Symbolický cintorín pri Popradskom plese

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Kaplnka na Symbolickom cintoríne, ktorú začali stavať v roku 1936 podľa projektu R. Vosyku.

Symbolický cintorín pri Popradskom plese pod strmou skalnou stenou Ostrvy je miestom, kde sú na pamiatku obetiam Vysokých Tatier umiestnené pamätné tabule s menami ľudí, ktorí zahynuli vo Vysokých Tatrách a v iných svetových horstvách.

Otakar Štáfl
Pamätná tabuľa na Symbolickom cintoríne

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Na jeho vzniku majú predovšetkým zásluhu dvaja ľudia - Otakar Štáfl a Alojz Lutonský. Maliar Otakar Štáfl (1884 – 1945) rodák z Havlíčkovho Brodu Slovensko po prvý raz navštívil v roku 1912. Vtedy navštívil slovenskú rázovitú dedinu Detvu. Už vtedy ho na miestnom cintoríne zaujali vyrezávané drevené kríže. Neskôr sa k nim vrátil, keď žil vo Vysokých Tatrách. Prišiel do nich, pravdepodobne, krátko po prvej svetovej vojne. Usadil sa na Štrbskom Plese. V tatranskom ateliéri namaľoval desiatky obrazov s vysokohorskými motívmi.

Počas tohto pobytu už v roku 1922 prvý raz vyslovil myšlienku založiť vo Vysokých Tatrách Symbolický cintorín. Vtedy ho chcel situovať na Štrbské Pleso blízko vily Marína, ale pre odpor turistickej verejnosti sa návrh neujal.

V roku 1930 sa Štáfl zoznámil s Alojzom Lutonským, tajomníkom Klubu československých turistov v Novom Smokovci, s ktorým zakrátko začal spolupracovať na realizácii myšlienky výstavby Symbolického cintorína. Alojz Lutonský si viedol od roku 1932 presnú evidenciu základných údajov o obetiach Tatier a pokúsil sa aj o spiatočné štatistické zhodnotenie smrteľných úrazov od vzniku Československej republiky. Z nich vyplynulo, že v rokoch 1919 – 1938 vo Vysokých Tatrách zahynulo 95 osôb, z toho 18 žien.

Už od začiatku 20. storočia sa na rôznych miestach Tatier objavovali tabule, ktoré venovali príbuzní a priatelia pamiatke niektorých tatranských obetí. Tabule boli neestetické a ich umiestnenie psychicky často zle pôsobilo na turistov, ktorí okolo nich prechádzali. Preto sa Tatranská komisia Klubu československých turistov ujala myšlienky Otakara Štáfla, ktorý bol v tom čase spolunájomcom Chaty pri Popradskom plese, aby sa pamätníky tatranských obetí sústredili na jednom mieste a esteticky umiestnili na Symbolickom cintoríne. Rozhodla sa realizáciu cintorína podporiť aj finančne. A tak v roku 1932 vznikol návrh vybudovať ho v limbovom hájiku pod Ostrvou, neďaleko Popradského plesa, ktoré bolo hojne navštevované turistami. Tu bolo najlepšie miesto nielen pre drevené kríže, ale aj stavbu kaplnky. Projektantom bol Ing. Róbert Vosyka z Popradu , ktorý bol projektantom nielen cintorína, ale aj kaplnky, ktorú navrhol podľa vzoru spišských kaplniek.

Dňa 18. júna 1934 sa Tatranská komisia Klubu československých turistov (KČST) uzniesla dať súhlas na zriadenie fondu s heslom: "Symbolický cintorín o Vysokých Tatrách". Na vkladnej knižke v popradskej Legiobanke sa Ústredný výbor KČST rozhodol vložiť 1000 Kčs. Cintorín začali stavať v júli 1936. V roku 1937 sa Tatranská komisia dostala do zlej finančnej situácie. Stavebná firma na ňu podala žalobu pre nevyrovnanie záväzkov. Komisia nedostala od banky pôžičku, a tak nemohla ďalej dotovať stavbu. Potrebné peniaze na stavbu cintorína ponúkol Václav Fiška, nájomca Chaty pri Popradskom plese a Otakar Štáfl. Pozostalí a priatelia tatranských obetí venovali prvé pamätné tabule (Stanislawski - Wojnar, Budzák, Dr. Viták). V roku 1938 Otakar Štáfl na cintoríne osobne osadil 50 krížov, ktoré vyrezal Jozef Fekiač Surovec - Šumný z Detvy (1905 – 1944). Manželia Štaflovci a manželia Fiškovci sami pokračovali v začatých prácach, aby nezaťažovali rozpočet Tatranskej komisie KČST. Cintorín mal byť pôvodne otvorený už 20. júla 1934 pri príležitosti návštevy francúzskych horolezcov, ale pre rôzne prekážky sa tak nestalo.

