Edmund Viliam Téry

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jump to navigation Jump to search
Edmund Viliam Téry
uhorský lekár, horolezec, organizátor
a propagátor turistiky
Edmund Viliam Téry
Rod. menoEdmundus Félix Antonius Wilhelmus Rikker
Narodenie4. júl 1856
Beba Veche (maďarsky Óbéba), Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie11. september 1917 (61 rokov)
Budapešť, Rakúsko-Uhorsko
Alma materUniverzita v Budapešti
Profesialekár
ManželkaEmília Mészárosová
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Edmund Viliam Téry

MUDr. Edmund Viliam Téry (* 4. júl 1856, Beba Veche (dnes Rumunsko – maďarsky Óbéba) – † 11. september 1917, Budapešť) bol uhorský lekár-chirurg, horolezec, organizátor a propagátor turistiky.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa 4. júla 1856 ako Edmundus Félix Antonius Wilhelmus Rikker v rodine Jozefa Rickera z Rakúska, ktorý pracoval na óbébskom statku baróna Sinu v obci Beba Veche vo vtedajšej Torontálskej župe. V roku 1862 si jeho otec nechal pomaďarčiť meno na Téry. Mladý Edmund Viliam (po maďarsky Ödön Vilmos) ukončil Gymnázium v Miškovci, kde zmaturoval. Medicínu študoval na lekárskej fakulte budapeštianskej univerzity. Na začiatku štúdia sa orientoval na chirurgiu, potom na všeobecnú medicínu a verejné zdravotníctvo. Ako študent pracoval v samovzdelávacom a podpornom spolku medikov. V budínskej nemocnici Sv. Jána smeroval k chirurgii, ovplyvnený prednáškami dr. Jozefa Fodora si však zaumienil dosiahnuť kvalifikáciu v odbore všeobecné lekárstvo. Popri štúdiu ako dobrovoľník absolvoval aj vojenskú službu. 7. novembra 1876 sa oženil s Emíliou Mészárosovou, dcérou ministerského radcu dr. Ferenca Mészárosa. Vojenskú službu ukončil 1. októbra 1877 v budapeštianskej 17. vojenskej nemocnici s atestáciou vedúceho vojenského lekára. Začal pracovať aj na vedeckom ústave univerzity. Vysokoškolský diplom získal 5. apríla 1879, nastúpil dráhu praktického lekára. V školskom roku 1879/80 pracoval u profesora Jozefa Kovácsa, kde získal aj diplom chirurga. V roku 1879 sa uchádzal o uvoľnené miesto banského lekára v Štefultove (dnes súčasť Banskej Štiavnice), ktoré aj získal 28. novembra 1880. V rokoch 1883 – 1884 pomáhal pri zdolávaní osýpkovej epidémie detí. Bol epidemickým komisárom v čase cholerovej epidémie v roku 1892. [1].[2]
Od apríla 1884 pre spory s miestnymi funkcionármi Téry prijal funkciu pomocného neplateného koncipienta na uhorskom ministerstve vnútra, ktorému v tom čase podliehali aj zdravotnícke služby. Téry už trvale ostal zamestnancom ministerstva – postupoval od výpomocného koncipienta cez titulárneho až po funkciu zdravotného inšpektora a ministerského radcu, ktorú vykonával od 17. júna 1890 prakticky až do svojej smrti. Práca bola spojená s mnohým cestovaním, ale to mu vyhovovalo, pretože mu umožňovalo spoznávať prírodné krásy takrečeno celej vtedajšej uhorskej krajiny, no najmä Slovenska. K zápalu pľúc, ktorý dostal pri inšpekčnej ceste po zajateckých táboroch v zime 1916 a 1917, sa pridružila duševná depresia spôsobená jednak náročnosťou povolania – vypätie z konfliktov a jednak z vojnových hrôz nezmyselnej prvej svetovej vojny, na ktorej mal aj svojich dvoch synov a jeho inak pevný organizmus sa už nedokázal zotaviť. Zomrel v Budapešti 11. septembra 1917.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Doktor Téry sa hneď po príchode na Štiavnicko stal významným činiteľom tamojšej spoločnosti. Gróf Filip Coburg, majiteľ neďalekého kaštieľa vo Svätom Antone a vlastník celého Sitnianskeho panstva ho vymenoval za svojho osobného lekára i lekára panstva. Svojou nezištnou prácou a sociálnym cítením sa stal obľúbencom baníckej chudoby, ktorej položenie verejne a ostro pranieroval. Pomáhal kde mohol a keď nestačili lekárske prostriedky, odhaľoval za pomoci tlače (najmä v Orvosi Hetilap, 1883) biedu robotníckych rodín v kraji pod Sitnom, sociálne príčiny ich chorôb, no aj mieru zavinenia panujúceho spoločenského poriadku.

