Ilija

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Ilija pozri Ilija (rozlišovacia stránka).
Súradnice: 48°25′09″S 18°53′56″V / 48,419167°S 18,898889°V / 48.419167; 18.898889
Ilija
obec
Ilija - Roman catolic church.jpg
Kostol sv. Egídia
Ilijka.JPG
Vlajka
ErbIlije.JPG
Znak
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Banskobystrický kraj
Okres Banská Štiavnica
Región Hont
Nadmorská výška 550 m n. m.
Súradnice 48°25′09″S 18°53′56″V / 48,419167°S 18,898889°V / 48.419167; 18.898889
Rozloha 10,63 km² (1 063 ha) [1]
Obyvateľstvo 361 (31. 12. 2017) [2]
Hustota 33,96 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1266
Starosta Milan Jokel[3] (nezávislý)
PSČ 969 01 (pošta Banská Štiavnica 1)
ŠÚJ 516856
EČV BS
Tel. predvoľba +421-45
Adresa obecného
úradu
Obec Ilija č. 150, 969 01 p. Banská Štiavnica
E-mailová adresa obec_ilija@stonline.sk
Telefón +421 45 692 08 47 +421 45 692 08 48
Poloha obce na Slovensku
Red pog.svg
Poloha obce na Slovensku
Poloha obce v rámci Banskobystrického kraja
Red pog.svg
Poloha obce v rámci Banskobystrického kraja
Wikimedia Commons: Ilija
Webová stránka: www.ilija.ocu.sk
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portal.svg Slovenský portál

Ilija je obec na Slovensku v okrese Banská Štiavnica.

Polohopis[upraviť | upraviť zdroj]

Obec Ilija (nem. Ilia, Sankt Egidien, maď. Illés, Illia) sa nachádza v okrese Banská Štiavnica. Obcou preteká Ilijský potok (v starších prameňoch uvádzaný ako Viliam potok) a Šigruntský potok. V katastrálnom území obce sa nachádza najvyšší bod Štiavnických vrchovSitno (1 009 m n. m.) Stred obce sa nachádza v nadmorskej výške 550 m n. m., chotár 400 – 1 009 m n. m. Rozloha obecného katastra je 1 063 ha.

Symboly[upraviť | upraviť zdroj]

Vlajku obce tvorí sedem pozdĺžnych pruhov. Farebná úprava je určená tromi farbami červenej, bielej, žltej v nasledovnom poradí červená, biela, žltá, červená, biela, žltá a červená. Vlajka má pomer strán 2:3 a je ukončená tromi cípmi a dvoma zástrihmi, ktoré siahajú do tretiny listu vlajky.

Obecný erb znázorňuje poľnohospodársky život. V červenom štíte sú tri strieborné zlatostredné ruže na zlatých listnatých stopkách, stredná sprevádzaná striebornými sklonenými a privrátenými radlicami – lemešom a čerieslom. Vo väčšom erbe obce je spomenutý základný erb obopätý románskym portálom miestneho kostola svätého Egídia.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Archeologické výskumy slovenského kňaza Andreja Kmeťa (1841 – 1908), pôsobiaceho takmer 30 rokov na fare v neďalekom Prenčove a výskumy jeho nasledovníkov dokázali existenciu ľudského osídlenia na Sitne a v jeho blízkom okolí už v praveku. Osídlenie v rozsahu dnešného územia obce Ilija podľa nálezov z archeologických výskumov a z rôznych výkopových prác obyvateľov z nedávnej minulosti sa dokumentovalo predmetmi z čias mladšej doby bronzovej (1200 – 800 rokov pred Kr.) a laténskeho obdobia (3. storočie pred Kr.). Určitú kontinuitu staršieho a včasnostredovekého osídlenia dokazujú nálezy pochádzajúce z 12. storočia v blízkosti domu M. Štrbu.

Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1266. V odbornej literatúre sa s kostolom sv. Egídia dlhšie spája rok 1254. Kostol zohral dôležitú úlohu pri formovaní osady v jeho blízkosti. Do pomenovania stredovekej osady sa prevzalo označenie patrocínia kostola. V písomných prameňoch je do roku 1526 Ilija zapisovaná v latinskej (Sanctus Egidius), hungarizovanej (Scenthegud, Zenth Egyed), kombinovanej hungaro – slovenskej (Zenthlyen v roku 1496), ale aj v nemeckej forme (Gilg, Gilgen).