Vo vežičke bol umiestnený zvon s nápisom "Mŕtvym na pamiatku, živým na výstrahu". Bol odliaty v roku 1937 v známej zvonolejárskej dielni Dytrychovcov v Brodku na Morave.[1] Zvon darovala pani Eugénia Vyskočilová. Drevený oltár v kaplnke vyrezal a daroval Karol Danko z Tatranskej Štrby.[2] Otakar Štáfl začal pre kaplnku maľovať obraz, ale ten nikdy, z rôznych dôvodov a pre mnohé nečakané okolnosti (bol ukradnutý), nebol v kaplnke zavesený. V roku 1961 v kaplnke umiestnili drevoryt umeleckého rezbára Ladislava Tfirsta z Podolínca (1908 – 1984), ktorý vytvoril podľa reprodukcie Štáflovho strateného obrazu Znášanie raneného horolezca. Na drevoryte, medzi záchranármi, je Otakar Štáfl. Toho istého roku Klub československých turistov menoval Štáfla a Lutonského - zakladateľov cintorína za doživotných členov kuratória Symbolického cintorína, ktorému predseda František Berkovský.[3] V roku 1947 Štáflovcom bola na Symbolickom cintoríne odhalená pamätná tabuľa.[4][5]

Symbolický cintorín bol vysvätený 11. augusta 1940 a sprístupnený verejnosti. Prvou osadenou tabuľou bola pamätná tabuľa poľských horolezcov Witolda Wojnara a Wieslawa Stanislawského, ktorí tragicky zahynuli, za nejasných okolností, v západnom komíne Kostolíka v Batizovskej doline. Jednou z najstarších je tabuľa maďarského študenta a horolezca Jenő Wachtera, ktorý tragicky zahynul pri zlaňovaní Žabieho koňa v roku 1907. Na veľkom balvane je pamätná tabuľa s menami 24 vojakov a letcov, ktorí v októbri 1944 pri ceste lietadlom z Krosna zahynuli na Zadnom Gerlachu.[6]

Za správu cintorína zodpovedajú od roku 1995 Štátne lesy Tatranského národného parku. Od roku 1970 je symbolický cintorín zapísaný v zozname kultúrnych pamiatok.[7]

Základné údaje[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa údajov správcu cintorína bolo začiatkom roka 2006 na Symbolickom cintoríne 278 pamätných tabúľ so 412 menami obetí Vysokých Tatier, ktoré sú umiestnené do 7 sektorov (A,B,C,D,E,F,G). K uvedenému času bolo v sektore A 91 tabúľ, B 20 tabúľ, C 39 tabúľ, D 38 tabúľ, E 34 tabúľ, F 15 tabúľ, G 41 tabúľ. Rázovitosť tohto miesta okrem okolitej tatranskej prírody a límb, tvoria aj vyrezávané, farebné detvianske kríže, z ktorých sa zachovalo 56. Ich autormi a realizátormi sa stali bratia Jozef a Ján Fekiačovci z Detvy. Ján Fekiač je protagonistom dokumentárneho filmu STV Bratislava, ktorý pod názvom Niesť svoj kríž realizoval v roku 1991 slovenský scenárista a režisér Fedor Bartko.

Prístupová cesta[upraviť | upraviť zdroj]

K symbolickému cintorínu je najpohodlnejšia cesta od zástavky tatranskej električky Zástavka Popradské pleso, kde je aj veľké parkovisko pre autobusy a osobné automobily. Odtiaľ asfaltovou cestou v dĺžke necelých 5 kilometrov sa za necelú hodinu dostanete až do areálu Symbolického cintorína pri Popradskom plese. Ak prídete k Popradskému plesu z iného smeru potom z Popradského plesa sa k cintorínu dostanete po vyznačených turistických značkách asi za 5 minút. Odporúča sa turistická obuv a oblečenie.

Fotogaléria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Houdek, Ivan, Bohuš,Ivan: Osudy Tatier, Vydal Šport, Bratislava, 1976
  2. Časopis Vysoké Tatry. In: Smatana Ľudo, Otakar Štáfl, roč.V, čís. 2/1966, str.2-3
  3. Kolektív autorov: Česká stopa v Tatrách, vydali Podtatranské noviny, 2015
  4. Kolektív autorov: Česká stopa v Tatrách, vydali Podtatranské noviny, 2015
  5. Časopis Vysoké Tatry - Horská služba. In. Bohuš, Ivan: Symbolický cintorín, roč.1963 str.10
  6. Časopis Vysoké Tatry č. 3/1975 s. 18. In.: Charvát, Peter: Mŕtvym na spomienku, živým na výstrahu
  7. Pamiatkový úrad

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Súradnice: 49°08′55″S 20°04′43″V / 49,148667°S 20,078735°V / 49.148667; 20.078735