Uhorský karpatský spolok

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Odznak spolku

Uhorský karpatský spolok (UKS), (maď. Magyarországi Kárpát-egyesület, nem. Ungarischer Karpathenverein), (po jeho zániku pokračoval v činnosti novozaložený Karpatský spolok nem. Karpathenverein, poľ. Towarzystwo Karpackie), bol prvou turistickou organizáciou v Uhorsku a na Slovensku.

Bol založený 10. augusta 1873, dva roky po vybudovaní Košicko-bohumínskej železnice, ktorá umožnila rýchly nárast turistiky v oblasti. Jeho činnosť sa zameriavala predovšetkým na Tatry. Zakladatelia UKS nadviazali na vtedajší trend v západnej Európe a sformovali základy klubovej činnosti a filozofiu skĺbenia športovej aktivity v horách, spoznávania prírody a histórie s dobrovoľníckou činnosťou pri výchove mladých turistov a alpinistov, budovaní turistických chodníkov a turistických chát. Nebola to vždy apolitická organizácia (i keď túto ideu mala zakotvenú v stanovách) milovníkov hôr, hlavne nemecky a maďarsky hovoriacej podtatranskej menšiny. Členmi boli, okrem iných, aj vynikajúci horolezci tých čias z Budapešti. Spolok zanikol po druhej svetovej vojne, v roku 1945, na základe nariadení Slovenskej národnej rady.[1]

História[upraviť | upraviť zdroj]

Profesori kežmarského lýcea pozorne sledovali turistické dianie v Európe. V okolitých krajinách vznikali turistické spolky, o ktorých v rakúskom turistickom časopise písal rakúsky vojenský lekár Henrich Wallmann v roku 1871. Istý čas pôsobil na Slovensku a navštívil Tatry. V roku 1873 sa v Kežmarku začal vytvárať prípravný výbor, ktorý mal pripraviť podmienky na založenie turistického spolku. Vo výbore bol Egid Berzevici a Anton Döller. Dňa 10. augusta 1873 bol na ustanovujúcej schôdzi v Smokovci založený nový turistický spolok (jeden z prvých desiatich na svete). Zakladajúcimi členmi boli, okrem iných, Mór Déchy, Gustáv Görgyi - statkár, Anton Döller - dôstojník, Hugo Payer - bibliograf, Egídius Berzeviczy - statkár, Ferdinand Cserépy - advokát, Samuel Weber - kňaz a historik, Fridrich Scholtz - riaditeľ lýcea, Ernest Grósz, Karol Koller - profesori, Jozef Engel, Pavol Kéler - advokáti, Karol Kostenský - statkár, Samuel Kottlar - továrnik. Karol Wünschendorfer z Popradu, Karol Divald z Prešova, Alexius Demjan z Podbielu, Štefan Čerépy z Lučenca.[2][3] V čase založenia mal spolok 345 členov a jeho členská základňa sa postupne rozširovala. Najvyšší počet evidovali v roku 1889 – takmer päťtisíc členov.[4] Sídlom spolku boli postupne mestá Kežmarok (1873 – 1884), Levoča (1884 – 1891) a Spišská Nová Ves (1891 – 1918).

Kežmarok sa stal prvým sídlom preto, lebo z neho pochádzala väčšina zakladajúcich členov a iniciátorov. Prevažná časť členstva pochádzala z radov stredného a nižšieho úradníctva, učiteľstva, z remeselníckych a obchodníckych vrstiev. Na čele spolku stáli skromní podtatranskí vzdelanci, osvetoví pracovníci a aktívni turisti.[5] Začiatky spolku boli najplodnejšie a v tomto období bola vybudovaná najnutnejšia sieť turistických chodníkov a chát.
Počas kežmarského predsedníctva bolo založené Karpatské múzeum UKS. Valné zhromaždenie Uhorského Karpatského spolku 10. augusta 1876 prijalo uznesenie o výstavbe múzea so sídlom v Kežmarku, ktoré malo byť vlastivedným múzeom medzinárodného významu, reprezentujúcim turistický ruch, kultúru a šport v regióne. Po mnohých sporoch bolo rozhodnuté, že budova múzea bude stáť v Poprade. Mestská rada vo Veľkej (dnes miestna časť Popradu) nebola spokojná s týmto rozhodnutím – rozhodla sa mať múzeum na svojom území. Podporovatelia múzea z Veľkej v lete 1881 založili z iniciatívy miestneho lekára Eduarda Daitsa (1853 – 1931) Spoločnosť Velického Tatranského múzea s cieľom zriadiť múzeum, zamerané na dokumentáciu prírody a histórie Vysokých Tatier. Krátko po vypracovaní stanov spolku boli 2. júla 1882 sprístupnené prvé zbierky Tatranského múzea verejnosti v priestoroch evanjelickej fary. Spory medzi Veľkou a Popradom postaviť spoločnú budovu neviedli k želanému výsledku, a tak 22. júla 1885 položili základný kameň Karpatského múzea v Poprade. Stavbu realizoval podľa projektu budapeštianskych architektov Kundu a Jakabfyho, s menšími úpravami levočského staviteľa Gleviczkého, stavebný podnikateľ z Kežmarku, Ján Kažimír. Finančne náročná stavba v pseudorenesančnom slohu bola dokončená 21. augusta 1886 a zbierky sprístupnené verejnosti o rok neskôr, 6. augusta 1887. Pozemok na jej výstavbu daroval miestny mecenáš, veľký nadšenec múzea a jeho dlhoročný aktívny podporovateľ Dávid Husz. V roku 1908 vlastnilo múzeum približne 24 000 kusov zbierkových predmetov.
Pamätník Dávidovi Huszovi pred Podtatranským múzeom v Poprade
Riaditeľom Tatranského múzea vo Veľkej sa stal miestny lekárnik a botanik Aurel Viliam Scherfel. Po vzniku Československej republiky správcovstvo múzea prebrala obec Veľká. V roku 1926 obecná rada odkúpila jednu z turistických budov v Krompecherovom parku, a tak na konci druhej svetovej vojny boli v Poprade dve múzeá – Karpatské múzeum a Tatranské múzeum. Po druhej svetovej vojne sa obe múzeá spojili a zbierky z Veľkej boli prevezené ho Popradu. Tatranské múzeum vo Veľkej zaniklo a popradské sa stalo prvým obnoveným múzeom na Slovensku a prvým povojnovým múzeom s okresnou pôsobnosťou.[6]
Kežmarské vedenie spolku sa zameralo na údržbu a opravy už existujúcich chodníkov zo skorších období, ktoré sa opravovali (ako aj dnes) každú jar (spomínané sú už v polovici 17. stor.) a budovanie nových. Neskoršie sa budovali aj prvé značené turistické chodníky v južne orientovaných dolinách, napr. 1875 – v Studených dolinách – Malej a Veľkej, 1876 – vo Velickej doline, 1877 – v Mengusovskej doline, 1878 v Doline Zeleného plesa. Prvý vysokohorský chodník viedol k Poľskému hrebeňu Velickou dolinou a vybudoval ho Sliezsky oddiel MTE (Magyar Turista Egyesület).[1] Značené chodníky viedli aj k štítom, nevyžadujúcim lezecké znalosti, napr. na Rysy, Slavkovský štít a v časti Belianskych Tatier; chodníky k ťažšie dostupným štítom opatrili reťazami, napr. na Lomnický štít, Rysy, Vysokú a Gerlachovský štít.[7]
Aj po skončení predsedníctva patrili kežmarskej sekcii UKS Vysoké a Belianske Tatry. V roku 1891 sa pretvorila na Tatranský odbor novozriadeného Maďarského turistického spolku. Sliezska sekcia so sídlom v poľskom Vroclavi si vyhradila ako pracovnú oblasť Velickú dolinu s priľahlými štítmi a Liptovská sekcia sa zamerala na Západné Tatry. Bola však pasívna a jej členmi, na rozdiel od iných sekcií, boli v prevažnej miere slovenskí turisti.[1]
Cesta slobody
Levočské predsedníctvo uskutočnilo stavbu transverzálnej cesty – Cesty slobody. Výstavba tatranskej cesty (okruhu) bola na programe už v roku 1877, ale na program sa dostala až o 10 rokov neskôr. Prvý úsek tatranského okruhu vybudovali (1885) na jednom úseku už skôr známeho „Zbojníckeho chodníka“, z Tatranskej Kotliny do Nového Smokovca, no zatiaľ išlo len o dva metre širokú jazdeckú cestu. V tom istom roku dokončili aj úsek Smokovce – Tatranská Polianka, v roku 1888 19 km dlhú a 4 metre širokú cestu pre koče v úseku Smokovce – Štrbské pleso.[7] Dobudovalo tiež sieť turistických prístreší, zabezpečilo pre turistov rôzne železničné zľavy a ujalo sa koordinácie výskumnej činnosti vo Vysokých Tatrách.
Komisia Uhorského karpatského spolku na mieste, ktoré vybrali pre Téryho chatu v Malej Studenej doline
Spišskonovoveské predsedníctvo pod vedením grófa Albina Csákyho pracovalo v kritickom období, keď sa Uhorský karpatský spolok rozpadol na dva turistické spolky. Predsedníctvo pod jeho vedením začalo uplatňovať elitárske a šovinistické tendencie a najaktívnejší členovia postupne zo spolku odchádzali a zakladali nové, progresívnejšie organizácie. Slovenskí členovia nedostávali veľa priestoru na svoje aktivity, lebo vedenie spolku zámerne paralyzovalo prácu "ich" Liptovskej sekcie.[5] Zápasilo s finančnými ťažkosťami a preto tatranské akcie podporovalo len propagačne a morálne. Zaslúžilo sa o zorganizovanie zimnej lyžiarskej turistiky a o vyškolenie časti horských vodcov pre zimné športy.[1] V tomto období bola preferovaná štátna maďarská politika s ideou jedného národa a zo spolku museli odísť najmä panslavisticky sa prejavujúci horskí vodcovia. Pod zámienkou potreby ovládať slovom a písmom nemecký a maďarský jazyk boli tak vyradení takmer všetci slovenskí horskí vodcovia a zostali iba spišskí Nemci. Rozvíjajúce sa horolezectvo prinieslo aj potrebu vyššie postavených chát; v roku 1895 bol postavený Sliezsky dom a MTE – novší Maďarský turistický spolok (Magyar Turista Egyesület) v roku 1899 v Malej Studenej doline postavil Téryho chatu, ktorá bola v tej dobe najvyššie položená budova v Uhorsku. Ale to už nebola zásluha Uhorského karpatského spolku. Maďarský turistický spolok pomohol Karolovi Kolbenheyerovi vydať v roku 1887 Sprievodcu Vysokými Tatrami, prvú turistickú mapu Vysokých Tatier.[7]

