Ostrva

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 49°8′58″S 20°5′19″V / 49,14944°S 20,08861°V / 49.14944; 20.08861
Ostrva
vrch
Ostrva a1.jpg
Ostrva, serpentíny magistrály do sedla p. O., vpravo dolu svetlejšia Galéria Ostrvy
Štát Slovensko Slovensko
Región Prešovský kraj
Pohorie Vysoké Tatry
Nadmorská výška 1 984 m n. m.
Súradnice 49°8′58″S 20°5′19″V / 49,14944°S 20,08861°V / 49.14944; 20.08861
Najľahší výstup zo sedla pod Ostrvou cca 2 min. chodecky
Poloha v rámci Slovenska
Fire.svg
Poloha v rámci Slovenska
Wikimedia Commons: Ostrva
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa

Ostrva je nevýrazný, ale veľmi hojne navštevovaný tatranský vrchol. Tvorí široký záver juhozápadného hrebeňa, v ktorom dominuje Končistá. Krásny výhľad do Mengusovskej doliny, na skupinu Vysokej a do doliny Zlomísk. Červená značka – Tatranská magistrála – vedie na Sedlo pod Ostrvou, z neho si mnohí turisti odskočia na vrchol nápadným krátkym, no neznačeným chodníkom. Prvými návštevníkmi boli pytliaci a lovci kamzíkov. Prvý chodník na vrchol bol vybudovaný z Vyšných Hágov roku 1886, ktorý vybudoval Uhorský Karpatský spolok. Názov „ostrva“ znamená drevenú konštrukciu na seno, obvykle trojnožku z brvien. Pod západnými zrázmi leží Symbolický cintorín obetiam Tatier.

Topografia[upraviť | upraviť zdroj]

K Popradskému plesu a do Mengusovskej doliny spadá strmými stenami, na juhovýchod klesá pozvoľna, so širokým pásmom kosodreviny. Na severovýchode sutinový hrebeň pokračuje na Tupú. Výrazným samostatným prvkom je Ihla v Ostrve (asi 1890 m), iba horolezecky dostupná štíhla veža (exponovaná II).

Prístupy[upraviť | upraviť zdroj]

Galéria Ostrvy[upraviť | upraviť zdroj]

Pohľad z Ostrvy na Tupý hrb (ešte nie Tupá, iba jej predvrchol) a Klin, dolu sedlo pod Ostrvou
Pohľad na Ostrvu od Hincových plies, Ihla v Ostrve v pravej časti vrhá krátky tieň

K horolezcami najvyhľadávanejším tatranským terénom patrí Galéria Ostrvy, kolmá stena neďaleko Symbolického cintorína. Využívaná je typicky skalkársky, po prelezení niečo vyše 100 m zaujímavého terénu sa obvykle nepokračuje na vrchol, ale zlaňuje či zlieza. Najťažšou cestou bol „Posledný sud“, klasifikácia 9, patrila k technicky najnáročnejším na slov. strane Tatier. Zvádzal sa o ňu tuhý boj medzi tradicionalistami a modernistami. Podobnej obtiažnosti sú aj novšie cesty "Kororo" a "Dies irae". Ešte o niečo ťažšia je cesta Mira Peťa "Strach zo života a smrti", 9+.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • F. Kroutil, Vysoké Tatry pro horolezce, Olympia Praha 1974.
  • A. Puškáš, Vysoké Tatry – monografia, 5. diel, 1972.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]