Pieniny

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 49°24′S 20°27′V / 49,40°S 20,45°V / 49.40; 20.45
Pieniny
pohorie
geomorfologický celok
Dunajec and Lesnica.jpg
Prielom Dunajca zo Sokolice
Štát Slovensko Slovensko
Región Prešovský kraj
Okresy Stará Ľubovňa, Kežmarok
Nadradená
jednotka
Východné Beskydy
Susedné
jednotky
Ľubovnianska vrchovina
Spišská Magura
Spišsko-šarišské medzihorie
Súradnice 49°24′S 20°27′V / 49,40°S 20,45°V / 49.40; 20.45
Najvyšší bod Vysoké skalky
 - výška 1 050 m n. m.
Pieniny na mape Slovenska
Red pog.svg
Pieniny na mape Slovenska
Topografická mapa Pienin
Topografická mapa Pienin
Wikimedia Commons: Pieniny
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa

Pieniny sú pohorie a geomorfologický celok oblasti Východné Beskydy,[1] geologicky sú samostatným celkom a jediným samostatným pohorím, ktoré je tvorené bradlovým pásmom.

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Tri Koruny od Červeného Kláštora. V popredí most ponad Dunajec, vedúci do Poľska

Územie sa nachádza v severnej časti Spiša, nazývaného tiež Zamagurie. Na území žili v minulosti prevažne Slováci, Gorali, Rusíni, Poliaci no i Židia, Nemci a Rómovia.

Pieniny tvorí horský masív bradlového pásma a najvyšším vrchom sú Vysoké skalky, dosahujúce 1 050 m n. m.. Na území Slovenska sú výškovo a turisticky zaujímavé vrcholy Vysoká (1 013 m n. m.), Vrchriečky (966 m n. m.), Kýčera (954 m n. m.), Fakľovka (934 m n. m.), Šľachovky (899 m n. m.), Plašná (889 m n. m.), Rabštín (842 m n. m.) a Holica (828 m n. m.), na poľskej strane sú najatraktívnejšie Sokolica (747 m n. m.) a Tri Koruny (poľsky: Trzy korony (982 m n. m.)). Turisticky atraktívne sú vápencové bralá Haligovských skál a okolie Červeného kláštora.

Geologická stavba[upraviť | upraviť zdroj]

Z geologického hľadiska sú Pieniny súčasťou karpatského bradlového pásma, ktoré predstavuje komplikovanú zónu na rozhraní flyšového pásma a Vnútrorných (Centrálnych) Západných Karpát. Vystupuje tu hlavne púchovské a jarmutské súvrstvie. Jednotlivé vápencové bradlá, napr. pri Haligovciach tvorí tzv. haligovecká sukcesia: sled spodnojurského až spodnokriedového veku budovaný krinoidovými a mikritickými vápencemi jurského veku a spodnokriedovými slienitými vápencami (tzv. pieninské súvrstvie).[2] Vo vápencových častiach v Haligovských skalách sa vytvorili formy krasového reliéfu vo verejne neprístupných jaskyniach – Aksamitka, Zbojnícka jaskyňa, Jazvečia jaskyňa, Kozia jaskyňa a Medvedie diery.

Chránené územia v Pieninách[upraviť | upraviť zdroj]

Na časti územia Pienin sú vyhlásené národné parky. V Poľsku je to Pieninski Park Narodowy (PPN) a na Slovensku Pieninský národný park (PIENAP). Na západe, v Poľsku, národný park začína Zelenými skalkami nad vodnou plochou čorštýnskej priehrady a pokračuje hradným bradlom Čorštýn ďalej na východ, cez Macelovú horu, Novú horu, Tri Koruny, Sokolicu a končí bralom Bystrík, na pravej strane Dunajca, na začiatku Malých Pienin. Na slovenskej strane národný park začína Hôrkou a Uhliskami nad Červený Kláštorom a pokračuje Kláštornou horou, Plašnou s Haligovskými skalami, Holicou a Malými Pieninami na východ ku kóte Vrchličky na ktorej územie národného parku končí.