Rozkol[upraviť | upraviť zdroj]

V závere 19. storočia došlo v UKS k ideovému rozkolu vedenia spolku. V jeho vedení začali prevládať spišskí Nemci, a tak bola v roku 1891 v Budapešti založená nová organizácia – Maďarský turistický spolok (Magyar turista egyesület, v skr. MTE)[8], ku ktorej sa pridali niektoré skupiny UKS, napríklad Košicko – abovsko – turnianska skupina.[9] V roku 1909 vznikol Budapesti egyetemi turista egyesület – BETE. Obidve nové organizácie sa začali špecializovať na vysokohorskú turistiku a horolezectvo vo Vysokých Tatrách. Chceli spolupracovať s Uhorským karpatským spolkom.[10] V novembri 1913 bol ustanovený stavovský federálny orgán všetkých uhorských turistických spolkov – Uhorský turistický zväz (Magyar turista Szövetseg)[11], pri ktorom bola vytvorená 28. decembra 1913 Tatranská dobrovoľná záchranná komisia (Tátrai Önkéntes Mentö Biztottság), ktorej členmi sa stali osvedčení organizátori MTE, ale aj športoví horolezci z BETE. Tatranská dobrovoľná záchranná komisia (Tátrai Önkéntes Mentö Biztottság) však v dôsledku prvej svetovej vojny existovala len na papieri. V skutočnosti zanikla na začiatku prvej svetovej vojny.[8] Práca Uhorského turistického zväzu sa skutočne mohla začať až po prvej svetovej vojne. Dňa 29. novembra 1918 sa v Šoproni konalo prvé výročné zasadnutie federácie.[12] Po vojne zanikol aj Uhorský karpatský spolok.

Horskí vodcovia[upraviť | upraviť zdroj]

Beata Laska - Kościelska
Výstup na Lomnický štít Jordanovou cestou
Horský vodca

Najstarší vierohodný záznam o turistickom výlete do Vysokých Tatier je z Kežmarku. V roku 1565 sa vybrala väčšia kežmarská spoločnosť na výlet do "Snežných hôr" k Zelenému plesu. Na výlete bola hradná pani Beata Laská – Kościelska. V sprievode boli mešťanovia, kežmarský richtár, rektor i hradný kapitán. Beata Laska, rodená Kościełska za tento výlet draho zaplatila; žiarlivý manžel Albert Lasky, ktorý jej vytýkal, že išla do hôr v sprievode mužskej spoločnosti, ju na 6 rokov zavrel do temnice kežmarského hradu. Nemuselo to však tak byť. Jej manžel sa pravdepodobne chcel zmocniť jej majetku a tento výlet mu poskytol zámienku, aby ju zamuroval.[13][14]

Pri prvých objavných výstupoch na tatranské štíty v 17. – 18. storočí sa ako vodcovia a nosiči najskôr uplatnili kamzičí poľovníci či pytliaci. Pri love prenikali hlboko do hôr, poznali prechody cez tatranské sedla, boli dobre informovaní o ich konfigurácii a vedeli nájsť správne výstupovú cestu. K nim sa pripojili pedagógovia a učitelia z Rakús, Veľkého Slavkova, Mlynice, Starej a Novej Lesnej. Získavali od nich informácie a so svojimi žiakmi navštevovali dovtedy nepoznané končiny Vysokých Tatier.

Tatranskí horskí vodcovia

Ešte pred vznikom horského vodcovstva učiteľ z Novej Lesnej Ján Still pravidelne vodieval na Gerlachovský štít. Ján Still ako prvý vystúpil s dr. Edmundom Térym na Prostredný hrot. Po založení prvej tatranskej osady – Starého Smokovca a po dokončení podtatranského úseku Košicko-bohumínskej železnice ľudoví horskí vodcovia v hojnejšej miere začali ponúkať svoje služby návštevníkom Vysokých Tatier.[1]

