Fatrikum

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Geológia Západných Karpát
Fatrikum
Morfotektonické členenie
Čelná karpatská priehlbina
Flyšové pásmo
Bradlové pásmo
Pásmo jadrových pohorí
Veporské pásmo
Gemerské pásmo
Meliatske pásmo
Bükkské pásmo
Bakonské pásmo
Zemplínske pásmo
Geologické superjednotky
a rozhrania rôzneho rádu
OravikumVáhikumPeripieninský lineamentTatrikumSubtatranské príkrovyČertovická líniaFatrikumVeporikumLubenícko-margecianska líniaGemerikumHronikumRožňavská líniaSilicikumMeliatikumTurnaikumBükkikumTransdanubikumZemplinikum
Paleogeografické termíny
Valaiský oceán
Čorštynská elevácia
Váhický oceán
Alcapa
Meliatsko-halstattský oceán
Pozri aj Geovedný portál

Fatrikum alebo krížňanský príkrov je tektonická superjednotka Západných Karpát, ktorá zahŕňa príkrovové jednotky pochádzajúce z oblasti medzi veporikom na juhu a tatrikom na severe. Fatrikum je preto chápané ako dnes už neexistujúci priestor, medzi týmito oblasťami, ale aj ako horninové telesá, ktoré z tejto oblasti pochádzajú. Väčšinou sa pod týmto označením synonymne chápe krížňanský príkrov, ktorý tvorí najväčšiu časť fatrika. V západokarpatskej príkrovovej stavbe je chápané ako spodný zo subtatranských príkrovov, ležiaci na tatriku a zároveň pod hronikom vo všetkých jadrových pohoriach. Zaberá asi 12-15000 km².

História výskumu[upraviť | upraviť zdroj]

V 60. rokoch 19. storočia položili základy výskumu D. Štúr a G. Stache, ktorí ho označovali ako „subtatranský vývoj“. Príkrovovú pozíciu správne zhodnotil v roku 1907 V. Uhlig, ktorý však ešte nepoznal presný stratigrafický sled. Uhlig pôvodne vyčlenil tzv. subtatranský príkrov, v ktorom nerozlišoval medzi fatrikom a hronikom. Všetky karpatské príkrovy pokladal za poeocénne, podobne ako tomu bolo v Alpách. Existenciu druhého vyššieho subtatranského príkrovu zistili počas prvej svetovej vojny J. Vigh, J. von Pia, B. Dornayay a H. Vetters.

O. Hynie použil v roku 1927 označenie spodný subtatranský príkrov, zatiaľ čo D. Andrusov v roku 1935 zaviedol označenie krížňanský príkrov (podľa vrchu Krížna vo Veľkej Fatre) a presne definoval stratigrafický sled od stredného triasu po alb. Označenie fatrikum, zaviedli pôvodne v roku 1973 D. Andrusov, J. Bystrický a O. Fusán, na základe typových lokalít v Malej a Veľkej Fatre. Bol definovaný vrchný krížňanský a spodný vysocký čiastkový príkrov, ktorý je vyvinutý len lokálne. V krížňanskom príkrove videli viacero digitácií (duplexov), kryštalinikum a permské sedimenty poznali iba z oblasti Starých Hôr (starohorská jednotka). Domovskú oblasť kládli buď do tektonickej poruchy označovanej ako čertovická línia[1], alebo do oblasti veporského kryštalinika a jeho obalovej jednotky Veľkého Boku.

M. Maheľ v 50. až 80. rokoch zaviedol vo fatriku viacero nových stratigrafických jednotiek - hlbokovodnú zliechovskú jednotku (resp. vývoj, sériu), čo bol termín synonymný krížňanskej sérii. Pri výskume Strážovských vrchov a ďalších lokalít implementoval beliansku sériu. V Považskom Inovci definoval beckovskú sériu, ktorú síce pôvodne radil k tatriku podobne ako v Malých Karpatoch vysockú sériu, no neskôr ich správne radil do fatrika. Potvrdil tiež, že obe (vysocká aj beckovská) sú v podstate totožné[2]. Neskôr boli objavené domovské časti fatrika aj v Tribeči[3] a Branisku.