Od čias zmienok o kostole sv. Egídia z roku 1266 až po druhé desaťročie 14. storočia sa o vývoji Ilije vie veľmi málo. Región ovládali príslušníci rodiny Hunt – Poznanovcov a ich vetvy. Pred rokom 1318 bola Ilija v majetku vetvy rodiny Csáky z Plášťoviec. Dedina je uvedená vo forme Scenthegud. V roku 1347 uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký rozhodol, že niektoré majetky, medzi nimi aj Iliju (Zentheged), patriace Ölvengovi dostane šarišský komes Konya. Neskôr v roku 1353 Iliju s ďalšími majetkami vlastnila manželka Konyu.

Poznatky o Iliji v ďalších obdobiach sú závislé od zachovanosti historických prameňov. Tie pochádzajú po určitej časovej medzere až z obdobia 15. storočia. Zaznamenávajú však dôležitú skutočnosť v oblasti vlastníckych vzťahov a určujúcu spätosť Ilije až do 16. storočia. Obec je v týchto obdobiach súčasťou majetkov hradného panstva Litava.

Ako súčasti majetkov hradného panstva Litava – Čabraď sú o Iliji zachované pramene od 2. polovice 15. storočia. Na pomerne dlhú dobu sa majiteľmi panstva stali príslušníci rodiny Horvátovcov zo Seliec. V spore o hranice majetkov Damiána Horváta rozhodol rok 1476, keď budínska kapitula vydala dosvedčenie o dohodnutej deľbe majetku hradného panstva Čabraď. Pri delení Ilije medzi vdovou Frusinou a švagrom Petrom Horvátom sa v dedine nachádzalo 8 poddanských obývaných usadlostí. Tieto údaje sú jedny z prvých o konkrétnych obyvateľoch Ilije v stredoveku. V roku 1500 sa prvý raz v písomnostiach objavuje konkrétna osoba vykonávajúca funkciu richtára – bol ním Anton Nyerges.

Ku koncu 15. storočia došlo k vlastníckym zmenám v držbe hradného panstva Čabraď, ktoré sprevádzali majetkové spory. Neprehľadnosť vo vlastníckych vzťahoch a vedené spory zapríčinili, že určitý čas panstvo spravoval kráľovský dvor. Približne v roku 1511 hrad s dedinami vrátane Ilije bol v majetku arcibiskupa Tomáša Bákociho. Po jeho smrti uhorský kráľ Ľudovít II. v roku 1517 rozhodol, že panstvo prejde do majetku Erdődyovcov. Tí ho vlastnili s určitými prestávkami dlhšiu dobu.
V roku 1540 bola Ilija poddanskou dedinou, v ktorej bolo 11 1/2 sedliackych usadlostí obývaných a jedna bola opustená. Nachádzali sa tu 3 želiarske domy zvané „patvarcz“ a mlyn s jedným kolesom.

Koncom októbra 1566 sa Turci dostali do Ilije a Sitnianskej. V obci podpálili niekoľko domov. Ilija patrila k novohraskému sandžaku v roku 1570. Hrozba Turkov v rôznych intenzitách trvala takmer 150 rokov.

Obyvateľstvo stredovekej Ilije sa zaoberalo poľnohospodárstvom, drevorubačstvom, pálením dreveného uhlia. Muselo znášať poddanské povinnosti voči panstvu Litava (Čabraď) a neskôr Sitno. Dedinu riadil volený richtár a boženíci (prísažní). Medzi tradičné dedinské remeslá v Iliji patrilo mlynárstvo, kováčstvo, mäsiarstvo. V roku 1599 k hradu Sitno, označovanom ako sídlo panstva, hoci skôr plniaceho funkciu v systéme obrany proti Turkom a Martalovcom, patrila aj obec Ilija. Najstarší zachovaný urbár Sitnianskeho a Čabraďského panstva zhotovený cisárskymi komisármi pochádza z roku 1602. Podľa neho sa v Iliji nachádzalo 9 celých obývaných sedliackych usadlostí.

