Ryolit

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ryolit
vyvreté horniny
Ryolit
Hlavné minerály kremeň, alkalické živce, plagioklas
Akcesórie biotit, pyroxény
Textúra pórovitá, fluidálna
Farba (y) biela, sivá
Pozri aj portál Vedy o Zemi

Ryolit je felzická sopečná vyvretá hornina. Svojim zložením je ekvivalentná granitu.

Predterciérne ryolyty sú v steršej literatúre označované ako paleoryolit alebo kremenný porfýr[1]. Ryolit z oblasti Liparských ostrovov sa často označuje ako liparit. Termín ryolit zaviedol roku 1861 F. von Richthofen podľa gréckeho výrazu rheo - tiecť[2].

Vlastnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Ryolit býva prevažne svetlej, najčastejšie sivej farby. Zvetraný nadobúda odtiene červenej. Často býva porézny, alebo s fluidálnou textúrou, ktorá naznačuje, že hornina pretým tiekla. Ryolitová láva má vysokú viskozitu, preto tvorí väčšinou iba krátke lávové prúdy alebo dómy a ignimbrity[3].

Minerálne zloženie[upraviť | upraviť zdroj]

Ryolit v polarizačnom mikroskope pri skrížených nikoloch. Fenokrysty tvorí kremeň, ortoklas aj plagioklas.

Má porfyrickú štruktúru a veľmi vysoký obsahom SiO2 (> 70 %). Minerálne zloženie tvoria kremeň, alkalické živce a plagioklasy. Akcesóriami sú biotit a pyroxény. V póroch býva často tridymit a cristobalit[1].

Ryolitová magma je značne viskózna, s teplotou okolo 700 až 850 °C. Vyskytuje sa vo forme rôznych brekcií, dajok a nekov. Láva často kryštalizuje vo forme rôznych vulkanických skiel, bez prítomnosti voľným okom pozorovateľných výrastlíc minerálov.

Ryolit, prípadne menej kyslé horniny - dacit, ryodacit (horniny s menším obsahom SiO2), sa často vyskytuje ako produkt vulkanickej činnosti, prebiehajúcej na konvergentných okrajoch litosferických platní.

Alkalický ryolit s výrastlicami anortoklasu sa označuje ako pantellerit. Comendit je iný typ alkalického ryolitu s obsahom amfibolu a pyroxénu. Ryolitu sú svojim zložením blízke niektoré vulkanické sklá, napr. obsidián, pemza, smolek aj perlit.

Výskyt[upraviť | upraviť zdroj]

Na Slovensku sa ryolity vyskytujú hlavne v regióne stredoslovenského vulkanického poľa, vznikali vo finálnej fáze vulkanickej činnosti - jastrabská formácia. Najvýznamnejšie lokality v Štiavnických vrchochStará Kremnička a Hliník nad Hronom, v Pohronskom Inovci to je Nová Baňa a Žarnovica. Ryolity sú známe i zo Zemplínskych vrchov.

Telesá peleozoických ryolitov sú známe z obalovej jednotky tatrika na severe Považského Inovca, kde tvoria súčasť seleckého súvrstvia a je na ne viazané uránové zrudnenie[4]. Veľké teleso alkalických ryolitov vrchnopermského veku sa tiež nachádza na báze muránskeho príkrovu v oblasti východne od Telgártu.

Použitie[upraviť | upraviť zdroj]

Ryolit má široké použitie, hlavne na hrubé kamenárske výrobky, pemza do ľahčených stavebných hmôt, perlity na výrobu expandovaného perlitu (tepelné a zvukové izolácie, agroperlit)[5].

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Krist, E., Krivý, M., 1985: Petrológia. Alfa, Bratislava, 464 s.
  2. Levinson-Lessing, F. J., Struve, E. A., 1963, Petrografičeskij slovar. Gosgeoltechizdat, Moskva, s. 295
  3. http://www.geology.cz - On-line geologická encyklopedie (Online) prístup 18.3.2009
  4. Olšavský, M., 2008: Litostratigrafia a sedimentogenéza vrchnopaleozoických súvrství v severnej časti Považského Inovca. Mineralia Slovaca, 40, s. 1 – 16
  5. http://www.mineraly.sk (Online) prístup 18.3.2009

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]