Pavel Pochylý

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Pavel Pochylý
slovenský horolezec, priekopník extrémneho horolezectva
Pavel Pochylý
Narodenie 25. september 1945
Galanta, Česko-Slovensko
Úmrtie 25. február 2000 (54 rokov)
Malý Kežmarský štít, Vysoké Tatry, Slovensko
Súrodenci Ondrej Pochylý

Pavel Pochylý (* 25. september 1945, Galanta – † 25. február 2000, Malý Kežmarský štít) bol významný slovenský horolezec, jeden z najskúsenejších a najtalentovanejších slovenských horolezcov v histórií, prezývaný „Pavúk“, priekopník extrémneho horolezectva, ale aj jeho enfant terrible.[1] Jeho životným krédom bolo: „Nemožné je len jednou z možností“. Dodnes je označovaný ako legenda nášho horolezectva a obdivovaný viacerými mladšími generáciami lezcov.

Lezecké výkony[upraviť | upraviť zdroj]

Po príchode do Tatier v roku 1963 mladík „z nížiny“ všetkých horolezcov ohromil svojim horolezeckým talentom. Nedodržoval základné pravidlá, do stien nastupoval neskoro, poobede keď sa už blížila búrka a týmto si vybudoval rešpekt, aj keď pre svoju kontroverznosť nebol najobľúbenejší. Vari vo všetkých väčších stenách spravil prvovýstup (v Galérii Gánku päť), aj v niektorých poľských – Kazalnica Mengusovská. Tiež mnoho zimných prelezov. V Tatrách lezecky najviac obľuboval a navštevoval Jastrabiu vežu, Malý Kežmarský štít, Ostrvu, Gánek, Vežu Železnej brány. Bol lídrom skupiny, ktorú Poliaci nazvali Pavúci. Prvý úplný zimný prechod tatranského masívu 1970, prvé zimné sólo tohto hrebeňa bez podpory 1979. Za svoj pomerne krátky 54 ročný život spravil v Tatrách vyše štyri stovky výstupov, čo je obdivuhodný výkon a dokazuje jeho horolezecké kvality.

V Alpách Mauriho cesta na Grand Capucin 1969 a veľký ohlas mal zimný sólový prvovýstup ideálnou direttissimou severnej steny Eigeru 1983, kde až na devätnásty pokus preliezol slávny previs Rote-fall bez lana, pričom riskoval svoj život. Na Eiger sa prepašoval v kufri auta až na švajčiarske hranice, kde si vybavil falošné víza. Pre nekonformné postoje sa dlho nedostal na himalájske výpravy. Až keď sa zaňho zaručil Ivan Fiala, bol pozvaný na expedíciu Sagarmatha 1984. Už v Káthmandu však ohlásil vlastný program a v podstate sa oddelil od zvyšku expedície. Potom vystúpil asi na 8 000 m. Po návrate síce vyšla o Evereste 1984 krásna kniha, ale meno Pochylý z nej muselo byť orwellovsky vypustené.

Po návrate z expedície v apríli 1985 bol režimom odsúdený na 12 rokov za ekonomické podvody a opustenie republiky. Po príchode z Himalájí do Česko-Slovenska sa zvykol v drsných zimných podmienkach skrývať pred políciou na tatranských končiaroch. November 1989 však uvítal v leopoldovskej väznici, kde robil hovorcu väzňov a čoskoro bol amnestovaný.[1] Po prepustení priznal, že pred expedíciou užíval anabolické steroidy, údajne však pod dohľadom lekárov. Miloslav Končok, režisér dokumentu o expedícii uvádza jeho vysvetlenie: „Jednoducho som chcel svetu ukázať, že chémia je silnejšia než človek!.“[1] V posledných rokoch života sa zaujímal najmä o duchovné veci a staral sa o deti v detskom domove v Tisovci.

Významným horolezcom a častým spolulezcom bol aj jeho brat Ondrej. Spolu sa v zime roku 2000 vybrali do severnej steny Malého Kežmarského štítu. Po úspešnom výstupe cesty „Bocek-Šádek“ však pri zostupe Nemeckým rebríkom zrejme jeden z nich odtrhol doskovú lavínu a strhol so sebou aj druhého. V Tatrách vtedy panovalo slnečné počasie ale po výraznom snežení nastal odmäk čo pravdepodobne spôsobilo odtrhnutie lavíny. Pád bol viditeľný až z Chaty pri Zelenom plese, odkiaľ ho náhodne videlo asi 5 turistov. Pod najväčšou tatranskou stenou ich našli nasledujúci deň, 26.2.2000 ráno okolo 8:30 hod pod masou snehu, stále na spoločnom lane.

Buď to teraz vyjdem alebo je koniec“ – slová Pavla Pochylého pri preliezaní slávneho previsu Rote-fall na devätnásty pokus bez istenia.[chýba zdroj]

To sme sa vybáli však?“ - výrok na vrchole Lomnického štítu z leta 1964, ktorý dostal do varu väčšinu starších horolezcov, ktorí s ním spolu liezli počas búrky.

V tatranských horolezeckých kruhoch je označovaný ako „Muž Tatier“ „Horolezecký Einstein“ alebo „Slovenský Messner“.[chýba zdroj]

Vyjadrenie horolezca Michala Orolina o P. Pochylom tri dni po ich tragickom páde - „Bol to skutočne veľmi dobrý lezec, žiadny suchár, ktorý sa triasol už 2 metre nad zemou.“

V roku 2004 po bratoch Pochylých premenovali cestu na Jastrabej veži na ich počesť „Pavúci lezú do neba“.

Koncom roka 2017 je na pláne premiéra filmu Pavúk, ktorý zachytáva pestrý život Pavla Pochylého.

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

  • 2001: In memoriam, víťaz v ankete Horolezec storočia podľa hlasovania čitateľov časopisu Jamesák. Pavel Pochylý získal jednoznačne najviac hlasov čitateľov. Výsledky boli vyhlásené na Popradskom plese.[2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c ŠIMO, Marián. Demján: Ten z Everestu bol iný človek. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2009-10-11. Dostupné online [cit. 2017-07-15]. ISSN 1335-4418.
  2. Horolezcom storočia Pavol Pochylý [online]. JAMES, 2002-09-26, [cit. 2017-07-15]. Dostupné online.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • DIEŠKA, Ivan, a kol. Horolezectvo : Encyklopédia. 1. vyd. Bratislava : Šport, 1989. 356 s. ISBN 80-7096-015-9.
  • DIEŠKA, Ivan. Horolezectvo zblízka. 1. vyd. Bratislava : Šport, 1984. 300 s.
  • VRANKA, Milan. Horolezectvo na prelome tisícročí : ročenky 1998 – 2002. 1. vyd. Bratislava : Šport, 2003. 93 s. ISBN 80-967672-2-4.