V 17. storočí došlo k závažným zmenám v majetkoprávnych vzťahoch obidvoch panstiev. Zmeny prakticky až do konca feudalizmu v uhorských pomeroch končiaceho revolúciou 1848/1849, poznamenali na vyše dve storočia vývoj Ilije. Osud obce bol spojený s rodinou Koháriovcov, neskôr od polovice 20. rokov 19. storočia po vymretí s jej pokračovateľmi, Coburgovcami. Popri tomto sa región v 17. a začiatkom 18. storočia stal dejiskom protihabsburských stavovských povstaní, opakovaných útokov Turkov a Martalovcov, často spriaznených s povstalcami.

V 18. storočí možno Iliju podľa pracovného zamerania obyvateľstva charakterizovať ako dedinu s rozvinutým poľnohospodárstvom, drevovýrobou a domácim remeslom. Postavenie obyvateľstva voči zemepánom Koháriovcom sa upravilo v obdobiach urbárskych reforiem Márie Terézie (1740 – 1780). Podľa záznamov urbára v roku 1743 žilo v Iliji 93 osôb podliehajúcich zdaneniu, z nich tvorilo 55 príslušníkov rodín sedliakov a 38 rodín želiarov. Tu zaznamenáva názov dediny, ktorý sa používa v hungarizovanej (Szent Egyid), latinskej (Sanctus Egídius) a slovenskej forme (Swaty Illik).

V 20. rokoch 19. storočia úmrtím kniežaťa Františka Koháriho, majiteľa panstva, vymrela mužská vetva rodu Koháriovcov. Majetky rodiny prechodne riadil kráľovský súd s tým, že riadenie ukončí po nadobudnutí plnoletosti a sobáša dcéry Františka Koháriho Márie Antónie. Tá sa spolu s manželom Ferdinandom Coburgom v roku 1829 ujala spravovania majetkov rodiny. Revolučné udalosti 1848/1849 priniesli zánik feudalizmu a zásadne zmenili postavenie obyvateľstva Ilije.

Koncom 19. storočia sa v dedine začali formovať dva významné subjekty hospodárskeho života. Spoločnosť bývalých urbarialistov, sedliakov – gazdov, dedinských remeselníkov – mala podľa dobových záznamov spracované stanovy, ktoré v roku 1906 prešli schválením Hontianskou župou a uhorským ministerstvom pôdohospodárstva. V tom období mala 31 podielnikov. Po prvej pozemkovej reforme v nových štátoprávnych podmienkach I. ČSR znovu nastalo delenie majetkov. V Iliji prebehlo 29. marca 1936 valné zhromaždenie Spoločnosti urbarialistov, ktoré preberalo nové stanovy a menoslovy podielnikov. Od roku 1923, kedy došlo k novému územno – správnemu členeniu, bol a obec až do roku 1960 súčasťou banskoštiavnického okresu.

Osobitnú kapitolu dejín obce predstavuje obdobie II. svetovej vojny a jej ukončenie oslobodením začiatkom marca 1945. 22. novembra 1944 vojenské a bezpečnostné sily zadržali 109 osôb, väčšinou Rómov (19 mužov, 21 žien, 69 detí), previezli ich do Kremničky a zavraždili. Obetiam II. svetovej vojny je venovaný pamätník na začiatku dediny, postavený v 60. rokoch minulého storočia a autorsky spracovaný významným slovenským sochárom doc. Vojtechom Remeňom, ilijským rodákom.[4]

Zoznam starostov[upraviť | upraviť zdroj]

  • Anton Nyerges (1500 – ?)
  • Anton Slaný
  • Michal Bačík
  • Dušan Jusko
  • Vladimír Olajec
  • Anna Buzalková
  • Vladimír Bačík (1998 – 2010)
  • Milan Jokel (2010 – 2016)
  • Vratislav Cengel (2016 - )

Pamiatky[upraviť | upraviť zdroj]