A. Biely a O. Fusán v roku 1967[1] poukázali že fatrikum vzniklo viacfázovou deformáciou. Za prvú fázu považovali stlačenie oblasti jednotky Veľkého Boku a za druhú jeho gravitačný presun. M. Maheľ (1983)[4] zdôrazňoval, že fatrikum je polysériové (teda polyfaciálne) a komplexné teleso s nadväznosťou od tylových častí po čelo príkrovu. Štruktúrnemu výskumu fatrika sa venovali hlavne J. Jaroš (1971[5]) a D. Plašienka (1983, 1995)[6][7], ktorí skúmali hlavné domovskú oblasť príkrovu. Neskôr bol porovnávaný jej vývoj s deformáciami pozoravateľnými v telese príkrovu mimo domovskej oblasti[8]. Ucelený pohľad na fatrikum podávajú práce D. Plašienku a kolektívov (1996[9], 1997[10] a 1999[11]).

Niektorí autori poukazujú na to, že fatrikum môže byť oveľa viac prepojené so severným veporikom, kde dokumentujú viacero rozsiahlych severovergentných násunov kryštalinika aj redukovaného sedimentárneho obalu[12]. Títo autori preto tvrdia, že pre krížňanský príkrovový systém (fatrikum) je vhodnejšie pomenovanie veporikum[13] (resp. rimavikum)[14].

Geologická stavba[upraviť | upraviť zdroj]

Fatrikum pôvodne tvorilo sedimentačnú panvu na severe veporika. Pri vrásnení Západných Karpát sa ale táto panva začala uzatvárať a sedimenty, ktoré v nej boli sa odtrhli a boli z nej vytlačené pred čelo postupujúceho orogénu. Zjavná spätosť s veporikom je viditeľná najmä na juhu fatrika a severe veporika v Nízkych Tatrách. Časť sedimentárneho pokryvu veporika označované ako jednotka Veľkého Boku tvorí koreňovú časť príkrovu, ktorá zostala na svojom pôvodnom mieste. V dôsledku spätosti fatrika s veporikom, najmä jeho veľkobockou jednotkou je niekedy v odbornej literatúre označované ako veporikum, resp. jeho súčasť.

Príkrov sa vyznačuje širokým stratigrafickým rozsahom od spodného triasu po vrchnú kriedu[15]. Najmä charakteristické triasové horniny sú blízke platformnému vývoju s karbonátovou sedimentáciou gutensteinských vápencov a ramsauských dolomitov. Na rozdiel od hronika (v jeho nadloží), ktoré má podobný vývoj, má výraznejšie vyvinutý karpatský keuper a naopak tenké lunzské vrstvy. Jurské a spodnokriedové horniny sa vyvíjali v dvoch prostrediach. Hlbšie reprezentuje zliechovská jednotka s typickými ílovitými vápencami označovanými ako fleckenmergel a rádiolaritmi. Plytšie označované vysocká jednotka, vyvíjajúce sa na kontinentálnom svahu má viac plytkovodný a organodetritický charakter. Kvôli vhodným vlastnostiam hornín, najmä vhodne umietnenému koupru s bridlicami, ktoré sú veľmi vhodné pre odlepenie príkrovu, sa v ňom vyskytuje viacero digitácií, podružných duplexov v rámci samotného príkrovu, napr. digitácia Lysice[2].