Ako výskumník sa venoval výskumu kiahní i rubeoly a ich výskytu u baníkov nielen v štiavnickom rudnom revíri, ale aj v zahraničí, najmä v nemeckých mestách v Sasku i českej Příbrami[3].

Rozhľadňa na vrchole Sitna

Založil tzv. Sitniansky spolok maďarsko-karpatskej jednoty, ktorého hlavným poslaním bola syntéza zdravého športového vyžitia s poznávaním prírodných krás. Propagoval najmä Štiavnické vrchy a iné slovenské horstvá, predovšetkým Vysoké Tatry. Gróf Filip Coburg v roku 1886 dal na Téryho podnet filagóriu na Sitne (dnes rozhľadňa) – ktorá od roku 1852 ležala po zásahu blesku v ruinách – zrekonštruovať a zrekonštruovanú daroval Sitnianskemu turistickému klubu v Banskej Štiavnici.

19. decembra 1885 získal aj kvalifikáciu profesora pre strednú lekársku a zdravotnú školu. Viac rokov bol lekárom mestského divadla. Dlhé roky pôsobil ako vládny komisár pri rigoróznych skúškach.

Turistické a horolezecké aktivity[upraviť | upraviť zdroj]

Dr. Téry v roku 1875 vstúpil do Uhorského karpatského spolku. Dňa 5. augusta 1877 bol zvolený za člena ústredného výboru spolku. Keď pôsobil ako lekár v Štefultove 12. mája 1882 založil Sitniansky oddiel Uhorského karpatského spolku. Bol iniciátorom výstavby vyše 100 km turistických chodníkov v tejto oblasti. Ešte ako študent v roku 1875 navštívil Vysoké Tatry. Horský vodca Ján Still ho sprevádzal 5. augusta 1876 počas výstupu na Lomnický štít. Bol významným výkonnostným horolezcom, ktorý uskutočnil viacero tatranských prvovýstupov. Na Prostredný hrot 11. augusta 1876 spolu s horskými vodcami Jánom Stillom, Samuelom Horvayom a spoločníkom Paulom Schwartzom z Viedne. Dňa 6. augusta 1877 s horským vodcom Martinom Spitzkopfom vystúpil ako prvý na Pyšný štít. S jeho menom sa spája nielen pomenovanie významnej chaty vo Vysokých Tatrách, ale aj názvy štítov a aj Sitnianskych brál, či výstupových ciest na ne.[4] Široký sutinový žľab spod Sedielka pod Lomnickým štítom do Malej Studenej doliny sa dodnes volá „Téryho kuloár“.[2]

Ako redaktor časopisu Turisták lapja Téry venoval široký priestor príspevkom s tatranskou tematikou. Zasadzoval sa proti aktivitám veľkostatkárov v tatranskom regióne. Veľa pozornosti venoval otázkam horskej vodcovskej služby, zasiahol do polemiky o zmysle horolezectva, či o potrebe reorganizácie záchrannej služby vo Vysokých Tatrách. Téry sa venoval aj fotografovaniu a v prvých ročníkoch vyššie spomenutého časopisu uverejnil mnoho vlastných snímok.

Téryho chata
Pamätná tabuľa v priestoroch Téryho chaty

Edmund Téry bol jedným z prvých propagátorov výškového meteorologického observatória vo Vysokých Tatrách. Jeho najväčším a najtrvalejším organizačným úspechom bolo presadenie chaty nad jazerným stupňom Malej Studenej doliny vo Vysokých Tatrách, ktorú pomenovali na počesť svojho ideového tvorcu a ktorá od 21. augusta 1899 slúži verejnosti dodnes ako Téryho chata.

Jeho neskresľované informácie o žalostnom stave verejného zdravotníctva na vidieku, aj neskoršie kritické správy o priebehu boja s infekčnými chorobami a od roku 1914 o katastrofálnej hygiene vo vojenských zajateckých táboroch naďalej popudzovali vrchnosť, ale koniec-koncov si predsa len vynútili aj nápravné opatrenia.

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

14. júna 1913 obdržal na základe odporučenia Ministerstva obrany vysoké Uhorské vyznamenanie „Železný kríž III. triedy“.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ŠÚBA, Fond HKG, Spisy hlavného lekára, r.1880-1885
  2. a b BOHUŠ ML., Ivan. Edmund Viliam Téry. Tatry, roč. LVI., čís. 5, s. 10-12.
  3. ŠÚBA, HKG č. spisu 263
  4. Fotoarchív SBM v B.Š., Turisták lapja, 13, 1901

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Oľga Kuchtová: Dr. Téry a Sitno, in: Zborník múzea vo Svätom Antone, roč. 16, 2004, s. 183-190 – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  • kol.: Hippokrates v Štiavnici, vyd. 2012

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]