  • Rímskokatolícky kostol sv. Egídia je románska jednoloďová stavba s podkovovitou apsidou a predstavanou vežou z prvej polovice 13. storočia. Nachádza sa na kopci nad obcou. Na základe patrocínia a tiež názvu lokality Rematina sa usudzuje, že kostol založili pusrovníci- eremiti. Archeologický výskum odhalil základy staršej stavby na mieste dnešného kostola. Prvá písomná zmienka o kosole pochádza už z roku 1266. Najhodnotnejšou časťou kostola je románsky ústupkový portál pravdepodobne zo 40. rokov 13. storočia. Realizácia tohto monumentálneho diela môže súvisieť s blízkosťou benediktínskeho kláštora v Hronskom Beňadiku. Ďalšou hodnotnou súčasťou interiéru je víťazný oblúk na ktorom boli odkryté gotické fresky zo 14. storočia. Sú tu zobrazené polpostavy prorokov a polpostava biskupa v iluzívnom arkádovom oblúku.[5] Kostol je plochostropý, apsida je zaklenutá konchou. V interiéri sa nachádza murovaná empora. Oltár je renesančno-manieristický zo 17. storočia. Je portálového typu s rozoklaným dvojitým štítom, bočné ušnice boli doplnené v 19. storočí. Na ľavej strane sa nachádza gotická pieta z 1. tretiny 15. storočia, kde pôvodne stál bočný oltár Piety, zachované sú z neho tabuľové obrazy cirkevných otcov. Bočný klasicistický oltár sv. Anny je murovaný zo začiatku 19. storočia. Veža kostola bola pristavaná v roku 1779. Je ukončená barokovou helmicou.
  • Filagória (rozhľadňa) na Sitne je jednopriestorová drevená stavba na pôdoryse štvorca so stanovou strechou, patrí medzi najstaršie stavby tohto typu v Európe. Na podnet majiteľa kaštieľa vo Sv. Antone Andreja Jozefa Koháryho ju postavili v roku 1736.[6] V roku 1852 ju zničil blesk. Gróf Filip Coburg ju dal, na podnet svojho osobného lekára Dr. Edmunda Téryho, v roku 1886 opraviť. Slávnostné uvedenie do prevádzky sa uskutočnilo 8. septembra toho istého roku. Na slávnosť bol pozvaný aj Dr. Téry, sprevádzajúci princa Leopolda, syna Filipa Coburga. Gróf Filip daroval rozhľadňu banskoštiavnickému turistickému klubu. Budova neskôr prešla viacerými stavebnými úpravami. Dnes je objekt v správe CHKO Štiavnické vrchy. V súčasnosti je v nej Expozícia štátnej ochrany prírody, ktorá je súčasťou náučného chodníka.
  • Sitniansky hrad
  • Kaplnka Svätej trojice z roku 1846
  • Pamätník obetí druhej svetovej vojny, postavený v roku 1966 podľa návrhu sochára Vojtecha Remeňa. Je venovaný viac než 100 ľudským obetiam, ktorí zahynuli počas vojny.
  • Pamätník Ladislavovi Exnárovi na Sitne, na vrchole Sitna bola okolo roku 1950 odhalená pamätná tabuľa zakladateľovi partizánskeho oddielu Sitno Ladislavovi Exnárovi. Na tabuli sa nachádza, nápis "Hrdina Slovenského národného povstania /LADISLAV EXNÁR/ Zakladateľ partizánskej skupiny Sitno (1942–1945) Bojoval a zomrel za našu slobodu.”

Ochotnícke divadlo[upraviť | upraviť zdroj]

Do povedomia širokej verejnosti sa Ilija dostala vďaka ochotníckemu divadlu, rôznym kultúrnym programom a obsadzovaniu súťaží v rozhlasových reláciách.

Počiatky správ o ochotníckych divadelných predstaveniach sa spájajú s nacvičovaním hier s biblickými námetmi zväčša pod vedením kňazov na začiatku minulého storočia. Po vzniku ČSR sa v Iliji konštituoval „Náučno – vzdelávací spolok Napred“ majúci v repertoári hry najmä Ferka Urbánka. Napred začal hrávať od roku 1925 v sále Potravného družstva.
Nová éra ochotníckeho divadla sa začala v 50. rokoch minulého storočia a pretrvala s veľkými úspechmi do nedávnej doby. Viazala sa na vznik Osvetovej besedy, Československého zväzu mládeže. V 70. rokoch sa divadlo orientovalo na malé javiskové formy. V rámci súťaží Klubfóra sa založený Klub mladých Sitno zúčastnil každoročne s tematickými pásmami mnohých prehliadok.