V niektorých pohoriach má fatrikum tvar len mierne zvlneného doskovitého telesa. Jeho najpevnejšie časti tvorí hrubý podstavec triasových vápencov a dolomitov, typický napr. vo Veľkej Fatre. Vo svojej čelnej časti má komplikovanejšiu stavbu, vystupujú tu najmä jeho mladšie časti, ktoré sú výrazne tektonicky postihnuté (ležaté vrásy uťaté prešmykmi, tektonické šupiny a pod.), čo je najpríznačnejšie pre Strážovské vrchy a Považský Inovec. Súbory okrajových jednotiek, ktoré sa vyvíjali pôvodne na okraji fatrickej panvy tvoria niektoré časti Strážovských vrchov, Považského Inovca a Malých Karpát. Fatrikum sa obvykle nachádza na mladších sedimentoch tatrického obalu[15]. V mnohých pohoriach sa v jeho tektonickom nadloží nachádza vyšší príkrov hronikum. Vzniká tým typický fenomén príkrovovej stavby, pretože obal tatrika, fatrikum aj hronikum majú podobný vrstevný sled a tieto sledy sa tak v teréne 3x opakujú. Pri výskume a geologickom mapovaní je preto nutné poznať jednotlivé špecifická vo vrstevných sledoch týchto jednotiek.

Členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Rezkarp.png

Fatrikum na povrchu tvorí viacero typov pripovrchových jednotiek. Prvé dve sú čiastočne nasunuté na tatrikum v podobe duplexov.

Stratigrafia[upraviť | upraviť zdroj]

Predmezozoické celky[upraviť | upraviť zdroj]

Na povrchu veľmi zriedkavo zachovaný predalpínsky fundament fatrika tvoria rôzne typy vyššie premenených hornín (ruly, amfibolity, migmatity) lokálne s útržkami granitoidov hlavne v starohorskej a smrekovickej jednotke a tiež menej metamorfovaných hornín – fylitov a svorov v rázdielskej jednotke. Na predalpínske kryštalinikum nasadajú diskordantne sedimenty vrchného permu, ktoré sú zachované iba lokálne, najčastejšie v blízkosti domovskej oblasti. V rázdielskej jednotke sú to skýcovské súvrstvie tvorené hruboklastickým materiálom a slopnianske súvrstvie bridličnatého charakteru. V starohorskej a smrekovickej jednotke vystupuje ekvivalentné hruboklastické špaňodolinské a korytnianske súvrstvie.

Jura a krieda fatrika (krížňanského príkrovu)[13][17][18]
Vek Vysocká sekvencia Zliechovská sekvencia
Krieda Vrchná krieda Senón Stratigrafický hiát
Turón Presun subtatranských príkrovov
Cenoman Porubské súvrstvie
slienité bridlice s telesami pieskovcov, ojedinele zlepencov
Spodná krieda Alb
Apt Hlbočské súvrstvie
doskovité vápence s rohovcami
Mráznické súvrstvie
ílovité vápence
Barém
Hoteriv
Valangin Súvrstvie Padlej vody
svetlé pelitické vápence (maiolica, biancone)
Berias Osnické súvrstvie
svetlé pelitické kalpionelové vápence (maiolica, biancone)
Jura Vrchná jura
(malm)
Titón
Tegernseeske súvrstvie
ružové kalové vápence s červenými rohovcami, sakokómové vápence
Kimeridž Jeseninské súvrstvie
sakokómové vápence
Oxford Ždiarske súvrstvie
rádiolarity
Stredná jura
(dogger)
Kelovej Vilské súvrstvie
piesčité krinoidové vápence
Bat
Bajok Kremité ílovité vápence
tzv. kremitý fleckenmergel
Álen
Spodná jura
(lias)
Toark ružové a biele
krinoidové vápence
(ojedinele hľuznaté, alebo Fe-Mn kondenzovaná sedimentácia)
súvrstvie Janovky
škvrnité, ílovité vápence s telesami spongolitov, tzv. fleckenmergel
miestami červené hľuznaté adnetské a hierlatzké vápence
Pliensbach
Sinemúr
Hetanž Kopienecké súvrstvie
ílovité bridlice s telesami pieskovcov a lumachelových vápencov
Trias fatrika (krížňanského príkrovu) [13][17][18]
Vek Súvrstvie Charakteristika
Trias Vrchný trias Rét Fatranské súvrstvie tmavé lumachelové alebo oolitické vápence, ílovité bridlice
Norik Sevat Karpatský keuper červené a zelenkasté ílovité bridlice s telesami dolomitov a sadrovcov
Alaun
Lák
Karn Tuval Hlavný dolomit dolomity
Jul Lunzské vrstvy flyš
Kardevol Ramsauský dolomit
(miestami Podhradské vápence)
dolomity
(miestami vápence)
Stredný trias Ladin Longobard
Fasan
Anis Ilýr
Pelsón
Gutensteinské súvrstvie tmavé, čiastočne dolomitizované vápence
Bityn
Egej
Spodný trias Skýt Spat Verfénske súvrstvie červené a zelenkasté bridlice s telesami rauvakov a pieskovcov
Namal
Griesbach Lúžňanské súvrstvie zachované iba sporadicky kremence s telesami zlepencov (brekcií), pieskovce

