Sitno (vrch)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Sitno pozri Sitno.
Súradnice: 48°24′11″S 18°52′38″V / 48,4031°S 18,8771°V / 48.4031; 18.8771
Sitno
vrch
Sitno.JPG
Sitno z juhu
Štát Slovensko Slovensko
Región Banskobystrický
Okres Banská Štiavnica
Obec Ilija
Časť Sitno
Pohorie Štiavnické vrchy
Podcelok Sitnianska vrchovina
Povodia Hron, Ipeľ
Nadmorská výška 1 009,2 m n. m.
Súradnice 48°24′11″S 18°52′38″V / 48,4031°S 18,8771°V / 48.4031; 18.8771
Geologické zloženie andezit
Najľahší výstup po zelená turistická značka značke od Počúvadlianskeho jazera
Relief Map of Slovakia.png
Fire.svg
Poloha v rámci Banskobystrického kraja
Fire.svg
Poloha v rámci Banskobystrického kraja
Wikimedia Commons: Sitno
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Sitno (1 009,2 m n. m.[1]) je najvyšší vrch pohoria Štiavnické vrchy. Nachádza sa neďaleko Banskej Štiavnice a je považovaný za kolísku európskej horskej turistiky. Steny z andezitu obklopujú z troch strán vrchol, na ktorom je rozhľadňa a Vysielač Sitno.[2]

Poloha[upraviť | upraviť kód]

Nachádza sa v centrálnej časti pohoria, v geomorfologickom podcelku Sitnianska vrchovina a geomorfologickej časti Sitno.[3] Leží v okrese Banská Štiavnica a v katastri obce Ilija.[4] Masív patrí do povodia Hrona.[2]

Opis[upraviť | upraviť kód]

Sitno predstavuje výraznú krajinnú dominantu. Vrcholová časť i viaceré svahy sú odlesnené a poskytujú výhľady najmä na okolité vrchy. Jedinečný výhľad je z rozhľadne na vrchole Sitna. Východnú a južnú časť masívu odvodňujú prítoky Štiavnice, smerujúcej do rieky Ipeľ, západné svahy odvádzajú vodu prítokmi Sikenice do rieky Hron.[2]

Je vrchom opradeným mnohými bájami a povesťami - najznámejšia je o Sitnianskych rytieroch žijúcich v masíve Sitna, pripravených pomôcť národu, keď mu bude najhoršie.

Geológia[upraviť | upraviť kód]

Sitno je zvyšok utuhnutého lávového prúdu z andezitu, ktorý sa vylial v neogéne do pradoliny vytvorenej v mäkších sopečných horninách (tufy) a dnes tvorí najvyššiu časť pohoria. Vrcholová plošina Sitna je vypreparovaným sopúchom z odolnejšieho pyroxenického andezitu, ktorý sa vyznačuje lavicovitou až doskovitou odlučnosťou.

Biológia[upraviť | upraviť kód]

Je miestom výskytu viacerých chránených druhov rastlinstva a živočíšstva:

  • výskyt teplomilných aj horských druhov rastlín (ľalia zlatohlavá, skalnica horská karpatská, kurička chlpatá kríčkovitá, cesnak žltý)
  • výskyt asi 300 foriem ruží popísaný už Andrejom Kmeťom (1841 - 1908)
  • významné zastúpenie vegetácie skalných štrbín a stien na andezitoch
  • výskyt "sitnianskeho srnca" - populácia so zvlášť úhľadnými, tmavými a vysoko nasadenými parôžkami s perleťovým efektom
  • expanzia krkavca čierneho, ktorý často obsadzuje hniezdne teritórium dravých vtákov.

