Prostredný hrot

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prostredný hrot
vrch
Prostredný hrot nad Téryho chatou.
Štát Slovensko Slovensko
Región Prešovský
Okres Poprad
Obec Vysoké Tatry
Časť Vysoké Tatry
Pohorie Tatry
Podcelok Východné Tatry
Povodie Poprad
Nadmorská výška 2 441,0 m n. m.
Súradnice 49°11′06″S 20°11′40″V / 49,1849°S 20,1944°V / 49.1849; 20.1944
Orogenéza/vrásnenie alpínske vrásnenie
Najľahší výstup len s horským vodcom
Prvovýstup E. Téry, P. Schwarz, Ján Still, S. Horvay
 - dátum 11. augusta 1876
Poloha v rámci Slovenska
Poloha v rámci Slovenska
Poloha v rámci Tatier
Poloha v rámci Tatier
Wikimedia Commons: Prostredný hrot
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Prostredný hrot[1] (2 441,0 m n. m.[2]; poľ. Pośrednia Grań, nem. Mittelgrat, maď. Középorom) je vrch v Tatrách na Slovensku. Vypína sa nad Téryho chatou nad Tatranskou Lesnou, približne 14 km severozápadne od Popradu.[3]

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

V latinskej listine z roku 1412, ktorá ustaľuje hranice matejovských lesov, sa spomína názov Kalberk, neskôr v nemčine Kahlberg (Holý vrch). Dnešný názov vyplýva z polohy štítu v hrebeni uprostred Studených dolín. Prvý ho použil pruský cestovateľ Albert Sydow, ktorý ho nazval Mittel Grat. Grat znamená hrebeň, takže ho nazval Prostredný hrebeň. Dr. Dezső v ročenke Uhorského karpatského spolku z roku 1876 nazval celý hrebeň „prostredným hrebeňom“ - Kőzépgerincz a najvyšší vrchol „vežou prostredného hrebeňa“ Kőzépgerincztorony. Edmund Téry prebral to isté pomenovanie pre Prostredný hrebeň, ale Prostredný hrot nazval Kőzéporom. Tento termín natrvalo prešiel do pomenovania štítu v maďarčine. Podobné riešenie navrhol K. Kolbenheyer (1884) aj v nemeckom názvosloví, ale jeho diferenciácia medzi pojmami Mittelgrat pre hrebeň a Mittelgratturm pre najvyšší vrchol sa neujala. V slovenčine sa sporadicky objavujú názvy Stredohrot alebo Stredný hrot.[4][5]

Poloha[upraviť | upraviť zdroj]

Nachádza sa na juhovýchode strednej časti Tatier, v geomorfologickom podcelku Východné Tatry a časti Vysoké Tatry.[6] Leží v Prešovskom kraji, v okrese Poprad a na katastrálnom území mesta Vysoké Tatry.[1] Najbližšími sídlami sú južne situované Nový, Starý a Horný Smokovec, juhovýchodne sa nachádza Tatranská Lesná a Tatranská Lomnica, severne Tatranská Javorina a juhozápadne Nová Polianka, Vyšné Hágy a Štrbské Pleso.[7][2] Vrch sa nachádza v Tatranskom národnom parku a v národnej prírodnej rezervácii Studené doliny.[3]

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Prostredný hrot je najvyšší vrchol v Prostrednom hrebeni medzi Malou a Veľkou Studenou dolinou.[4] Ten vybieha juhovýchodným smerom zo Širokej veže (2 462 m n. m.) v hlavnom hrebeni Vysokých Tatier. V tomto hrebeni leží aj turistom dobre známe Priečne sedlo. Prostredný hrot je od Žltej veže oddelený Sedlom za Prostredným. Má nižší severozápadný vrchol Malý hrot. Na juhovýchode hrebeň klesá na Sedlo pred Prostredným. Malý hrot má v juhozápadnej stene (nad Veľkou Studenou dolinou) výrazné platne, hladké, kolmé, miestami až previsnuté. Do Veľkej Studenej doliny spadá Prostredný hrot 750 m vysokými nepriehľadnými strminami a trávnatými plošinkami. Z Malej Studenej doliny vidno dve steny. Severnú, vysokú 450 m, pretína ju, v spojnici Žlté lávky a Štrbiny za Žltou stenou, Dubkeho lávka. Pred 250 m vysokú severovýchodnú stenu vystupuje samostatný vrchol Žltej steny a vľavo od nej je Malá Žltá stena, ktorá poskytuje množstvo zaujímavých horolezeckých trás.[4][5]

V roku 1986 sa zrútila vežička vo východnej stene a skalná lavína spadla až na frekventovaný turistický chodník vedúci na Téryho chatu. Viedla cez ňu slávna diretissima severovýchodnou stenou, ktorú ako prví preliezli v roku 1962 Ivan Bajo, Zdeňěk Kysilka, Silvia Hnátková - Kysilková. Vežička sa časom začala odkláňať a výstup cez ňu bol z roka na rok ťažší. Nakoniec sa zrútila, čím jedinečná cesta zanikla.[5]