Trias a začiatok jury[upraviť | upraviť zdroj]

Stratigrafický rozsah fatrika, najmä jeho spodných členov sa líši. Za jeho najspodnejšiu časť, ktorá však väčšinou nie je zachovaná možno považovať permoskýtske kremence označované ako lúžňanské súvrstvie. V ich nadloží je bridličnaté verfénske súvrstvie, o ktorom sa usudzuje, že spolu s vrchnotriasovými bridlicami karpatského keupera, vďaka svojim vlastnostiam tvorilo najväčšiu časť plochy, na ktorej došlo k odlepeniu príkrovu.[19] Verfénske súvrstvie okrem bridlíc červenej a zelenkastej farby obsahuje aj telesá rauvakov. Sú to o bunkovité, dolomity, alebo častejšie pórovité vápence, ktoré vznikli ich dedolomitizáciou[17]. Dolomity v súvrství boli značne poškodené pri presune príkrovu. Nad nimi sa nachádza pomerne hrubé súvrstvie gutensteinských vápencov (gutensteinské súvrstvie) nižšej časti stredného triasu (anis). Sedimenty karbonátovej platformy tvoria ďalej nadložné dolomity ramsauského súvrstvia. Miesto tohto súvrstvia sa v niektorých pohoriach nachádzajú tzv. podhradské vápence s fosíliami konodontov[17]. Sedimentácia ramsauských dolomitov bola v niektorých oblastiach v karne prerušená výkyvmi klímy, počas ktorej sa usadili tenké flyšové lunzské vrstvy. Ich vznik bol dlhú dobu pre geológov nepochopiteľný[20]. Lunzské vrsvy oddeľujú od ramsauského súvrstvia veľmi podobné hlavné dolomity označované ako aj ako hauptdolomit (z nem. haupt - hlavný). Nad dolimitmi, vznikajúcimi vo veľmi plytkom a pre živočíchy nehostinnom príbrežnom prostredí (tzv. sebchy) sa nachádza súvrstvie karpatského keupru. Usadzovalo sa vo vrchnom triase (presne norik) a tvoria ho lagunárne červené, fialové až čierne ílovité bridlice s telesami pieskovcov, kremencov a typických žltých dolomitov. Vo vrtoch sa v tomto súvrství našli aj sadrovce. Toto typické súvrstvie dosahuje vo fatriku najväčšiu hrúbku, na niektorých miestach do 100 m. V najvyššom triase (rét) sa more do oblasti vrátilo a spôsobilo usadenie fatranského súvrstvia (známe aj ako kössenské súvrstvie). Lumachelové vápence sú tvorené úlomkami, ktoré morský príboj a búrky zmyli z koralových útesov. V súvrství sa miestami vyskytujú aj oolitické vápence alebo telesá oolitických železných rúd. Keuper spolu s výraznejším podielom potriasových členov, je jedným z hlavných poznávacích znakov fatrika[21]. Po usadení fatranského súvrstvia sa začiatkom jury v hetanži sedimentácia zmenila. Vzniklo kopienecké súvrstvie, jeho hlavnú časť tvoria tmavosivé, prípadne zelenkasté, vápnité ílovce občas s pieskovcami. Ílovce zvetrávajú do sivohneda.