História[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Hrad Sitno

Sitno je vyhlásené ako archeologicky chránené územie. Samotný vrchol bol osídlený už v období praveku. Počas archeologických prác tu bolo odkryté mohutné lužické hradisko – areál hradiska má 16 hektárov a bol najvyššie položeným opevneným sídlom ľudu lužickej kultúry na území Slovenska. Toto osídlenie, ktoré tu bolo v rokoch 1200 až 800 pred naším letopočtom, potvrdzujú početné nálezy keramiky, pradiarenských pomôcok, kamenných žarnovov, ďalej celý rad bronzových nálezov, napríklad šálka, sekerka, kosák, dlátko, ihlica, spona a pod. Našla sa tu aj pieskovcová forma na odlievanie bronzových dlátok. S veľkou pravdepodobnosťou sa tu časť pôdy vedome poľnohospodársky obrábala (nálezy poľnohospodárskych nástrojov, kamenných žarnovov). Osídlenie Sitna trvalo cca do začiatku nášho letopočtu.

Opätovné osídlenie Sitna sa podľa archeologických nálezov začína znova až v 11. - 12. storočí nášho letopočtu. V tomto období začal vzrastať význam Banskej Štiavnice ako rudného revíru a išlo o zabezpečenie nerušenej ťažby rúd. Preto tu bol v 13. storočí vybudovaný kamenný hrad Sitno, ktorého pozostatky sa na východnom úbočí hory dodnes nachádzajú.

Pamiatky[upraviť | upraviť kód]

Rozhľadňa na vrchole

Hrad Sitno[upraviť | upraviť kód]

Hrad bol vybudovaný na jedinej prístupovej ceste z východnej strany Sitna, boli využité staré ochranné valy, ku ktorým bola vybudovaná aj priekopa. Hrad zohral významnú úlohu pri obrane stredoslovenských miest pred tureckým nebezpečenstvom v 16. storočí. Podľa tradície boli pod hradom porazené tatárske oddiely, ktoré bojovali v tureckých vojskách. K prestavbe hradu došlo v 16. až 17. storočí, keď sa uskutočnilo aj priame pripojenie vody na hrad prípojkou z prameňa vzdialeného 600 metrov. V 17. storočí boli majiteľmi hradu Koháryovci. Hrad bol zničený kuruckými vojskami v r. 1703 - 1710.

Rozhľadňa na Sitne[upraviť | upraviť kód]

Už v roku 1727 dal majiteľ kaštieľa vo Svätom Antone Andrej Jozef Koháry postaviť na Sitne filagóriu (besiedku). Táto bola prebudovaná a ako rozhľadňa (druhá najstaršia na Slovensku) je evidovaná ako pamiatkový objekt s rokom vzniku 1736 v katastri obce Ilija.[5] Po vymretí rodu Koháryovcov po praslici v roku 1826 celé panstvo prešlo do rúk rodu Coburgovcov. Rozhľadňa na Sitne po zásahu blesku vyhorela v roku 1852, no v roku 1886 bola na podnet lekára Coburgovcov Dr. Edmunda Viliama Téryho obnovená. Slávnostné otvorenie sa uskutočnilo 8. septembra 1852. Na slávnosť bol pozvaný aj Dr. Téry, ktorý v tom čase už pôsobil v Budapešti.

Pamätník Exnárovi[upraviť | upraviť kód]

Na vrchole Sitna bola okolo roku 1950 odhalená pamätná tabuľa zakladateľovi partizánskeho oddielu (skupiny) Sitno Ladislavovi Exnárovi. Na tabuli sa nachádza nápis: "Hrdina Slovenského národného povstania /LADISLAV EXNÁR/ Zakladateľ partizánskej skupiny Sitno (1942–1945). Bojoval a zomrel za našu slobodu.”