Súčasťou miestnej kultúry od 50. rokov sa stal film, rozhlas, miestna ľudová knižnica a spomienkové fašiangové oslavy.
V roku 1951 sa zakúpil 16 mm premietací prístroj; filmy sa premietali zväčša v nedeľu, neskôr v dvojtýždňových cykloch. Premietanie sa však, napriek kúpe nového prístroja v roku 1172, postupne pre nezáujem v roku 1980 ukončilo.
Ilija a bezprostredné okolie boli v 50. rokoch miestami natáčania koprodukčného filmu Dáždnik sv. Petra, neskôr v roku 1968 Stopy vedú na Sitno.

V roku 1954 sa postupne do všetkých častí dediny začal zavádzať miestny rozhas. Programy autorsky a režijne spracovával Mikuláš Štrba. Pri ich zrode v roku 1966 stál Michal Bačík, vysielali sa pod názvom „Rozhlasové noviny obce“ alebo „Sitnianske ozveny“.

Na dedinských zábavách a kultúrnych podujatiach hrávali miestne hudobné skupiny. Udržiavanie historických fašiangových tradícií dedinu preslávili v celom regióne.

Na kultúru a šport jeden zo zakladateľov Mikuláš Štrba od roku 1967 orientoval „Strietnutia mládeže na Sitne“.

Miestna kultúra patrila pod Miestne osvetové stredisko. Jej dôležitou súčasťou bol Zbor pre občianske záležitosti s jeho prvou predsedníčkou Máriou Slanou. Mal širokú pôsobnosť (uvítania do života, jubileá a pod.).[4]

Pravidelné podujatia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Hody – patrón miestneho kostola je sv. Egíd (Egídius), opát, ktorý sa pripomína 1. septembra. Kostolná slávnosť sa prenášala na 3. nedeľu po sviatku sv. Michala Archanjela (29. september). Procesia sa začína spred kaplnky Svätej Trojice v strede obce, odkiaľ pokračuje ku kostolu Sv. Egídia, v ktorom sa koná Sv. Omša. 1. septembra sa každoročne koná nočný výstup na vrchol Sitna spojený so slávnostnou sv. omšou pri raňajšom brieždení.
  • Pochovávanie basy a hajnal (Fašiangové slávnosti) – každoročne, na koniec fašiangov, sa v obci uskutočňuje sprievod masiek tzv. hajnal. Fašiangové slávnosti pokračujú tradičným Veľkým detským karnevalom. Vyvrcholením slávností je obrad pochovávania basy.
  • Stavanie mája – každoročne z noci 30. apríla na 1. mája mládenci stavajú v strede obce Máj (symbolický strom)
  • Májová vatra – 8. mája sa páli na vyvýšenom mieste nad obcou vatra ako symbol oslavy dňa víťazstva nad fašizmom
  • Letecký deň – lietanie pre radosť – každoročne od roku 2003 sa koncom augusta v časti Putište uskutočňuje letecko-modelárske podujatie, ktorého usporiadateľom je 1. letecko-modelársky klub Banská Štiavnica

Memoriál Dežka Štrbu – spomienka na nezabudnuteľnú postavu Ilijského kultúrneho,spoločenského a športového života,herca,režiséra ochotníckeho divadla,kronikára,organizátora kultúrnych,športových a spoločenských podujatí.Koná sa koncom augusta aj s pálením vatry na počesť SNP.

Turistika[upraviť | upraviť zdroj]

Sitno – prírodná rezervácia[upraviť | upraviť zdroj]

Národná prírodná rezervácia (NPR) Sitno sa rozprestiera na ploche 93,68 ha. Toto územie bolo vyhlásené za NPR v roku 1951 s cieľom ochrániť prírodu významnej dominanty Štiavnických vrchov – Sitna.

Je to jedinečná lokalita, na ktorej sa v priebehu troch tisícročí sústredilo množstvo archeologického materiálu reprezentujúceho obdobie mladšej doby bronzovej, lužickú a kyjatickú kultúru i obdobie stredoveku. Pre sprístupnenie a usmernenie návštevníkov NPR bol v roku 1987 vybudovaný NCH Sitno o celkovej dĺžke 3,0 km, ktorý má 13 zastávok.[7]

Turistické chodníky[upraviť | upraviť zdroj]

Cez obec prechádzajú dva turistické chodníky: zelená turistická trasa (5504) a Chodník Andreja Kmeťa (2665) označený modrou farbou.