Sedimenty jury a spodnej kriedy sú diferencované na niekoľko vývojov, čo spôsobilo rozčlenenie sedimentačného pri rozpade a prehlbovaní oblasti. Pre krížňanský príkrov je typická hlavne hlbokovodná zliechovská jednotka (sekvencia, sukcesia či vývoj). Plytšie umiestnená bola vysocká a jej podobné jednotky.

Zliechovská jednotka (jura - alb-cenoman)[upraviť | upraviť zdroj]

Zliechovská jednotka pokračuje z kopieneckého súvrstvia veľmi typickým členom vrstevného sledu fatrika, ktorý tvorí súvrstvie Janovky[22] (allgäuské súvrstvie). Tvoria ho sivé škvrnité slienité vápence a bridlice. Typické slienité vápence sú označované ako fleckenmergel. Súvrstvie je miestami bežne viac než 100 m, niekedy až 150 - 200 m hrubé. Usadzovali sa od sinemúru po toark. Tieto sedimenty sú obsahujú typické stopy po prežieraní, pozorovateľné po navlhčení ako tmavé šmuhy. Fleckenmergel niekedy prechádza do adnetského súvrstvia s hľuznatými vápencami alebo hierlatzsjých vápencov. Do bajoku pokračuje tzv. kremitý fleckenmergel. Ten sa postupne v priebehu batu zmenil na sedimentáciu rádiolaritov ždiarskeho súvrstvia. V závere jury (kimeridž) sa na dne najhlbšej časti fatrickej panvy postupne zmenila sadimentácia cez sakokómové vápence jaseninského súvrstvia do titónskychspodnokriedových (neokóm) svetlých kalpionelových slienitých vápencov (známych ako biancone alebo maiolica) osnického súvrstvia, na rozdiel od tatrika sú vo fatriku tieto horniny obvykle bez rohovcov. V staršej literatúre bol pre tieto horniny tiež zaužívaný názov slienité vápence neokómu[2].

Vo vrchnej kriede pokračovala sedimentácia slienitých, miestami škvrnitých vápencov s nepravidelnými telesami slieňovcov a slienitých bridlíc. Označujú sa ako mráznické súvrstvie. Od albu po apt sa v celom fatriku usadzovali slienité a ílovité bridlice s tenkými telesami pieskovcov, označované ako porubské súvrstvie. Tento flyš usadzujúci sa ďaleko od pevniny bol prvým príznakom postupu horotvorných pohybov. V niektorých pohoriach sa vo fatrických horninách tohto veku nachádzajú bázické výlevné horniny[17]. Celková sedimentácia sa v tomto priestore ukončila v albe až cenomane, kedy došlo k presunu príkrovov. Zliechovská sekvencia dosahuje hrúbku do 2000 m.

Vysocká jednotka (jura - alb-cenoman)[upraviť | upraviť zdroj]

