcami (hlavne kremencami) lúžňanského súvrstvia. Nad nimi alebo v rámci nich ležia werfénske bridlice, po uložení ktorých nastúpila karbonátová sedimentácia (v anisegutensteinské vápence, v ladinekarneramsauské dolomity). Vo vrchnom triase – noriku sedimentovalo lagunárne ílovcové až piesčité súvrstvie karpatského keupru. V réte väčšinou pozorovať hiát alebo dokonca terestrické sedimenty tomanovského súvrstvia, iba miestami sa nachádzajú plytkovodné organodetritické až biohermné vápence. Tieto horniny však boli často oderodované pri vrchnojurskom riftingu.

Spodná jura až spodná krieda šiprúnskeho typu[upraviť | upraviť zdroj]

Od spodnej jury možno rozčleňovať dva sedimentačné vývoje. Vyjadrujú rozpad kontinentu, ktorý vznikol pri hercýnskom vrásnení. Rifting, teda rozpad Pangey mal na území dnešných Západných Karpát za následok vznik vyzvihnutých (plytšie panvy alebo erózia) a poklesnutých priestorov (hlbšie panvy). Sedimentárny záznam sa začína v hlbokovodnom slede (hlbších panvách) krinoidovými a piesčitými vápencami s rohovcami (trlenského súvrstvia) v hetanži a sinemúre. Mladšie pliensbachsko-toarské allägauské súvrstvie tvoria slieňovce (fleckenmergel) a nadložnými kremitými spikulitmi, označovanými ako „kremitý fleckenmergel“, ktoré sú álenského veku. V ich nadloží sa nachádzajú strednojurské (bajok až oxford) rádioláriové vápence až rádiolarity ždiarskeho súvrstvia a hľuznaté vápence adnetského súvrstvia. Vo vrchnej jure začali prevládať v oboch oblastiach aptychovo-sakokómové vápence (kimeridž) a v najvyššej jure kalpionelové vápence (titón). Spodnokriedová sedimentácia pokračovala tmavým slieňovcovým lučivnianskym súvrstvím. Na rozhraní jury a kriedy prebiehal v Západných Tatrách aj limburgitový (alkalicko bazaltový) vulkanizmus, ktorý nebol dokumentovaný v iných častiach tatrika.[12] V hlbších oblastiach prevládala sedimentácia slienitých vápencov s rohovcami, ktorá postupne prechádzala do porubského súvrstvia, ktoré tvorili vápnité pieskovce, až bridlice lokálne i brekcie a zlepence obsahujúce klasty exotických hornín. Porubské súvrstvie predstavovalo synorogénne sedimenty, ktoré sa usadzovali v predpolí pohybujúcich sa násunov v interných častiach orogénu. Sedimentácia sa na väčšine územia skončila v strednej kriede v cenomane, iba lokálne v Tatrách a Veľkej Fatre bola pretrvávala až do spodného turónu[8]. Po tomto období sa na tatrikum pomerne rýchlo nasunuli príkrovy fatrika a vzápätí aj hronika.

Spodná jura až spodná krieda vysokotatranského typu[upraviť | upraviť zdroj]

Plytkovodný sled sa vyznačuje dlhším obdobím erózie alebo hiátom. Plytkovodné sledy sú v dôsledku veľkých odlišností plytkovodnej sedimentácie často pomerne variabilné. Vo Vysokých Tatrách sedimentácia na začiatku jury pokračovala pieskovcami a piesčito-krinoidovými vápencami. V niektorých iných pohoriach, napr. v Malých Karpatoch tvoria najstaršie jurské sedimenty až vrchnokriedové (bajocko-batské) krinoidové vápence (trlenské a hierlatzské súvrstvie). Nad nimi možno nájsť pelitomorfné alebo hľuznaté vápence, ktoré siahajú až do najvyššej jury. Miestami sa kimeridži a titóne usadili aj sakokómové vápence. V plytkovodných oblastiach v spodnej kriede ďalej sedimentovali organodetritické urgónske vápence (plytkovodné biodetritické). Podobne ako v hlbokovodnej sukcesii bola sedimentácia zakončená turbiditovým porubským súvrstvím.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Biely, A. (Editor) 1996: Vysvetlivky ku geologickej mape Slovenska (1 : 500 000). GÚDŠ, Bratislava, 1996, 76 s.
  2. a b Kováč, M., Plašianka, D., 2003: Geologická stavba oblasti na styku Alpsko-karpatsko-panónskej sústavy a priľahlých svahov Českého masívu. Univerzita Komenského, Bratislava, 88 s.
  3. Schmid, S., Fügenschuh, B., Ustaszewski, K., 2005: The Alps-Dianrides-Carpathians Connection: a Compilation of Tectonic Units as a First Step for Retrodeforming the Pre-Miocene Configuration. GeoLines, 19, s. 101 - 103
  4. Tomek, Č., 1993: Deep crustal structure beneath the central and inner West Carpathians. Tectonophysics, 226, s. 417 – 431
  5. Plašienka, D., 1999: Tektochronológia a paleotektonický model jursko-kriedového vývoja centrálnych Západných Karpát. Veda, 125 s.
  6. Putiš, M., 1992, Variscan and Alpidic nappe structures of the Western Carpathian crystalline basement. Geologica Carpathica, 43, s. 369–380
  7. Vozár, J., Vojtko, R., Sliva, Ľ., (Editors) 2002: Guide to geological excursion. XVIIth Congress of Carpathian-Balkan Geological Association. Geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava, 163 s.
  8. a b Hók, J., Kahan, Š., Aubrecht, R., 2001: Geológia Slovenska. Univerzita Komenského, Bratislava, 43 s.
  9. Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984: Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.
  10. Olšavský, M. 2008, Litostratigrafia a sedimentogenéza vrchnopaleozoických súvrství v severnej časti Považského Inovca. Mineralia Slovaca, 40, s. 1–16
  11. Nemčok, J. (Editor) 1993, Vysvetlivky ku geologickej mape Tatier. Geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava, 135 s.
  12. Madzin, J., Sýkora, M., Soták, J., 2014, Stratigraphic position of alkaline volcanic rocks in the autochthonous cover of the High-Tatric Unit (Western Tatra Mts., Central Western Carpathians, Slovakia). Geological Quarterly, 58, 1, s. 163 - 180