Cyklotrasy[upraviť | upraviť zdroj]

Maratónska (horská):

  • Červená studňa – Horná Roveň – sedlo Pleso – sedlo Peciny – sedlo Krížna – Ilija – Povrazník – Drieňová – Bajtava – Jergištôlňa – Studený vrch (Červená studňa po žltej značke). Je to ťažká scénická trasa s výraznými prevýšeniami a miestami rozbitým kamenitým povrchom, vhodná k prejazdu oboma smermi. Trasa vedie po trati Banskoštiavnického horského cyklomaratónu.

Antolská:

  • Počúvadlo jazero – Tatársky jarok – Sedlo Krížna – Banský jarok – Ilija – Sv. Anton – Banský Studenec – Tri zvonové studničky – Banská Belá – Šobov (zozadu) – Červená studňa – Veterné sedlo – Richňava – Počúvadlo jazero

Každý rok je obec je súčasťou športového podujatia Banskoštiavnický horský cyklomaratón, ktorý je jeden z najstarších na Slovensku.

Lyžiarsky vlek[upraviť | upraviť zdroj]

V obci funguje aj stredisko zimného lyžovania, ktoré je vybavené dvomi vlekmi typu EPV-300 dĺžky 320 a 400 metrov. Zjazdová trať má dĺžku 450 metrov.

Školstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Ilijská škola po vzniku ČSR bývala jednotriedna s viacerými ročníkmi, v roku 1920 ju navštevovalo 60 detí. Stará budova školy mala jednu triedu a učiteľský byt. V roku 1928 sa podarilo s finančnou podporou štátu dokončiť novú budovu školy s 2 triedami. V rokoch 1932 – 1933 sa vybudoval školský dvor. Postupne sa znižujúci počet žiakov viedol k tomu, že od roku 1956 v Iliji zostal 1. – 4. ročník, piaty sa vyučoval na plnoorganizovanej škole v Štefultove. Výučba na škole zanikla v roku 1981. Jej priestory začala využívať Materská škôlka, ktorá funguje dodnes.[4]

Spolky[upraviť | upraviť zdroj]

V 50. rokoch 20. storočia sa zaktivizovala dobrovoľnícka činnosť občanov a vznikol Zväzarm a Zväz mladých.

Tradície včelárstva sa v Iliji udržiavali niekoľko generácií. V roku 1987 v rámci Slovenského zväzu včelárov v Iliji pôsobilo 11 včelárov so 135 včelstvami.

K najaktívnejším dobrovoľným organizáciám v obci patrí aj v súčasnosti Dobrovoľný hasičský zbor. Začiatky jeho organizovanej činnosti sa viažu k roku 1923. Technická základňa zboru sa budovala postupne, v roku 1952 dostal novú motorovú striekačku. V roku 1996 obec kúpila požiarne auto CAS 25 – RTHP a v orku 1999 požiarnu striekačku PPS – 12 a rôzny požiarny materiál.[4]

Šport[upraviť | upraviť zdroj]

Miestni členovia DHZ sa aktívne zapájajú aj do hasičských športových súťaži. Každoročne v obci pripravujú súťaž hasičskej pripravenosti.

V zimných mesiacoch sa v obci upravuje ľadové klzisko, na ktorom trénujú priaznivci ľadového hokeja. Miestni nadšenci tohto zimného športu sa úspešne zúčastňujú turnajov v okolitých obciach.

Osobnosti obce[upraviť | upraviť zdroj]

Rodáci[upraviť | upraviť zdroj]

Pôsobili tu[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov SR k 31. 12. 2017 [online]. Bratislava : Štatistický úrad SR, 2018-03-27. Dostupné online.
  3. Zoznam zvolených starostov a primátorov podľa obcí, miest a mestských častí [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2014-11-21. Dostupné online.
  4. a b c d Ilija
  5. Ilija [online]. Apsida.sk. Dostupné online.
  6. Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dostupné online.
  7. NCH Sitno

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]