Rok po vzniku UKS, počas kežmarského predsedníctva, bola vytvorená a zorganizovaná horská vodcovská a záchranná služba. Po prvý raz sa o tom rokovalo na plenárnej schôdzi 2. augusta 1874 v Starom Smokovci. Predsedníctvo spolku nariadilo súpis horských vodcov v jednotlivých karpatských oblastiach. Spišskonovoveský evanjelický farár a historik Samuel Weber (1835 – 1908) a Eduard Dávid Blasy, horolezec a správca Starého Smokovca, vypracovali služobný poriadok vodcovskej organizácie.[15] Spolok pre vodcov vydal vodcovské knižky I. a II. triedy. V zmysle § 12 bol horský vodca povinný turistovi, ktorého na ceste zastihla choroba alebo nehoda, poskytnúť všemožnú pomoc. Tento paragraf zároveň ukladal vodcom povinnosť zúčastniť sa na záchranných akciách. Vodcovia museli mať jednotné oblečenie, dostali vodcovský odznak a museli vo výstroji mať lano a čakan.[8] Zaregistrovalo sa 37 osôb, ktoré sa venovali vodcovstvu vo Vysokých Tatrách. Medzi nimi bolo 16 Slovákov. Boli to: Ján a Michal Hronec z Východnej (pre Západné Tatry a oblasť Kriváňa), Michal Húska a Pavol Muntag zo Štrby (pre oblasť Kriváňa a Mengusovskej doliny) Ján Chovanec, Jozef Galko – Čupka, Ján Jurčo – Krokos, Samuel Jurčo, Ján Pastrnák a Ján Ruman Driečny mladší zo Štôly (pre Kriváň, Tichú a Kôprovú dolinu s okolitými sedlami a štítmi, Velickú a Bielovodskú dolinu), Ján Pavol I. a Pavol II. Patigovci, Jakub a Jozef Suranovský so služobným stanovišťom v Starom Smokovci (pre Velickú dolinu s Poľským hrebeňom, Slavkovský štít, Veľkú a Malú Studenú dolinu) a Michal Peško zo Strání pod Tatrami (pre oblasť Javoriny, Zeleného plesa a Belianske Tatry). Mnohí slovenskí vodcovia, ktorí sa nezaregistrovali, vodili načierno. Napríklad na vlastnú päsť vodil bača Pavol Mišaga zo salaša v Tomanovej doline, kokavský roľník Ján Slivka, rakúsky pastier Michal Mlynarčík, erárni horári Ján a Samuel Harmanovci a iní. Pôvodný návrh stanov vodcovskej organizácie bol v maďarskom, nemeckom a slovenskom jazyku. Členovia kežmarskej centrály si uvedomovali, že Vysoké Tatry navštevujú aj Slováci. Oponenti boli proti, Spišská župa nesúhlasila, aby vo vodcovských knižkách bola slovenčina. Nekompromisný obhajca pôvodnej osnovy stanov Egid Berzevici sa na valnom zhromaždení 4. augusta 1878 zriekol predsedníckej funkcie a v nasledujúcich dvoch rokoch sa rovnako zachovali jeho zástupcovia Béla Majláth a Jozef Szentiványi. To využil najväčší oponent demokratizačných snáh v spolku, hlavný spišský župan a neskorší minister, gróf Albin Csáky (1841 – 1912), ktorý potom podľa vlastných predstáv ovplyvňoval vodcovskú činnosť až do svojej smrti.[15]

Vodcovská činnosť, ktorá v rokoch kežmarského predsedníctva dostala nový rozmer, prešla mnohými zmenami. Mikuláš Sontág st., zakladateľ Nového Smokovca, člen Uhorského karpatského spolku, v zime 1881 – 1882 usporiadal pre horských vodcov školenie. Vodcovia museli okrem praktických a teoretických skúseností preukázať, že vedia čítať a písať. Vodcovia boli rozdelení do troch kvalifikačných tried. Vodca I. triedy mal právo vodiť na prvovýstupy bez geografického obmedzenia, vodca II. triedy získaval licenciu len na určitú oblasť, ktorú dobre poznal. Osobitnú triedu zaviedli pre nosičov. Horskí vodcovia sa pokúšali dobývať dovtedy nedostupné štíty, neprekročili však terén I., II. a III. obtiažnostnej kategórie. Dosiahli vrcholy Vysoká, Ganek, Malá Končistá, Bradavica, Veľká Granátová veža, Ostrý štít a ďalšie. Aj napriek snahám Mikuláša Sontága st., ktorý prepracoval osnovy vodcovského štatútu a predstavil ich na schôdzi spolku v Levoči 10. júla 1883, boli nové vodcovské knižky v roku 1885 vydané v maďarskom a nemeckom jazyku. Slovenský jazyk nebol akceptovaný a vodcovský štatút predpisoval horským vodcom, aby skladali skúšky z maďarského pravopisu. Túto podmienku mnohí slovenskí horskí vodcovia nevedeli splniť a tak spolok zbavil väčšinu slovenských horských vodcov oprávnenia na vodenie. V roku 1885 malo vodcovské oprávnenie deväť Spišských Nemcov a jeden Slovák – Štrbčan Michal Húska. Do roku 1887 sa počet vodcov zvýšil na 32, z nich bolo 24 spišských Nemcov z Novej Lesnej, šesť z Veľkého Slavkova a dvaja Slováci. K Michalovi Húskovi pribudol Andrej Rusnák zo Štôly. Napríklad jeden z najvyhľadávanejších a najuznávanejších horských vodcov Ján Ruman Driečny nemohol byť registrovaným horským vodcom, lebo neovládal maďarský pravopis. Ani v ďalšej prepracovanej verzii vodcovských stanov v roku 1912, ktoré pripravili Alfred Grosz a Julius Andreas Hefty sa Slováci nedočkali nápravy. Andrej Rusnák, vodca I. triedy zo Štôly, dostal v roku 1896 mozgovú porážku a predsedníctvo spolku mu odhlasovalo jednorazovú almužnu 10 forintov. Michala Húsku, vodcu I. triedy zo Štrby, zbavil ústredný výbor spolku v roku 1908 oprávnenia vodiť, „keď sa dokázalo, že šíri panslavsku ideológiu“. Po zániku spolku po prvej svetovej vojne nová československá turistická organizácia Klub československých turistov zdedila len 11 horských vodcov, samých spišských Nemcov, najmä z Novej Lesnej. Prvé povojnové roky vo Vysokých Tatrách boli poznačené prítomnosťou vojenských jednotiek. U Pavla Počúvaja, nestora tatranských horských vodcov, sa dohodli, že využijú pomoc horského práporu, ktorému velil štábny kapitán Václav Dusil. Pomáhal im pri značkovaní turistických ciest, budovaní turistických chodníkov a zásobovaní chát. Nadšenci turistiky z Liptovského Mikuláša, vedení školským inšpektorom Milošom Janoškom, spolu s českými priateľmi položili základ novej turistickej organizácie – Klubu československých turistov. Župný úrad v Levoči na podnet Slovenskej komisie Klubu československých turistov zrušil stanovy Uhorského karpatského spolku a v júni 1921 Ministerstvo pre správu Slovenska schválilo Štatút horských vodcov Klubu slovenských turistov a lyžiarov. Klub vydal nové vodcovské knižky a stanovil aj nové tarify; namiesto forintov a grajciarov sa platilo československými korunami. Nové vodcovské skúšky zložilo 19 horských vodcov. V roku 1923 sa ustanovil Sbor tatranských vodcov z povolania (Sbor podľa vtedajšieho pravopisu) so sídlom v Starom Smokovci. Po vojne po nových turistických chodníkoch začalo prúdiť do Vysokých Tatier veľa turistov, ktorí nepotrebovali horských vodcov, čím vodcovská služba začala stagnovať. Po roku 1945 z početnej plejády zostali len horskí vodcovia – Štefan Zamkovský, Alojz Krupitzer a Ján Počúvaj. Trvalo päť rokov, kým založili novú Tatranskú horskú službu a ďalších sedem, kým vydali nový vodcovský poriadok, platný od 1. júna 1957 pre horských vodcov Tatranského národného parku vo Vysokých a Západných Tatrách. Vo Vysokých Tatrách vyrástla nová vodcovská generácia a vodcovská služba a horská záchranná služba splynuli v jeden celok. Horskými vodcami z povolania boli pracovníci Horskej služby TANAPu a dobrovoľní členovia Československého zväzu telesnej výchovy.