V minulosti boli na území národného parku maloplošne chránené územia ale od roku 2004 ich nahradila zonácia národného parku a v súčasnosti má Pieninský národný park štyri zóny. Zónu A s piatym stupňom ochrany, zónu B so štvrtým stupňom ochrany, zónu C s tretím stupňom ochrany a zónu D, ktorú tvoria intravilány a rozvojové územia obcí Červený Kláštor, Haligovce a Lesnica, s druhým stupňom ochrany.

Flóra[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodnými lesmi boli prevažne bukové, jedľové a kvetnaté lesy, v dolinách Dunajca sa však zachovali podhorské lužné lesy.

Fauna[upraviť | upraviť zdroj]

Zo živočíchov tu môžeme nájsť rysa ostrovida (Lynx lynx) či jastraba veľkého (Accipiter gentilis), v riekach dokonca raka riečneho (Astacus astacus)

Turistika[upraviť | upraviť zdroj]

Pohľad na Červený Kláštor a Sromowce
Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam vrcholov v Pieninách

Pieniny sa delia na tri časti:

  • Spišské Pieniny, medzi dolinou Bielej vody a lomom Dunajca pri Niedziči. Najvyšší vrch je Branisko (poľsky: Żar (879 m n. m.))
  • Centrálne Pieniny (volané len Pieniny), od Niedziči po lom Dunajca medzi Sromowcami Niżnymi a Szczawnicou (Tri korunky, Holica a Sokolica).
  • Malé Pieniny, siahajúce do doliny Popradu, najvyšší vrch Vysoké skalky (1 050 m n. m.), najvyšší vrch Pienin.

Turisticky najnavštevovanejšími sú Tri korunky a Sokolica na poľskej strane a prekrásny Prielom Dunajca (národná prírodná rezervácia vyhlásená r. 1967 (pôvodne r. 1932), 360 ha) na slovenskej strane. Prielom Dunajca sa nachádza medzi obcami Červený Kláštor a Lesnica. Je to najhodnotnejšie územie Pienin, s hlbokými kaňonmi, s meandrami zakliesnenými hlboko do skál, skalnými výtvormi a neprístupnými bralami. Turisticky atraktívnym je i splav Dunajca na pltiach s originálnou goralskou muzikou.

Pri návšteve Pienin netreba rovnako vynechať návštevu hradu v Niedziči, ktorý sa v súčasnosti týči nad priehradou. Kedysi však jej dnom pretekala rieka Dunajec, ktorá v tejto časti tvorila hranicu medzi Uhorskom a Poľskom. Oproti hradu Niedziča sa nachádza zrúcanina hradu v Czorsztyn-e. Tieto hrady boli hraničnými pevnosťami.

Pieninský národný park (PIENAP) na Slovensku bol vyhlásený v roku 1967 na ploche 2 125 ha, v roku 1997 rozšírený na 3 750 ha. V Poľsku bol vyhlásený Pieniński Park Narodowy (PPN) 23. mája 1932 na ploche 760 ha, v roku 1955 rozšírený na 2 231 ha. Sídlo Správy Pienap-u je v Červenom Kláštore. Sídlo Správa PPN je v Krościenku nad Dunajcem.

Turisti sa môže ubytovať buď v penziónoch v Červenom Kláštore, Majeroch či v poľských obciach alebo v dvoch hoteloch v jedinom meste Zamaguria, v Spišskej Starej Vsi.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Spracované podľa: KOČICKÝ, Dušan; IVANIČ, Boris. Geomorfologické členenie Slovenska [online]. geology.sk, 2011, [cit. 2017-10-10]. Dostupné online.
  2. Janočko, J., Gross, P., Jacko, S. Jr., Buček, S., Karoli, S., Žec, B., Polák, M., Rakús, M., Potfaj, M., Halouzka, R., 2000: Geologická mapa Spišskej Magury 1: 50 000, MŽP SR – ŠGÚDŠ, Bratislava.

Iné portály[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]