Prostredný hrot

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 49°11′5.9″S 20°11′39.4″V / 49,184972°S 20,194278°V / 49.184972; 20.194278
Prostredný hrot
vrch
Teryho chata II.jpg
Prostredný hrot nad Téryho chatou.
Štát Slovensko Slovensko
Región Prešovský kraj
Pohorie Vysoké Tatry
Nadmorská výška 2 441 m n. m.
Súradnice 49°11′5.9″S 20°11′39.4″V / 49,184972°S 20,194278°V / 49.184972; 20.194278
Najľahší výstup I, z Veľkej Studenej doliny, len s horským vodcom.
Prvovýstup E. Téry, P. Schwarz, Ján Still, S. Horvay
 - dátum 11. august 1876
Poloha v rámci Slovenska
Fire.svg
Poloha v rámci Slovenska
Poloha v rámci Tatier
Fire.svg
Poloha v rámci Tatier
Wikimedia Commons: Prostredný hrot
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa

Prostredný hrot (poľ. Pośrednia Grań, nem. Mittelgrat, maď. Középorom) je najvyšší vrchol v Prostrednom hrebeni medzi Malou a Veľkou Studenou dolinou.[1]

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

V latinskej listine z roku 1412, ktorá ustaľuje hranice matejovských lesov, sa spomína názov Kalberk, neskôr v nemčine Kahlberg (holý vrch). Dnešný názov vyplýva z polohy štítu v hrebeni uprostred Studených dolín. Prvý ho použil pruský cestovateľ Albert Sydow, ktorý ho nazval Mittel Grat. Grat znamená hrebeň. Teda nazval ho Prostredný hrebeň. Maďari sa pokúsili o objasnenie názvu. Dr. Dezső v ročenke Uhorského karpatského spolku z roku 1876 nazval celý hrebeň „prostredným hrebeňom“ - Kőzépgerincz a najvyšší vrchol „vežou prostredného hrebeňa“ Kőzépgerincztorony. Edmund Téry prebral to isté pomenovanie pre Prostredný hrebeň, ale Prostredný hrot nazval Kőzéporom. Tento termín natrvalo prešiel do pomenovania štítu v maďarčine. Podobné riešenie navrhol K. Kolbenheyer (1884) aj v nemeckom názvosloví, ale jeho diferenciácia medzi pojmami Mittelgrat pre hrebeň a Mittelgratturm pre najvyšší vrchol sa neujala. V slovenčine sa sporadicky objavujú názvy Stredohrot alebo Stredný hrot.[1][2]

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Prostredný hrebeň sa oddeľuje z hlavného hrebeňa v Širokej veži. V tomto hrebeni leží aj turistom dobre známe Priečne sedlo. Prostredný hrot je od Žltej veže oddelený Sedlom za Prostredným. Má nižší severozápadný vrchol Malý hrot. Na juhovýchode hrebeň klesá na Sedlo pred Prostredným. Malý hrot má v juhozápadnej stene (nad Veľkou Studenou dolinou) výrazné platne, hladké, kolmé, miestami až previsnuté. Do Veľkej Studenej doliny spadá Prostredný hrot 750 m vysokými nepriehľadnými strminami a trávnatými plošinkami. Z Malej Studenej doliny vidno dve steny. Severnú, vysokú 450 m, pretína ju, v spojnici Žlté lávky a Štrbiny za Žltou stenou, Dubkeho lávka. Pred 250 m vysokú severovýchodnú stenu vystupuje samostatný vrchol Žltej steny a vľavo od nej je Malá Žltá stena, ktorá poskytuje množstvo zaujímavých horolezeckých trás.[1][2]

Diretissima[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1986 sa zrútila vežička vo východnej stene a skalná lavína spadla až na frekventovaný turistický chodník vedúci na Téryho chatu. Viedla cez ňu slávna diretissima severovýchodnou stenou, ktorú ako prví preliezli v roku 1962 Ivan Bajo, Zdeňěk Kysilka, Silvia Hnátková - Kysilková. Vežička sa časom začala odkláňať a výstup cez ňu bol z roka na rok ťažší. Nakoniec podľahla gravitácii. Diretissimu už nikto nezopakuje.[2]

Výstupy[upraviť | upraviť zdroj]

Malý hrot a jeho platne:

K najťažším patrí cesta Koršala – Šedivý, dnes VII+/VIII-.[3][4]

Turistika[upraviť | upraviť zdroj]

Štít pôsobí neprístupne, ale s horským vodcom naň môže vystúpiť aj skúsený vysokohorský turista. K hlavným problémom výstupov patrí expozícia v oblasti vrcholových hrebeňov a orientačná náročnosť.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c BOHUŠ, Ivan. Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier. 1. vyd. Tatranská Lomnica : ŠL TANAPu, 1996. ISBN 80-967522-7-8. S. 457.
  2. a b c BOHUŠ, Ivan. Tatranské štíty a ľudia. 1. vyd. Tatranská Lomnica : IaB, 2012. ISBN 978-80-969017-9-1. S. 159.
  3. OROLIN, Michal. Strmé cesty k Himalájam. 1. vyd. Bratislava : Šport, 1980. 77-059-80 13-33. S. 193.
  4. KROUTIL, František. Vysoké Tatry pro horolezce, 2. diel. [s.l.] : Olympia, 1977.

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]