Sitno (vrch)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 48°24′11″S 18°52′39″V / 48,40306°S 18,87750°V / 48.40306; 18.87750
Sitno
vrch
Sitno.JPG
Sitno z juhu
Štát Slovensko Slovensko
Región Banskobystrický kraj
Okres Banská Štiavnica
Pohorie Štiavnické vrchy
Nadmorská výška 1 009,2 m n. m.
Súradnice 48°24′11″S 18°52′39″V / 48,40306°S 18,87750°V / 48.40306; 18.87750
Geologické zloženie andezit
Najľahší výstup po zelená turistická značka značke od Počúvadlianskeho jazera
Poloha v rámci Slovenska
Poloha v rámci Slovenska
Fire.svg
Poloha v rámci Slovenska
Poloha v rámci Banskobystrického kraja
Poloha v rámci Banskobystrického kraja
Fire.svg
Poloha v rámci Banskobystrického kraja
Wikimedia Commons: Sitno
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa

Sitno (1 009,2 m n. m.) je najvyšší vrch pohoria Štiavnické vrchy, kolíska európskej turistiky. Steny z andezitu obklopujú z troch strán vrchol, na ktorom je rozhľadňa a Vysielač Sitno.

Sitno predstavuje výraznú krajinnú dominantu. Z jeho vrcholu je široký kruhový výhľad. Je vrchom opradeným mnohými bájami a povesťami - najznámejšia je o Sitnianskych rytieroch žijúcich v masíve Sitna, pripravených pomôcť národu keď mu bude najhoršie.

Geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Sitno je zvyšok utuhnutého lávového prúdu z andezitu, ktorý sa vylial v neogéne do pradoliny vytvorenej v mäkších sopečných horninách (tufy) a dnes tvorí najvyššiu časť pohoria. Vrcholová plošina Sitna je vypreparovaným sopúchom z odolnejšieho pyroxenického andezitu, ktorý sa vyznačuje lavicovitou až doskovitou odlučnosťou.

Biológia[upraviť | upraviť zdroj]

Je miestom výskytu viacerých chránených druhov rastlinstva a živočíšstva:

- výskyt teplomilných aj horských druhov rastlín (ľalia zlatohlavá, skalnica horská karpatská, kurička chlpatá kríčkovitá, cesnak žltý)

- výskyt asi 300 foriem ruží popísaný už Andrejom Kmeťom (1841 - 1908)

- významné zastúpenie vegetácie skalných štrbín a stien na andezitoch

- výskyt "sitnianskeho srnca" - populácia so zvlášť úhľadnými, tmavými a vysoko nasadenými parožkami s perleťovým efektom

- expanzia krkavca čierneho, ktorý často obsadzuje hniezdne teritórium dravých vtákov.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Sitno je vyhlásené ako archeologicky chránené územie. Samotný vrchol bol osídlený už v období praveku. Počas archeologických prác tu bolo odkryté mohutné lužické hradisko – areál hradiska má 16 hektárov a bol najvyššie položeným opevneným sídlom ľudu lužickej kultúry na území Slovenska. Toto osídlenie, ktoré tu bolo v rokoch 1200 až 800 pred naším letopočtom, potvrdzujú početné nálezy keramiky, pradiarenských pomôcok, kamenných žarnovov, ďalej celý rad bronzových nálezov, napríklad šálka, sekerka, kosák, dlátko, ihlica, spona a pod. Našla sa tu aj pieskovcová forma na odlievanie bronzových dlátok. S veľkou pravdepodobnosťou sa tu časť pôdy vedome poľnohospodársky obrábala (nálezy poľnohospodárskych nástrojov, kamenných žarnovov). Osídlenie Sitna trvalo cca do začiatku nášho letopočtu.

Nové osídlenie Sitna sa podľa archeologických nálezov začína znova až v 11. - 12. storočí nášho letopočtu. V tomto období začal vzrastať význam Banskej Štiavnice ako rudného revíru a išlo o zabezpečenie nerušenej ťažby rúd. Preto tu bol v 13. storočí vybudovaný kamenný hrad Sitno, ktorého pozostatky sa na východnom úbočí hory dodnes nachádzajú.

Rozhľadňa na vrchole

Hrad bol vybudovaný na jedinej prístupovej ceste z východnej strany Sitna, boli využité staré ochranné valy, ku ktorým bola vybudovaná aj priekopa. Hrad zohral významnú úlohu pri obrane stredoslovenských miest pred tureckým nebezpečenstvom v 16. storočí. Podľa tradície boli pod hradom porazené tatárske oddiely, ktoré bojovali v tureckých vojskách. K prestavbe hradu došlo v 16. až 17. storočí, keď sa uskutočnilo aj priame pripojenie vody na hrad prípojkou z prameňa vzdialeného 600 metrov. V 17. storočí boli majiteľmi hradu Koháryovci. Hrad bol zničený kuruckými vojskami v rr. 1703 - 1710.

Už v rokoch 1736 a 1738 dal majiteľ kaštieľa vo Svätom Antone Andrej Jozef Koháry postaviť na Sitne rozhľadňu, ako prvú v Európe. Po vymretí rodu po praslici r. 1826 celé panstvo prešlo do rúk rodu Coburgovcov. Rozhľadňa na Sitne po zásahu blesku vyhorela, no v roku 1886 bola na podnet lekára Coburgovcov Dr. E. V. Téryho obnovená.

Štiavnické vrchy a Sitno vôbec, sú považované za kolísku európskej turistiky - prvý turistický krúžok tu vznikol v roku 1860. Po roku 1880, pod vedením Dr. Téryho bolo v okolí Sitna vyznačených sto kilometrov turistických chodníkov, budovali sa nové chodníky a horské studničky. V roku 1885 mal turistický spolok 194 členov. V roku 1929 bola aj horáreň na Sitne prestavaná na turistickú chatu Andreja Kmeťa. Dnes sú v historickej rozhľadni inštalované expozície archeologických nálezov z hradu (história tlmočená textom aj fotografiami) i artefakty sitnianskej fauny, flóry, minerálov ako aj skalolezectva.

Sitno poskytuje nádherný kruhový výhľad nielen na relatívne blízke Kremnické vrchy, Vtáčnik, Tribeč, Inovec, Zobor, ale aj na Chopok, Vepor, Poľanu, Stolicu. Pri dobrej viditeľnosti vidieť Nízke Tatry, ale aj maďarskú Matru.

Pohľad zo Sitna na sever (Štiavnické Bane - Banská Štiavnica). Mohutná kaldera v centrálnej časti niekdajšieho Štiavnického vulkánu.
Pohľad zo Sitna na sever (Štiavnické Bane - Banská Štiavnica). Mohutná kaldera v centrálnej časti niekdajšieho Štiavnického vulkánu.

Prístup[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]