Ryolit

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ryolit
Ryolit
Zloženie
Hlavné minerály kremeň, alkalické živce, plagioklas
Akcesórie biotit, pyroxény
Vlastnosti
Textúra pórovitá, fluidálna
Farba biela, sivá

Ryolit je felzická sopečná vyvretá hornina. Svojim zložením je ekvivalentná granitu.

Predterciérne ryolyty sú v staršej literatúre označované ako paleoryolit alebo kremenný porfýr[1]. Ryolit z oblasti Liparských ostrovov sa často označuje ako liparit. Termín ryolit zaviedol roku 1861 F. von Richthofen podľa gréckeho výrazu rheo - tiecť[2].

Vlastnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Ryolit býva prevažne svetlej, najčastejšie sivej alebo ružovej farby. Zvetraný nadobúda odtiene červenej. Často býva porézny, alebo s fluidálnou textúrou, ktorá naznačuje, že hornina predtým tiekla. Ryolitová láva má vysokú viskozitu, preto tvorí väčšinou iba krátke lávové prúdy alebo dómy a ignimbrity[3].

Minerálne zloženie[upraviť | upraviť zdroj]

Ryolit v polarizačnom mikroskope pri skrížených nikoloch. Fenokrysty tvorí kremeň, ortoklas aj plagioklas.

Má porfyrickú štruktúru s veľmi vysoký obsahom SiO2 (> 70 %). Minerálne zloženie tvoria kremeň, alkalické živce a plagioklasy. Akcesóriami sú biotit a pyroxény. V póroch býva často tridymit a cristobalit[1].

Ryolitová magma je značne viskózna, s teplotou okolo 700 až 850 °C. Vyskytuje sa vo forme rôznych brekcií, dajok a nekov. Láva často kryštalizuje vo forme rôznych vulkanických skiel, bez prítomnosti voľným okom pozorovateľných výrastlíc minerálov.

Ryolit, prípadne menej kyslé horniny - dacit, ryodacit (horniny s menším obsahom SiO2), sa často vyskytuje ako produkt vulkanickej činnosti, prebiehajúcej na konvergentných okrajoch litosférických platní.

Alkalický ryolit s výrastlicami anortoklasu sa označuje ako pantellerit. Comendit je iný typ alkalického ryolitu s obsahom amfibolu a pyroxénu. Ryolitu sú svojim zložením blízke niektoré vulkanické sklá, napr. obsidián, pemza, smolek aj perlit.

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

Toková textúra v ryolitoch Dunn Point (ordovik), Arisaig, Nova Scotia.

Na Slovensku sa ryolity vyskytujú hlavne v regióne stredoslovenského vulkanického poľa, vznikali vo finálnej fáze vulkanickej činnosti - jastrabská formácia. Najvýznamnejšie lokality v Štiavnických vrchochStará Kremnička a Hliník nad Hronom, v Pohronskom Inovci to je Nová Baňa a Žarnovica. Ryolity sú známe i zo Zemplínskych vrchov.

Telesá peleozoických ryolitov sú známe z obalovej jednotky tatrika na severe Považského Inovca, kde tvoria súčasť seleckého súvrstvia a je na ne viazané uránové zrudnenie[4]. Veľké teleso alkalických ryolitov vrchnopermského veku sa tiež nachádza na báze muránskeho príkrovu v oblasti východne od Telgártu.[5]

Použitie[upraviť | upraviť zdroj]

Ryolit má široké použitie, hlavne na hrubé kamenárske výrobky, pemza do ľahčených stavebných hmôt, perlity na výrobu expandovaného perlitu (tepelné a zvukové izolácie, agroperlit)[6].

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Krist, E., Krivý, M., 1985: Petrológia. Alfa, Bratislava, 464 s.
  2. Levinson-Lessing, F. J., Struve, E. A., 1963, Petrografičeskij slovar. Gosgeoltechizdat, Moskva, s. 295
  3. http://www.geology.cz - On-line geologická encyklopedie (Online) prístup 18.3.2009
  4. Olšavský, M., 2008, Litostratigrafia a sedimentogenéza vrchnopaleozoických súvrství v severnej časti Považského Inovca. Mineralia Slovaca, 40, s. 1 – 16
  5. Demko, R., Hraško, Ľ., 2013, Ryolitové teleso Gregová pri Telgárte. Mineralia Slovaca, 45, s. 161 - 174
  6. http://www.mineraly.sk (Online) prístup 18.3.2009

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]