Po roku 1989 nastali mnohé zmeny aj v tejto činnosti a legislatívne kroky umožnili opäť oživiť profesiu horského vodcu. V roku 1991 bola založená Národná asociácia horských vodcov Slovenskej republiky, ktorá onedlho nadviazala kontakt s UIAGM (Medzinárodné združenie asociácií horských vodcov). Cieľom Národnej asociácie horských vodcov bolo stať sa právoplatným členom medzinárodného združenia. V roku 1996 boli v Zermatte slovenskí vodcovia prijatí do medzinárodného združenia asociácií horských vodcov. Zákonom č. 567 z 8. novembra 2005 sa zmenilo postavenie Národnej asociácie horských vodcov Slovenskej republiky z občianskeho združenia na samosprávnu stavovskú inštitúciu. Vo Vysokých Tatrách okrem toho pôsobí Spolok horských vodcov Vysoké Tatry. Je to Spolok horských vodcov, v ktorom sú združení vodcovia s platným medzinárodným osvedčením UIAGM-IVBV-IFMGA, čo sú skratky pre celosvetovú úniu horských vodcov.[15][16][17][18]

Miestne organizácie Uhorského karpatského spolku na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

  • 21. 5. 1881 Gemerská sekcia so sídlom v Rožňave
  • 14. 8. 1881 Východokarpatská sekcia v Novom Meste pod Šiatrom
  • 26. 2. 1882 Novoveská sekcia so sídlom v Spišskej Novej Vsi
  • 12. 5. 1882 Sitnianska sekcia v Banskej Štiavnici
  • 29. 4. 1884 Liptovská sekcia v Liptovskom Sv. Mikuláši
  • 14. 2. 1886 Tatranská sekcia so sídlom v Kežmarku
  • 23. 5. 1886 Magurská sekcia so sídlom v Spišskej Starej Vsi
  • 26. 5. 1889 Zvolenská sekcia so sídlom v Banskej Bystrici
  • 14. 2. 1889 Hnilecká sekcia so sídlom v Gelnici
  • jún 1896 Levočská sekcia so sídlom v Levoči
  • 15. 10. 1905 Prešovská sekcia so sídlom v Prešove
  • 3. 12. 1912 Košická sekcia so sídlom v Košiciach
  • l2. 12. 1913 Lyžiarska sekcia v Spišskej Novej Vsi
  • 21. 6. 1914 Sekcia Branisko so sídlom v Spišskom Podhradí
  • 25. 11. 1917 Fatranská sekcia so sídlom vo Vrútkach
  • 23. 3. 1918 Hornotrenčianska sekcia so sídlom v Žiline
  • 24. 4. 1918 Podtatranská sekcia so sídlom v Poprade[19]

Činnosť po prvej svetovej vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Uhorský karpatský spolok po vzniku novej Československej republiky stratil nielen veľkú časť členskej základne, ale aj jednotnú náplň. Maďarská časť spolku bola odtrhnutá od slovenského územia. Spolková činnosť, zásluhou členov, ktorí žili už na území novej republiky, pokračovala pod novým názvom Karpatský spolok (Karpathenverein). Novým sídlom spolku sa stal Kežmarok.

Na zhromaždení v Poprade v roku 1920 bolo konštatované, že počet členov klesol z 3 500 na 1 200. Príčinou bol rozpad Rakúsko-Uhorska. Obdobie od roku 1920 do roku 1925 bolo, ako ho nazvali samotní členovia spolku, obdobím kežmarským. Maďarskí turisti prestali navštevovať slovenské hory a bolo potrebné vyvinúť veľké úsilie, aby sa cestovný ruch oživil. Spolok v tom čase viedol Dr. Michal Guhr, ktorý sa venoval najmä organizačným záležitostiam, osvetovej činnosti, organizácii zimných športov – výstavbe skokanského mostíka, sánkarskej dráhy, bežeckých tratí a pod. Aktívny bol profesor Julius Andreas Hefty, ktorý organizoval spolkový život a turistické aktivity, profesor Alfred Grosz bol okrem iného, spolkovým fotografom, ktorý zhotovil okolo 10-tisíc fotografií. Bol aj priekopníkom v objavovaní vysokohorských ciest a vytvoril rekord v počte prvovýstupov. Aktívny bol aj profesor Bela Hajts, ktorý organizoval tatranské výlety a venoval sa histórii. Artur Wiegand sa venoval organizácii spolku, položil základy nového vedenia obchodu. Architekt Ing. Oskar Zuber organizoval stavebnú činnosť spolku a dlhý čas pôsobil ako redaktor spolkového časopisu Turistik, Alpinismus, Wintersport a Die Karpathen. Dr. Desider Reichart sa staral o rozvoj zimných športov a bol ich náčelníkom. Aktívne v tom čase pôsobili aj ďalší členovia spolku – Dr. Wilhelm Nemény, Teodor Augustín Sauter, ktorý v Karpathen Post prinášal správy z Vysokých Tatier a vychovával obyvateľov Spiša k pochopeniu významu a poslania cestovného ruchu. Vydával aj spolkový časopis Turistik und Alpinizmus. Hodno spomenúť aj iných členov, napríklad Anton Jurgovský, Július Wachdeutsch a Michael Zwiebel, Ernst Bethelnfalvy, Karl Pivovarcsy a iní.[20]

Prinavrátenie chát[upraviť | upraviť zdroj]

Dôležitou úlohou spolku bolo opätovné získanie majetkových práv na tatranské chaty. Po rokovaní s komisiou na určenie hraníc spolok získal do opätovného vlastníctva Chatu pri Zelenom plese, Téryho chatu a Sliezsky dom.[20]

Maďarsko-nemecká orientácia[upraviť | upraviť zdroj]

Karpatský spolok na čele so svojimi predstaviteľmi Dr. Michalom Guhrom a profesorom Heftym sa od začiatku orientoval na nemecké organizácie podobného zamerania. Bol spoluzakladateľom Hlavného zväzu nemeckých spolkov pre zimné športy v Liberci (HDW) a vytvoril vlastný Tatranský kraj. Zároveň bol spoluzakladateľom a členom Hlavného zväzu nemeckých horských a turistických spolkov so sídlom v Ústí nad Labem, členom Nemeckého lawn-tenisového zväzu v Československu so sídlom v Prahe, Spolku zimných behov v ČSR, Nemeckého plaveckého spolku v ČSR a Moravsko-sliezskeho automobilového klubu so sídlom v Brne. Členovia spolku a jeho predstavitelia sa pre svoju maďarsko-nemeckú orientáciu často ocitli v politických a národných roztržkách. Napríklad preto, lebo vydávali a distribuovali nemecky a maďarsky písanú literatúru, vydanú v Maďarsku. Jej rozširovanie bolo výnosom bývalého ministra s plnou mocou pre správu Slovenska po 28. októbri 1918 zakázané.[20]

Organizovanie športovej činnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Koncom 20. rokov sa Michal Guhr začal venovať výchove pretekárov. Karpathenverein usporiadal 1. a 2. februára 1920 medzinárodné lyžiarske preteky, v rámci ktorých sa uskutočnili majstrovstvá Vysokých Tatier. Súťažilo sa v behoch na lyžiach – kategória mládeže (3,5 km), juniori (7 km), ženy (5 km), v zjazde, výstupoch, skokoch na lyžiach a v štafetovom behu na 10 kilometrov. Spolok v roku 1922 zorganizoval medzinárodné lyžiarske preteky v Korytnici. Medzi najpopulárnejšie medzinárodné podujatia patrili preteky o najlepšiu lyžiarsku štafetu Tatier, ktoré sa uskutočňovali od roku 1925. Spolu to bolo 14 ročníkov.[20]

Obmedzenie činnosti a nové aktivity[upraviť | upraviť zdroj]