Vysocká sekvencia má v spodnej jure prevahu krinoidových vápencov s rohovcami. Sú to uloženiny oceánskeho svahu. Označujú sa ako vývratské a prístodolské súvrstvie. Strednú juru tvoria piesčité krinoidové vápence vilského súvrstvia. Na ne nasadajú hľuznaté a kremité vápence tegernseeskeho súvrstvia. Nasledujúce súvrstvie Padlej vody (titón - valanžin) a hlbočské súvrstvie sú ekvivalentami rovnako starých hornín zliechovskej sekvencie, obsahujú však viac terigénnej prímesy zmytej z blízkych plytších oblastí a kontinentu. Na niektorých miestach sa v baréme a apte usadili alodapické vápence (bohatské súvrstvie, muránsky vápenec), ktoré sa zosúvali z plytkovodných urgónskych platforiem. Sedimentáciu zakončilo podobne ako v celom fatriku porubské súvrstvie.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Biely, A., Fusán, O, 1967, Zum problem der wurzelozonen der subtatrischen decken. Geologické práce, Správy, 42, s. 51-64
  2. a b c Maheľ, M., 1986: Geologická stavba československých Karpát. Paleoalpínske jednotky 1. Veda, Bratislava, 503 s.
  3. Hók, J., Ivanička, J., Kováčik, M., 1994, Geologická stavba rázdielskej časti Tribeča - nové poznatky a diskusia. Mineralia Slovaca, 26, 3, s. 192-197
  4. Maheľ, M., 1983, Krížňanský príkrov, príklad polysériovej a polyštruktúrnej jednotky. Mineralia Slovaca, 15, 3, s. 193-216
  5. Jaroš, J., 1971, Tectonic styles of the homelands of superficial nappes. Rozpravy Československé akademie věd, Řada matematických a přírodních věd, 81, 6, 59 s.
  6. Plašienka, D., 1983, Kinematický obraz niektorých štruktúr severného veporika vo vzťahu k formovaniu krížňanského príkrovu. Mineralia Slovaca, 15, 3, s. 217-231
  7. Plašienka, D., 1995, Cleavages and folds in changing tectonic regimes: Veľký Bok Mesozoic Cover Unit of the Veporicum (Nízke Tatry Mts., Central Western Carpathians). Slovak Geological Magazine, 2, s. 97-113
  8. Prokešová, R., 1994, Štruktúrna analýza krížňanského príkrovu v jeho prikoreňovej a superficiálnej pozícii. Mineralia Slovaca, 26, s. 347-354
  9. Plašienka, D., Prokešová, R., 1996, Towards an evolutionary tectonic model of the Krížna cover nappe (Western Carpathians, Slovakia). Slovak Geological Magazine, 3-4, s. 279-286
  10. Plašienka, D., Havrila, M., Michalík, J., Putiš, M., Reháková, D., 1997, Nappe structure of the western part of the Central Carpathians. In Plašienka, D., Hók, J., Vozár, J., Elečko, M. (Editori), 100th anniversary, Dimitrij Andrusov; Alpine evolution of the Western Carpathians and related areas; international conference; abstracts and introductory articles to the excursion. Dionýz Štúr Publishers. Bratislava, s. 139-161
  11. Plašienka, D., 1999, Tektochronológia a paleotektonický model jursko-kriedového vývoja Centrálnych Západných Karpát. Veda, Bratislava, 127 s.
  12. Bezák, V., Olšavský, M., 2008, Rozsiahle alpínske násuny v severnom veporiku. Mineralia Slovaca, 40, s. 121-126
  13. a b c Biely, A. (Editor), 1996: Explanation to geological map of Slovakia. Dionýz Štúr Publishers, Bratislava, 67 s.
  14. Bezák. V., 2009, Tektonický štýl širšej oblasti styku tatrika a veporika. Mineralia Slovaca, 41, s. 275-282
  15. a b Veľký, J. a kolektív, 1979: Encyklopédia Slovenska III. zväzok K - M. Veda, Bratislava, s. 245 - 246
  16. Plašienka, D., 1995, Mesozoic evolution of Tatric units in the Malé Karpaty and Považský Inovec Mts.: Implications for the position of the Klape and related units in the Western Carpathians. Geologica Carpathica, 46, 2, s. 101-112
  17. a b c d e Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1985: Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.
  18. a b Lexa, J., Bezák, V., Elečko, M., Mello, J., Polák, J., Potfaj, M., Vozár, J. (Editori), 2000: Legend to Geological Map of Western Carpathians and adjacent areas. Geological Survey of Slovac Republic, Bratislava
  19. Hók, J., Kahan, Š., Aubrecht, R., 2001: Geológia Slovenska. Univerzita Komenského, Bratislava, 43 s.
  20. Mišík, M., 1976: Geologické exkurzie po Slovensku. SPN, Bratislava, 1976, 276 s.
  21. Maheľ, M., 1982. Príkrovy a členitosť kôry Západných Karpát. Mineralia Slovaca, 14, s. 1-40
  22. Gazdicki, A., Michalík, J., Planderová, E., Sýkora, M., 1979, An Upper Triassic - Lower Jurassic sequence in the Krížna nappe (West Tatra mountains, West Carpathians, Czechoslovakia). Západné Karpaty, Séria Geológia 5, s. 119-148