Voda zo severných a východných svahov odteká Malým Studeným potokom, zo západných a južných Veľkým Studeným potokom do rieky Poprad.[7]

Južným smerom sa nachádza Zadný Oštep (1 888 m n. m.), Malý Kostol (2 188 m n. m.), Slavkovský nos (2 273 m n. m.), Slavkovský štít (2 452 m n. m.) a Slavkovská kopa (2 346 m n. m.), západným Východná Slavkovská veža (2 358 m n. m.), Bradavica (2 476 m n. m.), Gerlachovský štít (2 654 m n. m.), Východná Vysoká (2 429 m n. m.), Svišťový štít (2 383 m n. m.), Malý Javorový štít (2 380 m n. m.), Javorový štít (2 418 m n. m.) a Široká veža (2 462 m n. m.), severným Malý Ľadový štít (2 603 m n. m.), Ľadový štít (2 627 m n. m.), Snehový štít (2 465 m n. m.), Baranie rohy (2 526 m n. m.) a Pyšný štít (2 621 m n. m.) a východným Kežmarský štít (2 556 m n. m.), Lomnický štít (2 633 m n. m.), Veľká Lomnická veža (2 211 m n. m.) a Lomnický hrb (2 041 m n. m.).[2] Na vrchol vedie značená turistická trasa.[3]

Výhľady[upraviť | upraviť zdroj]

Turisticky voľne neprístupný skalnatý vrchol[7] umožňuje kruhový rozhľad. Pri vhodných podmienkach sú viditeľné okolité doliny a vrcholy Vysokých Tatier, no tiež Podtatranská kotlina, veľká časť Nízkych Tatier, Kozie chrbty, Spišsko-gemerský kras, Volovské, Slanské a Levočské vrchy.[8]

Prístup[upraviť | upraviť zdroj]

Vrch sa nachádza na území národnej prírodnej rezervácie a Tatranského národného parku, preto prístup naň je možný len s horským vodcom. Na severnom úbočí stojí v Malej Studenej doline Téryho chata, juhovýchodne na konci Prostredného hrebeňa Zamkovského chata a západne vo Veľkej Studenej doline aj Zbojnícka chata, ku ktorým vedú úbočím hrebeňa značené turistické chodníky. Zbojnícku a Téryho chatu prepája chodník cez Priečne sedlo.[3]

Štít pôsobí neprístupne, ale s horským vodcom naň môže vystúpiť aj skúsený vysokohorský turista. K hlavným problémom výstupov patrí expozícia v oblasti vrcholových hrebeňov a orientačná náročnosť. Medzi najatraktívnejšie výstupy patrí cesta Dubkeho lávkou, ktorá začína nad Téryho chatou. Problémom tejto cesty je exponovaná „Strecha“, ktorá si už vyžiadala nejeden ľudský život.

Výstupy[upraviť | upraviť zdroj]

Malý hrot a jeho platne:

  • 1953 - Prvovýstup cez pravé rebro, F. Kele st. a ml., IV.
  • 1962 - Prvovýstup Cesta cez platne, P. Pochylý a P. Ballay, V+ A2.
  • 1962 - Prvovýstup „Cez zárez“, F. Skopík, O. Vitek, VI A2.
  • 2001 a 2020 - Prvovýstup Gilotína, P. Jackovič, T. Hromádka, VI+ A2. Voľne (RP) M. Krasňanský, J. Krištoffy, 10-.

K ťažkým patrí cesta Koršala – Šedivý, dnes VII+/VIII-. Treťou najťažšou cestou na slovenskej strane Tatier (prvé dve sú na Jastrabej veži) sa po RP preleze v r. 2020 stala Gilotína v ľavej časti platní. [9][10]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Názvy vrchov, dolín, priesmykov a sediel [online]. Bratislava: Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, [cit. 2024-02-19]. Dostupné online.
  2. a b c Vysoké Tatry. Letná turistická mapa. 1 : 50 000. Harmanec: VKÚ, a. s.
  3. a b c d Mapový portál HIKING.SK [online]. Denník N, [cit. 2024-02-19]. Dostupné online.
  4. a b c BOHUŠ, Ivan. Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier. 1. vyd. Tatranská Lomnica : ŠL TANAPu, 1996. ISBN 80-967522-7-8. S. 457.
  5. a b c BOHUŠ, Ivan. Tatranské štíty a ľudia. 1. vyd. Tatranská Lomnica : IaB, 2012. ISBN 978-80-969017-9-1. S. 159.
  6. KOČICKÝ, Dušan; IVANIČ, Boris. Geomorfologické členenie Slovenska [online]. Bratislava: Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, 2011, [cit. 2024-02-19]. Dostupné online.
  7. a b c Mapy.cz [online]. sk.mapy.cz, [cit. 2024-02-19]. Dostupné online.
  8. Peakfinder [online]. peakfinder.org, [cit. 2024-02-17]. Dostupné online.
  9. OROLIN, Michal. Strmé cesty k Himalájam. 1. vyd. Bratislava : Šport, 1980. 77-059-80 13-33. S. 193.
  10. KROUTIL, František. Vysoké Tatry pro horolezce, 2. diel. [s.l.] : Olympia, 1977.

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]