Štiavnický stratovulkán

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Geológia Západných Karpát
Štiavnický stratovulkán
Morfotektonické členenie
Čelná karpatská priehlbina
Flyšové pásmo
Bradlové pásmo
Pásmo jadrových pohorí
Veporské pásmo
Gemerské pásmo
Meliatske pásmo
Bükkské pásmo
Bakonské pásmo
Zemplínske pásmo
Geologické superjednotky
a rozhrania rôzneho rádu
OravikumVáhikumPeripieninský lineamentTatrikumSubtatranské príkrovyČertovická líniaFatrikumVeporikumLubenícko-margecianska líniaGemerikumHronikumRožňavská líniaSilicikumMeliatikumTurnaikumBükkikumTransdanubikumZemplinikum
Paleogeografické termíny
Valaiský oceán
Čorštynská elevácia
Váhický oceán
Alcapa
Meliatsko-halstattský oceán
Pozri aj Geovedný portál

Štiavnický stratovulkán je relikt stratovulkánu, ktorý v spodnom badene, sarmate (stredný miocén, asi pred 16,5 miliónmi rokov) po panón (vrchný miocén, asi pred 9 miliónmi rokov) existoval na území Slovenského stredohoria. Názov stratovulkánu je odvodený od Banskej Štiavnice, ktorá dnes leží v jeho poklesnutej kaldere. Odhaduje sa, že stratovulkán bol pôvodne vysoký do 4 km a zaberal asi 2 200 km².[1]

Zaberá oblasť dnešných Štiavnických vrchov, severnej časti Ipeľskej pahorkatiny a Pohronského Inovca, na juhu a juhovýchode Vtáčnika, juhu Kremnických vrchov a na západe Krupinskej planiny. Čiastočne zasahuje aj do oblasti Žiarskej kotliny.[2] Najvyšším vrchom v centrálnej časti stratovulkánu je Sitno, na západe Veľký Inovec.

Dejiny výskumu[upraviť | upraviť zdroj]

Oblasť stratovulkánu bola predmetom štúdia geológie už od 18. storočia. Významne sa o to pričinili prírodovedci pôsobiaci na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici (napr. Delius, Scopoli).

V období po druhej svetovej vojne bolo územie detailne zmapované v mierke 1:200 000 (mapový list Nitra publikovaný v roku 1963). Na tomto výskume sa podieľal širší kolektív autorov pod vedením M. Kuthana. Výskum tu realizovali napr. K. Karolus, J. Šalát, L. Rozložník a ďalší. Stratovulkán napokon vymedzil V. Konečný v roku 1968.[3] Výsledkom dlhodobého výskumu bola geologická mapa 1:50 000, ktorú spracoval kolektív pod vedením V. Konečného v roku 1998.[4]

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Stratovulkán sa formoval vo viacerých etapách v západnej časti stredoslovenského vulkanického poľa.[5] Prvým bolo obdobie explozívneho vulkanizmu produkujúceho pyroxenické a amfibolické andezity. Množstvo epiklastických a pyroklastických brekcií, tufov ale aj extrúzie andezitových a dioritových porfýrov. Pomerne rozšírené lávové prúdy a pyroklastiká predstavuje sebechlebská formácia. Stratovulkán v tomto období aspoň čiastočne ležal svojou južnou časťou na morskom pobreží.

Druhé štádium sa začalo obdobím vulkanického pokoja, počas ktorého bola vrcholová časť erodovaná. Začal sa vývoj kaldery v centrálnej časti stratovulkánu. V kaldere aspoň prechodne dochádzalo k jazernej sedimentácii (červenostudianske súvrstvie). Pokračoval andezitový vulkanizmus (studenská formácia).

Tretie štádium sa prejavilo poklesávaním kaldery a pokračovaním andezitového vulkanizmu, ktorý prechádzal do dacitov. Vo vrcholovej časti stratovulkánu vznikla kaldera s rozmermi asi 22x18 km. V tomto období došlo k vývoju intrúzií, najväčšia z nich je hodrušsko-štiavnický intruzívny komplex, tvorený (hodrušským) granodioritom a dioritom.

Štvrté štádium, ktoré vekovo zodpovedá sarmatu sa prejavilo opätovnými efúziami pyroxenických andezitov (napr. ladzanská formácia), ich tufovhyaloklastitov. Vulkanity prenikali na povrch pozdĺž okrajových zlomov kaldery. V neskoršej fáze sa začali objavovať aj leukokratné andezity (napr. inovecká formácia). Koncom tohto obdobia začala poklesávať Žiarska kotlina.

Prvá až štvrtá fáza predstavujú tzv. spodnú stratovulkanickú stavbu. Nasledujúca piata fáza je označovaná ako vrchná stratovulkanická stavba. Táto zmena predstavuje prechod z vápenato-alkalického intermediárneho ku kyslému vulkanizmu areálového typu. Zatiaľ čo pokračoval pokles Žiarskej kotliny, došlo k výzdvihu kaldery, sformoval sa hodrušsko-štiavnický hrast. Vznikajúce zlomy umožnili prienik ryolitovej a ryodacitovej magmy (jastrabská formácia). Okrem početných intruzívnych telies, vznikli z pomerne viskóznej lávy aj telesá tvorené vulkanickým sklom (napr. Szabóova skala). V panóne došlo k vzniku menších vulkánov a lávových prúdov bazaltických andezitov (komplex Šibeničného vrchu), ktoré predstavovali poslednú fázu vápenato-alkalického vulkanizmu.

Následná najmladšia fáza vulkanizmu zodpovedá alkalickým bazaltom, zrejme spojených s pokračujúcim rozťahovaním Panónskej panvy. Medzi tieto najmladšie prejavy štvrtohorného veku patria napr. bazaltové neky budujúce oblasť Kalvárie resp. Ostrý vrch pri Banskej Štiavnici, alebo celkovo najmladšiu sopku na slovenskom území – Putikov vŕšok pri Novej Bani.

Banská Štiavnica v mohutnej kaldere niekdajšieho Štiavnického vulkánu (pohľad zo Sitna).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Konečný, V., 2008, Etapy vývoja štiavnického stratovulkánu. Enviromagazín, 6, s. 18 – 19
  2. Vass, D., (Editor), 1988, Vysvetlivky k mape regionálne geologické členenie Západných Karpát a severných výbežkov Panónskej panvy na území ČSSR. Geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava, 65 s.
  3. Konečný, V., 1970, Vývoj neogénneho vulkanického komplexu Štiavnického pohoria. Geologické práce, Správy 51, s. 5 – 45
  4. Konečný, V. (Editor), 1998, Geologická mapa Štiavnických vrchov a Pohronského Inovca (Štiavnický stratovulkán). GSSR, Bratislava.
  5. Konečný, V., Lexa, J., 2001, Stavba a vývoj štiavnického stratovulkánu. Mineralia Slovaca, 33, 3, s. 179 – 196

Súradnice: 48°26′38″S 18°50′57″V / 48,443978°S 18,849106°V / 48.443978; 18.849106