Nové nariadenie štátnych orgánov Československej republiky pribrzdili širokospektrálne aktivity spolku. Viaceré prevzal nový Klub československých turistov[19], napríklad značkovanie turistických chodníkov, záchrannú činnosť a spolok prišiel aj o chaty, ktoré boli postavené na štátom vlastnených pozemkoch. Aj napriek tomu členovia spolku pokračovali v činnosti. Napríklad obnovili chodníky na Hrebienok, k prameňu Studeného potoka, chodník z Tatranských Matliarov k Zelenému plesu, zo Starého Smokovca a Tatranskej Polianky k Sliezskemu domu, chodník do Belianskej jaskyne, do Malej Studenej doliny, do Velickej doliny a na Slavkovský štít, upravili chodník na Lomnický štít, v Nemeckom rebríku, či na Medené lávky. Rozšírili Chatu pri Zelenom plese, zrekonštruovali Téryho chatu, vybudovali malú vodnú elektráreň pri Sliezskom dome, osadili pamätné tabule nielen vo Vysokých Tatrách, ale aj v Slovenskom raji, stavali mosty a podarilo sa im obnoviť aj záchranársku činnosť, na ktorej sa podieľali dobrovoľníci. Svoje aktivity spolok zameral na budovanie tenisových ihrísk v Kežmarku v Matejovciach, v Starom Smokovci, Dobšinej a Spišskej Sobote. Veľa úsilia spolok venoval sánkarskému športu; v Starom Smokovci bola prírodná sánkarská dráha, na ktorej v roku 1928 zorganizoval majstrovstvá Slovenska.[20]

Pobočky[upraviť | upraviť zdroj]

Spolok založil na Slovensku viac ako 40 pobočiek a mal zastúpenie v cestovných kanceláriách, v tatranských kúpeľoch, v podtatranských mestách i v Podkarpatskej Rusi. Rozšíril sa i do Česka a Nemecka. Hlavnú kanceláriu mal v Kežmarku a informačnú v Poprade, v Starom Smokovci, v Tatranskej Kotline, v Tatranskej Polianke, v Dobšinej a v Košiciach. V roku 1930 mal spolok 6 200 členov.[20]

Zánik spolku[upraviť | upraviť zdroj]

Spolok mal stanovy obnovené v roku 1940, od kedy bol predsedom spolku advokát Dr. Gejza Klein z Popradu a tajomníkom Tibor Braisz. Keďže spolok bol po druhej svetovej vojne považovaný za nemecko-maďarský, na základe nariadení Slovenskej národnej rady (nariadenie SNR č. 51/1945 z 25. mája 1945 o rozpustení a zakladaní spolkov) bol v roku 1945 zrušený. V archívoch sa nezachovali mnohé dôležité dokumenty o činnosti spolku a preto sú informácie neúplné. [21]

Tlačové orgány[upraviť | upraviť zdroj]

Noviny Karpathen Post, tlačový orgán Uhorského karpatského spolku. Po zániku UKS ho vydával Karpathenverein Nemecký ľudový týždenník pre spišských Nemcov. Vychádzal v Kežmarku v rokoch 1880 – 1942.

Uhorský karpatský spolok prevzal aj úlohu organizátora a koordinátora vedecko-výskumnej činnosti na území Vysokých Tatier. Výsledky tejto práce boli systematicky publikované v ročenkách UKS, ktoré vychádzali pod maďarským názvom A Magyarországi Kárpátegyesület Évkönyve, s paralelným nemeckým názvom Jahrbuch Des Ungarischen Karpathen Vereines. V rokoch 1874 – 1917 vyšlo 44 zväzkov. V rokoch 1882 – 1893 vychádzali štyrikrát ročne. Prvé tri ročníky vytlačila tlačiareň Panónia v Košiciach. V rokoch 1877 – 1879 ich tlačila Spišskonovoveská spoločenská tlačiareň, v rokoch 1880 – 1906 vychádzali v tlačiarni Jozefa Schmidta a v rokoch 1908 – 1916 v tlačiarni Spišských hlasov. Ročenky obsahovali články o horskej turistike, vedeckom výskume, biografie a správy, ktoré písali hlavne Nemci a Maďari, no občas sa objavovali texty poľských autorov. Predsedom redakčnej rady bol v rokoch 1874 – 1876 Hugo Payer, v rokoch 1877 – 1892 Martin Róth, v rokoch 1893 – 1895 Imrich Kövi. Po roku 1896 boli redakciou poverení Móric Lövy, Frigyes Nikházy, Michal Karopliny, Albert Kiss, Andor Marcsek ml. a Július Weise. Text ročeniek bol v rokoch 1874 – 1883 dvojjazyčný maďarsko-nemecký. Od roku 1884 vychádzali osobitne v maďarskom a nemeckom jazyku.

Ročenky pravidelne informovali o činnosti spolku, prinášali príspevky zamerané na problematiku turistiky, turistické výstupy a túry, ďalej s tematikou cestovného ruchu v Tatrách, ale i všeobecne v Uhorsku, informovali o športe. Boli tu tiež informácie o činnosti spolkov príbuzného zamerania v Uhorsku i v Európe, o literatúre z oblasti turistiky a pod. Členovia spolku prezentovali výsledky vedeckých bádaní. Publikovali nielen spišskí prírodovedci, ale i významní predstavitelia prírodných vied v celouhorskom meradle. Autori sa v ročenkách zaoberali históriou a výskumom Vysokých Tatier, veľa miesta venovali Spišskej, Liptovskej, Oravskej, Gemerskej, ale aj Šarišskej župe.[4][21][2]

Turisticko-vlastivedný časopis Turisták lapja (Časopis turistov) 1889 – 1919. Vydával Magyarországi Kárpátegyesület Budapesti Osztálya

Nemeckí členovia spolku vydávali v Kežmarku od roku 1880 týždenník Karpathen Post.[22] V rokoch 1887 – 1891 bol orgánom Tatranskej sekcie Uhorského karpatského spolku. Jeho vydávanie skončilo v roku 1942. Zameriaval sa na problémy cestovného ruchu, obchod, kúpele v horských oblastiach, historické, kultúrne a národopisné témy.

Redaktori Karpathen Post[upraviť | upraviť zdroj]

Tatranskej tematike a činnosti Uhorského karpatského spolku sa venovali viaceré médiá:

  • Zipser Bote (Spišský posol, 1875 – 1908)[24]
  • Szepesi hírnők (Spišský spravodaj, 1909 – 1918)[25]
  • Karpathen Post (Karpatská pošta, Kežmarok 1880 – 1942)
  • Tátra-vidéki híradó (Spravodaj tatranského kraja, L. Mikuláš 1882 – 1885)[26]
  • Szepesi lapok (Spišské listy, Spišská Nová Ves 1885 – 1919)[27]
  • Tátra – Vidék (Tatranský kraj, Poprad 1908 – 1918)
  • Tátra – Vidék (Tatranský kraj, Nový Smokovec 1883 – 1885)[28][29]
  • MTS vydával turisticko-vlastivedný časopis Turisták lapja (Časopis turistov 1889 – 1919)[30]
  • Učitelia a milovníci prírody a turistiky vydávali v Budapešti dvojmesačník Turista kőzlőny (Turistické spravodajstvo 1894 – 1916)[31]
  • Budapeštiansky univerzitný turistický spolok okrem oficiálnej ročenky A Budapesti Egyetemi Turista Egyesűlet évkőnyve (1904 – 1913) reprezentatívny horolezecký mesačník Turistaság és alpinizmus (Turistika a alpinizmus 1910 – 1935)[30]

V rokoch 1918 – 1933 vychádzal mesačník Turistik, Alpinizmus, Wintersport v nemeckom a v maďarskom jazyku.[21]

Monografie

  • František Dénes (1845 – 1934) vydal knižku pod názvom Založenie (A Magyarországi Kárpátegyesület alapítása, fejlődéseés működése), v ktorej hodnotil 10 ročný vývoj a činnosť Uhorského karpatského spolku.
  • Pri príležitosti 25. výročia trvania spolku, roku 1898 vydal nákladom spolku lekár a geológ Teodor Posewitz (1846 – 1917) dejiny spolku do roku 1898: A Magyarországi Kárpátegyesület története 1873 – 1898

* Hugo Payer urobil súpis literatúry o karpatskej oblasti Bibliotheca Carpatica[4]

Mapa Vysokých Tatier z roku 1865

Mapy Spolok vydával mapy samostatne alebo v rámci svojich publikácií – predovšetkým v turistických sprievodcoch.