Turistika[upraviť | upraviť kód]

Štiavnické vrchy a Sitno vôbec, sú považované za kolísku európskej pešej horskej turistiky - prvý turistický krúžok tu vznikol v roku 1860. Prvý písomne ​​doložený turistický chodník na území vtedajšieho Uhorska vyznačil Sitniansky klub v roku 1874. Chodník začínal v Hodruši prechádzal k Počúvadelskému jazeru, na Sitno a do Sklenených Teplíc.[6] Po roku 1880 bolo pod vedením Dr. Téryho v okolí Sitna vyznačených sto kilometrov turistických chodníkov, a stále sa budovali nové chodníky a horské studničky. 12. mája 1882 založil Téry Sitniansky spolok maďarsko-karpatskej jednoty, ktorý mal o tri roky už 194 členov. (Pokiaľ turistika vo forme púte bola samozrejme známa dávno predtým, Klub českých turistov, ktorý vznikol 1888 začal značkovať v roku v roku 1889. V Británii Commons Preservation Society a National Footpaths Society boli na tento účel zlúčené v roku 1899). Systém turistických značiek používaných na Sitne sa stal štandardom nie len vo všetkých okolitých krajinách (aj Česku) ale napríklad v Izraeli, Filipínach alebo Brazílii.[7]

V roku 1929 bola horáreň na Sitne prestavaná na turistickú chatu Andreja Kmeťa. V auguste 2020 bola obnovená možnosť prespať na chate. Je tam 15 postelí v jednej miestnosti a poplatok je dobrovoľný. Od septembra 2020 bude potrebné si miesto rezervovať na Facebooku.[8]

V historickej rozhľadni boli inštalované expozície archeologických nálezov z hradu (história tlmočená textom aj fotografiami) i artefakty sitnianskej fauny, flóry, minerálov ako aj skalolezectva.

Výhľady[upraviť | upraviť kód]

Vďaka nadmorskej výške, polohe a čiastočnému odlesneniu ponúka vrcholová časť kruhový výhľad. Z vhodných lokalít a rozhľadne je mimo okolitých vrchov dobre pozorovateľných viacero susedných pohorí (Pohronský Inovec, Tribeč, Vtáčnik, Kremnické vrchy, Poľana, Javorie). Pri vhodných podmienkach možno pozorovať viacero prihraničných vrchov na území Maďarska, no tiež Nízke Tatry a Veľkú Fatru. Z vrcholov tak možno zhliadnuť napr. Zobor, Chopok, Vepor, Poľanu, Stolicu či maďarskú Matru.[9]

Prístup[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Slovenská republika: podrobný autoatlas so zemepisnou sieťou WGS-84 pre GPS. 8. vyd. Harmanec : Vojenský kartografický ústav, 2007. ISBN 978-80-8042-509-8. Kapitola mapová časť, s. 100.
  2. a b c d Mapový portál HIKING.SK [online]. mapy.hiking.sk, [cit. 2020-07-17]. Dostupné online.
  3. KOČICKÝ, Dušan; IVANIČ, Boris. Geomorfologické členenie Slovenska [online]. Bratislava : Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, 2011, [cit. 2020-07-17]. Dostupné online.
  4. Názvy vrchov, dolín, priesmykov a sediel [online]. Bratislava : Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, [cit. 2020-07-17]. Dostupné online.
  5. Pamiatkový objekt - podrobnosti [online]. www.pamiatky.sk, [cit. 2018-11-21]. Dostupné online.
  6. Historie turistického značení, KČT, odbor Stará plavba, 2007–2008. Teraz je dostupné len ZNACENI TURISTICKYCH TRAS [online]. www.staraplavba.cz, [cit. 2020-07-17]. Dostupné online.
  7. České turistické značky najdete i v Brazílii. Možná budou v celé zemi [online]. iDNES.cz, 2016-11-02, [cit. 2020-07-17]. Dostupné online.
  8. It is possible to sleep at a chalet on Sitno after years [online]. TASR, 2020-08-06, [cit. 2020-08-06]. Dostupné online. (po anglicky)
  9. Peakfinder [online]. peakfinder.org, [cit. 2020-07-17]. Dostupné online.

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Pohľad zo Sitna na sever (Štiavnické Bane - Banská Štiavnica). Mohutná kaldera v centrálnej časti niekdajšieho Štiavnického vulkánu.
Pohľad zo Sitna na sever (Štiavnické Bane - Banská Štiavnica). Mohutná kaldera v centrálnej časti niekdajšieho Štiavnického vulkánu.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sitno (vrch)

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]