  • V roku 1876 vydal meteorológ a kartograf Karol Kolbenheyer (1841 – 1901) geografickú mapu Vysokých Tatier. Mapa na jednom liste Karte der Hohen Tatra mit dennächsten Voralpen bola považovaná za jednu z najpresnejších vo svojej dobe.[4]

Sprievodcovská literatúra

Horský vodca pod vrcholom Kriváňa vo Vysokých Tatrách
  • V prvých rokoch existencie spolku vychádzali sprievodcovia predovšetkým pre oblasť Vysokých Tatier, neskôr v rámci činnosti jednotlivých sekcií – boli zamerané aj na ďalšie oblasti Karpát. Spolok v rokoch 1875 – 1891 vydal približne 30 publikácií, z nich väčšia polovica je zameraná na oblasť Vysokých Tatier.
  • Medzi inými to bolo dielo Františka Dénesa: Tájekoztató a magyarországi Kápátvidéken utazók számára (nem. Wegweiser durch die ungarischen Karpathen), v ktorom je prehľad geografických pomerov Karpát na celom území Uhorska a vyšlo v roku 1888 v Spišskej Novej Vsi.
  • Viedenský novinár a vydavateľ Alexander Heksch (1846 – 1885) sa vo svojom diele Obrázkový sprievodca po Karpatoch a kúpeľných mestách Horného Uhorska (Illustrirter Führer durch die Karpathen und oberungarischen Badeorte) zameral na územie dnešného Slovenska.
  • Karol Kolbenheyer vypracoval sprievodcu po Vysokých Tatrách Die Hohe Tatra (Berlín 1876) a neskôr v maďarskom preklade Pavla Kovácsa A Magas Tátra (Tešín 1882)
  • Karol A. Scherner (1825 – 1889), univerzitný profesor vo Vroclavi, vydal dvojzväzkového sprievodcu po Vysokých Tatrách (1875 a 1876) a v roku [1881] vydal doplnené dielo ako Nového praktického sprievodcu (Neuer praktischer Tatra-Führer).
Mikuláš Sontág st. s manželkou, autor mnohých knižných sprievodcov po V. Tatrách
  • Najstaršej tatranskej osade Starému Smokovcu sa vo svojich prácach venovali napr. Alexander Heksch alebo kúpeľný lekár v Starom Smokovci Ladislav Jármay (1850 – 1932).
  • Mikuláš Sontág (1848 – 1899) je autorom nielen sprievodcu po Novom Smokovci, ale i niekoľkých ďalších sprievodcov so zameraním na kúpele v Tatrách a v blízkom okolí.
  • Sitnianska sekcia Uhorského karpatského spolku v roku 1898 vydala sprievodcu Selmeczbánya és környéke (Banská Štiavnica a okolie), ktorej autorom bol Rudolf Tirtsch (1831 – 1914)[4]

Literatúra o regiónoch

  • Piaristický učiteľ a geograf Alojz Július Lovcsányi (1851 – ?) vydal v roku 1882 dielo A Vág és vidéke (Považie) s podtitulom Topografický sprievodca po kúpeľoch, ktoré prináša geografickú charakteristiku oblasti, veľké množstvo údajov z histórie, hospodárstva, o kultúrnohistorických pamiatkach a navyše charakterizuje tamojšie obyvateľstvo, spôsob života a zvyky.
  • V ďalšom Sprievodcovi po Považí (Kalauza Vágvölgyében) z roku 1888, zameranom tiež na kúpe¾né strediská Považia, ktorého autorom je Adolf Pechán, sú informácie o ľudovej kultúre.[4]

Obrazové publikácie

  • Uhorský karpatský spolok už od svojho založenia spolupracoval s majiteľom prvej svetlotlačiarne v Uhorsku, Karolom Divaldom (1830 – 1897), ktorý vydal niekoľko fotografických albumov Vysokých Tatier. Neskôr v jeho práci pokračoval i Karol Divald ml. (1857 – ?).
  • Prešovskej sekcie spolku v roku 1914 vydala 39 fotografií A. Szuberta Sárosmegyei, ktoré zachytávajú pamätihodnosti a prírodné krásy Šarišskej župy.[4]

Podpora výskumnej činnosti[upraviť | upraviť zdroj]

  • UKS dal podnet k realizácii tatranských výskumov známych európskych glaciológov – profesora geografie na vratislavskej a lipskej univerzite Jozepha Partscha (1851 – 1925), a profesora geológie na pražskej nemeckej a viedenskej univerzite Viktora Uhliga (1857 – 1911). Partsch spracoval Tatry v širšom geografickom kontexte Karpát a nemeckých stredohorí v dvojzväzkovom diele Die Gletscher der Vorzeit in den Karpathen und den Mittelgebirgen Deutschland (Diluviálne ľadovce Karpát a nemeckých stredohorí, Lipsko 1882 a 1907). Uhlig sa zameral vo svojej štvordielnej monografii Die Geologie des Tatragebirges (Geológia Tatier, Viedeň 1899 a 1909) len na teritórium Tatier, ktoré aj graficky spodobnil. Uhligovi poskytli neoceniteľnú pomoc František Dénes a Michal Greisiger, lekár zo Spišskej Belej. Na výskumnej činnosti sa podieľali aj geológovia Ludwig Zeiszner a viedenský univerzitný profesor Roman Lucerna.
Stalagmity v Palmovej sieni v Belianskej jaskyni
  • Najväčším úspechom speleológov boli objavy v Belianskej jaskyni. Pritom Samuel Roth prebádal vyše 30 jaskýň Karpát, z toho osem v Tatrách. Výskumu poľských jaskýň sa na začiatku osemdesiatych rokov 19. storočia venoval Godfryd Ossowski.
  • Pravidelné meteorologické pozorovania robil Mikuláš Szontagh st. a ich vyhodnotenia, dopĺňané fenologickými údajmi a klimatoterapeutickými poznatkami, publikoval v novosmokovskom časopise Tátra-Vidék (Tatranský kraj).
  • Prvé hydrologické výskumy na tatranských plesách sprostredkoval z podnetu Uhorského karpatského spolku profesor Dezső Dénes z Budapešti. V rokoch 1875 a 1876 zmapoval Štrbské, Popradské a Velické pleso a podal o tom správu UKS za rok 1876. Výskumu a publikovaniu v ročenkách UKS sa venovali aj Karol Kolbenheyer, Alfred Lityński, Leopold Świerz a ďalší.
  • Z botanikov mali tu doménu predovšetkým velčiansky lekárnik, zakladateľ botanickej záhrady a riaditeľ Tatranského múzea vo Veľkej Aurel Wilhem Scherfel (1835 – 1895) a o niečo neskôr levočský gymnaziálny profesor István Győrffy (1881 – 1959). Po nich prišiel celý zástup ďalších botanikov z Čiech, Poľska, Nemecka a Maďarska.
    Svišť
  • Zoológovia sa síce nepokúsili o komplexný pohľad na tatranskú faunu, ale príležitostne si všímali významnejšie druhy a podobne ako botanici, ktorí sa usilovali o ochranu plesnivca a limby, propagovali ochranu kamzíka, svišťa a orla.[1]
  • O monografiu lovnej zveri Tatier sa pokúsil Camillo Morgan v diele Die Hohe Tatra und ihre Jagdfauna (Vysoké Tatry a ich lovná zver, Viedeň 1910). Systematickejšie pracovali ornitológovia a najmä beliansky lekár Michal Greisinger (1851 – 1912) a oravský lesník Anton Kocyan (1835 – 1916). Prvú populárno-vedeckú publikáciu o živej a neživej prírode V. Tatier napísal Wiktor Kuźniar v diele Z przyrody Tatr (Z prírody Tatier, Krakov 1910)
  • 3. augusta 1873 bolo založené so sídlom v Krakove Towarzystwo Tatrzańskie. Jeho pracovná náplň sa zhodovala s programom Uhorského karpatského spolku. Pre ideu ochrany prírody na široké kruhy svojho členstva založilo v roku 1888 Towarzystwo Ochrony Tatr Polskich, ktoré v roku 1912 nahradilo ľudovejšou Sekcjou Ochrony Tatr.
Významný propagátor turistiky a cestovného ruchu. Miloš Janoška (1884 – 1963), syn evanjelického biskupa a národovca Jura Janošku.
  • Nález aureliánskej mince neďaleko Nového Smokovca dal podnet k výskumu pod vedením viedenského archeológa, maliara Ignaza Spöttla (1836 – 1892) a k objaveniu laténskej železnej huty pod Slavkovským štítom.
  • K archeológom sa pripojili historici, ktorí sa snažili spracovať historické doklady a zhodnotiť uplynulú epochu pohoria. Boli medzi nimi napríklad Karl Kolbenheyer (1841 – 1901), stredoškolský profesor v Bialsku-Bialej, Samuel Weber (1835 – 1908), evanjelický farár v Spišskej Belej, Teodor Posewitz (1851 – 1917), lekár a geológ v Budapešti a Heirich Seidel (1842 – 1906), profesor – literát v Berlíne a mnohí iní.
  • Z podnetu a za podpory Uhorského karpatského spolku boli vydané v rôznych mierkach mapy Tatier a uskutočnili sa trigonometrické merania.
  • Výraznú samostatnú skupinu tvorila praktická sprievodcovská literatúra; bol vydaný prvý slovenský Sprievodca po Tatrách (Liptovský Mikuláš 1911), ktorého autorom bol Miloš Janoška (1884 – 1963), učiteľ v Štrbe, školský inšpektor v Liptovskom Mikuláši, významný slovenský turistický a kultúrny pracovník, neskôr zakladateľ Tatranského spolku turistického a mesačníka Krásy Slovenska.[1]

Budapeštianska sekcia UKS[upraviť | upraviť zdroj]

Edmund Téry, iniciátor stavby chaty v Malej Studenej doline

Bola založená v roku 1888 a iniciátormi boli Mór Déchy (1851 – 1917) a Edmund Téry (1856 – 1917). Od začiatku sa prikláňala k pokrokovejšej časti spolkového vedenia. Pod ich vplyvom propagovala mládežnícku turistiku a mala na pamäti športový aspekt v turistike. Jej zásluhou sa začala vo väčšej miere zimná turistika.

Edmund Téry bol lekár, horolezec, organizátor turistiky, publicista a redaktor. Medicínu vyštudoval v Budapešti, ako banský lekár pôsobil v Banskej Štiavnici a od roku 1884 ako zdravotný radca aj na ministerstve vnútra v Budapešti. K jeho horolezeckému zápisu patria prvovýstupy na Prostredný hrot (1876), Pyšný štít (1877) a Poslednú vežu (1877). Od roku 1889 bol 21 rokov redaktorom časopisu Turisták Lapja. Vydal aj turistického sprievodcu po Vysokých Tatrách (1900). Zomrel a pochovaný je v Budapešti.

Mór Déchy bol geograf, horolezec z Budapešti, žijúci aj vo Švajčiarsku a v Rusku. Ako bádateľ na geografických a horolezeckých výpravách pôsobil v Alpách, Himalájach, zúčastnil sa na siedmych expedíciách expedícií na Kaukaz (1884 – 1902) a cestoval po iných európskych, afrických a ázijských horách. Jeho najznámejšie cesty vo Vysokých Tatrách sú na Gerlachovský štít Velickou próbou, ktorú prešiel s Johannom Stillom v roku 1874 a v tom istom roku 3. septembra s Jánom Rumanom Driečnym a Martinom Spitzkopfom, na Vysokú žľabom z Dračieho sedla. Bol jedným zo zakladateľov Uhorského karpatského spolku a jeho členovia sa rozhodli pomenovať dnešný Dračí štít na Déchy csúcs.[32] Maďarský turistický spolok pomohol vydať v roku 1887 Karolovi Kolbenheyerovi Sprievodcu Vysokými Tatrami, prvú turistickú mapu Vysokých Tatier.[33]

UKS a lyžovanie v Tatrách[upraviť | upraviť zdroj]

Alfred Grosz sa zapísal 119 prvovýstupmi a 8 novými prechodmi v zimných podmienkach.
  • Prvým organizátorom lyžiarskych vychádzok – túr v Tatrách bol Dr. Mikuláš Sontág st. (1843 – 1899) zo Smokovca, ktorý sa aktívne podieľal na činnosti Uhorského karpatského spolku. V rokoch 18751892 vykonal (podľa osobných záznamov) 127 lyžiarskych túr. Medzi iným vystúpil do Gerlachovského kotla a na Slavkovský štít.
  • Domáca výroba lyží a viazaní neexistovala, tento materiál sa dovážal z Nórska. Technickým problémom bolo viazanie, ktoré bolo z bambusových prútov. Pokrokom bol vynález viazania Lilienfeld Rakúšanom Mathiasom Zdarskym v roku 1891 (vynašiel tiež bivakovací, tzv. Zdarského vak. Mathias Zdarsky bol je považovaný za jedného zo zakladateľov alpskej lyžiarskej techniky ).
Lyžiarska spoločnosť v roku 1933
  • Prvým výrobcom lyží pod Tatrami bol po prvej svetovej vojne (1919) stolár Rudof Palencsar z Kežmarku. Bolo vyrobených asi 3 000 párov lyží za rok. Konkurentom bol Franz Kawasch tiež z Kežmarku, ktorý vyrobil ročne 1 500 párov. Ďalším producentom bol spišsko-sobotský J. Sirach, ktorý vyhotovil 1 000 párov ročne.[34]
  • Alfred Grosz bol profesorom telocviku na nemeckom gymnáziu v Kežmarku, pionierom lyžovania a lezenia, ako aj aktívnym členom a funkcionárom Karpatenvereinu.[35]
  • Dr. Karol Jordán (autor populárnej lezeckej cesty „jordánka“ na Lomnický štít) s Karlom Englischom (okrem iných aj prvovýstup na Ostrý štít) vystúpili 15. januára 1903 na Krivaň.
  • V Budapešti bol v roku 1908 založený lyžiarsky klub s 31 členmi.
  • Desider Reichart (početné prvovýstupy), kúpeľný riaditeľ zo Smokovca, zamestnal nórskeho lyžiarskeho učiteľa H. Hansena.
  • Horár zo Štrbského Plesa Peter Havas vystúpil s lyžami v rokoch 1902 – 1904 na Ostrvu, Krátku a Sedielko a na ďalšie vrcholy.
  • V Kežmarku sa lyžovania ujali učitelia Obchodnej školy Otto Bruckner, Julius Hefty (početné prvovýstupy s Alfredom Groszom) a Július Haug.
  • Šéflekár z Tatranskej Polianky Michal Guhr vyslal svojho sekretára Maxa Schaffera na lyžiarsky kurz do Rakúska, ktorý viedol Zdiarsky. Guhr sa stal nadšeným propagátorom lyžiarstva a postavil vo Velickej doline prvú lyžiarsku chatu a skokanský mostík.
  • V roku 1911 Guhr usporiadal prvé lyžiarske zjazdárske preteky. Trať viedla od Sliezskeho domu do Tatranskej Polianky a bola dlhá 6 km. Víťazom sa stal mníchovský maliar Siegfied Neumann, autor mnohých tatranských a alpských krajiniek. Od roku 1913 tieto preteky každoročne usporadúval Uhorský karpatský spolok a jeho lyžiarsky oddiel v zjazde i na bežeckých tratiach 6 a 12 km.[1]
  • Alfred Grosz vyhotovil v roku 1910 pre reklamné účely radu diapozitívov a robil s nimi mnohé prednášky.[35] Karpatenverein (Uhorský karpatský spolok) si dal za úlohu urobiť lyžiarsky šport prístupným pre širokú verejnosť. 12. decembra 1913 bola založená sekcia lyžovania Karpatenvereinu. Tato sekcia usporiadala aj prvé organizované lyžiarske túry v Tatrách.
  • 4. februára 1911 usporiadal Karpatenverein prvé preteky v "umeleckom lyžovaní". Bolo potrebné zlyžovať čo najkrajšie asi 70 m dlhý svah v prašane. Hodnotená bola estetika pohybov.
  • V roku 1912 vydal Dr. Eugen Serényi (početne prvovýstupy) učebnicu Der skisport (Lyžiarsky šport).
  • Dr. D. Rechart vypracoval a vydal cez vydavateľstvo Katpatenvereinu v rokoch 1932 a 1936 Lyžiarskeho sprievodcu po Vysokých Tatrách, s mapou a zakreslenými trasami výstupov a zjazdov.
  • V roku 1926 boli medzinárodné preteky v terénnom behu vo Furkotskej doline. Tieto preteky boli pravdepodobne predchodcami dnešných pretekov v skialpinizme a ich trasa viedla v ťažkom teréne, pričom bola sťažená rôznymi prekážkami.
  • Vo Veľkej Zmrzlej doline boli v roku 1935 prvé letné preteky v slalome.
  • Počas druhej svetovej vojny bola aktivita Karpatenvereinu utlmená a po jej skončení sa nútene väčšina spišských Nemcov vysťahovala do Nemecka. Alfred Grosz však odmietol odísť a umrel v rodnom Kežmarku.[34]

Výstavba chát[upraviť | upraviť zdroj]

Ruženina chata
Téryho chata
Sliezsky dom v roku 1895

Zdokonalená sieť komunikácií podporila, okrem iného, pohyb turistov v prírode. Postupne tu vyrástli:

  • Ruženina chata – na východnom svahu Slavkovského štítu pod Hrebienkom, ktorú postavil v roku 1876 Uhorský karpatský spolok. V roku 1934 bola chata prestavaná a po II. svetovej vojne premenovaná na Bilíkovu chatu.
  • Egidova chata na Rakúskej poľane v roku 1876 (pomenovaná podľa predsedu Uhorského karpatského spolku Egida Berzeviciho). V roku 1880 ju presťahovali k Zelenému plesu a keď vyhorela, na jej mieste vybudovali v roku 1884 druhý rovnomenný objekt. Po jeho požiari vyrástla na spálenisku v roku 1897 terajšia Chata pri Zelenom plese. Pôvodne ju nazývali Brnčalova chata, ale aj Fridrichova chata, podľa Fridricha Habsburga.
  • Hunfalvyho chata pri Velickom plese a útulňa pri Slavkovských plesách (1878)
  • Majláthova chata – pri Popradskom plese bola v roku 1879 postavená Liptovskou sekciou Uhorského karpatského spolku.
  • Útulňa v Mengusovskej doline pri sútoku Žabieho s Hincovským potokom (1880).
  • Turistický hotel Kamzík vo Veľkej Studenej doline (1884).
  • Chatky na Tokárni, pri Siedmich prameňoch a pod Skalnou bránou v Belianskych Tatrách (1892).
  • Téryho chata v Malej Studenej doline (1899) bola majetkom Maďarského turistického spolku.
  • Chata pri Šalviovom prameni (1903)
  • Zbojnícka chata vo Veľkej Studenej doline (1910) bola majetkom lesného eráru.
  • Skalnatá chata – v roku 1914 na podnet Uhorského karpatského spolku sa obstavalo a uzavrelo „ohnisko“ pod Skalnatým plesom. V roku 1932 ju štát odovzdal KČST, ten hneď pristaval ďalšie priestory.
  • Útulňa v Slavkovskej doline – postavil ju Uhorský karpatský spolok v roku 1878. O štyri roky ju zničila lavína. Opravili ju, ale čoskoro sa na ňu zabudlo a schátrala. Na jej starých základoch začala Správa Starého Smokovca a skupina smokovských športovcov stavať novú chatku, ale aj tú v roku 1945 zničila lavína.
  • Sliezsky dom – chatu postavila Sliezska sekcia Uhorského karpatského spolku a uviedla do prevádzky 2. júna 1895.[1][36]

Predsedovia Uhorského karpatského spolku[upraviť | upraviť zdroj]

  • Gustáv Görgey, (1873 – 1874), počas predsedníctva Kežmarku
  • Egid Berzevici, 1874 – 1878, počas predsedníctva Kežmarku
  • Jozef Sentiváni, (1878 – 1879), počas predsedníctva Kežmarku a Levoče
  • Gróf Albín Čáky , 1880 – 1891 spišský župan, minister kultúry a školstva. Bol predsedom v počas predsedníctva Spišskej Novej Vsi
  • Viliam Migazzy, (1891 – 1896) župný hodnostár, počas predsedníctva Spišskej Novej Vsi
  • Aurél Münnich, (1897 – 1906), počas predsedníctva Spišskej Novej Vsi
  • Gejza Salamon , (1907 – 1911), poslanec krajinského snemu , počas predsedníctva Spišskej Novej Vsi
  • Alexander Teleki v rokoch (1911 – 1919), počas predsedníctva Spišskej Novej Vsi[3]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g h i HOUDEK, Ivan; BOHUŠ, Ivan. Osudy Tatier. Bratislava : Šport, 1976. 231 s.
  2. a b PETRÍK, Ján. Horolezectvo v Spišskej novej Vsi. 1. vyd. Spišská Nová Ves : ABC studio, 2010. ISBN 978-80-970736-9-5. S. 159.
  3. a b BÁRTA, Vladimír; KANDL, Ladislav. História turistiky na území Slovenska. 1.. vyd. Slovenská Ľupča : Klub fotopublicistov Slovenského syndikátu novinárov, 2015. 95 s. ISBN 978-80-971991-1-1.
  4. a b c d e f g PEKAŘOVÁ, Katarína. Uhorský karpatský spolok a jeho vydania. Knižnica, roč. 2003, čís. 8.
  5. a b BOHUŠ, Ivan. MKE a Tatry. Vysoké Tatry, roč. 1993, čís. 5, s. 22.
  6. [1]
  7. a b c Vysoké Tatry si pripomenú 140 rokov Uhorského karpatského spolku [online]. 09.03.2013. Dostupné online.
  8. a b c MLYNÁR, Andrej. Z dejín turistiky a horskej služby. ScientiVysopké Tatry, roč. 1989, čís. 5, s. 8-9.
  9. [2]
  10. [3]
  11. [4]
  12. [5]
  13. [6]
  14. [7]
  15. a b c BOHUŠ, Ivan. MKE a horskí vodcovia Slováci. Vysoké Tatry, roč. 1990, čís. 1, s. 15.
  16. KLINKO, Ján. 100 rokov od založenia Zboru Tatranských horských vodcov. Vysoké Taty, roč. XIII., čís. 5, s. 9.
  17. [8]
  18. [9]
  19. a b http://www.kst.sk/index.php/o-nas/35-klub-eskoslovenskych-turistov
  20. a b c d e f KOLLÁROVÁ, Zuzana. Karpatský spolok (Karpatheverein). Tatranský dvojtýždenník, roč. 2014, čís. 20.
  21. a b c KOLLÁROVÁ, Zuzana. Karpatský spolok (Karpathenverein). Tatranský dvojtýždenník, roč. 2014, čís. 21, s. 11-12.
  22. Karpathen-Post [online]. Digitales Forum Mittel - und Osteuropa. Dostupné online. (po nemecky)
  23. [10]
  24. . Dostupné online.
  25. . Dostupné online.
  26. . Dostupné online.
  27. . Dostupné online.
  28. . Dostupné online.
  29. . Dostupné online.
  30. a b . Dostupné online.
  31. . Dostupné online.
  32. . Dostupné online.
  33. . Dostupné online.
  34. a b . Dostupné online.
  35. a b . Dostupné online.
  36. . Dostupné online.

Externe odkazy[upraviť | upraviť zdroj]